Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15CoE-338-2013.pdf
PDF · 97.99 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/338/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, J. T., o vymoženie 426,18 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 10Er/561/2009-20 zo dňa 26.09.2013, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový súd dňa 29.09.2009 na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora vydal poverenie na výkon exekúcie pre vymoženie istiny vo výške 426,18 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 06483/09 zo dňa 24.06.2009. Súd prvého stupňa zistil, že podkladom pre vydanie exekučného titulu bola Zmluva o úvere č. 7272841 uzavretá dňa 02.05.2008, ktorej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V článku 17 Všeobecných obchodných podmienok je uvedená rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory vzniknuté z úverovej zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky s tým, že výber je na žalujúcej strane. Prvostupňový súd citoval ustanovenie § 251 ods.4 a § 103 zákona č. 99/19963 Zb. Občiansky súdny poriadok v spojení s ustanovením § 41 ods.1 a ods.2 písm.d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a ustanovením § 44 ods.1 a § 45 ods.1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Ďalej vec právne posúdil podľa príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Predmetnú zmluvu posúdil súd prvého stupňa ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom uviedol, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke vo všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Spotrebiteľ nemal na výber, vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami a mohol len zmluvu ako celom odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam. Uviedol, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného
titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 53 ods.5 OZ, § 57 ods.1 písm.g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Proti uzneseniu prvostupňového súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods.1 písm.c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1. Má sa ustanovenie písm.q) ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm.q) ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené: a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov, na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp.zn. 18CoE/641/2011, z ktorých vyplývajú dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného. Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku a § 45 ods.1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods.1 písm.b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods.1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods.1 písm.b) a c) zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený zastával názor, že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernica rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej
aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods.1 písm.c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ustanovení § 2 písm.a), b) a § 4 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil. Tvrdil, že nie sú dané dôvody na zastavenie exekučného konania a nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť.
Súdny exekútor a povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského a vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky.
Odvolací súd k predmetnej odvolacej námietke uvádza, že predloženého súdneho spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 02.05.2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 10.000,-- Sk (331,94 eur), ktorý sa povinná zaviazala vrátiť zvýšený o poplatok vo výške 8.720,-- Sk (289,45 eur) v 12-mesačných splátkach po 1.560,-- Sk (51,78 eur), t.j. spolu vo výške 18.720,-- Sk (621,39 eur).
Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Pokiaľ ide o charakter samotnej zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej okrem iného vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade uvedenej smernice Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis.
V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorý predmetnú zmluvu o úvere s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konala s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm.b) Smernice č. 93/13/EHS). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o úvere dňa 02.05.2008, je treba aplikovať ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad, pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.
Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Podľa § 53 ods.1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 53 ods.4 písm.r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Zákonodarca v ustanovení § 53 ods.4 písm.r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd z týchto dôvodov už považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími nedostatkami exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil, pretože predmetný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom.
K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods.1 písm.c) Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd dodáva nasledovné.
Podľa § 109 ods.1 písm.c) O.s.p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 36 ods.5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod na prerušenie exekučného konania podľa návrhu odvolateľa, v zmysle § 109 ods.1 písm.c) O.s.p.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade neexistovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods.2 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a ostatným účastníkom konania v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.