Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Cob-65-2012.pdf
PDF · 172.55 KB
No categories available
3Cob/65/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: Agentúra PLUS Košice s.r.o., so sídlom Kpt. Nálepku 1, Košice, IČO: 35 818 573, zastúpený JUDr. Martinom Roštárom, advokátom AK v Bratislave, Radvanská 29, proti žalovanému: Ing. T. W., nar. XX. XX. XXXX, bývajúci vo T. nad W., N. XXX/X, zastúpený Mgr. Luďkom Voigtom, usadeným euroadvokátom AK vo Vranove nad Topľou, Dlhá 777, o zaplatenie sumy 52.735,48 eur a sumy 7.335,85 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 11Cb/81/2008 - 703 zo dňa 2. 7. 2012, jednomyseľne takto
rozhodol:
M e n í rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 60.071,33 eur s 9 % úrokom z omeškania od 19. 11. 2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že žaloba o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 52.735,48 eur od 4. 9. 2007 do 18. 11. 2010, úroku z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 4. 9. 2007 do 18. 11. 2010, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 52.735,48 eur od 19. 11. 2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 19. 11. 2010 do zaplatenia sa z a m i e t a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.335,85 eur vrátane úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne od 4. 9. 2007 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Súčasne rozhodol o tom, že o trovách konania vydá rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch tohto rozsudku uviedol, že žalobca sa pôvodne podaným návrhom domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 10.000,- Sk spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy vo výške 14,25 % ročne od 8. 3. 2007 do zaplatenia. Nárok odôvodnil tým, že žalovaný bol odvolaný z funkcie konateľa žalobcu ku dňu 2. 8. 2007. Za nového konateľa bol k tomuto dňu menovaný Ing. J. X. a Ing. J. F.. Po zvolení nových konateľov žalobcu a po ich zápise do Obchodného registra títo žiadali od žalovaného ako bývalého konateľa žalobcu odovzdanie všetkej účtovnej dokumentácie týkajúcej sa spoločnosti za účelom zabezpečenia riadneho chodu spoločnosti novými konateľmi. Nakoľko žalovaný na výzvu nových konateľov nereagoval, a to ani na odovzdanie účtovnej dokumentácie, ani na odovzdanie pokladničnej hotovosti spoločnosti, bol podaný na žalovaného podnet na začatie trestného stíhania vo veci zločinu krádeže. Žalovaný oznámil, že všetka účtovná dokumentácia a pokladničná hotovosť sa nachádza v sídle spoločnosti. Títo po návšteve sídla spoločnosti žiadne účtovné doklady ani pokladničnú hotovosť nenašli. Nenachádzali sa tam ani žiadne hnuteľné veci, ktorými spoločnosť zabezpečovala svoju činnosť. Žalovaný vo svojej výpovedi v trestnej veci v konaní vedenom pod č. ČVS: ORP-2188/3-OJP-KE-2007 uviedol, že časť účtovnej dokumentácie odovzdal audítorke Ing. S. za účelom vyhotovenia auditu a časť má naďalej k dispozícií u seba a je ochotný ju odovzdať, avšak až potom, keď bude rozhodnuté súdom či jeho odvolanie z funkcie konateľa bolo v súlade so zákonom. Žalobca uviedol, že podľa výpisu
z počítačového programu, ktorý eviduje údaje o stave pokladničnej knihy spoločnosti je zrejmé, že ku dňu 30. 6. 2007 bol stav pokladničnej hotovosti v sume 513.771,15 Sk. Po tomto dátume bol uskutočnený výber z účtu vo výške 263.000,- Sk, ku ktorému sa vo svojej výpovedi žalovaný priznal. Účel a spôsob použitia finančných prostriedkov vo výške 263.000,- Sk, ktoré žalovaný vybral z účtu spoločnosti, však do dnešného dňa hodnoverne nepreukázal. Nepreukázal novým konateľom ani účel a spôsob použitia pokladničnej hotovosti spoločnosti. Na základe návrhu žalobcu vydal súd prvého stupňa dňa 23. 7. 2008 predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému, aby odovzdal do rúk konateľa žalobcu Ing. J. X. všetky účtovné doklady žalobcu od jeho vzniku, a to účtovné záznamy, účtovné doklady, účtovné knihy, denníky, hlavné knihy a účtovné závierky do 3 dní od doručenia uznesenia o vydaní predbežného opatrenia. Žalobca poukázal, že odovzdanie účtovnej dokumentácie zo strany žalovaného bolo potrebné pre zistenie presného stavu pokladne spoločnosti, ktorú by mal žalovaný odovzdať novým konateľom vzhľadom na to, že z funkcie konateľa bol odvolaný. Žalovaný aj napriek predbežnému opatreniu dokumenty uvedené v ňom neodovzdal. Z dôvodu nevydania účtovných dokladov spoločnosti žalobca nemohol určiť presnú výšku žalovanej sumy ako stavu pokladničnej hotovosti spoločnosti, ktorá bola minimálne vo výške 10. 000,- Sk.
Následne uznesením zo dňa 20. 10. 2010 súd na návrh žalobcu pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu zo dňa 13. 10. 2010 a to tak, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi vec pokladničnú hotovosť vo výške 52.735,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne z tejto sumy za obdobie od 4. 9. 2007 až do zaplatenia a zároveň je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu vo výške 7.335,85 eur s úrokmi z omeškania vo výške 14 % ročne z tejto sumy za obdobie od 4. 9. 2007 do zaplatenia. Žalobca zmenu návrhu odôvodnil tým, že v priebehu konania žalovaný prišiel s tvrdením, že účtovníctvo žalobcu, za ktoré niesol zodpovednosť ako konateľ, mu bolo odcudzené, a preto nemôže doložiť súdu účtovné doklady, ktoré by riadne preukazovali vynaloženie pokladničnej hotovosti pre potreby spoločnosti a tým následne určiť skutočnú výšku zadržiavanej pokladničnej hotovosti. Žalovaný súdu a žalobcovi poskytol len pokladničnú knihu za účtovný rok 2007. Žalobca uviedol, že s odstupom času sa mu podarilo získať niektoré účtovné doklady, ktoré preukazovali výdavky spoločnosti vynaložené žalovaným v čase kedy pôsobil ako konateľ spoločnosti a vychádzajúc z bankových výpisov spoločnosti z toho istého obdobia bolo možné stanoviť riadnu výšku uplatňovaného nároku na vydanie veci - pokladničnej hotovosti na celkovú sumu tak, ako je to uvedené v návrhu, t.j. sumy 52.735,48 eur. Ostatné položky pokladničnej knihy vedené ako výdavky spoločnosti za rok 2007, ktoré žalobca nemal preukázané konkrétnymi účtovnými dokladmi ( napr. výdavkový doklad ), resp. ktorých vynaloženie žalovaný nevedel preukázať, nepovažoval žalobca za riadne preukázané, a preto v ich rozsahu si uplatňoval vydanie veci - pokladničnej hotovosti. V súvislosti s preukázaním vynaložených výdavkov žalovaným pre potreby spoločnosti prostredníctvom účtovnej knihy považoval takýto dôkaz za irelevantný a nedostatočný poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/120/1999, v ktorom súd jednoznačne poukazoval na skutočnosť, že účtovníctvo sa musí viesť preukázaným spôsobom, t.j. musí byť podložené účtovnými dokladmi. Pre posúdenie hodnovernosti vynaložených výdavkov spoločnosti nepostačuje pokladničná kniha, ktorá je iba zoznamom výpočtu výdavkov a príjmov pokladne spoločnosti, ktorých faktické vynaloženie, resp. príjem však nie je možné bez konkrétnych účtovných dokladov preukázať, pričom pokladničnú knihu (ako počítačový súbor) bolo možné aj ľubovoľne meniť. V období, počas ktorého žalovaný pôsobil ako konateľ žalobcu vybral z bankových účtov žalobcu do pokladne spoločnosti finančné prostriedky vo výške 2.083.912,- Sk, t.j. 69.173,21 eur. Z riadne preukázaných výdavkov spoločnosti vyplýva, že žalovaný reálne vynaložil na výdavky spoločnosti sumu v celkovej výške 16.437,73 eur, pričom ide o výdavky uvedené pod poradovým číslom 1. až 33. v návrhu na zmenu žalobného návrhu zo dňa 13. 10. 2010 (č. l. 404 - 405). Vzhľadom na uvedené bolo možné konštatovať, že výška výberu finančnej hotovosti z bankového účtu žalobcu do pokladne spoločnosti za obdobie, kedy konateľom a jedinou osobou oprávnenou disponovať s účtom žalobcu bol žalovaný, je podstatne vyššia ako sú výdavky vynaložené na chod spoločnosti, ktorých preukázanie účtovnými dokladmi nepopieral žalobca a tento rozdiel predstavoval 52.735,48 eur, čo zodpovedá uplatňovanému nároku žalobcu. Žalobca v návrhu poukázal, že žalovaný okrem toho, že neoprávnene zadržiava pokladničnú hotovosť spoločnosti, ako konateľ spoločnosti žalobcu, vynaložil finančné prostriedky spoločnosti aj na také výdavky, ktoré nekorešpondovali so záujmami spoločnosti a niektorých spoločníkov a tým konal neoprávnene a v rozpore s ustanovením § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný v dôsledku nezhôd medzi nim ako konateľom spoločnosti a spoločníkmi spoločnosti, ktorí ho dlhodobo a oprávnene upodozrievali z nehospodárneho nakladania s finančnými prostriedkami spoločnosti, dal vykonať účtovný audit spoločnosti, ktorý však nebol nevyhnutný a potrebný a urobil ho len kvôli vlastným záujmom. Tento
účtovný audit, ktorý vypracovala Ing. Q. S. za odmenu vo výške 190.400,- Sk, t.j. 6.320,12 eur, t.j. boli naň vynaložené nemalé finančné prostriedky spoločnosti, nebol realizovaný v záujme spoločnosti alebo spoločníkov. Žalovaný mohol aj iným spôsobom objektívne preukázať vynaloženie finančných prostriedkov spoločnosti, napr. predložením účtovných dokladov. Žalobca ďalej uviedol, že namieta aj výdavok za poskytnutie účtovných služieb zo dňa 1. 8. 2007 vyúčtovaný spoločnosťou AZ Ekonóm, s.r.o. vo výške 30.600,- Sk, t.j. 1.015,73 eur, nakoľko účtovné služby, za ktoré bola vyúčtovaná odmena ako obvyklá, boli vykonávané z toho istého dôvodu ako účtovný audit spoločnosti. Žalobca uviedol, že žalovaný pri hospodárení s finančnými prostriedkami postupoval neodborne, v rozpore so záujmami žalobcu a na jeho úkor. Takto vynaložené výdavky nepovažoval za opodstatnené, nakoľko neboli vynaložené v prospech žalobcu, ale len na prospech žalovaného, preto žiadal zaplatenie finančných prostriedkov, ktoré boli súčasťou pokladničnej hotovosti žalobcu a ktoré boli neoprávnene vynaložené na vykonanie účtovného auditu a prípravy na tento audit spolu vo výške 7.335,85 eur, a to z titulu náhrady škody v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobca mal za to, že konaním žalovaného podľa vyššie uvedeného boli naplnené znaky požadované ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j. protiprávny úkon, ktorý spočíval v tom, že žalovaný postupoval hrubo v rozpore s ustanovením § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ako konateľ spoločnosti nepostupoval s odbornou starostlivosťou, uprednostnil vlastné záujmy pred záujmami spoločnosti, resp. konal proti záujmom samotnej spoločnosti a ostatných spoločníkov. Ďalej vznik škody v zmysle § 379 Obchodného zákonníka vo forme skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložení finančných prostriedkov spoločnosti na účtovný audit spoločnosti a účtovné služby, ktoré boli zrealizované výlučne na podnet a v záujme žalovaného a proti záujmom spoločnosti a spoločníkom, a ktorých hodnota bola vo výške 7.335,85 eur, preukázaná bola príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody spočívajúca v tom, že žalovaný, aby pokryl svoje pochybenia a tak chránil svoje záujmy, postupoval v rozpore s ust. § 135a Obchodného zákonníka, dal vykonať účtovný audit spoločnosti a súvisiace účtovné služby, pričom na úhradu odmeny za ich vykonanie použil prostriedky spoločnosti. Pokiaľ sa týka uplatňovaného úroku z omeškania, žalobca poukázal, že požaduje zákonný úrok z omeškania platný v čase vzniku škody a povinnosť vydať pokladničnú hotovosť, t.j. v čase, kedy žalovaný prestal byť konateľom spoločnosti. Žalobca poukázal na znenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka a na to, že konateľ spoločnosti je povinný viesť účtovníctvo spoločnosti, prípadne zabezpečiť jeho vedenie treťou osobou. Aj keď konateľ spoločnosti zabezpečuje vedenie účtovníctva prostredníctvom tretej osoby, nezbavuje sa tým svojej zodpovednosti za jeho riadne vedenie. Zodpovednosť za vedenie účtovníctva spoločnosti v sebe zahŕňa aj povinnosť na jeho riadne zabezpečenie v tom zmysle, aby nedošlo k jeho poškodeniu, strate, prípadne ku krádeži. Žalovaný svojim nezodpovedným postupom riadne nezabezpečil účtovníctvo žalobcu, uchovával ho na neadekvátnom a nenáležitom mieste, čím ako sám tvrdil, došlo k jeho odcudzeniu, v dôsledku čoho porušil ust. § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka. Poukázal tiež na to, že žalovaný pri správe pokladničnej hotovosti žalobcu, na ktorú bol oprávnený z titulu zastávania funkcie konateľa postupoval nehospodárne a neodborne. Pokladničnú hotovosť využíval na výdavky spoločnosti, ktoré neboli potrebné na zabezpečenie jej riadneho chodu a napĺňanie podnikateľského zámeru, ale naopak, použil ich vo svoj prospech, čím hrubo porušil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ust. § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca poukázal na znenie § 135a ods. 2, § 757, § 373 ods. 1, § 374 ods. 2 a § 379 Obchodného zákonníka. Uviedol ďalej, že tým, že žalovaný dal vykonať účtovný audit spoločnosti a súvisiace účtovné služby, ktoré neboli potrebné ani podľa osobitného zákona a ani podľa rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu, ale boli vykonané len na podnet a pre potreby žalovaného ako konateľa spoločnosti, ktorý bol súčasne aj za vedenie účtovníctva spoločnosti zodpovedný, pričom na úhradu odmeny za ich vykonanie použil finančné prostriedky z pokladne spoločnosti, t.j. žalobcu, boli splnené všetky zákonné podmienky na uplatnenie náhrady škody.
Rozsudkom zo dňa 7. 3. 2011 č.k. 11Cb/81/2008 - 506 súd vo veci rozhodol tak, že zaviazal žalovaného vydať žalobcovi vec - pokladničnú hotovosť v sume 4,03 eur s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne od 4. 9. 2007 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Proti tomuto rozsudku, a to proti tej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, podal odvolanie žalobca a na základe tohto Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 8. 12. 2011 č.k. 3Cob/47/2011 - 562 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby zrušil a v tomto rozsahu mu vrátil vec na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal na to, že v súvislosti s nárokom žalobcu na vydanie pokladničnej hotovosti mal súd postupovať podľa § 43 O.s.p. a vyzvať žalobcu, aby svoj neúplný návrh doplnil v stanovenej lehote, pretože ak sa žalobca domáhal vydania veci, potom bolo potrebné tieto individualizovať, ak sa domáhal vydania pokladničnej hotovosti,
označiť čísla jednotlivých bankoviek a označiť aj ich nominálnu hodnotu. Vydanie veci je možné len vtedy, ak je individualizovaná, pretože v opačnom prípade by takýto rozsudok bol nevykonateľný. Súd prvého stupňa takto nepostupoval a tým neboli dané podmienky pre prejednanie takéhoto návrhu a okrem iného si súd prvého stupňa neuvedomil, že pred vyhlásením rozhodnutia v tejto veci vo svojom vyjadrení žalobca zo dňa 28. 2. 2011 (viď č. l. 494) už žiadal, aby žalovaný zaplatil sumu 52.735,48 eur, aj keď v zátvorke znovu uvádzal, že žiada vydať pokladničnú hotovosť. Bolo preto úlohou súdu prvého stupňa odstrániť tento rozpor v návrhu žalobcu, a ak tak neurobil, potom tu neboli podmienky pre riadne prejednanie veci a jej rozhodnutie. Z tohto dôvodu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti musel byť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej odvolací súd uviedol, že pokiaľ išlo o nárok žalobcu na náhradu škody, ktorý súvisel s tým, že podľa názoru žalobcu žalovaný dal nedôvodne vykonať audit a v tejto súvislosti aj ďalšie účtovnícke práce spojené s týmto auditom, bol skutkový stav nedostatočne zistený, a to najmä z toho pohľadu, že zo zmluvy, ktorú žalovaný uzatvoril s Ing. Q. S. ako konateľ spoločnosti Agentúra PLUS Košice s.r.o. dňa 20. 7. 2007 vyplynulo, že predmetom tejto zmluvy bol audit účtovnej závierky obchodnej spoločnosti, ktorá sa zostavila za rok 2004 až 2006 a preverenie finančných výkazov zostavených k 31. 8. 2007 podľa zákona o účtovníctve a postupov účtovania pre podnikateľov. Poukázal na ust. § 40 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého akciová spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, družstvo a štátny podnik ukladajú riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku do zbierky listín po jej schválení príslušným orgánom. Príslušný orgán akciovej spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzeným, družstva a štátneho podniku je povinný predložiť riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku na schválenie do šiestich mesiacov po uplynutí účtovného obdobia. V zmysle § 125 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka valné zhromaždenie spoločníkov je najvyšším orgánom spoločnosti, pričom do jeho pôsobnosti patrí schvaľovanie riadnej individuálnej účtovnej závierky a mimoriadnej individuálnej účtovnej závierky a rozhodnutie o rozdelení zisku alebo úhrade strát. Odvolací súd na tieto ustanovenia poukázal z dôvodu, že bolo nepochybne potrebné vysvetliť, z akého dôvodu bolo nutné vykonať audit účtovnej závierky za roky 2004 až 2006 v prípade, že táto bola schválená valným zhromaždením, tak ako to vyššie uvedené ustanovenia predpokladajú. Z tohto hľadiska, ak teda účtovné závierky za uvedené roky boli valným zhromaždením schválené, mal žalovaný vysvetliť, z akého dôvodu sa vyžadoval audit takýchto účtovných závierok. Z tohto pohľadu potom sa mal posudzovať aj vynaložený náklad v súvislosti so zmluvou o poskytnutí služieb zo dňa 20. 7. 2007 a zmluvy o spracovaní účtovníctva práve v súvislosti s týmto vykonaním auditu. V prípade, že spoločnosť nepostupovala podľa § 40 ods. 1 a § 125 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka bolo potrebné, aby žalovaný ako konateľ spoločnosti toto konanie vysvetlil, a to z pohľadu jeho povinnosti ako štatutárneho orgánu. Pokiaľ išlo o nárok na zaplatenie sumy 52.735,48 eur, tu mal súd prvého stupňa postupovať v zmysle § 43 O.s.p. a vyzvať žalobcu, či žiada vydanie veci alebo zaplatenie finančnej hotovosti a podľa toho potom zamerať dokazovanie.
Počas ďalšieho konania v súlade s pokynmi odvolacieho súdu súd na pojednávaní dňa 16. 4. 2012 uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu tak, ako to bolo uvedené v podaní zo dňa 1. 2. 2012 v znení, podľa ktorého žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 52.735,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14% ročne z uvedenej sumy od 4. 9. 2007 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej, že žalovaný je povinný zaplatiť z titulu náhrady škody žalobcovi sumu vo výške 7.335,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne z uvedenej sumy od 4.9.2007 až do zaplatenia a tiež nahradiť trovy konania.
Na základe vykonaného dokazovania zistil súd skutkový stav, podľa ktorého podľa výpisu z Obchodného registra žalobcu žalovaný bol konateľom uvedenej spoločnosti od 13. 3. 2004 do 3. 9. 2007. Zároveň z výpisu vyplynulo aj to, že žalovaný je spoločníkom tejto spoločnosti s výškou vkladu 3.253,00405 eur. Z rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 6.3.2009 sp. zn. 26Cb/201/2007 vyplynulo, že súd zamietol žalobu Ing. T. W. o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia zo dňa 2. 8. 2007, ktorým bol z funkcie konateľa odvolaný. Tento rozsudok bol následne rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 7. 2009 č.k. 4Cob/77/2009 -177 potvrdený.
Z výpisu pokladničnej knihy za rok 2007, ako aj inventúrneho súpisu pokladne vyplynulo, že zostatok v pokladni ku dňu 31. 8. 2007 bol 32.988,50 Sk. Z výpovede žalovaného súd zistil, že pokladničná kniha, ktorá odzrkadľuje stav účtovníctva firmy sa nachádza u audítorky Q. S., ktorá má k dispozícii aj všetky ďalšie doklady za celé hospodárenie ohľadom účtovníctva za obdobie od roku 2004 do 31. 8. 2008, kde boli odovzdané aj všetky doklady ohľadom príjmov a výdavkov spoločnosti. Ďalej uviedol, že má k
dispozícii doklady, ktoré sa týkajú obdobia po 31. 8. 2007 a môže ich súdu predložiť. Uviedol, že žalovaná výška sa nezakladá na reálnom podklade. So žalobcom mal uzavretý aj riadny pracovný pomer, a to do 15. 10. 2007, nakoľko bol nielen konateľom žalobcu, ale aj jeho riadnym zamestnancom. Ďalej žalovaný tvrdil, že audit nedal vykonať svojvoľne ako konateľ, ale aj ako spoločník, pretože bol 49 % spoločníkom v spoločnosti žalobcu a keďže zo strany spoločníkov bola požiadavka na preverenie účtovníctva, z toho hľadiska bolo treba vykonať audit a preveriť všetky doklady. Keďže nie je odborníkom v oblasti účtovníctva, dal toto preveriť, aby nebolo v neskoršom období spochybňované. Pokiaľ sa týka účtovných závierok a ich schvaľovania, tieto neboli odovzdávané do Obchodného registra, boli schvaľované len formálne a nikdy neboli schvaľované tak, aby bolo všetko preskúmavané. Všetko schvaľovanie sa udialo v roku 2007. Zápisy z valného zhromaždenia sa urobili spätne až v roku 2007 a odovzdali do Obchodného registra. Potvrdil, že až v roku 2007 boli podpísané zápisnice z valného zhromaždenia o schvaľovaní účtovných závierok, teda so spätnou platnosťou. Potvrdil, že valné zhromaždenia sa nekonali v súlade s Obchodným zákonníkom za uvedené obdobie. Tak sa postupovalo z toho dôvodu, aby sa splnili zákonné podmienky predloženia zápisníc do Obchodného registra. Pokiaľ sa týka auditu a preverenia účtovníctva, bolo potrebné, aby audítorka prešla všetky účtovné doklady, aby neskôr nebolo účtovníctvo spochybňované. Potvrdil to, že účtovné doklady boli uskladnené v záhradnom domčeku a podľa neho boli dostatočne zabezpečené a chránené.
Žalobca v súvislosti s výpoveďou žalovaného poukázal na to, že samotná audítorka vytýkala určité nedostatky, ktoré sa týkali účtovných dokladov, že tieto nemajú podstatné náležitosti, čo je dôkazom o tom, že bola spochybnená pravosť účtovných dokladov, ktoré momentálne neexistujú. Poukázal na to, že konateľ konal s výraznou neodbornou starostlivosťou, keď umiestnil účtovné doklady v záhradnom domčeku, resp. keď niečo také umožnil. Konateľ musí za to niesť zodpovednosť a je na ňom, aby preukázal výdavky z pokladne spoločnosti. Čo sa týka auditu za obdobie rokov 2004 až 2006 nebolo zo strany spoločníkov spochybňované vedenie účtovníctva, ani nebola spochybňovaná správnosť zostavovania účtovných závierok, ktoré boli riadne schválené, preto mal za to, že nebola žiadna povinnosť zo strany žalovaného dať vyhotoviť audit na náklady žalobcu. Uskutočnenie auditu v takom veľkom rozsahu si vyžadovalo súhlas valného zhromaždenia.
Žalovaný v súvislosti so spochybňovaním účtovníctva za rok 2007 poukázal na to, že niet dôvodu toto účtovníctvo nespochybňovať, ak žalobca nespochybňuje vedenie účtovníctva za minulé obdobia. Audítorkou bolo potvrdené, že doklady o účtovníctve spoločnosti boli v poriadku, že všetky doklady boli predložené v origináli a pokiaľ niečo nebolo v poriadku, audítorka to vytkla. Stav pokladne audítorka potvrdila, pričom suma vyplatená za audit nebola pre spoločnosť likvidačná, ale bola na spodnej hranici ponúk, ktoré sa za také obdobia zhruba požaduje. Žalovaný však potvrdil, že presný zoznam osôb, ktorým boli peniaze v zmysle pokladničnej knihy ako výdavky vyplatené nemá, nakoľko celé účtovníctvo sa stratilo. Súd zistil z výpovedí účastníkov to, že účtovné závierky za roky 2004 až 2006, ohľadom ktorých bol robený audit, boli schvaľované oneskorene a len formálne. Z toho dôvodu aj žalovaný odvodzoval potrebu vykonania auditu za uvedené roky. Žalobca však v tejto súvislosti súhlasil len s tým, že účtovné závierky boli doručované registrovému súdu v roku 2008, avšak nie s tým, že by boli schvaľované dodatočne, formálne. Boli schválené riadne v stanovených termínoch, len konateľ - žalovaný si nesplnil svoju povinnosť a nedoručil ich registrovému súdu. Účtovné závierky za uvedené roky boli schválené pred vyhotovením auditu a nebolo potrebné ich riešiť znova auditom.
Súd z výpovede žalovaného zistil, že účtovné doklady za rok 2007 boli odcudzené a za to žalovaný nenesie nijakú objektívnu zodpovednosť.
Podľa výpovede svedkyne Ing. Q. S., ktorá v tejto veci vykonávala audit, bola v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou Agentúra PLUS Košice s.r.o. na základe zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 20. 7. 2007. Suma, ktorá jej bola vyplatená za audítorské práce bola vo výške 160.000,- Sk bez DPH. Predmetom bol audit účtovných závierok za roky 2004 - 2006 a preverenie finančných operácií k 31. 8. 2007. Svedkyňa potvrdila, že posledné účtovné podklady mala k 31. 8. 2007, t.j. súvahu, výkaz ziskov a strát a hlavnú knihu. Za rok 2007 sa nevykonával audit, ale len preverenie účtovných operácií. Mala k dispozícii všetky účtovné doklady, časť z nich si potom osobne prevzal žalovaný, u nej zostali len súvaha, výkaz ziskov a strát a hlavná kniha k 31. 8. 2007. Podľa inventúrneho súpisu pokladne stav v nej k 31. 8. 2007 bol 32.988,50 Sk a tento súhlasí aj so stavom v hlavnej knihe. Inventúrny súpis bol podpísaný Ing. W.. Pri vyhotovovaní správy o zostatku v pokladni jej boli predložené všetky doklady k 31. 8. 2007 a
tieto korešpondovali so stavom v pokladni. Pokiaľ ide o oprávnenosť výdajov a pravdivosť príslušných dokladov svedkyňa uviedla, že to súvisí s účtovnou závierkou, za ktorú zodpovedá konateľ spoločnosti.
Z výpovede svedkyne Mgr. J. J. X. súd zistil, že žalovaný je jej synom a že predmetom trestného oznámenia v zmysle potvrdenia zo dňa 25. 3. 2009 bolo odcudzenie dokladov uložených v záhradnom domčeku. V tomto domčeku boli uložené doklady, ktoré doniesol jej syn z firmy Agentúra PLUS Košice, pričom išlo o okolo 20 šanónov.
Súd prvého stupňa ďalej konštatoval zo spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti žalobcu, ako aj z výpisu z Obchodného registra, že v rozhodnom čase konateľom žalobcu bol žalovaný. Z článku VI. spoločenskej zmluvy vyplynulo, že konateľ rozhoduje o všetkých otázkach spoločnosti, ktoré nie sú podľa spoločenskej zmluvy, zákona alebo rozhodnutia valného zhromaždenia vyhradené valnému zhromaždeniu. Z oznámenia výsledkov hlasovania spoločníkov zo dňa 3. 8. 2007 vyplynulo, že z funkcie konateľa bol Ing. T. W. odvolaný ku dňu 2. 8. 2007. Zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 14. 6. 2004 vyplynulo, že v tento deň bola chválená ročná účtovná závierka za rok 2003. Zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 15. 11. 2005 vyplynulo, že v tento deň bola chválená ročná účtovná závierka za rok 2004. Zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 15. 12. 2006 vyplynulo, že v tento deň bola chválená ročná účtovná závierka za rok 2005 a zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 15. 5. 2007 vyplynulo, že v tento deň bola schválená ročná účtovná závierka za rok 2006.
Na základe vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na ust. § 135 ods. 1, 2, ust. § 135a ods. 1 - 3, ust. § 757, ust. § 373, ust. § 374 ods. 1 - 3, ust. § 375, ust. § 379, ust. § 39 ods. 1 - 3, ust. § 125 ods. 1 - 3, ust. § 133 ods. 1 - 4, ust. § 134 Obchodného zákonníka, ktoré súd v rozsudku citoval, dospel k záveru, že žaloba v časti zaplatenia škody vo výške 7.335,85 eur, ktorá mala spočívať vo vynaložení finančných prostriedkov spoločnosti na účtovný audit spoločnosti vo výške 190.400,- Sk, t.j. 6.320,12 eur a za účtovné služby vo výške 1.015,73 eur, ktoré boli zrealizované výlučne na podnet a v záujme žalovaného a proti záujmu spoločnosti a spoločníkov, ktorých celková výška je 7.335,85 eur, je dôvodná. Súd mal za preukázané, že boli naplnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného ako konateľa za vzniknutú škodu. Dospel k záveru, že vykonanie auditu a účtovných služieb nebolo v žiadnom prípade potrebné. U žalobcu nejde o spoločnosť, ktorá musí mať účtovnú závierku overenú audítorom a konateľovi nebolo uložené žiadnym rozhodnutím orgánu spoločnosti toto vykonať. Ani z iného dôvodu nebolo potrebné audit vykonať a jeho vykonanie nebolo v záujme spoločnosti. Žalovaný svoje tvrdenia o potrebe vykonať audit ničím nepreukázal. Účtovné závierky za roky 2004
- 2006 boli riadne schválené, nikto k ním nevzniesol pripomienky, čo vyplynulo zo zápisníc valných zhromaždení, kde boli jednotlivé účtovné závierky schvaľované a na tom nič nemení skutočnosť, že registrovému súdu boli doručené neskôr. Súd poukázal na to, že žalovaný dal vykonať audit a súvisiace účtovné služby preto, aby zakryl pochybenia a aby chránil svoje záujmy a tým vlastne postupoval v rozpore s ust. § 135a Obchodného zákonníka. Súd vyslovil záver, že nebolo potrebné dať vykonať účtovné služby, pretože sám potvrdil, že viedol účtovníctvo. Vykonanie auditu, za ktorý bolo treba zaplatiť 6.320,12 eur a vykonanie účtovníckych služieb, za ktoré bolo treba zaplatiť 1.015,73 eur, preukázateľne neboli vykonané v prospech spoločnosti. Žalovaný postupoval v tomto smere neodborne, chránil viac svoje záujmy ako záujmy spoločnosti a spoločníkov. Ak chcel vykonať audit, nič mu nebránilo, aby si pred jeho vykonaním vyžiadal súhlas od druhého spoločníka, prípadne, aby sa na tom uznieslo valné zhromaždenie spoločnosti. Na základe týchto záverov súd v časti žalobného návrhu na zaplatenie sumy 7.335,85 eur vrátane úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne od 4. 9. 2007 do zaplatenia vyhovel. V súvislosti s úrokmi z omeškania súd uviedol, že žalovaný v deň nasledujúci po dni, kedy bol z funkcie konateľa odvolaný, bol preukázateľne v omeškaní so zaplatením tejto sumy, pretože už v deň uhradenia uvedenej sumy audítorke a Ing. W. došlo ku škode, ktorú žalovaný dobrovoľne neuhradil aj napriek výzve. Tým, že tak neurobil, dostal sa do omeškania a ku dňu 4. 9. 2007 bol žalobca preukázateľne v omeškaní.
Ďalšia časť žaloby predstavovala nárok žalobcu na zaplatenie sumy 52.735,48 eur, ktorý bol zdôvodnený tým, že žalovaný ako konateľ žalobcu vybral z bankových účtov do pokladne spoločnosti finančné prostriedky vo výške 2.083.912,- Sk, t.j. 69.173,21 eur, pričom po odrátaní riadne preukázaných výdavkov spoločnosti, ktoré žalovaný reálne vynaložil a ktoré si žalobca overil v celkovej výške 16.437,73 eur, predstavuje rozdiel v pokladni 52.735,48 eur. Išlo o výdavky spoločnosti za rok 2007, ktoré žalobca nemal za preukázané konkrétnymi účtovnými dokladmi (napr. výdavkovým dokladom), resp. ktorých vynaloženie žalovaný nevedel preukázať, pričom ich preukazovanie
žalovaným pre potreby spoločnosti prostredníctvom účtovnej knihy považoval za nedostatočný a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/120/1999, v zmysle ktorého sa účtovníctvo musí viesť preukazným spôsobom, t.j. musí byť podložené účtovnými dokladmi. Pre posúdenie hodnovernosti vynaložených výdavkov spoločnosti nepostačuje pokladničná kniha, ktorá je iba zoznamom výpočtov výdavkov a príjmov pokladne spoločnosti, ktorých faktické vynaloženie nie je možné bez konkrétnych účtovných dokladov preukázať, pričom pokladničnú knihu je možné aj ľubovoľne meniť.
Po preskúmaní tejto časti žaloby súd dospel k záveru, že táto časť nároku je dôvodná len do sumy 121,50 Sk, t.j. 4,03 eur, pričom v tejto časti súd žalobnému návrhu vyhol predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré odvolaním napadnuté nebolo, a preto je právoplatné a nie je už predmetom konania. Predmetom zostala suma 52.731,45 eur. Z pokladničnej knihy za rok 2007 vyplynulo, že zostatok v pokladni k 31. 8. 2007 bol 32.988,50 Sk. Z dokladov, ktoré predložil žalovaný (č.l. 59 - 66) vyplynulo, že po tomto dátume boli z pokladne hradené sumy 8.481,- Sk na úhradu odvodov do Sociálnej poisťovne, suma 4.000,-Sk ako odmena za účtovnícke služby spoločnosti AZ Ekonóm, s.r.o., suma 9.932,- Sk ako výplata žalovanému za mesiac august 2007, suma 3.381,- Sk ako odvody Daňovému úradu, suma 4.860,- Sk ako výplata D. J. za august 2007, suma 3.386,- Sk ako odvody na zdravotnú poisťovňu a bola prijatá platba za stravné lístky v sume 1.173,- Sk dňa 30. 9. 2007, čo po sčítaní a odrátaní výdavkov predstavuje sumu 121,50 Sk. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetky účtovné doklady za rozhodné obdobie boli žalovanému ako konateľovi ukradnuté z rodinného domu jeho rodičov, preto objektívne nebolo možné v konaní preskúmať účtovné doklady a zistiť, či korešpondujú so stavom zapísaným v pokladničnej knihe. Uvedená skutočnosť vyplynula z oznámenia o spáchaní priestupku zo dňa 25. 3. 2009 a z oznámenia OO PZ Vranov nad Topľou zo dňa 29. 5. 2009. Ide o skutočnosť, za ktorú žalovaný nemôže - vis maior. Žalobca poukazoval, že táto krádež bola žalovaným zinscenovaná, no tieto svoje tvrdenia v konaní nepreukázal. Keďže všetky účtovné dokumenty za rozhodné obdobie boli odcudzené, nebolo možné preskúmať ich správnosť a originalitu, pričom účastníci na výzvu súdu, aby doložili zoznam osôb, ktorým boli peniaze vyplatené za účelom ich výsluchu uviedli, že takýto zoznam nemajú. Svedkyňa Ing. Q. S., audítorka, ktorá v spoločnosti audit vykonala, potvrdila vo svojej výpovedi, že okrem auditu vykonala aj finančné preverenie k 31. 8. 2007, pričom pri vykonávaní auditu mala k dispozícii všetky účtovné doklady, ktoré následne po jeho vykonaní odovzdala žalovanému, ako aj to, že stav v pokladni bol k 31. 8. 2007 32.988,50 Sk. Potvrdila, že všetky doklady, ktoré jej boli predložené, korešpondovali so stavom v pokladni. Súd poukázal na Zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. na ust. § 35, ktorý neupravuje povinnosť uschovávať účtovné doklady výlučne v sídle firmy. Ustanovuje len povinnosť účtovnej jednotky zabezpečiť ich ochranu pred stratou, odcudzením, zničením alebo poškodením. Aj keď uschovanie účtovných dokladov spôsobom ako to urobil žalovaný nebolo najvhodnejšie a najbezpečnejšie, nebolo možné z jeho konania a správania bez preukázania tvrdení žalobcu vyvodiť záver, že by ich uschovával v rozpore s ustanovením § 35, t.j. že by ich nechal svojvoľne bez zabezpečenia pred odcudzením, resp. že to urobil úmyselne, teda že by nepostupoval s odbornou starostlivosťou ako konateľ. Nebolo možné preto na základe uvedeného dôkazným bremenom, ktoré je na žalobcovi, zaťažiť žalovaného, ktorý doklady mal, avšak mu boli odcudzené a krádež je vecou vis maior. Žalobca svoje tvrdenia o oprávnenosti vynaložených výdavkov, resp. o neoprávnenosti vynaložených výdavkov v žalovanej výške nijako súdu nepreukázal, a tak neboli naplnené predpoklady zodpovednosti za škodu. Tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný neviedol riadne účtovníctvo, nie sú namieste, pretože tomu nenasvedčuje ani fakt, že audítorka potvrdila, že pri jeho vedení boli menšie nezrovnalosti, avšak toto neznamená, že celkovo účtovníctvo nebolo riadne vedené. Taktiež to, že preukázateľne žalovaný nerešpektoval súdom vydané uznesenie o vydaní účtovných dokladov nemá vplyv na jeho vznik zodpovednosti za vzniknutú škodu, pretože aj keď žalobca spochybnil vierohodnosť pokladničnej knihy s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia o účtovníctve, súd z týchto dokladov vychádzal, bral ich za postačujúce, pričom výpoveď audítorky preukazovala, že údaje uvedené v pokladničnej knihe sú pravdivé. Z tejto za rok 2007 vyplynulo, že zostatok v pokladni k 31. 8. 2007 bol 32.988,50 Sk a taktiež boli preukázané výdavky po tomto dátume, takže zostatok bol 121,50 Sk, t.j. 4,03 eur, ktorú má žalovaný žalobcovi zaplatiť V prevyšujúcej časti preto súd žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti tej jeho časti, ktorou bol návrh zamietnutý. Súd prvého stupňa nesprávne posúdil nárok na zaplatenie sumy 52.735,48 eur. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení, že prostriedky z pokladne spoločnosti vynaložil na výdavky spoločnosti,
predložil súdu pokladničnú knihu spoločnosti, pričom sa jednalo o odlišnú verziu ako predložil sám žalobca. Podľa tvrdení žalovaného pokladničná kniha za účtovný rok 2007, ktorú predložil súdu, t.j. jeho verzia pokladničnej knihy, absolútne presne a verne zachytáva príjmy a výdavky z pokladne žalobcu v rozhodnom období. S týmto však nemožno súhlasiť. I napriek tomu, že obe pokladničné knihy by mali vychádzať z rovnakých elektronických záznamov, pri porovnaní týchto pokladničných kníh boli zistené rozdiely v účtovných zápisoch; pokladničné knihy neboli totožné. Žalobca má teda oprávnený dôvod usudzovať, že žalovaný vynakladal pokladničnú hotovosť nie na náklady spoločnosti, ale v rozpore so záujmami spoločnosti a že sa tým obohatil na jej úkor. Nakoľko si je žalobca vedomí toho, že pokladničná kniha nie je a nemôže byť v zmysle osobitnej právnej úpravy o podmienkach vedenia účtovníctva dostatočne dôveryhodným dôkazom, žiadal od žalovaného, ako osoby zodpovednej za vedenie účtovníctva, aby predložil súdu konkrétne účtovné doklady (ich origináli, resp. doklady s originálnymi podpismi prijímajúcich osôb), ktorými sa preukazujú skutočnosti, ktoré sú predmetom vedenia účtovníctva a ktorými by nespochybniteľne vyvrátil tvrdenia žalobcu o neoprávnenom vynaložení pokladničnej hotovosti spoločnosti v rozpore s jej záujmami. Žalobca ďalej uviedol, že pokladničnú knihu nie je možné považovať za relevantný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že výdavky o vynaložení ktorých rozhodoval žalovaný, boli skutočne a preukázateľne vynaložené. Pokladničná kniha je len výstupom z počítača, ktorú je možné kedykoľvek a akokoľvek meniť a navyše dôkaz predložený žalovaným nie je možné verifikovať a má pochybnosti o tom, že by sa do tejto pokladničnej knihy nezasahovalo. Relevantným dôkazom toho, že žalovaný skutočne vynaložil finančné prostriedky žalobcu v súlade s pokladničnou knihou predloženou súdu, by boli reálne účtovné doklady vystavené a podpísané účastníkmi právneho vzťahu (kvôli možnosti preverenia ich originality a autenticity) za poskytnuté služby alebo dodaný tovar a zodpovedajúce jednotlivým položkám pokladničnej knihy. Tomu zodpovedá aj právna úprava o vedení účtovníctva a základné účtovné pravidlá a zásady vedenia účtovníctva, ako aj medzinárodné štandardy finančného vykazovania a všeobecne uznávané účtovné zásady. Zo zákona o účtovníctve vyplýva, že dostatočne preukazujúcim a potvrdzujúcim dôkazom o výdavkoch spoločnosti je len konkrétny účtovný doklad vystavený v súlade s § 10 ods. 1 Zákona o účtovníctve, ktorý objektívne zachytáva skutočnosť. Pokladničná kniha nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k pravosti účtovných dokladov, na základe ktorých bola zostavená a ani z nej nie je možné preskúmať náležitosti účtovných dokladov. Napriek tomu, že prvostupňový súd sa opiera o audit a svedeckú výpoveď Ing. Q. S., podľa názoru žalobcu ani audit, t.j. overenie účtovnej závierky spoločnosti nepreukazuje oprávnenosť a reálnosť vynaložených výdavkov žalovaným. Cieľom auditu je vyjadriť názor nezávislého audítora na účtovnú závierku spoločnosti, ktorá je predmetom auditu na základe získaných audítorských dôkazov. Dôkazom toho, že žalovaný neviedol účtovníctvo spoločnosti riadne sú aj listy audítorky Ing. Q. S. zo dňa 31. 8. 2007 a 28. 9. 2007 adresované žalovanému, v ktorých vytýka žalovanému nesprávne vedenie účtovníctva, najmä, že zaúčtované doklady nespĺňajú náležitosti podľa § 10 ods. 1 Zákona o účtovníctve, uvádzanie nerovnakého dátumu splatnosti a pod., na došlých faktúrach nie sú presne definované náklady na služby, že účtovná jednotka neúčtuje priebežne a podobne. Relevantným dôkazom pravosti účtovných dokladov a dôkazom vynaloženia finančných súm na výdavky spoločnosti nemôže byť ani výpoveď Ing. Q. S., ktorá môže nanajvýš vypovedať, že mala k dispozícii nejaké účtovné doklady, nie je však spôsobilá vyhodnotiť ich pravosť, a teda ani oprávnenosť vynaloženia pokladničnej hotovosti na základe účtovných dokladov. Nakoľko žalovaný doteraz nepredložil žiaden z potrebných účtovných dokladov a svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom, prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov nemohol dospieť k záveru, že práve pokladničná kniha predložená žalovaným je správna a že výdavky v nej uvedené boli skutočne vynaložené tak, ako sa v nej uvádza a že to bolo v súlade so záujmami spoločnosti. Prvostupňový súd sa nevysporiadal s pokladničnou knihou, ktorú predložil žalobca a ktorú vyhotovil na základe elektronickej evidencie účtovných zápisov spoločnosti. Žalobca mal za to, že týmto je naplnený aj ďalší odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.. Žalobca vo vzťahu k vedeniu účtovníctva uviedol, že jednou zo základných povinností žalovaného ako konateľa spoločnosti, t.j. účtovnej jednotky podľa § 35 ods. 1 Zákona o účtovníctve, je zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu. Účtovná jednotka je povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov informácii a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k ním, stratou alebo odcudzením. Podľa záverov súdu krádež účtovnej dokumentácie je objektívnou skutočnosťou, vis maior, za ktorú žalovaný nenesie zodpovednosť aj napriek tomu, že uschovanie účtovnej dokumentácie v záhradnom domčeku nepovažoval súd za najvhodnejšie a najbezpečnejšie riešenie, ale v zapätí súd takéto uschovanie považuje za dostačujúce a žalovaný tým neporušil ust. § 35 ods. 1 Zákona o účtovníctve zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti odcudzeniu. Je zrejmé,
že krádež, ako konkrétny skutok nemožno predpokladať, avšak keď zákon o účtovníctve výslovne uvádza povinnosť zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie pred odcudzením, vyplýva z toho, že zákon možnosť odcudzenia účtovnej dokumentácie výslovne predpokladá, a pre takúto možnosť musí predpokladať aj ten, kto je povinný ochranu účtovnej dokumentácie pred odcudzením zabezpečiť, t.j. konateľ. Uschovanie účtovnej dokumentácie v záhradnom domčeku, kde sa bežne uschováva záhradné náradie a ktorý nie je dostatočne zabezpečený, je nielen že neštandardné, ale aj nevhodné a nezodpovedá zabezpečeniu ochrany účtovnej dokumentácie s odbornou starostlivosťou. Vzťah žalobcu a žalovaného je vzťahom spoločnosti a konateľa. V zmysle tohto vzťahu je konateľ povinný zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva spoločnosti a uchovanie účtovnej dokumentácie a splnenie tejto povinnosti v prípadnom spore aj preukázať. V súlade s teóriou o presúvaní dôkazného bremena je teda žalovaný ako konateľ povinný preukázať splnenie svojej povinnosti a znášať toto dôkazné bremeno, to znamená žalovaný je povinný preukázať, že pokladničnú hotovosť vynaložil v súlade s pokladničnou knihou a že účtovníctvo spoločnosti bolo vedené v súlade so Zákonom o účtovníctve a nie je povinnosťou žalobcu preukazovať, že účtovná dokumentácia bola skutočne odcudzená. Ak žalovanému bola účtovná evidencia odcudzená, nesie za to náležitú zodpovednosť a nič to nemení na situácii, že aj napriek tomu je povinný dôkazné bremeno znášať. Nemôže byť na škodu žalobcu, že v dôsledku pochybenia žalovaného nie je možné overiť jednotlivé účtovné doklady. Naviac, žalovaný mal aj inú možnosť ako súdu preukázať, že pokladničnú hotovosť vynaložil v súlade s predloženou pokladničnou knihou. Alternatívou je dosvedčenie tretích osôb, ktorých služby alebo tovary mali byť z pokladne spoločnosti vyplatené, že sa tak skutočne stalo, a teda že hotovosť z pokladne bola použitá v súlade s pokladničnou knihou, ktorú predložil žalovaný. Tento dôkaz však žalovaný počas konania nenavrhol a ani nepredložil, čím svoje dôkazné bremeno neuniesol. Posúdenie dôkazov a splnenie dôkaznej povinnosti prvostupňovým súdom tak, že keďže účtovná dokumentácia bola žalovanému údajne odcudzená za postačujúci dôkaz bude považovať pokladničnú knihu predloženú žalovaným, pričom na pokladničnú knihu predloženú žalobcom, ktorá je odlišná, vôbec neprihliadol a svoje rozhodnutie nevysvetlil, považoval žalobca za nesprávne, majúce priamy dopad na rozhodnutie vo veci samej, t.j. v napadnutej časti nesprávny. Žalovaný ako jediný konateľ žalobcu, a teda ako jediná osoba zodpovedná za vedenie účtovníctva, pri vedení účtovníctva žalobcu v rozhodnom období porušil ust. § 6 ods. 1, 7, 2, § 8 ods. 1, 4, 5 a 6, § 32 ods. 1 a § 35 ods. 1 Zákona o účtovníctve. Žalovaný nepreukázal súdu relevantnými dôkazmi, že nepochybil pri vedení účtovníctva a že účtovníctvo viedol na základe riadne vyhotovených a pravých účtovných dokladov a že nezadržiava neoprávnene pokladničnú hotovosť žalobcu. Žalovaný nedokázal vyvrátiť tvrdenie žalobcu o neoprávnenom zadržiavaní pokladničnej hotovosti, pričom žalobca podložil svoje tvrdenie pokladničnou knihou vyhotovenou na základe elektronickej evidencie účtovníctva a bankovými výpismi spoločnosti, z ktorých vyplýva skutočnosť, že žalovaný z účtu žalobcu vybral do pokladne spoločnosti určitú finančnú hotovosť, ktorej vynaloženie v prospech spoločnosti žalovaný nevie preukázať. Vzhľadom na uvedené má žalobca nárok na vrátenie sumy vo výške 52.735,48 eur s prísl..
Proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sumu 7.335,85 eur vrátane úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne od 4. 9. 2007 do zaplatenia, podal odvolanie aj žalovaný. Považoval túto časť žaloby za absolútne nedôvodnú. Uviedol, že vykonaný účtovný audit spoločnosti bol nevyhnutný z dôvodu pokračujúcich nezhôd medzi ním ako spoločníkom žalobcu a spoločníkmi ďalšieho spoločníka - MHOLD, s.r.o.. Pre potrebu nezávislého posúdenia správnosti vedenia účtovnej evidencie bol nevyhnutný finančný audit spoločnosti aj za predchádzajúce obdobie, pretože žalovaný sám viedol v rokoch 2004 a 2005 účtovníctvo žalobcu, pričom nemá účtovnícku kvalifikáciu. Zdôraznil, že podľa spoločenskej zmluvy a ani podľa iných záväzných noriem nemal ako konateľ spoločnosti povinnosť žiadať o schválenie valné zhromaždenie s realizovaním auditu. Rozhodnutie o uskutočnení auditu bolo v plnej kompetencii žalovaného ako konateľa spoločnosti umocnené aj rozhodnutím o vykonaní auditu žalovaným ako spoločníkom žalobcu. Žalovaný audit nedal vykonať svojvoľne ako konateľ, ale dané rozhodnutie prijal ako spoločník žalobcu, ktorého obchodný podiel predstavuje 49 % základného imania spoločnosti. Zástupcovia žalobcu opakovane telefonovali žalovanému a uvádzali, že je potrebné dať preveriť celé účtovníctvo, že je potrebné dať vykonať audit, preveriť všetky doklady. Podľa spoločenskej zmluvy žalovaný nemal povinnosť vyžiadať si pred zadaním a objednaním auditu pokyn alebo súhlas od ďalšieho spoločníka, resp. od valného zhromaždenia. Nesúhlasil s tvrdením, že uprednostnil vlastné záujmy pred záujmami spoločnosti, resp. že konal proti záujmom samotnej spoločnosti a ostatných spoločníkov. V prvom rade práve vykonaný audit spoločnosti, pokiaľ by pri vedení účtovníctva žalovaný pochybil, by preukázal uvedený záver žalobcu, a preto vykonanie auditu by v žiadnom prípade nebolo v prospech žalovaného. V ďalšom poukázal na to, že vzhľadom na napäté a nevyjasnené vzťahy medzi spoločníkmi žalobcu, práve výsledky predmetného auditu mohli
potencionálne viesť k určitým vnútorným zmenám vo vzťahoch spoločníkov žalobcu, ktoré by mali za následok riadne fungovanie žalobcu v ustálených obchodných vzťahoch realizovanej hospodárskej súťaže. Nie je na mieste, pokiaľ s odstupom času sa žalobca snaží spochybniť rozhodnutie žalovaného vo funkcii konateľa, ktorý realizuje výslovnú požiadavku oboch spoločníkov realizovať audit spoločnosti pre kontrolu správnosti vedenia účtovnej evidencie, pokiaľ počas celej existencie spoločnosti nebola daná požiadavka na odsúhlasenie takéhoto úkonu 100 % súhlasom valného zhromaždenia žalobcu transformovaná do znenia spoločenskej zmluvy, prípadne iných vnútorných predpisov žalobcu. Konateľ rozhoduje o všetkých otázkach spoločnosti, ktoré nie sú podľa spoločenskej zmluvy, zákona alebo rozhodnutia valného zhromaždenia vyhradené valnému zhromaždeniu. Odvolaním napadnutý výrok rozhodnutia je však v rozpore s týmto skutkovým zistením a súd daný rozpor v rozhodnutí nevysvetlil. Prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záverom, že žalovaný svojvoľne ako konateľ spoločnosti rozhodol o objednaní auditu a príslušných účtovných prác. Nebral do úvahy, bez ohľadu na ďalšie okolnosti, neexistenciu nevyhnutnosti súhlasu absolútne všetkých spoločníkov s objednaním auditu, minimálne tú skutočnosť, že rozhodne žalovaný ako spoločník vlastniaci 49 % obchodný podiel, požiadal konateľa o zabezpečenie auditu spoločnosti. Z tohto dôvodu nie je ani možné uvažovať o potencionálnej výške škody v rozsahu celkových nákladov auditu a účtovných prác tak, ako rozhodol prvostupňový súd. Na základe uvedených skutočností je nesporné, že nedošlo k naplneniu predpokladov vzniku škody, porušenia povinností žalovaného a ich vzájomnej príčinnej súvislosti.
Žalobca sa vyjadril na odvolanie žalovaného tak, že z jeho argumentácie jednoznačne vyplýva, že dôvod, pre ktorý dal žalovaný urobiť účtovný audit spoločnosti, boli jeho vlastné záujmy, či už ako konateľa alebo ako menšinového spoločníka. Žalovaný tým porušil svoju povinnosť ako konateľ spoločnosti podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka vykonávať svoju pôsobnosť v súlade so záujmami všetkých spoločníkov spoločnosti a neuprednostňovať svoje záujmy a záujmy len niektorých spoločníkov pred záujmami spoločnosti. Vykonanie účtovného auditu spoločnosti z dôvodu domnienky žalovaného na diskreditáciu jeho osoby nie je v záujme všetkých spoločníkov, ale výlučne len v záujme žalovaného, čím uprednostnil svoje záujmy, či už ako konateľ alebo spoločník pred záujmami ostatných spoločníkov, resp. spoločnosti. V prípade, že žalovaný chcel dať urobiť účtovný audit spoločnosti, aby zamedzil prípadnej diskreditácii jeho osoby, mal tak urobiť na vlastné náklady. Je irelevantné tvrdenie žalovaného, že nemal ako konateľ povinnosť žiadať valné zhromaždenie o súhlas s realizáciou auditu. Bez ohľadu na to, že žalovaný súhlas valného zhromaždenia nepotreboval, audit mohol dať vykonať iba v tom prípade, že by ho dal robiť v pohnútke, že je v záujme všetkých spoločníkov a spoločnosti. Uvedenú skutočnosť treba vnímať aj v kontexte toho, že v tom čase, pokiaľ tvrdí, že medzi spoločníkmi boli nezhody, mal žalovaný vedieť, že tak závažná vec, ako vynaloženie nemalej sumy na uvedené služby, má byť odsúhlasená všetkými spoločníkmi, a to prípadne aj na valnom zhromaždení.
Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Odvolací súd doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa o výsluch svedkyne Ing. Q. S., ktorá po nahliadnutí do pokladničnej knihy, resp. výpisu z tejto knihy (č.l. 430 - 435), potvrdila, že stav tejto, pokiaľ ide o pokladničnú hotovosť, bol 32.988,55 Sk, pričom tento zostatok v pokladni bol potvrdený na základe inventúrnych súpisov. Potvrdila ďalej aj to, že všetky doklady, ktoré sú tam uvedené, mala k dispozícii a nemala pochybnosti o ich pravosti. Uviedla, že samozrejme jej úlohou nebolo overovať pravosť týchto dokladov, avšak z formálneho hľadiska o nich nemala pochybnosti. Po ukončení svojej činnosti všetky účtovné doklady odovzdala žalovanému. Svedkyňa uviedla, že samozrejme nemôže potvrdiť, či naozaj výdavky, tak ako vyplývajú z dokladov, boli vyplatené.
V priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 15. 1. 2014 žalobca oznámil, že berie späť svoj návrh v časti, ktorou sa voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 4. 9. 2007 do 18. 10. 2010 (v tejto právnej veci dňa 18. 10. 2010 na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo na súde prvého stupňa, doručil žalobca žalovanému návrh zo dňa 13. 10. 2010 na zmenu návrhu, a preto žalobca považoval deň nasledujúci po tomto dni za najneskorší deň, kedy bol žalovaný v omeškaní so zaplatením požadovaných peňažných súm) a rovnako zobral svoj návrh späť aj v časti, ktorou sa voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 19. 10. 2010 do zaplatenia. V dôsledku toho žalobca v súlade s ust. § 96 ods. 1 O.s.p. navrhol, aby súd konanie v časti týkajúcej sa žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 4. 9. 2007
do 18. 10. 2010 a na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 19. 10. 2010 do zaplatenia zastavil a aby svojím rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.335,85 eur vrátane úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne od 19. 10. 2010 do zaplatenia. Časť návrhu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie sumy 52.731,45 eur vrátane úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 4. 9. 2007 až do zaplatenia, žalobca upravil tak, že zobral späť svoj návrh v časti, ktorou sa voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 4. 9. 2007 do 18. 10. 2010 a rovnako zobral späť svoj návrh aj v časti, ktorou sa voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 19. 10. 2010 do zaplatenia. V dôsledku toho žalobca v spojení s odvolaním zo dňa 23. 7. 2012 proti rozsudku navrhol, aby súd svojím rozhodnutím zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola žalobcova žaloba zamietnutá tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 52.731,45 eur vrátane úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 19. 10. 2010 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a konanie v časti týkajúcej sa žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 4. 9. 2007 do 18. 10. 2010 a na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 19. 10. 2010 do zaplatenia zastavil.
Žalovaný s týmto čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasil.
Odvolací súd v zmysle § 208 O.s.p. uznesením čiastočné späťvzatie návrhu nepripustil a rozhodol o celom predmete odvolacieho konania.
Na odvolacom pojednávaní žalobca potvrdil, že pri výpočte sumy 52.735,48 eur sa vychádzalo z pokladničnej knihy za rok 2007, kde suma 16.437,73 eur je preukázaná účtovnými dokladmi tak, ako je to uvedené v zmenenom návrhu. Všetky ostatné účtovné prípady uvedené v pokladničnej knihe za rok 2007 nie sú preukázané žiadnymi účtovnými dokladmi, z ktorých by sa dali tieto výdaje verifikovať a z tohto dôvodu žalobca požaduje od žalovaného zaplatenie tejto sumy. Žalobca vychádza z toho, že pokiaľ žalovaný nemôže preukázať vynaloženie týchto prostriedkov, tak má za to, že si ponechal túto hotovosť a bezdôvodne sa obohatil. Pokiaľ išlo o trestné oznámenie týkajúce sa krádeže účtovných dokladov, toto sa skončilo odložením veci. Vyšetrovalo túto záležitosť Obvodné oddelenie PZ vo Vranove nad Topľou. V tejto súvislosti žalobca predložil k nahliadnutiu list Obvodného oddelenia PZ Vranov nad Topľou zo dňa 29. 5. 2009 č.p. ORP-P-272/PP-ú-09, z ktorého vyplýva, že dňa 25. 3. 2009 o 19.00 hod. oznámila na tunajšie Obvodné oddelenie PZ Vranov nad Topľou Mgr. J. J. X. spáchanie priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa dopustil doteraz neznámy páchateľ tým, že od polovice decembra 2008 do 16.00 hod. dňa 25. 3. 2009 jej odcudzil z drevenej kôlne na náradie, ktorá sa nachádza na pozemku vedľa ich rodinného domu s popisným číslom XXX/X na N. ul. vo T. Q. W., rôzne pracovné náradie a dokumentáciu z Agentúry PLUS Košice s.r.o.. Priestupok proti majetku je na Obvodnom oddelení PZ vo Vranove nad Topľou evidovaný pod č.p.: ORP-P-272/ PP-VT-2009. Vykonaným objasňovaním nebolo zistené, že priestupok spáchala konkrétna osoba a vzhľadom na uvedenú skutočnosť sa vec odkladá.
Z podnikateľského účtu žalobcu bolo zistené, že za obdobie výkonu konateľskej funkcie žalovaného, tento vybral a do pokladne žalobcu vložil sumu 2.083.912,- Sk, čo je 69.173,21 eur. Z riadne preukázaných výdavkov spoločnosti vyplynulo, že žalovaný reálne vynaložil na tieto sumu 16.437,73 eur (viď č.l. 404 a č.l. 409 - 426), teda rozdiel je 52.735,48 eur. Použitie tejto sumy žalovaný nevedel zdokladovať účtovnými dokladmi.
Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 11Cb/81/2008 - 506 z tejto sumy zaviazal žalovaného vydať sumu 4,03 eur. V tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa sa stal právoplatným a rozdiel je potom 52.731,45 eur, čo bolo predmetom ďalšieho konania a aj predmetom odvolacieho konania. V priebehu odvolacieho konania žalovaný nepreukázal účtovnými dokladmi použitie uvedenej sumy. Pokiaľ ide o sumu 7.335,85 eur, ktorá bola vynaložená na zaplatenie auditu a súvisiacich účtovných služieb, poukazoval predovšetkým na tú okolnosť, že audit bol vykonaný z dôvodu, aby preukázal, že účtovníctvo bolo vedené správne, pričom v prípade, že by toto nebolo vedené v súlade so zákonom, prípadné odvody do poisťovne alebo pokuty zo strany daňového úradu by boli oveľa vyššie ako náklady, ktoré boli vynaložené na tento účel. Žalovaný uviedol, že v podstate pri audite mu išlo o to, aby okrem iného boli odstránené prípadné nedostatky vedenia účtovníctva, o ktorých on ako účtovník nevedel. Ďalej poukázal
na výpoveď Ing. S., ktorá audit vykonávala a ktorá pred súdom prvého stupňa a aj pred odvolacím súdom potvrdila existenciu účtovných dokladov, o ktorých žalobca pochybuje a ktoré dokazovali stav v pokladni k 31. 8. 2007 vo výške 4,03 eur. Uschovanie účtovných dokladov v záhradnom domčeku, ktorého vlastníkom bola jeho matka, považoval za také, ktoré je v súlade so zákonom o účtovníctve. Doklady boli uzamknuté v tomto záhradnom domčeku. Pokiaľ išlo o vykonanie auditu, žalobca potvrdil, že povinnosť auditu účtovnej závierky podľa § 19 ods. 1 Zákona o účtovníctve má spoločnosť s ručením obmedzeným, ak sú splnené podmienky tam uvedené, tieto však spoločnosť žalobcu nespĺňala.
Odvolací súd v súvislosti s podaným návrhom a vykonaným dokazovaním konštatuje, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle § 135a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. V prípade sumy 7.335,85 eur ide o sumu, ktorá bola vynaložená na vykonanie auditu spoločnosti žalobcu a ďalších účtovných služieb, za ktoré uvedená suma bola konateľom žalobcu vyplatená. Táto skutočnosť, pokiaľ ide o výšku 7.335,85 eur, bola nepochybne preukázaná. Obrana žalovaného spočívajúca v tom, že audit a účtovné služby bolo treba vykonať v záujme spoločnosti však nebola preukázaná, a to z toho dôvodu, že povinnosť auditu účtovnej závierky je upravená v § 19 ods. 1 Zákona o účtovníctve, pričom túto povinnosť má spoločnosť s ručením obmedzeným, ak ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka a za bezprostredne predchádzajúce účtovné obdobie, sú splnené aspoň dve z uvedených podmienok, a to, že celková suma majetku je vyššia ako 1.000.000,- eur, že čistý obrat je vyšší ako 2.000.000,- eur a priemerný počet zamestnancov presiahne 30. Tieto podmienky spoločnosti žalobcu preukázané neboli, a preto vynaloženie uvedenej sumy na audit a ďalšie účtovné služby nemožno považovať za výkon pôsobnosti konateľa s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov ako to má na mysli ust. § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Teda z uvedeného vyplýva, že uvedený náklad vo výške 7.335,85 eur možno považovať za škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že žalovaný ako konateľ spoločnosti porušil svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti. Pokiaľ ide o sumu 52.731,45 eur, vynaloženie ktorej žalovaný nevie preukázať účtovnými dokladmi, tu odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva. V tomto zmysle existuje zodpovednosť konateľa spoločnosti za škodu - výber finančných prostriedkov z účtu spoločnosti a nepreukázanie ich použitia v prospech spoločnosti. Konateľ spoločnosti je štatutárnym orgánom, zodpovedá za výber finančných prostriedkov z účtu žalobcu a musí preukázať použitie finančných prostriedkov vybratých z účtu v prospech spoločnosti žalobcu. Neunesenie dôkazného bremena žalovaným znamená jeho zodpovednosť ako konateľa za škodu, ktorú spoločnosti spôsobil. Vzhľadom na charakter vzťahu konateľa a spoločnosti ako absolútneho obchodno- záväzkového vzťahu sa zodpovednosť konateľa za škodu riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z aplikácie Obchodného zákonníka na zodpovednostný režim konateľov za vzniknutú škodu potom vyplýva objektívna zodpovednosť konateľa za spôsobenú škodu spoločnosti, pričom zodpovednosť za škodu konateľa sa posudzuje bez ohľadu na jeho zavinenie. Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka tento vyžaduje splnenie troch základných predpokladov, ktorými sú vznik škody, porušenie povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Musí preto preukázať, že postupoval s takou odbornou starostlivosťou, ktorú je možné všeobecne požadovať pri konkrétnom konaní konateľa na daný druh konania alebo rozhodnutia. Zároveň musí byť splnená aj ďalšia požiadavka, a to postup konateľa v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
Žalovaný nemohol účtovnými dokladmi preukázať použitie uvedenej sumy a jeho obrana v tom zmysle, že uvedené účtovné doklady boli k dispozícii Ing. S., ktorá uskutočňovala audit v spoločnosti žalobcu, nie je unesením dôkazného bremena o existencii účtovných dokladov, ktorými by sa preukazovalo použitie uvedenej sumy. Naviac, samotná svedkyňa Ing. S. nepotvrdila preukázanie finančných prostriedkov a ich použitie v prospech spoločnosti. Svedkyňa len tvrdila, že účtovné doklady videla, čo však nemôže znamenať zbavenie sa zodpovednosti konateľa spoločnosti za škodu, ktorá bola spôsobená výberom finančných prostriedkov z účtu spoločnosti a súčasne nepreukázanie ich použitia v prospech spoločnosti.
Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku, teda nárok žalobcu na zaplatenie sumy 7.335,85 eur, ako aj na zaplatenie sumy 52.731,45 eur, je dôvodný. Súčasne súd priznal aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, čo zodpovedá
ust. § 369 Obchodného zákonníka a Nariadeniu vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorými sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví Vláda SR Nariadením. Podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného ku dňu omeškania, a to § 3 ods. 1, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k 19. 11. 2010 bola 1 %, a preto priznanie 9 % úroku z omeškania je v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o dátum 19. 11. 2010, súd tento dátum omeškania stanovil v súlade s § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úroky z omeškania sa stanú splatnými po uplynutí dňa alebo lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného záväzku. Ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od doručenia dokladu veriteľa na splnenie peňažného záväzku. V danom prípade k zmene žaloby došlo dňa 15. 10. 2010 s tým, že táto zmena žalobného návrhu bola žalovanému doručená na pojednávaní dňa 18. 10. 2010. Z tohto dôvodu potom odvolací súd zamietol žalobu o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 4. 9. 2007 do 18. 11. 2010, úroku z omeškania ročne vo výške 14 % zo sumy 7.335,85 eur od 4. 9. 2007 do 18. 11. 2010, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 19. 11. 2010 do zaplatenia, úroku z omeškania od 19.11. 2010 do zaplatenia vo výške 5 % ročne zo sumy 7.335,85 eur. V tomto zmysle podľa § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil.
O trovách konania odvolací súd nerozhodoval vzhľadom na rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, že o tejto otázke rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.