Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7C/11/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom Mgr. Petrom Strakom v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava proti žalovanej: Ž. P., D.. XX.XX.XXXX, H. N. Š. O.. F.. Š.Á. XXXX/X, XXX XX U., štátna občianka Slovenskej republiky, o zaplatenie 91,00 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 91,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91,- Eur od 19.09.2020 až do zaplatenia na účet žalobcu v tvare IBAN: Z.9, variabilný symbol: XXXXXXXXXX vedený v Štátnej pokladnici a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania žalobcovi.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.04.2022 domáhal zaplatenia istiny v sume 91,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91,00 Eur od 19.09.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 19.08.2020 vystavená faktúra č. 1060064798 v sume 91,00 Eur s dátumom splatnosti do 18.09.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 29.04.2020 do 06.05.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. . Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca ďalej v podanej žalobe uvádza, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení. Žalobca považuje za svoju povinnosť využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so o správe majetku štátu a o pohľadávkach štátu. Keďže žalovaná pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradila, žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti

- strava počas karantény zo dňa 19.10.2020, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od doručenia tejto výzvy. Keďže žalovaná dlžnú sumu neuhradila v lehote určenej vo výzve, žalobca následne zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 91,00 Eur zo dňa 24.01.2022, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Uvedená doporučená listová zásielka sa žalobcovi vrátila s poznámkou „adresát je neznámy“.

2. Žalobca predložil písomné dôkazné prostriedky: Faktúru č. 1060064798 zo dňa 19.08.2020, Doručenku s dátumom vrátenia dňa 31.01.2022, Výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti

- strava počas karantény zo dňa 19.10.2020, Výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 91,00 Eur zo dňa 24.01.2022, Uznesenie Vlády SR č. 113 zo dňa 15.03.2020, Opatrenie UVZ SR zo dňa 15.03.2020, Objednávku zo dňa 18.05.2020, Faktúru č. 200100009 zo dňa 11.05.2020 a Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020.

3. Súd vydal dňa 14.06.2022 platobný rozkaz, ktorý zrušil uznesením zo dňa 16.11.2022, nakoľko sa platobný rozkaz nepodarilo doručiť žalovanej do vlastných rúk.

4. Žalobca na základe výzvy súdu zo dňa 25.07.2022 podľa (ďalej len „“) doplnil podaním zo dňa 06.10.2022 skutkové tvrdenia, v ktorom uviedol, že Vláda SR vyhlásila podľa o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva SR (ďalej len „UVZ“) podľa v platnom znení v rozhodnom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR nariadil podľa a opatrenie č. zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č. zo dňa 16.03.2020 zmenil tak, že všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie SR alebo o repatriácii ktorých na územie SR sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe 14 dní. Zdôraznil, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Fyzické osoby sú podľa povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam, a preto žalovaná mala povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady, ktoré jej pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia vznikli. Fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako. Žalobca vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovanú to, čo mala podľa plniť žalovaná sama. Žalobca ďalej uvádza, že karanténne zariadenie Gabčíkovo dlhodobo užíval na základe Zmluvy o poskytovaní služieb č. U-5/2001 zo dňa 25.06.2001 v znení neskorších predpisov pre potreby migračnej politiky. Žalobca ako objednávateľ uzatvoril Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020 s poskytovateľom: Komplexná centrálna záchranná služba (ďalej len „Dohoda“). Predmetom tejto Dohody je záväzok poskytovateľa zabezpečovať pre objednávateľa služby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe v súvislosti s ochorením COVID -19 na základe rozhodnutia Ústredného krízového štábu a Verejnej vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva č. zo dňa 12.3.2020, a to: záchranárske služby a logistickú podporu, stravovacie služby a strážnu službu (ďalej len „služby“), ktoré budú vykonávané v miestach určených objednávateľom a záväzok objednávateľa uhradiť poskytovateľovi za poskytnuté služby dojednanú cenu. Podľa článku I bod 1.3. Dohody si objednávateľ vyhradzuje právo stanoviť konkrétny rozsah služieb formou písomných objednávok v závislosti od jeho reálnej potreby. Miesto plnenia bude presne špecifikované v konkrétnej objednávke objednávateľa. V súlade s Dohodou vystavil žalobca pre poskytovateľa objednávku č. 2000030993, predmetom ktorej boli služby v zmysle čl. II. bod 2.1 Dohody. Na základe zabezpečených stravovacích služieb vystavil poskytovateľ faktúru č. 200100009. Ministerstvo vnútra SR uhradilo poskytovateľovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s poskytovaním stravy pre žalovanú, ktorá absolvovala nariadenú izoláciu.

5. Súd uznesením zo dňa 16.11.2022 vyzval žalovanú aby sa vyjadrila k podanej žalobe v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Žalovaná sa v konaní nevyjadrila, bola v konaní pasívna. Z neúčasti na pojednávaní sa neospravedlnila. Žalobca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti z dôvodu hospodárnosti konania. Z toho dôvodu súd vec dňa 29.03.2023 meritórne prejednal bez účasti sporových strán a meritórne rozhodol.

6. Súd podľa v spojení s považoval v konaní za nesporné, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej faktúru č. 1060064798 s dátumom splatnosti do 18.09.2020 na sumu 91,00 Eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Gabčíkovo za obdobie

od 29.04.2020 do 06.05.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a zo dňa 24.01.2022 vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky. UVZ vydal dňa 15.03.2020 opatrenie č. podľa v platnom znení v rozhodnom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR s poukazom na a predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí v zahraničí, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a to na dobu 14 dní (ďalej len „opatrenie“). Poskytovateľ služieb vystavil Ministerstvu vnútra SR faktúru č. 200100009, pričom položka na stravu od 27.04.2020 do 10.05.2020 tvorila sumu 41.728,00 Eur, a to na podklade článku II. bodu 2.4 Rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020.

7. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovanej v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na .

8. Z hypotézy ustanovenia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu , konkrétne v znení účinnom v čase vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“

9. Ústavný súd v náleze -136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ) v bode č. 109 a č. 110 nálezu uviedol: „Hoci samotný neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s , ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa , ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s , ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je aplikovateľný aj v spojení s , a to nielen z dôvodu formulácie a , ktorá zahŕňa odkaz na , ako aj na , ale aj výslovným prepojením na či použitím identickej terminológie v a . Z tohto dôvodu a napriek tomu, že v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa a a nadväzne aj podľa riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte a 2 . Preto situácia, v ktorej zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa , vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“

10. Z uvedeného vyplýva, že v síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení UVZ nariadiť opatrenia podľa . Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že žalovaná mala podľa opatrenia UVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov.

11. Podľa bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode č. 157 nálezu ) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR , bod č. 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré jej v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa . Uvedené ustanovenie upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanej) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.

12. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod č. 158) uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanej poskytnutá. Náklady s tým súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením UVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa ) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa a nasl. (ďalej len „“), nie na základe .

13. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovanú predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca preukázal, že na základe dohody o poskytovaní služieb, príkazu ako aj vystavenej faktúry poskytovateľ služieb zabezpečoval v karanténnom zariadení stravu. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov poskytovateľa stravy zo strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovanej znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá . Žalovaná bola subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa počas nariadenej izolácie. Keďže tak neurobila a túto povinnosť za ňu splnil vedome žalobca, čím jej dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovanej voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa . To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovanej k zmenšeniu jej majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnila sama. V tomto smere je irelevantné, že poskytovateľ stravy si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovanej. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 91,00 Eur za rozhodné obdobie boli zjavne disproporčné voči žalovanej. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.

14. Žalovaná sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostala do omeškania. Žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovanej podľa požadovať úrok z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia istiny v sume 91,00 Eur od okamihu, keď sa dostala do omeškania. Išlo o deň nasledujúci po splatnosti faktúry, ktorá jej bola žalobcom vystavená, t. j. dňa 19.09.2020.

15. Nakoľko bol žalobca v konaní plne úspešný, v súlade so zásadou úspechu v zmysle mu patrí nárok na náhradu trov konania voči žalovanej. Žalobca si však náhradu trov konania neuplatnil a podľa obsahu spisu mu žiadne trovy nevznikli, preto súd rozhodol, že mu náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne.

Podľa , v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa , rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa , odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa , odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.