Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-58-2022.pdf
PDF · 124.55 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/58/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: DOMSTAV Senica, s. r. o., so sídlom Priemyselná 284, Senica, IČO: 36 237 302, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Vanekom, advokátom, so sídlom Potočná 169/85, Skalica, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, C. a 2/ D. B. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. D. XXXXX/XXA, F., zastúpenej Mgr. Alexandrou Kokavcovou, advokátkou, so sídlom Gagarinova 10A, Bratislava, o zaplatenie 5.793 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 4. mája 2022 č.k. 18C/58/2019-220, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca má voči žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému 1/ a žalovanej 2/ uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 5.793 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.793 Eur od 29.5.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 120 ods. 1, § 143 a § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. V konaní nebolo sporné, že žalobca ako dodávateľ vykonal dielo, predmetom ktorého bola dodávka a montáž oceľového prístrešku na nehnuteľnosti v k. ú. G. H., ktorá je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných. Rovnako nebolo sporné, že žalobca uzatvoril so žalovaným 1/ ústnu zmluvu o dielo, pričom súd mal z vykonaného dokazovania za to, že k uzatvoreniu zmluvy došlo v januári 2019, kedy sa podľa výpovede žalobcu žalobca a žalovaný 1/ dohodli na cene diela, žalovaný 1/ tvrdenia žalobcu nerozporoval a s podanou žalobou súhlasil. Žalovaná 2/ uviedla, že nikdy nedala súhlas na zhotovenie diela a na uzatvorenie zmluvy o dielo, a keďže ide o spoločnú vec, pričom vzhľadom na cenu diela nejde o bežnú vec, bol potrebný jej súhlas na predmetný právny úkon. Vzhľadom na to, že súhlas neudelila, namietala svoju pasívnu legitimáciu v spore s tým, že v zmysle § 145 ods. 1 OZ je takýto právny úkon neplatný. Súd bol toho názoru, že v prípade zmluvy o dielo, predmetom ktorej bolo dodanie oceľového prístrešku a jeho montáž, ide o právny úkon týkajúci sa spoločnej veci, keďže oceľový prístrešok sa stal jeho montážou súčasťou rodinného domu, ktorý je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných, pričom oddelenie prístrešku od domu by znamenalo pre dom ako hlavnú vec, že by došlo k znehodnoteniu hlavnej veci, a to minimálne
z estetického hľadiska, ale aj z hľadiska funkčnosti. Následne sa súd zaoberal, či uzatvorenie predmetnej zmluvy je bežnou vecou alebo nie, teda či na uzatvorenie zmluvy bol potrebný súhlas žalovanej 2/. Súd na základe vykonaného dokazovania posúdil uzatvorenie zmluvy o dielo, predmetom ktorej bolo dodanie a montáž prístrešku, ktorého cena bola vo výške 5.793 Eur, za právny úkon, ktorý je v prípade žalovaných bežnou vecou. V súvislosti s posúdením predmetného právneho úkonu ako bežnej veci súd poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu ČR k bezpodielovému spoluvlastníctvu manželov (R 42/1972), podľa ktorého pri bežnej veci nemusí ísť len o úkony, ktoré sa týkajú správy majetku, aj keď tieto úkony budú zrejme najčastejšie. Pri posúdení, či ide o bežnú záležitosť, je potrebné vychádzať vždy z náležite zistených okolností jednotlivého prípadu. V danom prípade posúdiac konkrétne okolnosti prípadu súd vychádzal z vykonaného dokazovania, pričom prihliadol na konkrétne špecifiká daného prípadu, a to najmä na finančné a ekonomické pomery žalovaných ako manželov, ich životnú úroveň, na povahu, hodnotu a účel prístrešku, ktorého dodanie a montáž bolo predmetom zmluvy o dielo, ako aj na všeobecné zvyklosti a zvyklosti medzi žalovanými. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v prípade žalovaných je ekonomická a finančná situácia, ako aj ich životná úroveň nadštandardná. Z výpisov účtu žalovaného 1/ vyplýva, že žalovanému 1/ bola od januára 2018 do mája 2019 na jeho účet pripísaná suma v celkovej výške 435.996,57 Eur, pričom v zmysle ust. § 143 OZ patria tieto finančné prostriedky do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných. Ďalej súd poukázal aj na vyjadrenie žalovanej 2/, ktorá uviedla, že si zo svojej spoločnosti, v ktorej je jedinou spoločníčkou a konateľkou, požičiava minimálne 4 tisíc až 5 tisíc Eur mesačne po úhrade prenájmu kancelárie, mzdy, odvodov a leasingu. Súčasne súd zistil, že žalovaná 2/ podala na Okresnom súde Bratislava II žalobu, ktorou žiada, aby súd uložil žalovanému 1/ platiť jej výživné na manželku vo výške 2.000 Eur mesačne, keďže i pred opustením spoločnej domácnosti žalovaný 1/ prispieval na domácnosť touto sumou. Žalovaná 2/ podala niekoľko určovacích žalôb, ktorými sa domáha, aby súd určil, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobách, patria do BSM žalovaných. Žalovaný 1/ vlastní niekoľko nehnuteľností. Okrem uvedeného súd pri posudzovaní toho, či ide o bežnú vec, prihliadol aj na povahu, účel diela – prístrešku, ktorého zhotovenie a montáž boli predmetom zmluvy o dielo, ako aj na všeobecné zvyklosti a bežné zvyklosti medzi žalovanými. V súvislosti s uvedeným súd poukázal na to, že prístrešok sa stal súčasťou domu, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a montážou prístrešku k domu sa zvýšila hodnota domu, ako aj jeho funkčnosť, pričom s montážou prístrešku rátala aj projektová dokumentácia. Súd poukázal aj na to, že v prípade žalovaných bolo bežné, že sa o predmetnú stavbu staral iba žalovaný 1/, ktorý zabezpečoval počas výstavby predmetné nehnuteľnosti všetky záležitosti týkajúce sa výstavby, a teda aj všetky stavebné činnosti, vrátane dohadovania sa o cenách jednotlivých dielčích častí stavby (domu), pričom z fotografií, ako aj z projektovej dokumentácie je zjavné, že nemohlo byť ničím nezvyčajným, že cena jednotlivých stavebných činností musela dosahovať, prípadne aj presahovať sumu, ktorá je predmetom tejto žaloby. Zároveň mal súd vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaná 2/ sa o stavbu nehnuteľnosti a stavebné práce na nehnuteľnosti nezaujímala, pričom sama uviedla, že nemala vedomosť ani o projektovej dokumentácii, pričom projektovú dokumentáciu, resp. realizáciu výstavby dvojdomu riešil výlučne žalovaný 1/ a E. G.. Medzi žalovanými bolo úplne bežnou vecou, že žalovaný 1/ realizoval, dohadoval výstavbu dvojdomu sám, pričom súčasťou uvedeného musela byť automaticky aj dohoda o cene za vykonané práce a dodaný materiál, pričom žalovaná 2/ neuviedla, že by kedykoľvek počas výstavby nehnuteľnosti túto skutočnosť namietala, resp. že by s takýmto postupom nesúhlasila. Z postoja žalovanej 2/ k samotnej projektovej dokumentácii vyplýva, že žalovaná 2/ sa o túto prvý krát zaujímala až v tomto konaní, pričom počas celej výstavby nehnuteľnosti sa o jej výstavbu nezaujímala a spoliehala sa na rozhodnutia žalovaného 1/, a teda bolo bežné, že všetky záležitosti týkajúce sa predmetnej nehnuteľnosti, vybavoval výlučne žalovaný 1/. Vzhľadom na vyjadrenie žalovanej 2/, že nemala vedomosť o projektovej dokumentácii, mal súd za to, že argumentácia žalovanej 2/ ohľadne toho, že neschválila zmenu projektovej dokumentácie ohľadne prístrešku, je irelevantná, keďže žalovaná 2/, ako sama uviedla, nemala žiadnu vedomosť o projektovej dokumentácii, a teda ani o tom, ako má vyzerať prístrešok. Vzhľadom k uvedeným majetkovým pomerom žalovaných, k ich životnej úrovni, povahe diela, k zaužívaným zvyklostiam medzi žalovanými, mal súd za to, že v danom prípade zvážiac špecifiká tohto prípadu, v prípade zmluvy o dielo, predmetom ktorej bolo dodanie a montáž prístrešku v hodnote 5.793 Eur, ide v prípade žalovaných o bežnú vec. Keďže mal súd za to, že išlo o spoločnú vec a zároveň išlo o bežnú vec, nebol na tento právny úkon potrebný súhlas oboch manželov, a preto sa súd ďalej nezaoberal tým, či žalovaná 2/ udelila súhlas s právnym úkonom, resp. či žalovaný 1/ konal pri uzatváraní zmluvy aj za žalovanú 2/, a to na základe generálnej plnej moci. Ďalej súd uviedol, že zamietol návrh žalovanej 2/ na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov I. J. E. a E. D. C. z dôvodu hospodárnosti konania, keďže skutočnosť, či bol žalovanej 2/ zamedzovaný vstup do nehnuteľnosti, nebola pre posúdenie veci relevantná. Vzhľadom na to, že žalovaní si svoju povinnosť
zaplatiť cenu za dielo riadne a včas nesplnili, dostali sa do omeškania, a preto má žalobca právo na zákonné úroky z omeškania s poukazom na § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. od 29.5.2019, t. j. od nasledujúceho dňa po splatnosti faktúry. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v spore úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na plnú náhradu trov konania.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 2/, ktorá navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu voči nej zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Podľa jej názoru napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v konštatovaní, že uzatvorenie zmluvy o dielo v konkrétnom prípade je, resp. bolo bežnou vecou, na ktorú nebol potrebný jej súhlas. Uviedla, že v prípade uzatvárania zmlúv týkajúcich sa spoločnej nehnuteľnosti, a ktorej uzatvorením vyplývajú práva a povinnosti obom manželom, je potrebný súhlas oboch manželov. Pokiaľ sa uzatvára zmluva, ktorej obsahom je aj majetkové plnenie zaťažujúce spoločne a nerozdielne oboch manželov, nie je podľa názoru odvolateľky možné, aby konal v mene manželov iba jeden manžel, bez súhlasu a vedomia druhého manžela a v prípade nesplnenia povinnosti zo zmluvy boli následne zaviazaní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Aj podľa rozhodovacej činnosti súdov je potrebný súhlas oboch manželov na uzatvorenie nájomnej zmluvy, a teda aj na uzatvorenie zmluvy o dielo s povinnosťou peňažného plnenia je potrebný súhlas aj druhého manžela, keďže uzatvorením takejto zmluvy dochádza v prípade neplnenia zo zmluvy do zásahu majetkovej sféry manželov. Ďalej uviedla, že v čase uzatvorenia zmluvy o dielo na dodanie a montáž prístrešku, t. j. v januári 2019, už žalovaní ako manželia nežili skoro po dobu šesť mesiacov v spoločnej domácnosti a nehospodárili spolu. Obaja manželia hospodárili samostatne, hradili vlastné výdavky spojené s vedením domácnosti a ostatné výdavky, ktoré tomu-ktorému manželovi vznikli. Pokiaľ žalovaný 1/ sám v období po opustení spoločnej domácnosti žalovanou 2/ uzatvoril zmluvu o dielo so záväzkom manželov uhradiť dodanie a montáž prístrešku, konal tak jedine s vedomím o svojich vlastných pomeroch, ale nie o pomeroch svojej manželky. Bola toho názoru, že pokiaľ manželia nežijú v spoločnej domácnosti a nehospodária spoločne, je o to väčšia potreba, aby pri záležitostiach týkajúcich sa spoločnej veci konali spoločne, nie samostatne, odkazujúc na charakter záležitosti ako bežnej veci podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, žalovanému 1/ bola od 01/2018 do 05/2019 pripísaná na jeho osobný účet, ku ktorému žalovaná 2/ ako manželka nemala prístup, suma vo výške viac ako 435 tisíc Eur, z čoho vyplýva, že žalovaný 1/ mal v čase vystavenia faktúry za dodanie a montáž prístrešku, ktorý sám v 01/2019 dohodol, dostatok peňažných prostriedkov na to, aby uhradil vystavenú faktúru. Uviedla, že tzv. pôžičky zo spoločnosti K Slovakia, s. r. o. vo výške cca 4 tisíc Eur mesačne, boli jej dočasným príjmom, ktorý sa zaviazala vrátiť spoločnosti. Nemožno hodnotiť ako bežnú záležitosť dodanie diela, ktorého hodnota presahuje mesačný príjem žalovanej 2/ ako manželky. Ako bežnú záležitosť by bolo možné dodanie a montáž diela vyhodnotiť na strane žalovaného 1/, ktorého mesačné príjmy podľa odôvodnenia rozsudku dosahovali aj niekoľko desaťtisícové hodnoty. Vzhľadom na uvedené bola odvolateľka toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec ako bežnú vec podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda že na uzatvorenie zmluvy o dielo sa nevyžadoval jej súhlas ako manželky, keďže podľa jej názoru akákoľvek zmluva s povinnosťou peňažného plnenia v hodnote vyššej ako príjem žalovanej 2/ a ešte za situácie, kedy v čase uzatvorenia zmluvy o dielo nezdieľala spoločnú domácnosť so žalovaným 1/ ako manželom a žalovaní ako manželia nezdieľali spoločné financie, je ostatnou vecou, na ktorú je potrebný súhlas oboch manželov. Odvolanie tiež odôvodnila tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietla konštatovanie súdu, že s prístreškom rátala aj projektová dokumentácia, ktorá podľa vykonaného dokazovania mala byť vyhotovená ešte v čase, kedy žalovaní ako manželia žili v spoločnej domácnosti. K zmene vzhľadu prístrešku, resp. k zmene v rozmeroch prístrešku, došlo po vypracovaní projektovej dokumentácie v roku 2019, t. j. v čase, kedy manželia nežili v spoločnej domácnosti. Žalobca tak zhotovil dielo, ktoré nezodpovedalo kritériám stanoveným v projektovej dokumentácii vypracovanej počas spoločného života manželov, t. j. vytvoril nové dielo, resp. uzatvoril novú zmluvu o dielo v januári 2019, a to výlučne s osobou žalovaného 1/. Nie je preto správny názor súdu prvej inštancie, že pokiaľ projektová dokumentácia rátala s prístreškom vo veci samej, tak nebol na uzatvorenie zmluvy o dielo potrebný súhlas žalovanej 2/ ako manželky. Projektová dokumentácia síce počítala s prístreškom, ale s úplne inými rozmermi, čo by malo za následok aj nižšiu cenu za dielo. Odvolanie tiež odôvodnila tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietla, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jej argumentáciou v podaní zo dňa 25.1.2022, ktorá sa týkala uzatvorenia novej zmluvy o dielo v januári 2019 (keďže pôvodne naplánovaná pergola v projektovej dokumentácii
nezodpovedá reálnemu vyhotoveniu prístrešku). Namietla, že súd prvej inštancie sa argumentáciou svedčiac v jej prospech relatívnej neplatnosti právneho úkonu vôbec nezaoberal, pričom iba selektívne vybral jej tvrdenie o tom, že vedomosť o projektovej dokumentácii do času konania pred súdom nemala, čo je v konečnom dôsledku úplne bezpredmetné. Je zrejmý tendenčný postup súdu prvej inštancie nezohľadniť argumenty v prospech prezentovaného právneho názoru žalovanej 2/, ale selektívne vybrať dôkazy, ktoré svedčia takpovediac v jej neprospech. Ďalej uviedla, že počas konania pred súdom prvej inštancie bolo počas každého pojednávania, zvyčajne na začiatku, prezentované predbežné právne posúdenie súdu, pričom súd prvej inštancie spočiatku vyslovil predbežné právne posúdenie týkajúce sa otázky zastúpenia žalovanej 2/ pred žalobcom zo strany žalovaného 1/ ako manžela, čím dal najavo názor, že na uzatvorenie zmluvy o dielo sa vyžadoval súhlas oboch manželov. Až následne, keď žalovaná 2/ postupne dokladala pred súdom dôkazy týkajúce sa nemožnosti zastúpenia jej osoby žalovaným 1/ ako manželom, súd na pojednávaní dňa 6.4.2022, t. j. pred termínom verejného vyhlásenia rozsudku, prezentoval svoj právny názor, že uzatvorenie zmluvy o dielo v spore je bežnou vecou podľa § 145 ods. 1 OZ. Takýto postup považovala odvolateľka za účelový a najmä prekvapivý, pokiaľ počas ostatných pojednávaní súd prezentoval názor, že je v konaní sporné, či bol žalovaný 1/ ako manžel oprávnený konať za žalovanú 2/, z čoho možno vyvodiť predbežné posúdenie sporu o tzv. ostatnej, nie bežnej veci medzi manželmi, na ktorú sa vyžaduje súhlas oboch manželov.
4. K odvolaniu žalovanej 2/ sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom a mal za to, že súd poriadne a v dostatočnom rozsahu vykonanom dokazovaní správne posúdil skutkový stav, vyporiadal sa so všetkými predloženými dôkazmi a na skutkový stav aplikoval správny právny predpis. V súvislosti s posúdením uzatvorenej zmluvy ako bežnej, na ktorú nebol potrebný súhlas žalovanej 2/, v celom rozsahu odkázal na argumentáciu súdu prvej inštancie, ktorej nie je možné nič vytknúť. Zdôraznil, že to bola práve žalovaná 2/, ktorá v konaní produkovala množstvo dôkazov, ktoré osvedčovali finančnú situáciu a hospodárenie manželov. Súd prvej inštancie potom po vyhodnotení týchto dôkazov nemohol dospieť k iným záverom, ako konštatoval v napadnutom rozsudku. Žalovaná 2/ ani v odvolaní neuvádza také argumenty, ktoré by boli spôsobilé zmeniť právne posúdenie danej veci a zistený skutkový stav v súvislosti s finančnou situáciou žalovaných nijakým spôsobom nespochybnila. Tvrdenie, že manželia hospodárili samostatne, považoval za nespôsobilé ovplyvniť právne posúdenie daného prípadu. V čase objednávky stavby rodinného domu, ktorého súčasťou preukázateľne je aj predmetný prístrešok, žalovaní spolu v jednej domácnosti žili a predmetný rodinný dom si objednali, o čom svedčia aj listinné dôkazy – objednávka, projektová dokumentácia, stavebné povolenie, zápis vlastníckeho práva k stavbe na príslušnom LV. V konaní nebolo sporné, že vonkajšie práce na rodinnom dome, a teda aj prístrešku, začali už na jar 2018, pričom kotvenie na prístrešok bolo namontované ešte pred dokončením vonkajšej fasády, teda na začiatku roka 2018, a to v zmysle projektu a stavebného povolenia, ktoré bolo vydané obom žalovaným. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením odvolateľky, že súd prvej inštancie účelovo a selektívne vyberal dôkazy, ktoré svedčili v neprospech žalovanej 2/. Súd svoje právne posúdenie riadne odôvodnil, pričom tento právny názor súdu bol výsledkom vykonaného dokazovania. Samotná žalovaná 2/ v odvolaní uviedla, že predbežné právne posúdenie súdu prvej inštancie vždy vychádzalo z dôkaznej situácie. Vzhľadom na rozsiahlosť dokazovania je zrejmé, že aj právny názor súdu sa vyvíja a odzrkadľuje dôkaznú situáciu. Právny záver v tomto prípade vychádzal z vykonaného dokazovania, a preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť o účelovom, či prekvapivom právnom posúdení. Zdôraznil, že predbežné právne posúdenie v zmysle § 181 ods. 2 CSP uviedol súd na pojednávaní dňa 6.4.2022 ešte pred vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania, teda žalovaná 2/ mala dostatok priestoru na to, aby navrhla vykonanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 2/ nie je dôvodné.
6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 18C/58/2019 je zaplatenie 5.793 Eur s prísl.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalovaným 1/ a 2/ uložené spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 5.793 Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 29.5.2019 do zaplatenia a žalobcovi bol priznaný voči obom žalovaným nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
8. Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
10. Odvolateľka namietla, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkou jej argumentáciou týkajúcou sa relatívnej neplatnosti úkonu, nezohľadnil argumenty v prospech právneho názoru prezentovaného žalovanou 2/, a tiež zmenil predbežné právne posúdenie veci.
11. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými stranami.
12. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho súdu zaoberal všetkou podstatnou a relevantnou argumentáciou strán, a to tak skutkovou a právnou a pokiaľ na ňu neprihliadol, vysvetlil prečo. Prvoinštančný súd tiež dôsledne postupoval podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP a počas sporu uvádzal predbežné právne posúdenie veci, ktoré sa samozrejme s prihliadnutím na vykonané dôkazy môže meniť. Podstatným je, či strany mali možnosť s prihliadnutím na zmenu predbežného právneho posúdenia zo strany súdu reagovať na túto zmenu, prípadne navrhnúť ďalšie návrhy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že túto možnosť strany mali, a preto napadnuté rozhodnutie nemožno hodnotiť ako prekvapivé.
13. Odvolací súd poukazuje na to, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004).
14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 195 až 210 CSP.
15. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
16. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.
17. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
18. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
19. Občiansky zákonník v § 145 ods. 1 prvá veta ustanovuje, že bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. Vo vzťahu medzi manželmi používa pojem „bežná vec“ aj ustanovenie § 20 ZR, podľa ktorého každý z manželov je oprávnený zastupovať druhého manžela v bežných veciach, najmä prijímať za neho bežné plnenia; konanie jedného z manželov pri obstarávaní bežných vecí rodiny zaväzuje obidvoch manželov spoločne a nerozdielne. Pojem „bežná vec“ nie je v žiadnom zo zákonných ustanovení bližšie vymedzený a vyčerpávajúcim spôsobom ho nemožno stanoviť ani výkladom. Výkladové problémy činí táto otázka najmä v súvislosti s posudzovaním platnosti právneho úkonu, ktorý sa týkal spoločnej veci a bol uskutočnený jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela. Pri interpretácii pojmu „bežná vec“ je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych (najmä majetkových) pomerov manželov, je však treba prihliadať aj na všeobecné zvyklosti. Pri posudzovaní, či pôjde o bežnú záležitosť, bude preto treba vždy skúmať a náležite zistiť individuálne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Medzi rozhodujúce okolnosti, ktoré bude potrebné vyhodnotiť, bude patriť najmä rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov, druh a hodnota vecí, ktoré do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patria, finančné a ekonomické pomery manželov, ich životná úroveň, povaha, hodnota a účel, na ktorý vec obvykle slúži a pod. Povaha právneho úkonu nebude rozhodujúca, môže ísť o právne úkony úplatné aj bezodplatné.
20. V bežných veciach týkajúcich sa spoločných vecí je každý z manželov oprávnený konať samostatne. Súhlas druhého manžela nie je podmienkou platnosti právneho úkonu. Pokiaľ bol takýto úkon uskutočnený iba jedným z manželov, nemôže byť z dôvodu nedostatku súhlasu druhého manžela úspešne napadnutý námietkou relatívnej neplatnosti. Obaja manželia budú z takéhoto právneho úkonu oprávnení spoločne a nerozdielne v zmysle § 145 ods. 2 OZ. V iných než bežných veciach, ktoré sa týkajú spoločných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov, inak pôjde o právny úkon neplatný podľa § 40a OZ.
21. Vlastnícke právo manželov na spoločnú vec svedčí obom manželom spoločne a nerozdielne. V hmotnoprávnej oblasti to má za následok, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí vzniká medzi manželmi a tretími osobami vzťah aktívnej a pasívnej solidarity, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v konkrétnom prípade ide o bežnú vec alebo vec inej povahy a či právny úkon uskutočnil iba jeden z manželov alebo obaja manželia spoločne. Nevyhnutným predpokladom vzniku aktívnej a pasívnej solidarity je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Solidárne postavenie manželov vzniká priamo zo zákona, vylúčiť ho nemožno dohodou ani jednostranným úkonom manželov.
22. Právne následky pasívnej solidarity spočívajú v tom, že v prípadoch právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí zodpovedajú obaja manželia solidárne. Veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z manželov, t. j. od jedného z manželov alebo od oboch manželov spoločne, pričom povinnosťou manžela je veriteľovi celé plnenie poskytnúť (§ 511 OZ). Z povahy solidárnej zodpovednosti manželov tiež vyplýva, že manželia zodpovedajú za splnenie povinnosti všetkým svojím majetkom, ktorý
majú v bezpodielovom spoluvlastníctve, ako aj každý z nich svojím výlučným majetkom. Ak sa právny úkon netýka spoločných vecí, zaviazaný bude iba jeden z manželov, prípadne obaja manželia v určenom podiele, pokiaľ solidárne postavenie manželov nevyplýva zo zákona alebo z dohody účastníkov.
23. I s prihliadnutím k vyššie prezentovaným právnym záverom odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie je potrebné považovať za správne, keď súd vec posúdil z vyššie uvedených hľadísk a jeho záver, že v prejednávanom prípade išlo o spoločnú vec a súčasne i o bežnú vec, keď na právny úkon nebol potrebnú súhlas oboch manželov, je správny. Rovnako správnym bol i záver súdu o pasívnej solidarite oboch žalovaných ako manželov.
24. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania, keď súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spore úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
27. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).