Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-333-2013.pdf
PDF · 89.7 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/333/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predseníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Romana Tichého v právnej veci navrhovateľa: D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., W. XXX/X, právne zastúpený Mgr. Romanom Kobellom, advokátom so sídlom v C. P., S. XXXX, proti odporcovi: D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., Z. XXX/XX, právne zastúpený JUDr. Jánom Vajdom, advokátom so sídlom v F., U. F. XXX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 10C/280/2005-412 zo dňa 27. júna 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh zamietol, p o t v r d z u j e .
Výrok o trovách konania z r u š u j e a v tejto časti vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd zamietol žalobný návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území Q., špecifikované v uznesení o pripustení zmeny žaloby (č.l. 177 spisu) patria do dedičstva po pôvodnej navrhovateľke H. F., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q., U. č. XX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX (výrok I. rozsudku). Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1.010,15 Eur (výrok II.).
Okresný súd vychádzal zo zistenia, že pôvodná navrhovateľka H. F., rod. T. (ďalej „pôvodná navrhovateľka“) sa domáhala podaným žalobným návrhom vydania nehnuteľností, ktoré darovacou zmluvou zo dňa 25.05.2000 prenechala odporcovi (svojmu bratovi). Okresný súd postupujúc podľa § 630 Občianskeho zákonníka skúmal, či sa odporca voči navrhovateľke dopustil takého správania, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Zo samotnej výpovede pôvodnej navrhovateľky nevyplynulo, že by odporca v období, kedy bývala u neho a jeho manželky R., sa voči nej dopustil nejakého konania, ktoré by sa jej nepáčilo. Navrhovateľka mala výhrady len voči správaniu sa manželky odporcu, pričom odporcovi vytýkala, že si ju pred manželkou nezastal. Z výpovedí svedkov E. D. a D. Q. mal okresný súd preukázané, že odporca sa spolu s manželkou o pôvodnú navrhovateľku príkladne starali a táto sa na opateru nikdy nesťažovala. Práve naopak, robila si starosti, ako sa im za ňu odvďačí. Hoci pôvodná navrhovateľka uvádzala, že odporca jej aj s manželkou mal ukradnúť našetrených 62.000,- Sk, tieto skutočnosti preukázané neboli. Rovnako nemal preukázané, že odporca povedal pôvodnej navrhovateľke, že či ešte „nezdechla“. Okresný súd tak ustálil, že na strane odporcu nedošlo voči navrhovateľke k takému správaniu, ktoré by ju oprávňovalo domáhať sa vrátenia daru. Následne sa nemohol ani aktuálny navrhovateľ po jej úmrtí žalobným návrhom domáhať určenia, že tento dar patrí do dedičstva po pôvodnej navrhovateľke.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal právo na ich náhradu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho zmeny tak, že bude žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovené. V prípade potvrdenia rozhodnutia okresného súdu žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu vo vzťahu k otázke, či dojednanie protiplnenia spočívajúceho v záväzku obdarovaného poskytovať darkyni bezplatnú doživotnú opateru a starostlivosť a doživotné užívanie daru vo forme vecného bremena ako podmienky darovania nespôsobuje absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy.
Navrhovateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie nezodpovedá zákonným požiadavkám riadneho rozhodnutia vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Okresný súd nezrozumiteľne a zmätočne, teda nedostatočne a nepresvedčivo, odôvodnil rozhodnutie, ktorým zamietol jeho žalobný návrh. Nedostatočne sa vysporiadal s otázkou (ne)platnosti darovacej zmluvy. Poukazovanie na súdnu prax pred rokom 1950, považoval za prejav nelegitímnej arbitrárnosti súdu, keď vyriešenie prejudiciálnej otázky podriadil uhorskému právnemu poriadku.
Namietal, že darovacia zmluva, ktorou pôvodná navrhovateľka previedla sporné nehnuteľnosti na odporcu, je absolútne neplatný právny úkon, nakoľko jeho obsah je v rozpore so zákonom. Z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, že pôvodná navrhovateľka neprenechala dar odporcovi bezplatne, ale prevod vlastníckeho práva podmienila jeho protiplnením, a to v bezodplatnom poskytovaní práva doživotného bývania v rodinnom dome súpisné číslo 47 a bezodplatnom poskytovaní doživotnej opatery a starostlivosti. Je nepochybné, že pokiaľ by sa odporca na takéto plnenie nezaviazal, k prevodu daru by nedošlo. Poskytnutie uvedeného plnenia má majetkovú hodnotu, nakoľko ide o peniazmi oceniteľné osobné výkony a peniazmi oceniteľné materiálne plnenia. Napriek tomu, že tieto plnenia boli formulované ako vecné bremená, je preukázané, že poskytnutie doživotnej opatery a starostlivosti bolo osobným záväzkom výlučne odporcu ako obdarovaného. Ďalej uviedol, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že zo strany odporcu ako obdarovaného dochádzalo v období od novembra 2004 do podania žalobného návrhu v decembri 2005 k viacnásobnému správaniu sa voči darkyni, ktoré možno kvalifikovať ako porušujúce dobré mravy hrubým spôsobom. Odporca jej odcudzil 12 m3 palivového dreva, starostlivosť jej poskytoval v rozpore so základnými hygienickými normami a zasiahol do práva na ochranu osobnosti tým, že jej v novembri 2005 povedal či ešte “nezdechla“.
Proti výroku o trovách konania podal odvolanie odporca. Namietal, že pri výpočte trov konania vychádzal okresný súd z nesprávneho názoru, že išlo o nehnuteľnosti, ktorých hodnota sa dá určiť len s nepomernými ťažkosťami. Predmetom konania na základe návrhu podaného pôvodnou navrhovateľkou bolo vydanie nehnuteľností, neskôr po pripustenej zmene určenie, že tieto patria do dedičstva po pôvodnej navrhovateľke ako poručiteľke. Hodnota nehnuteľností bola známa súdu aj účastníkom konania, pretože bola v darovacej zmluve presne vyčíslená sumou 424.588,00 Sk, čo predstavuje 14.093,74 Eur. Prvostupňový súd tak mal pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby postupovať podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.. Rovnako aj súdny poplatok mal byť vyrubený podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Za nesprávne považoval aj nepriznanie odmeny za 4 úkony právnej služby vykonané v súvislosti v poradí s prvým odvolacím konaním v prejednávanej veci poukazujúc na to, že v tomto konaní bol úspešný navrhovateľ. Takéto selektovanie trov konania nepovažoval za dôvodné. Bolo potrebné vychádzať z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a prihliadať na to, že mal v konaní plný úspech a podľa toho mu aj trovy konania priznať. Okrem toho mu nebola priznaná náhrada za stratu času, ktorá bola vyúčtovaná v sume 6,24 Eur. Žiadal tak, aby v tejto časti bol rozsudok okresného súdu zmenený a boli mu priznané trovy právneho zastúpenia tak, ako si ich uplatňoval vo výške 5.316,88 Eur.
Účastníci sa k podaným odvolaniam nevyjadrili.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a vo výroku o trovách konania podľa § 221 od.s 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 221 ods. 2 O.s.p..
Odvolateľ primárne namietal nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu, prvostupňový rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Rovnako neobstojí námietka odvolateľa týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom.
Právne posúdenie veci je všeobecne nesprávne, ak súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá sa na zistený skutkový stav nevzťahuje alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
K pojmovým znakom darovacej zmluvy, ako vyplýva z ust. § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, patrí (okrem určenia predmetu daru a dobrovoľného plnenia) tiež jej bezodplatnosť. Pri darovaní sa darcovi za dar nemá dostať nič, čo by malo mať majetkovú hodnotu. Inak povedané, pri darovaní darca poskytuje obdarovanému určitý majetkový prospech bez toho, že by za to obdržal primeraný majetkový ekvivalent. Nie je však vylúčené (a požiadavke bezodplatnosti darovania sa nijak neprieči), aby s darovaním bol spojený záväzok obdarovaného k protislužbe, ktorá sama o sebe majetkovú povahu nemá, poprípade aby darovanie bolo viazané na odkladaciu alebo rozväzovaciu podmienku.
Záver prvostupňového súdu, v zmysle ktorého zmluva uzatvorená medzi pôvodnou navrhovateľkou ako darkyňou na strane jednej a odporcom ako obdarovaným na strane druhej požiadavku bezodplatnosti naplňuje a je preto platnou darovacou zmluvou podľa ust. § 628 Občianskeho zákonníka, považuje odvolací súd za správny. V súdenej veci nie sú pochybnosti o tom, že pôvodná navrhovateľka prenechala sporné nehnuteľnosti odporcovi dobrovoľne, t.j. bez toho, že by si tým plnila svoju právnu povinnosť a predovšetkým bezodplatne, t.j. bez toho, aby za sporné nehnuteľnosti získala od odporcu nejaké protiplnenie. Skutočnosť, že pôvodná navrhovateľka ako darkyňa si „vymienila“ od obdarovaného formou vecného bremena „zabezpečiť vo svoj prospech právo doživotného bývania v rodinnom dome č.s. 47 a právo doživotnej opatery a starostlivosti“ a odporca sa zaviazal toto právo v prospech darkyne v celom rozsahu zabezpečovať, nepredstavuje, ako nesprávne uvažuje odvolateľ, „formu protiplnenia“, lebo prostredníctvom tohto záväzku sa pôvodnej navrhovateľke (darkyni) nemalo od odporcu (obdarovaného) dostať majetkového ekvivalentu za darované nehnuteľnosti, ale mala byť iba zabezpečená možnosť jej užívania.
Okrem toho obmedzenie výkonu vlastníckeho práva spočívajúceho v možnosti darcu aj naďalej prevádzané nehnuteľnosti užívať, nie je pri darovaní výnimočné a býva, ako aj v predmetnej veci, založené zmluvou o zriadení vecného bremena, prípadne formou osobného záväzku obdarovaného.
Možno tak uzavrieť, že darovacia zmluva nie je neplatná len preto, že sa v nej odporca ako obdarovaný zaviazal v prospech darkyne zabezpečiť jej právo doživotného bývania a doživotnej opatery.
Navrhovateľ ďalej považoval za nesprávne skutkové zistenia okresného súdu o tom, že zo strany odporcu ako obdarovaného nedošlo k takému správaniu sa voči pôvodnej navrhovateľke ako darkyni, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy. Tieto jeho námietky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Naviac navrhovateľ sa obmedzil iba na všeobecné konštatovanie, „že v konaní bolo dostatočne preukázané, že zo strany obdarovaného dochádzalo v období od novembra 2004 do podania žalobného návrhu v decembri 2005 k viacnásobnému správaniu voči darkyni, ktoré v súhrne možno kvalifikovať ako porušujúce dobré mravy hrubým spôsobom“. Ako príklad uviedol skutočnosť, že odporca mal odcudziť pôvodnej navrhovateľke palivové drevo a mal jej poskytovať starostlivosť v rozpore so základnými hygienickými normami. Okresný súd vo svojom rozhodnutí dostatočne vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že uvedené skutočnosti namietané odvolateľom preukázané neboli. Odvolateľove námietky nereflektujú na túto vecnú argumentáciu prvostupňového súdu. Pokiaľ sa navrhovateľ obmedzil iba na prejavenie nesúhlasu so závermi okresného súdu, tento bez ďalšieho nemohol vyhodnotiť odvolací súd ako opodstatnené. Naopak, z výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom tvrdenia navrhovateľa preukázané neboli.
Na základe uvedených skutočností krajský súd preto rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil.
Do výroku o trovách konania podal odvolanie odporca. Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že ním podané odvolanie je dôvodné.
V preskúmavanej veci bolo predmetom konania určenie, že vec patrí do dedičstva po pôvodnej navrhovateľke. Možno prisvedčiť odporcovi, že fakticky sa týmto rozhodnutím riešila otázka určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Navrhovateľ sa v konaní domáhal ochrany vlastníckeho práva vrátane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec. Možno preto uzavrieť, že cena nehnuteľnej veci je potom rozhodujúca na účely určenia výšky tarifnej hodnoty veci pre výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby (§ 10 ods. 1, 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.).
Rovnako je potrebné prisvedčiť odporcovi, že nie je správny názor okresného súdu o nepriznaní trov konania, ktoré vznikli v čase predchádzajúceho odvolacieho konania v prejednávanej veci. Uvedené odvolacie konanie je súčasťou celého súdneho konania týkajúceho sa prejednávanej veci, ktoré skončilo úspechom navrhovateľa. Povinnosť nahradiť trovy konania sa v sporovom konaní spravuje zásadou úspechu vo veci. Pokiaľ bol navrhovateľ v konaní úspešný, má zásadne právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania. Nepriznať trovy konania môže súd iba výnimočne v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p., prípadne pokiaľ zistí, že nejde o účelne vynaložené trovy konania. Okresný súd však „iba“ konštatoval, že v poradí prvom odvolacom konaní prebiehajúcom v prejednávanej veci nebol odporca úspešný. Táto okolnosť však nie je dôvodom na nepriznanie trov konania, keď v konečnom dôsledku bol žalobný návrh zamietnutý a odporca bol úspešným účastníkom konania.
Na základe týchto skutočností preto krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ten vychádzajúc z vyššie prezentovaného právneho záveru odvolacieho súdu o spôsobe určenia výšky tarifnej hodnoty veci opätovne o trovách konania rozhodne. Pri rozhodovaní bude prihliadať na výsledok rozhodnutia vo veci samej a riadiť sa zásadou úspechu účastníkov v konaní, posúdi účelnosť uplatnených trov konania a prípadnú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p..
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.