Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-110-2022.pdf
PDF · 106.75 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/110/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Dominika Horváthová v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. D. XXXX/XX, E. F., zastúpúeného advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS, s. r. o., so sídlom Hlavná 6, Šaľa, IČO: 47 241 543, proti žalovanému: JUDr. Jozef Cseh, advokát, s miestom podnikania Alžbetínske nám. 2, Dunajská Streda, o zaplatenie 6.206,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 28. marca 2022, č.k. 15C/11/2021-71, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobcovi sumy vo výške 6.206,35 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 488, § 489, § 494, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 18 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii, § 6 ods. 1 písm. a) Advokátskeho poriadku, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 a § 257 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, že nebolo sporným, že žalobca bol klientom žalovaného ako advokáta, ktorý mu poskytoval právne služby v konaní o zaplatenie 16.035,96 eur s prísl. vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 7C/61/2016. Taktiež nebolo sporným, že v tomto konaní došlo dňa 10.10.2017 k vyhláseniu rozsudku za prítomnosti oboch strán sporu a oboch právnych zástupcov, pričom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd výrokom I. žalovaného (tu žalobcu) zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni 4.035,96 eur spolu s úrokom z omeškania 5,25% ročne z tejto sumy od 15.03.2015 až do zaplatenia, výrokom II. súd konanie v časti o zaplatenie 12.000,- eur na základe späťvzatia žaloby v tejto časti zastavil a žalobkyni náhradu trov konania výrokom III. nepriznal. Taktiež bolo nesporným medzi stranami sporu, že rozsudok v predmetnej veci bol doručovaný výlučne žalovanému ako právnemu zástupcovi žalobcu. Rovnako tak bolo nesporné, že voči predmetnému rozsudku nebolo podané odvolanie a tento nadobudol právoplatnosť dňa 24.02.2018 a vykonateľnosť 28.02.2018. Spornou ostala tá skutočnosť medzi stranami sporu, či právny zástupca žalovaného (tu žalovaný) na základe vysvetlenia a konzultácie so
svojim klientom (tu žalobcom) mal resp. nemal voči tomuto rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok (odvolanie) a či vôbec k takejto konzultácii došlo. Nespornou skutočnosťou bol i fakt, že žalovaný bol disciplinárne postihnutý pre žalobcom uvádzané porušenie zákona o advokácii a Advokátskeho poriadku, za čo mu bolo uložené disciplinárne postihnutie - písomné napomenutie. Rovnako tak nebolo sporné, že žalovaný ako právny zástupca žalobcu v spore sp. zn. 7C/61/2016 svojmu klientovi neoznámil doručenie rozsudku a teda začatie behu odvolacej lehoty a ani mu predmetný rozsudok neodovzdal, nespornosť čoho vyplynula z prednesu žalovaného na pojednávaní. Žalovaný vo svojom prednese tiež tvrdil, že po vyhlásení rozsudku, ktorý zaväzoval žalovaného k zaplateniu sumy o 12.000,- eur menej oproti pôvodnej žalobe, mal byť žalovaný spokojný a mal sa s rozsudkom uspokojiť a nemieniť voči nemu podávať opravný prostriedok. K tomuto svojmu skutkovému tvrdeniu, však žalovaný nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný, ktorý v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7C/61/2016 ako advokát právne zastupoval žalobcu, porušil svoje povinnosti advokáta vyplývajúcemu mu zo zákona o advokácii a z Advokátskeho poriadku, keď, ako nepochybne vyplynulo z dokazovania, žalobcovi (svojmu klientovi) neoznámil, že vo veci bol písomne vyhotovený rozsudok, že tento mu ako advokátovi žalobcu bol už doručený a že teda začala plynúť odvolacia lehota. Žalovaný ako advokát teda písomne neinformoval svojho klienta o tom, ako postupuje pri vybavovaní veci a rovnako tak neposlal / neodovzdal žalobcovi ako svojmu klientovi rozsudok v predmetnej veci, z ktorého pre žalobcu vyplývajú povinnosti, pričom žalovaný ako advokát nepreukázal, že by sa s klientom písomne dohodol inak. Vykonaným dokazovaním teda bolo preukázané, že žalovaný nepostupoval pri výkone advokácie s odbornou starostlivosťou, za čo bol SAK disciplinárne potrestaný. Žalovaný tvrdil, že so žalobcom sa ústne dohodli, že odvolanie nepodajú, čo žalobca poprel, žalovaný v tomto smere svoje tvrdenie nepodložil žiadnym dôkazom. Tvrdenie žalovaného o tom, že klient (žalobca) mal byť s rozhodnutím spokojný je nielen nepodložené, ale javí sa aj ako nepravdepodobné. Žalobca sa až v priebehu dedičského konania po neb. G. H. dozvedel o existencii právoplatného a vykonateľného rozsudku sp. zn. 7C/61/2016, ktorým bol žalobca právoplatne zaviazaný zaplatiť G. H. sumu 4.035,96 eur s prísl., následne preto podal na žalovaného sťažnosť na postup žalovaného ako advokáta. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že o existencii právoplatného a vykonateľného rozsudku sa dozvedel až od svojej dcéry, ktorá bola prizvaná na dedičské konanie po neb. G. H., tieto skutočnosti zhodne vyplývajú i zo spisu sp. zn. 7C/61/2016, kde žalobca oznamuje Krajskému súdu v Trnave, že rozsudok mu nebol doučený, ani o ňom nebol upovedomený svojim právnym zástupcom (tu žalovaným), a preto podal sťažnosť na SAK, pričom o jeho existencii sa dozvedel až z dedičského konania po neb. G. H.. Z výpovede žalobcu tiež vyplynulo, že sám išiel iniciatívne na notársky úrad, kde sa dozvedel, že je povinný zaplatiť G. H. sumu 4.035,96 eur s príslušenstvom, resp. jej dedičom, pričom bol informovaný o tom, že je potrebné, aby prebehlo dedičské konanie, vyčkať kým bude uznesenie, s tým, že následne ho skontaktuje exekútor, ktorý tak aj urobil a žalobca dňa 27.02.2021 uhradil celkovo sumu 6.206,35 eur. Žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou, riadne a včas klienta neinformovať ako postupuje pri vybavovaní jeho veci, neoznámil klientovi písomné vyhotovenie a doručenie rozsudku, nepreukázal, že by s klientom konzultoval postup po doručení rozsudku a nepodal voči nemu odvolanie, žalobca teda nemal vedomosť o existencii právoplatného a vykonateľného rozsudku a to až do dedičského konania po neb. G. H.. Porušením uvedenej povinnosti žalovaný spôsobil žalobcovi škodu vo výške pohľadávky, ktorá sa stala predmetom exekučného konania sp.zn. 194EX 57/21 a to vo výške 6.206,35 eur. V konaní bolo preukázané a žalovaným nebolo relevantne spochybnené, že žalobcovi v dôsledku existencie právoplatného a vykonateľného rozsudku sp. zn. 7C/61/2016, o existencii ktorého nemal vedomosť práve pre porušenie povinností žalovaného, tak v príčinnej súvislosti s porušením tejto povinnosti žalovaného vznikla škoda vo výške pohľadávky, ktorá sa stala predmetom exekučného konania sp.zn. 194EX/57/21 vedeného na exekútorskom úrade I. J. K. a ktorú žalobca preukázateľne uhradil celkovo vo výške 6.206,35 eur. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú v celom rozsahu, a preto zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 6.206,35 eur titulom náhrady škody v prospech žalobcu a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.)
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď vo výroku II. priznal plne úspešnému žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP však v konaní neboli tvrdené a súd ich sám nezistil, preto nevidel dôvod na aplikáciu uvedeného ustanovenia v prejednávanej veci.
Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP s tým, že sa domáha, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol.
Odvolanie odôvodnil tým, že je pravdou, že rozsudok vo veci sp. zn. 7C/61/2016 žalobcovi nedoručil a nepodal voči nemu odvolanie. Poukázal však na to, že v konaní sp. zn. 7C/61/2016 bola dňa 21.06.2016 vydaný platobný rozkaz, ktorým bol žalobca zaviazaný, aby zaplatil svojej bývalej manželke sumu vo výške 16.035,96 eur spolu s príslušenstvom. Tento platobný rozkaz mu bol doručený dňa 11.07.2016 a hneď v ten deň podal v mene svojho klienta (žalobcu) voči nemu odpor. Po rokovaní so žalobkyňou v konaní sp. zn. 7C/61/2016 G. H., táto vzala žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie 12.000,- eur (kde konanie bolo zastavené) a následne bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie sumy 4.035,96 eur s príslušenstvom. Klienta upovedomil o tom, že v konanie sp. zn. 7C/61/2016 sa týkalo zmluvy o poskytnutí úveru so ŠFRB, pričom išlo o spoločný dlh žalobcu a jeho manželky, teda bolo povinnosťou žalobcu uhradiť polovicu dlhu, čo predstavovalo sumu vo výške 4.035,96 eur. Vzhľadom na uvedené žalobca vylovil názor, že odvolanie nepodajú. Je pravdou, že písomný doklad o tejto dohode nevyhotovil. Keby žalobca vyslovil názor, že odvolanie je potrebné podať, bol by tak urobil. Keďže úver zo ŠFRB brali ako manželia, boli povinní ho aj uhradiť spoločne a rovnakou mierou, preto žalobcovi nevznikla žiadna škoda, lebo tento len uhradil svoj záväzok.
K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalobca a uviedol, že vyjadrenie nesúhlasu žalovaného s rozsudkom súdu prvej inštancie nie je relevantným odvolacím dôvodom. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je ukážkové, nie je mu možné vo vzťahu k výrokovej časti rozsudku nič vytknúť a žalobca sa s ním preto v plnom rozsahu stotožňuje. Tvrdenie žalovaného uvádzané v jeho odvolaní, že žalobca mal byť s rozsudkom vyhláseným v konaní sp. zn. 7C/61/2016 spokojný, vzhľadom na ktorú skutočnosť sa mal so žalovaným dohodnúť na tom, že proti rozsudku nebudú podávať odvolanie, je zopakovaním tvrdenia, ktoré žalovaný predniesol na ústnom pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 28.03.2022. Žalobca uvedené tvrdenie žalovaného na tom istom ústnom pojednávaní v rámci svojho prednesu ako nepravdivé poprel, keď naopak uviedol, že po vyhlásení rozsudku očakával, že žalovaný ho bude informovať, aký bude ďalší postup, vrátane toho, či bude proti rozsudku podávané odvolanie. Uvedené možno doplniť, že pokiaľ by žalobca mal byť spokojný s predmetným rozsudkom a peňažnou povinnosťou, ktorá mu ním bola uložená, potom by bolo na mieste vzdanie sa práva na podanie odvolania proti takému rozsudku pri jeho vyhlásení, avšak ani k takému úkonu nikdy nedošlo. K tvrdeniu žalovaného, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, pretože peňažná povinnosť, ktorú mu súd v konaní sp. zn. 7C/61/2016 uložil, vyplývala z jeho povinnosti zaplatiť spoločne so žalobkyňou dlh na úvere od ŠFRB, ktorý úver ako spoločný čerpal so žalobkyňou za trvania ich manželstva, žalobca v prvom rade uvádza, že sa jedná o tzv. novotu v konaní, teda taký prostriedok procesnej obrany, ktorý žalovaný neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom na jej použitie v odvolacom konaní nie je splnená žiadna z podmienok upravených v § 366 CSP. Ďalej žalobca k predmetnému tvrdeniu žalovaného uvádza, že je založené len na hypotetických úvahách žalovaného o tom, či peňažná povinnosť, ktorá bola žalobcovi rozsudkom v konaní sp. zn. 7C/61/2016 uložená, zodpovedala alebo nezodpovedala hmotnému právu, resp. subjektívnej povinnosti žalobcu. Faktom je, že túto vec a teda existenciu či neexistenciu žalovanej povinnosti žalobcu (v postavení žalovaného) voči žalobkyni mohol a bol kompetentný posúdiť len odvolací súd, ku ktorému posúdeniu však práve v dôsledku porušenia povinností žalovaného vôbec nemohlo dôjsť, a teda práve v dôsledku porušenia povinností žalovaného a márneho uplynutia odvolacej lehoty bola vec konečným spôsobom vyriešená v neprospech žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a aby žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenú porušením povinností advokáta.
Podľa § 6 ods. 1 písm. a) Advokátskeho poriadku, schváleného konferenciou advokátov 10. júna 2017, advokát je povinný riadne a včas písomne informovať klienta, ako postupuje pri vybavovaní veci a posielať klientovi všetky písomnosti, z ktorých pre klienta vyplývajú práva a povinnosti, ak sa s klientom písomne nedohodne inak.
Podľa § 18 ods. 2 zák. o advokácii, advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.
Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V záujme vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, uvádza odvolací súd nasledovné: z obsahu odvolania mal odvolací súd za to, že žalovaný nevyčíta súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, ale to, že na základe vykonaných dôkazov dospel nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že v konaní sp. zn.: 7C/61/2016 postupoval v čase podania odporu voči platobnému rozkazu až po vydanie rozhodnutia vo veci samej s odbornou starostlivosťou, tu odvolací súd poukazuje na to, že spôsob poskytovania právnych služieb žalobcovi, ktorý predchádzal porušeniu povinností advokáta v súvislosti s nedoručením rozsudku sp. zn.: 7C/61/2016 a následným nepodaním odvolania vo veci, nijakým spôsobom nereparuje následok, ktorý nastal postupom advokáta v rozpore s § 6 ods. 1 písm. a) Advokátskeho poriadku. Skutočnosť, že žalobca bol rozhodnutím vo veci samej zaviazaný na zaplatenie sumy nižšej, než bola pôvodne žalovaná, nemá s predmetom sporu žiaden súvis.
Ohľadom tvrdenia žalovaného, že žalobca ho mal po pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci sp. zn.: 7C/61/2016 informovať o tom, že odvolanie voči rozsudku nemieni podať, s uvedeným sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení rozsudku v bode 24 a 25.2, pričom odvolací súd nenachádza dôvod sa od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Primárnou povinnosťou advokáta, bez ohľadu na postoj klienta k rozhodnutiu vo veci samej, je zaslať klientovi rozhodnutie, z ktorého mu vyplýva povinnosť plniť, upozorniť ho na možnosť podať odvolanie vo veci vrátane plynutia lehoty na podanie odvolania a upozorniť ho na následky prípadného exekučného konania a neposlednom rade upovedomiť klienta o nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia. V prípade, že si advokát tieto povinnosti nesplní, porušuje tým svoju povinnosť chrániť a
presadzovať práva a záujmy klienta a povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou (§ 18 ods. 1 a 2 zák. o advokácii). Úvahy smerujúce k tomu, či by bol žalobca úspešný v odvolacom konaní voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci sp. zn.: 7C/61/2016, ktorým zaviazal žalobcu (tam v pozícii žalovaného) na zaplatenie sumy vo výške 4.035,96 eur nie sú na mieste, lebo práve porušením vyššie uvedených povinností advokáta došlo k tomu, že žalobca nenadobudol v čase plynutia odvolacej lehoty vedomosť o tom, že rozsudok vo veci samej bol právnemu zástupcovi doručený a dokedy má možnosť voči predmetnému rozhodnutiu podať odvolanie, čím mu vznikla povinnosť plniť z vykonateľného rozhodnutia, resp. následne vznikla škoda v rozsahu plnenia.
Ohľadom tvrdenia odvolateľa o tom, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, lebo úver zo ŠFRB si zobral spolu s manželkou (teda žalobca len uhradil svoj záväzok), odvolací súd konštatuje, že žalobca počas konania pred súdom prvého stupňa netvrdil, že by na strane žalobcu nevznikla škoda, ani nenavrhoval žiadne dôkazy za účelom podpory takého tvrdenia. K doručenej žalobe sa nevyjadril a na pojednávaní dňa 28.03.2022 uvedenú skutočnosť nenamietal. O povinnosti uplatniť prostriedky procesnej obrany bol riadne poučený (č.l. 30). Žalovaný nešpecifikoval žiaden dôvod, prečo až v odvolaní uplatnil prostriedok procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie, prípadne dôvod, ktorý tak nemohol urobiť skôr. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadnej výnimky zakotvenej v ust. § 366 písm. a) až d) CSP, preto na uvedenú odvolaciu námietku žalovaného (novotu) neprihliadol. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že subjektívne vnímanie žalovaného vecnej správnosti rozsudku vo veci sp. zn.: 7C/61/2016, ho nezbavuje povinnosti postupovať pri výkone advokácie s odbornou starostlivosťou.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
Na základe vyššie uvedeného, po vyčerpaní odvolacej argumentácie žalovaného, v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku, odvolací súd vo výrokoch vecne správny rozsudok, včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania, s použitím § 387 CSP potvrdil.
Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 296 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, pričom nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).