Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-47-2021.pdf
PDF · 141.53 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/47/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Y.. Z. P., B.. XX.X.XXXX, X. L. G.C. X, XXX XX X., zastúpený: H. W. T., U..G..C.., U., Č. XA/XXXX, proti žalovaným: X. C. X., B.. X.XX.XXXX, X. U. X., B.. X.X.XXXX, C. X. U. O. XX, XXX XX U., zastúpení: Y.. Q. W., H.Á., L., T.. G.. Š. X, o zaplatenie 12.945,60 eur s príslušenstvom na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24. novembra 2020 č.k. 6C/106/2011-267 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaným priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia 12.945,60 eur s príslušenstvom zamietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že je spolu so žalovanými v 1/ až 3/ podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v k.ú. J. B. P., zapísanej na LV č. XXXX, pre obec X.-T..Č.. J. B. P., a to stavby so súp. č. XXX, postavenej na par. č. XXX a pozemku parc. č. XXX-zastavané plochy a nádvoria vo výmere 321 m2. Vlastnícky podiel vo výške 1/6 nadobudol kúpnou zmluvou dňa 2.6.2004. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaní užívajú predmetnú nehnuteľnosť v celosti a na výzvu žalobcu zo dňa 13.2.2009, na jej sprístupnenie a úhradu nájomného, nijako nereagovali. Uviedol, že priemerná výška nájmu nehnuteľností v danej lokalite (na základe informácií žalobcu z realitných kancelárií) je vo výške 269,70 eur. Žalobca preto žiadal vydať bezdôvodné obohatenie za obdobie od 03/2009 (dátum poslednej výzvy žalovaným) do 02/2010 (dátum podania žaloby), vo výške 3.236,40 eur (12x269,70 eura). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní užívali nehnuteľnosť výlučne už aj v minulosti, požadoval žalobca doplatenie nájmu aj za ďalšie 3 roky spätne (2006-2009) vo výške 9.709,20 eur. Žalobca tak žiadal od žalovaných v 1/ až 3/, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 12.945,60 eur, spolu úrokom z omeškania vo výške 4% ročne za obdobie od 1.3.2009 do zaplatenia.
3. Skonštatoval, že v priebehu konania žalovaná v 1/ zomrela a jej dedičmi sa stali žalovaní v 2/ a 3/. Uznesením č.k. 6C/106/2011-77 zo dňa 12.9.2013 zastavil konanie voči žalovanej v 1/.
4. V poradí prvým rozsudkom č.k. 6C/106/2011-53 zo dňa 2.6.2011, súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave, uznesením č.k. 4Co/387/11-70 zo dňa 26.4.2013 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania v poradí druhým rozsudkom č.k. 6C/106/2011-154 zo dňa 17.2.2015 súd prvej inštancie zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi sumu 9.691,22 eur s úrokom
z omeškania 4% ročne od 30.12. 2010 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal náhrada trov konania. Na základe odvolania žalobcu aj žalovaných odvolací súd, uznesením č.k. 4Co/166/2018-201 zo dňa 30.4.2020, napadnutý rozsudok opätovne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Následne súd prvej inštancie opätovne vec prejednal a posúdil po právnej stránke podľa ust.§ 123, §124, §136 ods. 2, § 137 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka.
6. Považoval za nesporné, že žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel k vyššie uvádzanej nehnuteľnosti vo výške 1/6 k celku, kúpnou zmluvou katastrálne zapísanou dňa 2.6.2004 od predchádzajúceho podielového spoluvlastníka (Petra Beleša), čím žalobca nastúpil do (spolu)vlastníckych práv predávajúceho. Za nesporné považoval aj, že ostatnými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, boli popri žalobcovi žalovaní 1/ až 3/. Po smrti žalovanej v 1/ jej dedičský podiel (1/2) nadobudli žalovaný 2/ a žalovaná 3/ a skonštatoval, že bol v celosti a riadne ustálený a v žalobe aj označený úplný okruh účastníkov sporu.
7. Považoval za preukázané, že spoluvlastnícky podiel kúpil žalobca od L. X., ktorý v dome ostal bývať aj po predaji svojho spoluvlastníckeho podielu. Uviedol, že kupujúci (žalobca) nepreukázal, že by predávajúceho L. X. vyzval na odovzdanie predmetu kúpy. Svedeckými výpoveďami zistil, že L. X. výlučne obýval 2 izby na prízemí a spoluvlastnícky využíval ostatné spoločné miestnosti (s výnimkou tých, ktoré obývali ostatnú členovia domácnosti - izba na prízemí, kde býval žalovaný 2/ a horné poschodie domu). Ani po predaji podielu L. X. sa užívanie jednotlivých častí domu nezmenilo, teda ostatní spoluvlastníci bývajúci v dome, užívali dom v tom zmysle, že žalovaná 1/ výlučne využívala izbu č. X na poschodí (14,95 m2) žalovaný 2/ využíval výlučne miestnosť č. X na prízemí (24 m2), žalovaná 3/ s rodinou využívala izby č. X a X na poschodí (20 a 24 m2) a L. X. využíval izby č. X a X na prízemí (14,95 a 14,95 m2). Spoločnými priestormi boli na prízemí (predsieň, jedáleň, kuchynský kút, WC a kúpeľňa) a chodby na poschodí (č. 1,6). Skonštatoval, že pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci, ale rozhodujúca môže byť úžitková hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti u jednotlivých častí veci rozdielna. Uviedol, že svedkovia aj žalovaní potvrdili, že predávajúci L. X. dom užíval aj po predaji podielu, pričom žalobcovi nebránili v užívaní nehnuteľnosti. Mal za to, že žalobca svoj podiel na nehnuteľnosti neužíval a ani nepreukázal, že by ho užívať chcel, alebo že by mu žalovaní v užívaní bránili. Podľa súdu prvej inštancie osamotená písomná výzva na vydanie kľúčov od domu (z roku 2008) sama o sebe nie je spôsobilá preukázať existenciu prekážky na užívanie podielu s tým, že samotní žalovaní potvrdili, že s nimi žalobca od roku 2005 komunikoval iba písomne a v dome od tohto obdobia fyzicky nebol. Konštatoval, že z písomných výziev na úhradu nájomného za užívanie nehnuteľnosti z roku 2009 vyplýva, že žalobca od žalovaných 1/ -3/ žiadal zaplatenie nájomného vo výške 269,70 eur mesačne (spolu 9.709,20 eur) za to, že žalovaní výlučne užívajú jeho podiel. Takéto podanie podľa prvoinštančného súdu nepreukazuje to, že by mu ostatní spoluvlastníci bránili v užívaní podielu, ale preukazuje iba záujem o finančný benefit zo získaného spoluvlastníctva. Uviedol, že náhradu nemožno uplatňovať v takom prípade, ak spoluvlastník dobrovoľne neužíva svoj podiel a ak tento nenadužívajú ostatní spoluvlastníci. Poukázal na to, že ostatní spoluvlastníci nezabrali miestnosti, ktoré užíval L. X., keďže tento v dome stále býval, mal tam veci a aj po výkone trestu odňatia slobody a aj po návrate z ciest na kamióne sa do ním obývaných izieb vracal. Žalovaní vylúčili, že by počas neprítomností L. X. v dome niekto z nich tieto izby užíval. Považoval za zrejmé, že ani po prevode spoluvlastníckeho podielu sa užívatelia nehnuteľnosti, ani rozsah užívania nijako nezmenili v tom smere, že by žalovaní užívali žalobcov kúpený podiel. Skonštatoval, že bolo úlohou žalobcu aby v kontradiktórnom konaní preukázal ktorý zo spoluvlastníkov a v akom rozsahu užíval jeho spoluvlastnícky podiel. To sa v tomto konaní nepreukázalo. Rovnako nebola podľa názoru súdu prvej inštancie preukázaná ani solidárnosť záväzku žalovaných. Tvrdenie žalobcu, že podľa jeho názoru miestnosti č. 5 a 6 (užívané L. X.), mala užívať žalovaná 3/ s jej rodinou a že izbu na poschodí č. X, pôvodná detská izba L. X., nebola L. X. v rokoch 2007-2010 užívaná, lebo bol závislý na psychotropných látkach, vykonával výkon trestu odňatia slobody a pracoval v zahraničí, nepovažoval za preukázané. Podľa súdu prvej inštancie sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by žalovaní jednak užívali jeho spoluvlastnícky podiel a nepreukázal ani to, že by tak mali robiť spoločne a v rovnakom rozsahu, keďže na náhradu mali byť zaviazaní spoločne a nerozdielne.
8. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca v žalobe zo dňa 17.2.2010 žiadal od žalovaných solidárnu finančnú náhradu (nesprávne označenú ako nájomné, či bezdôvodné obohatenie) vo výške
12.945,60 eur, ktorá pozostávala zo sumy 3.326,40 eur za obdobie 03/2009 - 03/2010 (12 x 269,70 eur/ mesačne) a zo sumy 9.709,20 eur za obdobie 03/2006 - 03/209 (36 x 269,70 eur/mesačne). Súčasne žiadal priznať príslušenstvo pohľadávky. Žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku premlčania (3 roky spätne od podania žaloby; žaloba bola podaná dňa 19.2.2010). Na pojednávaní konanom dňa 29.5.2014 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že nárok si žalobca uplatňuje už iba za obdobie od 19.2.2007 do 19.2.2010. Považoval preto pravdepodobné, že týmto vyjadrením reflektovala na vznesenú námietku premlčania, avšak k úprave žaloby nedošlo, táto nebola vzatá sčasti späť a ani nebola modifikovaná žalovaná istina. Na poslednom pojednávaní žalobca, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, zotrval na finančnej náhrade v tom zmysle, ako ju požadoval v žalobe zo dňa 17.2.2010. Predmetom konania preto podľa súdu prvej inštancie zostala žaloba v nezmenenom znení tak, ako bola podaná na súd dňa 19.2.2010. Mal preto ustálené obdobie odkedy žalobca žiada finančnú náhradu, čo bolo obdobie od 19.2.2006-19.2.2010 v celkovej výške 12.945,60 eur (48 x 269,70 eur/mesiac). Reagujúc na vznesenú námietku premlčania uviedol, že právo uplatnené žalobcom je majetkovej povahy a premlčalo by sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Nárok starší ako tri roky spätne od 19.2.2010 (podanie žaloby) je súdne nevymáhateľný a preto námietku premlčania mal za dôvodnú. K ustáleniu výšky žiadanej mesačnej finančnej náhrady vo výške 269,70 eur (8.125,-Sk) uviedol, že túto žalobca žiadnym spôsobom nezdôvodnil ani nešpecifikoval a pre súd prvej inštancie nebolo zrejmé, prečo žiada náhradu práve v takejto výške, keďže túto sumu nijako nepodporil prípadným výpočtov z akého vychádzal. Uviedol, že nie je úlohou súdu domýšľať si riešenie, ktoré môže byť navyše nesprávne z pohľadu žalobcu, či žalovaných, ale bol úlohou žalobcu vierohodne a presne vyargumentovať prečo žiada práve takúto konkrétnu sumu. Poukázal na to, že žalobca iba uviedol, že vychádzal z dvoch prieskumov v realitných kanceláriách, kde jednak bola určená cena nájomného (čo v tomto prípade nebolo možné žiadať) a ich rozsah bol v rozmedzí 35.000-55.000,-Sk, resp. 40.000-65000,-Sk. Z týchto údajov nie je pre súd prvej inštancie zrejmé, ako dospel žalobca k mesačnej náhrade za 1/6 jeho podielu práve na sumu 269,70 eur (8.125,- Sk).
9. Návrh na znalecké dokazovanie, ktorým sa mala preukázať výška mesačnej náhrady zamietol z dôvodov, že jednak nemal osvedčený základ nároku a to, že by žalovaní užívali žalobcov spoluvlastnícky podiel. Výzvou zo dňa 15.6.2020 vyzval súd prvej inštancie strany na označenie dôkazov, pričom žalobca sám avizoval preloženie znaleckého posudku ešte v júli 2020, čo však do konania pojednávania dňa 24.11.2020 neurobil. Vzhľadom na sudcovskú koncentráciu konania skonštatoval, že strany mali dostatok času nielen na označenie, ale aj predloženie dôkazov, pričom takéto dokazovanie by bolo navyše neúčelné a zbytočne predlžujúce konanie. Mal za to, že žalobca jednak nepochybne nepreukázal, že by práve žalovaní, ako spoluvlastníci, užívali jeho spoluvlastnícky podiel a nepreukázal ani to, že by tak robili v rovnakom rozsahu, keďže od nich žiadal priznať náhradu spoločne a nerozdielne. Konštatoval, že ak by aj uvedené okolnosti bol osvedčil, jeho nárok by nemohol byť úspešný v celom rozsahu od 19.2.2006, keďže žalovaní vzniesli námietku premlčania. Uviedol, že vierohodne nebolo ustálené ani to, prečo žalobca žiada finančnú náhradu práve vo výške 269,70 eur mesačne, z akej sumy žiada úrok z omeškania, prečo vo výške 4% a prečo od 1.3.2009 do zaplatenia. Nakoľko podľa prvoinštančného súdu neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vyhovenie žalobe, žalobu v celom rozsahu zamietol.
10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a nakoľko mali žalovaní v konaní plný úspech, priznal im náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100%.
11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný z dôvodu nesúladu medzi skutkovými zisteniami a závermi súdu, ako i z dôvodu, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, nezaoberal sa podstatnými a závažnými skutočnosťami, na základe ktorých vec nesprávne právne posúdil a rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 4Co/166/2018 zo dňa 30.4.2020.
12. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 27 rozsudku a považuje ich v celom rozsahu za neprijateľné, zmätočné a v rozpore so zisteným i skutkovým stavom veci. Pre žalobcu je nezrozumiteľné a nepochopiteľné, z akého dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že L. X., od ktorého kúpil jeho spoluvlastnícky podiel, je vôbec spôsobilý, aby bol v merítku jeho záujmu
a aby sa domáhal akýchkoľvek nárokov voči tejto osobe, keďže nebola už spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Dôvodil, že L. X., ako predávajúcemu, riadne vyplatil kúpnu cenu za jeho spoluvlastnícky podiel, stal sa spoluvlastníkom a má za to, že tým akékoľvek jeho nároky voči L. X. neboli a nemohli byť dané v zmysle domáhania sa náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu. Uviedol, že by bola nelogická, irelevantná a nezmyselná jeho výzva smerovaná voči L. X., na ktorú poukazuje súd, ktorou sa mal voči nemu domáhať svojich nárokov, resp. túto mu odoslať, keďže o tom, že koľko, akých osôb a kto užíva nehnuteľnosť, nemohol mať žiadnu vedomosť. Konštatoval, že nemal ani možnosť ako túto vedomosť získať a rozposielať tak výzvy tretím osobám, ktoré nehnuteľnosť užívali alebo mohli užívať, okrem podielových spoluvlastníkov. Mal za to, že skutočnosť či L. X., ktorý nebol už podielovým spoluvlastníkom, prípadne akákoľvek ďalšia osoba, ktorá nehnuteľnosť užívala a nebola vlastníkom, je pre neho ako podielového spoluvlastníka absolútne irelevantná jednak preto, že o tom kto a v akom rozsahu nehnuteľnosť okrem spoluvlastníkov užíva, resp. komu títo bez jeho vedomia umožnia nehnuteľnosť užívať, je bezvýznamná. Uviedol, že je nespochybniteľné a jednoznačne dané, že sa písomnými výzvami adresovanými podielovým spoluvlastníkom domáhal nielen finančnej náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu, ale podielových spoluvlastníkov i písomne opakovane vyzýval výzvami v roku 2007, 2008 a 2009, tak ako boli súdu v konaní predložené, na vydanie kľúčov od nehnuteľnosti a jej sprístupnenie tak, aby túto mohol riadne užívať. Nesúhlasil so súdom prvej inštancie, že dobrovoľne neužíval svoj podiel a doručením výziev nepreukázal to, že by mu ostatní spoluvlastníci bránili v užívaní podielu. Vzhľadom ku kontradiktórnosti konania smerujúcej k preukázaniu skutočností súvisiacich s rozsahom užívania nehnuteľnosti žalovanými ale i tretími osobami uviedol, že nemá žiadnu legálnu zákonnú možnosť vykonania alebo označenia takého dôkazu, pretože od nehnuteľnosti nemal kľúče, nemal možnosť do tejto vstúpiť, nikdy mu podieloví spoluvlastníci vstup do nehnuteľnosti neumožnili, teda nie je absolútne možné z jeho strany vedieť, dôkazom označiť, osoby, ktoré sa v nehnuteľnosti vôbec zdržiavajú, túto užívajú a označiť dôkaz, ktorým preukáže ako, v akom rozsahu tá- ktorá osoba užíva koľko metrov chodby, spálne, obývačky, kúpeľne.
13. V súvislosti s konštatovaným premlčaním nároku s tým, že súd prvej inštancie ustálil obdobie, odkedy požadoval finančnú náhradu, a to od 19.2.2006 do 19.2.2010 v celkovej výške 12.945,60 eur považuje závery súdu prvej inštancie za nesprávne v rozpore s vykonaným dokazovaním a procesným stavom veci. Konštatoval, že na pojednávaní dňa 29.5.2014 prostredníctvom právnej zástupkyne kvalifikoval a upresnil, špecifikoval predmet konania s tým, že obdobie, za ktoré požaduje nárok je definovaný časovým obdobím od 19.2.2007 do 19.2.2010 a následne o tomto predmete konania, o takto špecifikovanej výške uplatnenej náhrady, ako i obdobia, za ktoré ju požaduje, súd prvej inštancie rozsudkom vo veci samej aj rozhodoval. Za neprijateľný považuje aj záver súdu prvej inštancie v tom, že výšku mesačnej finančnej náhrady nešpecifikoval a nezdôvodnil s tým, že napriek doručenému písomnému prieskumu realitných kancelárií týkajúcich sa cien nájomného v danom období za užívanie obdobných nehnuteľností, nie je možné tento považovať za relevantný doklad a súd nemal možnosť z dôvodu absencie jeho činnosti ako žalobcu špecifikovať výšku náhrady. Podľa žalobcu je zrejmé, že z predložených listinných dôkazov, ako i z odôvodnenia výšky náhrady vykonanej v priebehu konania písomne i ústne na pojednávaní konanom dňa 29.5.2014 výška tejto náhrady bola určená priemerom hodnôt nájomného, ktoré v tom čase bolo pohyblivé, v rozmedzí od 270 eur až do 350 eur. Z predloženia stanovísk realitných kancelárií v Sk, kedy priemerné mesačné nájomné podľa potvrdenia realitnej kancelárie G. - L. G. W. U..G..C.. sa pohybovalo od 35.000 Sk do 55.000 Sk, čo je v prepočte na eur od 1.161.70 eur do 1.825,66 eur, pričom priemerná výška nájomného je tak v SK 45.000,- Sk, čo je prepočtom na eur suma 1.493.725 eur, teda v pomere k 1/6 spoluvlastníckeho podielu je vo výške 248,95 eur. Z ďalšieho potvrdenia realitnej kancelárie 4people reál plus, s.r.o., ktorá výšku nájomného určila v rozmedzí od 40.000 Sk do 65.000,- Sk, čo je v prepočte na eur od 1.327,76 eur do 2.157,60 eur, pričom priemerná výška nájomného je tak podľa tohto potvrdenia vo výške 52.500,- Sk čo je prepočtom na eur suma 1.742,68 eur, teda v pomere k 1/6 spoluvlastníckeho podielu je to vo výške 290.45,- eur. K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom preukázania výšky mesačnej náhrady uviedol, že v mesiaci júl 2020, dňa 20.7., súdu avizoval návrh na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom ustálenia výšky náhrady s tým, že od mesiaca júl 2020 sa vzhľadom na zhoršujúcu sa epidemiologickú situáciu súdom nariadené pojednávania odročovali pre vzniknutú pandemickú situáciu a reálna možnosť získania znaleckého posudku sa i pre tieto dôvody minimalizovala, resp. bola veľmi obtiažna. Uviedol, že túto skutočnosť uviedol aj na pojednávaní vo veci samej konanom dňa 24.11.2020, keďže znalci pracovali v obmedzenom režime a na svojom návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania som v celom rozsahu zotrvával. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť.
14. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.04.2020, č.k. 4Co/166/2018 - 201 nestotožnili. Uviedli, že súd prvej inštancie sa s užívaním nehnuteľnosti stranami sporu v žalovanom období 19.02.2007 - 19.02.2010 vysporiadal správne, keď ustálil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že v danom období žalovaní užívali nehnuteľnosti nad rámec ich podielov alebo, že ich užívali aj v rozsahu podielu žalobcu, v dôsledku čoho nevzhliadol právny základ žalovaného nároku, a preto nepriznal žalobe žalobcu úspech. Konštatovali, že žalobca pred vyhlásením napadnutého rozsudku účinne nepoprel ich tvrdenia uvedené v 1. bode ich písomného podania zo dňa 02.07.2020, ktoré mu bolo doručené dňa 23.09.2020, v dôsledku čoho ich súd prvej inštancie musel považovať za nesporné (§ 150 CSP). Jeho súčasnú obranu, že nemá absolútne žiadnu legálnu zákonnú možnosť vykonania alebo označenia dôkazu preukazujúceho skutočnosti súvisiace s rozsahom užívania nehnuteľností nami, pretože od nehnuteľností nemal kľúče a nemal možnosť do nich vstúpiť, pretože mu vstup neumožňovali, v dôsledku čoho nie je absolútne možné z jeho strany vedieť dôkazom označiť osoby, ktoré sa v nehnuteľnosti vôbec zdržiavajú a túto užívajú, ani označiť dôkaz preukazujúci ako, vakom rozsahu tá-ktorá osoba užíva koľko metrov chodby, spálne, obývačky, kúpeľne, považujú za irelevantnú, pretože je na posúdení každej osoby, zvažujúcej podanie žaloby, či bude schopná uniesť nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno. Dali do pozornosti, že žalobca nie je „obyčajným“ žalobcom, ale má vysokoškolské právnické vzdelanie a v tomto konaní má kvalifikované právne zastúpenie. Jeho vzdelanie mu umožňovalo mať vedomosť o existencii rôznych iných zákonných prostriedkov, daných mu na ochranu jeho vlastníckeho práva prostredníctvom súdnych konaní, či už voči nim napr. o vydanie kľúčov od nehnuteľností a umožnenie mu vstupu do nich, alebo voči svojmu právnemu predchodcovi napr. o odovzdanie mu predmetu kúpy vrátane kľúčov od nehnuteľností. Sú toho názoru, že. žalobca mal zákonné prostriedky, prostredníctvom ktorých mohol nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach významných pre toto konanie. Ak ich nevyužil a v tomto konaní nebol schopný preukázať svoje tvrdenia, v žiadnom prípade to nemôže byť vyhodnotené v ich neprospech, pretože práva patria bdelým. Nesúhlasili s interpretáciou žalobcu, že je absolútne neprijateľný, zmätočný a v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci záver súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že L. X., od ktorého kúpil spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach je spôsobilý, aby bol v merítku žalobcovho záujmu, a aby sa žalobca domáhal akýchkoľvek nárokov voči tejto osobe, keďže už nebola spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, keďže L. X. ako predávajúcemu vyplatil kúpnu cenu za jeho spoluvlastnícky podiel, stal sa spoluvlastníkom a akékoľvek jeho nároky voči L. X. neboli a nemohli byť dané v zmysle domáhania sa náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu. Konštatovali, že súd prvej inštancie vo vzťahu k L. X. správne poukázal na to, že voči tejto osobe bol žalobca oprávnený domáhať sa odovzdania mu predmetu kúpy, k čomu dodávajú, že ak tak neurobil, v konečnom dôsledku vyjadril súhlas, aby L. X. nehnuteľnosti v rozsahu žalobcom nadobudnutého podielu užíval naďalej, čo sa aj stalo a v tomto konaní bolo nesporným. Záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní základu žalovaného nároku považujú za správny. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považujú za vecne správne. Navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
15. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných nevyjadril.
16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
18. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
19. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
20. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
21. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli predloženými listinnými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného sporového poriadku alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
22. Žalobca svojimi odvolacími námietkami učinil tiež predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V odvolaní tvrdil nepreskúmateľnosť rozsudku pre nezrozumiteľnosť dôvodov a vysvetlenie úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o niektorých skutkových a právnych otázkach. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje , že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaných k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za nepreskúmateľné a preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú.
23. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie 12.945,60 eur s príslušenstvom ako finančnej náhrady, že neužíval spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, a to za stavu, keď celú spoločnú vec, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve sporových strán užívali výlučne žalovaní. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že požiadavka žalobcu je neopodstatnená a žalobu zamietol. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti vo výške 1/6 k celku, kúpnou zmluvou katastrálne zapísanou dňa 2.6.2004 od predchádzajúceho podielového spoluvlastníka L. X., ktorý v dome ostal bývať aj po predaji svojho spoluvlastníckeho podielu. Nepreukázal, že by predávajúceho L. X. vyzval na odovzdanie predmetu kúpy. Svedkovia aj žalovaní potvrdili, že predávajúci L. X. dom užíval aj po predaji podielu, pričom žalobcovi nebránili v užívaní nehnuteľnosti. Žalobca svoj podiel na nehnuteľnosti neužíval a ani nepreukázal, že by ho užívať chcel, alebo že by mu žalovaní v užívaní bránili. Po prevode spoluvlastníckeho podielu sa užívatelia nehnuteľnosti, ani rozsah užívania nijako nezmenili v tom smere, že by žalovaní užívali žalobcov kúpený podiel. Žalobca nepreukázal ktorý zo spoluvlastníkov a v akom rozsahu užíval jeho spoluvlastnícky podiel.
24. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalobca aj v priebehu prvoinštančného konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.
25. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní
celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna (uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 6Cdo 184/2010).
26. Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel podielového spoluvlastníka vyjadruje mieru, akou sa podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Možno konštatovať, že spoluvlastník má nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom nevyhnutným predpokladom na vznik tohto nároku je to, že druhý spoluvlastník (príp. ostatní spoluvlastníci) užívajú túto spoločnú vec nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Uvedený nárok spoluvlastníkovi nevznikne v prípade, ak by druhý spoluvlastník užíval vec v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel (pretože v takomto prípade by nič nebránilo druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci).
27. Vychádzajúc z nesporných skutkových tvrdení ohľadne existencie podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovaných k spoločnej veci, ohľadne preukázania neužívania spoločnej veci (časti rodinného domu) nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovanými, odkazuje odvolací súd v plnom rozsahu na odôvodnenie napadnutého rozsudku (v bodoch 26, 27, 28 napadnutého rozsudku), s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. V konaní nebolo preukázané, že sa žalobca domáhal užívania spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, žalobca nepreukázal, že žalovaní užívali jeho spoluvlastnícky podiel a nebolo preukázané, že žalovaní žalobcovi bránili v užívaní nehnuteľnosti. Žalobca svoj podiel na nehnuteľnosti neužíval a ani nepreukázal, že by ho užívať chcel, alebo že by mu žalovaní v užívaní bránili. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že náhradu nemožno uplatňovať v takom prípade, ak spoluvlastník dobrovoľne neužíva svoj podiel a ak tento jeho podiel nenadužívajú ostatní spoluvlastníci. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že písomná výzva na vydanie kľúčov od domu (z roku 2008) nepreukazuje existenciu prekážky na užívanie podielu. Rovnako ani písomné výzvy na úhradu nájomného za užívanie nehnuteľnosti z roku 2009, ktorými žiadal od žalovaných zaplatenie nájomného vo výške 269,70 eur mesačne (spolu 9.709,20 eur) za to že žalovaní (podľa tvrdenia žalobcu), výlučne užívajú jeho podiel nepreukazujú to, že by mu ostatní spoluvlastníci bránili v užívaní jeho podielu.
28. Žalobca v rámci odvolania namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 4Co/166/2018 zo dňa 30.4.2020. Túto námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú nakoľko súd prvej inštancie sa dostatočne a podrobne vysporiadal s užívaním nehnuteľnosti sporovými stranami, ustálil či žalovaní užívajú nehnuteľnosť nad rámec ich podielov a nakoľko nemal osvedčený základ nároku, že žalovaní užívajú žalobcov spoluvlastnícky podiel, bolo by nehospodárne vykonať dokazovanie za účelom ustálenia výšky finančnej náhrady. Za nedôvodnú považuje odvolací súd argumentáciu žalobcu k osobe L. X., od ktorého kúpil jeho spoluvlastnícky podiel spočívajúcu v tom, že nie je spôsobilý, aby bol v merítku jeho záujmu a aby sa domáhal akýchkoľvek nárokov voči tejto osobe, keďže nebola už spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie vo vzťahu k Petrovi Belešovi správne poukázal na to, že voči tejto osobe bol žalobca oprávnený domáhať sa odovzdania mu predmetu kúpy. Z jeho rozhodnutia však nevyplýva, že nároky žalobu voči L. X. mali spočívať aj v domáhaní sa náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu. Ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie znaleckého dokazovania nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. V súvislosti s touto námietkou uvádza, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri posudzovaní žalobcom navrhovaných dôkazov, ktoré súd prvej inštancie na základe jeho návrhu nevykonal postupoval
podľa ust. § 153 CSP v súlade so zásadou koncentrácie konania, ktorá má za následok osobitné procesnoprávne sankcie a to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti a procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (článok 5). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjbjektívne hľadisko). Súd prvej inštancie žalobcom navrhnuté dokazovanie nevykonal z dôvodu, že žalobca vykonanie tohto dokazovania ako prostriedku procesného útoku neuplatnil včas, s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Argumentáciu žalobcu v súvislosti s premlčaním uplatneného nároku a špecifikácie finančnej náhrady považuje odvolací súd za nedôvodnú a plne sa stotožňuje v tomto smere s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v bode 30, kde sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s týmito otázkami aj napriek tomu, že nemal preukázaný základ nároku.
29. Odvolacie námietky žalobcu odvolací súd preto vyhodnotil ako neopodstatnené bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli žalobcom tvrdené ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Pre úplnosť odvolací dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté nielen Ústavným súdom SR (sp. zn. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, I. ÚS 241/07), ale aj Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“, veci Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999, Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, ale nevyžaduje sa aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
30. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovaným ktorí mali úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).