Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-26-2022.pdf
PDF · 175.22 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/26/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd Košice, ako správny súd, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobkyne: A. B., C. X, XXX XX D., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX- XX, zo dňa 7. septembra 2022 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 21. novembra 2022, žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č.: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 7. septembra 2022 a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie a žalobcovi priznal náhradu trov konania, voči žalovanej.
I. Administratívne konanie
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice dňa 16. júna 2022, rozhodla rozhodnutím č.: XXXXX/XXXX- XXX-XXX, podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie"), že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie a namietala, že rozhodnutie je nezákonné, pre nepriznanie nároku na dávku v nezamestnanosti z dôvodu nepreukázania centra záujmov na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve. Uviedla, že na Slovensko sa vrátila dňa 9. augusta 2021, z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu jej rodičov a vykonávala prácu formou home office. Poukazuje, že do zahraničia vycestovala kvôli situácii na trhu práce a na Slovensko sa vracala za rodičmi podľa svojich možnosti. Zdôrazňuje, že jej trvalý pobyt je stále na adrese C. X, D. a v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti sa už pol roka zdržiavala na Slovensku. Žiadala o prehodnotenie vydaného rozhodnutia a priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti. K odvolaniu prikladá letenku, ktorá podľa nej preukazuje jej návrat na Slovensko v auguste 2021. Na preukázanie uvádzaných tvrdení priložila aktuálne rozhodnutia v obdobných veciach, ktorými boli zrušené rozhodnutia Sociálnej poisťovne o nepriznaní nároku na dávku nezamestnanosti.
4. V odvolacom konaní žalovaná rozhodnutím číslo: XXXXX-X/XXXX-XX, zo dňa 7. septembra 2022 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice. Predmetné rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 19. septembra 2022.
5. Podľa informačného systému Sociálnej poisťovne bola žalobkyňa zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 1. februára 2022. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 16. mája 2022.
6. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 1. februára 2018 do 31. januára 2022, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobkyňa teda nesplnila základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti.
7. Nakoľko žalobkyňa dosiahla v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva bolo v konaní ojej dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
8. Žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území Británie (na konci prechodného obdobia podliehala britským právnym predpisom, a preto sa na ňu počas jej pobytu v Spojenom kráľovstve vzťahovali ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia). Uvedené preukázala formulárom SED U002, ktorý bol elektronicky importovaný do informačného systému Sociálnej poisťovne dňa 9. júna 2022. V tomto formulári príslušná britská inštitúcia v bode 4. osvedčila, že navrhovateľka bola poistená v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva od 1. februára 2018 do 31. decembra 2021.
9. Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania v zahraničí.
10. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Británie.
11. Zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky je nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára SED U002, zo dňa 9. júna 2022, ako z údajov osvedčených žalobkyňou vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré bolo Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, predložené dňa 16. mája 2022. Rovnako bolo prihliadnuté aj na informácie vyplývajúce z dokumentov, ktoré žalobkyňa predložila v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti. Centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 16. mája 2022, žalobkyňa uviedla, že na území Británie sa zdržiavala od 24. augusta 2002 do 2. februára 2022, t. j. 19 rokov a 5 mesiacov, čo je nutné považovať za mimoriadne dlhodobý pobyt.
12. Žalobkyňa sama vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 16. mája 2022, osvedčila, že na území Británie sa zdržiavala od 24. augusta 2002 do 2. februára 2022. Rovnako aj v tlačive príslušnej britskej inštitúcie - Information we need to send a statement of National Insurance contributions, zo dňa 16. mája 2022, v bode 3. žalobkyňa uviedla, že od 29. augusta 2002 do 31. januára 2022 kontinuálne žila na území Británie. A napokon aj charakter pracovnej pozície žalobkyne v Británii - osobná asistentka v oblasti opatrovníctva, sám osebe vylučuje výkon práce formou home office.
13. Pokiaľ ide o situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do zahraničia žalobkyňa nebola na území Slovenska poistená v nezamestnanosti ani nebola v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Pracovná história žalobkyne je spojená výlučne s Britániou, kde sa zdržiavala takmer 20 rokov. Posledný pracovný pomer žalobkyne na území Spojeného kráľovstva trval od 1. septembra 2014 do 31. januára 2022, pričom pracovala v pozícii - osobná asistentka v oblasti opatrovníctva. Tento pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas a bol ukončený z podnetu žalobkyne. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 16. mája 2022, žalobkyňa uviedla, že počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí si zamestnanie na Slovensku nehľadala. Podľa názoru žalovanej uvedenú pracovnú situáciu žalobkyne v Británii, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou a dlhodobou orientáciou na britský pracovný trh.
14. Z jej rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobkyňa sa na území Spojeného kráľovstva nezdržiavala s blízkymi osobami. Počas jej pobytu v zahraničí mala na Slovensku rodičov, ktorých navštevovala 2 – 3 krát ročne, na 10 - 14 dní; a jej bytovej situácie, ktorá bola stabilná - počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí žalobkyni ubytovanie poskytol zamestnávateľ. Na území Slovenska vlastní od roku 2012 byt, ktorý do vlastníctva nadobudla darovaním. V čase návratov na územie Slovenska bývala u rodičov. U žalobkyne za členský štát, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely – je štát , kde žalobkyňa bola naposledy zamestnaná, t.j. takže daňové povinnosti si plnila na území Británie, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Británia.
15. V súvislosti so žiadosťou žalobkyne o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zdôrazňujeme, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
16. Žalobkyňa mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva aj počas nepriaznivej epidemickej situácie potrebné požiadať príslušnú britskú inštitúciu o dávku v nezamestnanosti osobne, ale je možné žiadosť v tejto veci podať elektronicky.
17. Žalovaný zdôrazňuje, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 Základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. Ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
18. Žalovaná považuje za relevantnú i skutočnosť, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 16. mája 2022, žalobkyňa uviedla, že jej posledný pracovný pomer v Spojenom kráľovstve bol ukončený z jej podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, že žalobkyni by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachovala isté väzby. Žalobkyňa si mala a mohla uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho žalovaná vyvodila jej uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania. Pokiaľ by žalobkyni podľa britských právnych predpisov, teda v štáte, kde mala posledné zamestnanie a odvádzala poistné, v dôsledku jej konania (skončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu) nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol, žalovaná nenachádza právny základ, na základe ktorého by tento nárok mal žalobkyni vzniknúť na Slovensku /čo je plne v súlade s čl. 5 písm. b) základného nariadenia/.
19. Žalovaná s odkazom na § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, uvádzajúc, že poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, len ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky a pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Žalovaná uviedla, že vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
20. K tomu potom uviedla, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy a nebolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Írska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, pretože nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Dôvodila, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti / ďalej len „Žiadosť"/ a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov /ďalej len „Vyhlásenie"/, ktoré žalobca doručil Sociálnej poisťovni, pobočka Košice.
21. Podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti či. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004) na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), sa výklad pojmu „bydlisko" podľa čl. 65 základného nariadenia nevzťahuje na všetky osoby, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
22. Žalovaná dôvodila, že centrum záujmov a bydlisko–žalobcu, je možné určiť v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na základe: a/ dĺžky a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov – žalobkyňa vo Veľkej Británii. Žalovaná uzavrela v súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, zo dňa 12. júna 2009, že celková dĺžka pobytu rokov, stabilná pracovná situácia /posledný pracovný pomer /, bola prioritná, výlučná a dlhodobá orientácia na pracovný Britský trh, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, daňová povinnosť na území Británie, a boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť matky, deklarované návraty a väzby k Slovensku. Bolo preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti sa žalobkyňa v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, poberala zárobok, platila zákonné odvody i dane preto došlo k vytvoreniu a preneseniu centra záujmov počas posledného zamestnania na území Británie a tak nie je možné
považovať bydlisko za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
23. Žalovaná uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. /spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky/.
24. Žalovaná uviedla, že koordinačné predpisy určujú pri skončení výkonu zárobkovej činnosti, aby si nezamestnaní uplatňovali nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie a potom v prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie t. j. žalobca mal požiadať o dávku v Írsku a po jej priznaní požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti na územie Slovenskej republiky. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Írska. Inak aj on ako fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Žalobca neuviedol dôvod, prečo tak neurobila. V prípade jej uplatnenia si žiadosti o dávku v nezamestnanosti, príslušná inštitúcia skúma splnenie podmienok na nárok na dávku v nezamestnanosti podľa ich právnych predpisov, /v prípade žalobcu táto uviedla, že nemá nárok na dávku v nezamestnanosti/.
25. Žalovaná uviedla, že až v prípade, že sa požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, ten je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti, / podľa čl. 65 základného nariadenia/, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Zdôrazňuje, že otázka bydliska je zásadná, v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle platnej slovenskej legislatívy. / má zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti/.
26. Poukazuje na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Cieľom čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. Žalobkyňa mohla o dávku požiadať v Británii, alebo v inom členskom štáte, kde by preukázal centrum záujmov, ale tak neurobila. Pre priznanie dávky v nezamestnanosti, uplatnenej na území Slovenska, je dôležité splnenie podmienok v zmysle zákona v spojení so základným a vykonávacím nariadením, pričom nie je definovaná podmienka, ktorá by súvisela so spôsobom a dôvodmi ukončenia pracovného pomeru.
27. Ak sa žalobkyňa sa rozhodla ukončiť v danom čase svoj pobyt v inom členskom štáte bez uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti na jej území a nedomáhala sa vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, kde si zachovala centrum záujmov väzby. Rodinné dôvody, spôsob, ani dôvod rozviazania pracovného pomeru nemajú žiadny vplyv na právo navrhovateľa uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. V súvislosti so zásadou voľného pohybu osôb v rámci Európskej únie, odvolací orgán uviedol, že právo na voľný pohyb nebolo v danom prípade obmedzené, lebo žalobkyni nič nebránilo vycestovať do iného členského štátu Európskej únie za účelom práce, ale musí sa vždy podriadiť právnej úprave štátu, v ktorom pracuje, pretože legislatívne podmienky
sociálneho poistenia a nároku na dávky v nezamestnanosti sú v každom členskom štáte Európskej únie upravené rozdielne. K centru záujmov žalobcu v inom členskom štáte žalovaná uviedla, že žalobca dlhodobo pracoval a odvádzal poistné v Írsku, tam nepožiadal o podporu v nezamestnanosti. Centrum záujmov žalobkyne je tam, kde žalobca pracoval, kde mal bydlisko a odvádzal poistné. Pokiaľ mal za to, že jeho bydlisko zostalo zachované na Slovensku v súvislosti a s poukázaním na vlastníctvo a väzby toto je jednou zo skutočností, ktorú je v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. V celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ale vlastníctvo a väzby bolo nutné porovnať s ostatnými zistenými skutočnosťami (dlhodobou prítomnosťou na území iného členského štátu, stabilnou pracovnou situáciou a daňovou povinnosťou na tomto území s prioritnou a dlhodobou orientáciou na jeho pracovný trh odvádzaním dávok z jeho sociálneho systému, primeranou bytovou situáciou v zahraničí a malou pracovnou históriou na Slovensku, ktoré podľa žalovaného poukazujú na vytvorenie a prenesenie väzieb na územie tohto členského.
28. Preto pohnútka k odchodu do iného členského štátu, ako aj pre návrat na Slovensko v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, počas posledného zamestnania a za daných okolností sú vzhľadom na skutočnosť dlhodobého zotrvávania žalobcu na území Spojeného kráľovstva za účelom vykonávania zárobkovej činnosti, irelevantné. Tvrdenie, podľa ktorého fyzická osoba odišla kvôli nepriaznivej pracovnej situácií v SR, neadekvátne finančné ohodnotenie v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia nie sú dôvody a okolnosti odchodu do zahraničia rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska v SR.
29. Žalovaná zdôraznila, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky na základe všetkých zistených skutočností, ktoré boli následne vyhodnotené komplexne vo vzájomnej súvislosti. Rozhodujúce skutočnosti svedčiace o mieste bydliska dotknutej osoby sú bez pochybností skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ Vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) Vykonávacieho nariadenia aj situácia žalobkyne podľa- čl. 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia bol, prioritná, výlučná a dlhodobá orientácia na pracovný trh tam od viac rokov, odvádzanie dávok z sociálneho systému iného členského štátu, primeraná bytová situácia v zahraničí, malá pracovná história na Slovensku, daňová povinnosť na území iného členského štátu, deklarované návraty do SR, vlastníctvo nehnuteľností v SR - preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca v inom členskom štáte, nezachoval. Naopak, žalobkyňa si preniesla centrum záujmov do krajiny výkonu jeho zárobkovej činnosti, kde sa zdržiavala dlhodobo. Obsahovo argumentovala, že vzhľadom na to, že o mieste jej bydliska uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel.
30. Podľa žalovanej aj keď osoba trvalo usadená v zahraničí niekoľkokrát do roka sa vrátila do pôvodnej krajiny a navštívi aj svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, a strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekoch dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. Uvedené preto nepreukazuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenska počas jeho dlhodobej prítomnosti v Spojenom kráľovstve. Na pravidelné návraty žalobkyne na Slovensko, a to aj v rámci každého voľného času, dovolenky a taktiež jeho prítomnosť v období od 3. augusta 2018 do 28. septembra 2018, bolo pri posudzovaní miesta jeho bydliska prihliadnuté.
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného
31. Správnou žalobou zo dňa 21. novembra 2022, žalobkyňa žiadala zrušiť rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie číslo: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 7. septembra 2022 a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie, a žalobkyni priznať náhradu trov konania, voči žalovanej. Žalovaná rozhodnutím číslo: XXXXX-X/XXXX-XX, zo dňa 7. septembra 2022 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice. Predmetné rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 19. septembra 2022.
32. Žalobkyňa uviedla, že má za to, že žalovaná pri svojom rozhodnutí neobstarala všetky dostupné dôkazy, zanedbala svoje povinnosti a celkovo si počínala v rozpore s ustanoveniami zohľadňujúcimi všeobecné postavenie žalobkyne, a nezohľadňovala ani judikatúru najvyššej súdnej autority. Uviedla, že pre posúdenie nároku žalobkyne bolo rozhodnou právnou otázkou splnenie podmienok v súlade s čl. 61, 62, 65 ods. 5 písm. a/ Nariadenia ( ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( ďalej len „základné nariadenie") žalovaná napadnutým rozhodla, že žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov a podľa čl. 61 Nariadenia ( ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Dôvodom nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti bola skutočnosť, že podľa príslušnej pobočky žalovanej žalobca nemal bydlisko na území Slovenskej republiky a preto čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nebolo možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.
33. Žalobkyňa zdôraznila, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo správne posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky na základe všetkých zistených skutočností, ktoré boli následne vyhodnotené komplexne vo vzájomnej súvislosti. Podľa nej žalovaná nesprávne za rozhodujúce skutočnosti o mieste bydliska uvedené v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Ide o dĺžku prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) Vykonávacieho nariadenia, ako aj situáciu navrhovateľa podľa čl. 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, prioritná, výlučná a dlhodobá orientácia na pracovný trh iného členského štátu dlhodobo, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, daňová povinnosť na území iného členského štátu, a naproti tomu prítomnosť matky, deklarované návraty, podľa žalovanej preukazujú, že žalobkyňa si nezachovala väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca v inom členskom štáte. Naopak, žalobkyňa poukazuje na to, že centrum jej záujmov bolo mimo krajiny výkonu jeho zárobkovej činnosti, kde sa zdržiavala za účelom zárobku a to vzhľadom na to, že o mieste bydliska uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia vznikli pochybnosti, ktoré bolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto Vykonávacieho nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel vrátiť sa na Slovensko, a dôvody jej odchodu zo Slovenska. Uviedla, že jej návraty na Slovensko počas pracovnej činnosti v zahraničí boli pravidelné.
34. Uviedla, že v zmysle čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie, zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky /v zmysle čl. 11 písm. j) Základného nariadenia a čl. 11 Vykonávacieho nariadenia/. Opätovne poukázal na že podľa Vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.987/2009 stanovuje postup pri vykonávaní Základného nariadenia č.883/2004, nemožno, bez akýchkoľvek pochybností, stotožniť sa s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne, na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti. Žalovaná obsahovo uviedla, že preto nebolo možné skúmať aj úmysel dotknutej osoby a aplikovať čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia. Ako to vyplýva z judikatúry.
35. V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) Základného nariadenia čl. 11 Vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie podľa čl. 11 Vykonávacieho nariadenia.
36. Obsah rozhodnutia považuje za zmätočný a nepreskúmateľný pre arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia , keď na jednej strane žalovaná poukazuje na výnimku v zmysle čl. 65 ods. 5 v spojení s čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia, ktorú má možnosť žalobkyňa využiť pri podávaní žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti, na druhej strane žalobkyňa v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia stavia do pozície, ktorá navodzuje to, že žalobkyňa je povinná požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Británie. Predmetné nariadenie Európskeho parlamentu a Rady a jeho Vykonávacie nariadenie
má za cieľ zjednodušiť prístup občanov EÚ k ich nárokom sociálneho zabezpečenia. Je neprípustné, aby žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia v silnejšej pozícií (ako rozhodovací orgán) konala arbitrárne a v rozpore s princípmi právnej istoty a zákonnosti.
37. Vo vyjadrení k žalobe žalovaná zotrvala na dôvodoch správnou žalobou napadnutého rozhodnutia a uviedla, že žalobkyňa nesplnila základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná a iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
38. Pretože žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia, v prípade preukázania zachovania pevných väzieb, bydliska a centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
39. Podľa žalovanej všetky skutočnosti preukazujú vytvorenie a prenesenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Británie. Žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov a bydlisko si v danom období nezachovala a nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia. Žalobou napadnuté rozhodnutie nie je formalistické s nesprávnym vyhodnotením skutočného stavu veci a žalovaná, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti zohľadnila všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jej bydliska a zachovania centra jeho záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli zistené z predložených dokumentov (najmä z formulára U1, a z údajov, ktoré žalobkyňa uviedla v Žiadosti a vo Vyhlásení, predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, z údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne a taktiež z údajov, ktoré vyplývajú zo všetkých dokumentov, ktoré žalobkyňa predložila v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti), ktoré boli následne vyhodnotené komplexne vo vzájomnej súvislosti.
40. Žalobkyňa nepredložila žiadne významné dôkazy na doplnenie dokazovania pre ešte úplnejšie zistenie skutočného stavu veci, nenavrhla vykonať ďalšie úkony, neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jej názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Žalovaná súčasne poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, príp. Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky, príp. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutočného stavu veci za dostatočné pre správne posúdenie veci.
41. Žalovaná uviedla, že ak žalobkyňa v žalobe vytýkala žalovanej absenciu akéhokoľvek stanoviska s príslušnou inštitúciou na určenie centra záujmov žalobkyne v súlade s č. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, žalovaná zdôrazňuje, že vo viacerých iných konaniach požiadala príslušnú Britskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie jej názoru na bydlisko dotknutej osoby. Doposiaľ bolo žalovanej vo všetkých prípadoch doručené totožné stanovisko príslušnej Britskej inštitúcie v tejto veci neexistuje spor inštitúcií v zmysle článku 11 Vykonávacieho nariadenia o posúdení bydliska podľa stanoviska Britskej inštitúcie. V danej veci nárok na dávku v nezamestnanosti žalobkyňou nebol tam uplatnený (bol uplatnený v Sociálnej poisťovni). Britská inštitúcia konštatovala, že dávka podľa vnútroštátneho / Britského/ práva žalobkyni nepatrí podľa jej práva, napokon žalobkyňa ju tam neuplatnila/. Nehodnotila otázku centra záujmov ani bydliska žalobcu, uviedla len že zamestnanecký vzťah skončil zo strany žalobkyni výpoveďou. Preto podľa žalovanej nie je stanovisko príslušnej Britskej inštitúcie v rozpore s právnym názorom žalovanej. Vo veci posúdenia bydliska dotknutej osoby nejde o spor inštitúcií, pretože príslušná Britská inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobkyne a centrum jej záujmov,
keďže si dávku neuplatnila. Po tvrdila dobu trvania poistného vzťahu žalobkyne v inom členskom štáte
- v Británii. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná Britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku (a na základe toho by mu napr. nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky).
42. Vzhľadom na uvedené a taktiež vzhľadom na zachovanie efektívnosti, hospodárnosti, ale aj rýchlosti konania, žalovaná nepovažuje za nutné v každom prípade, ak žiadateľ o dávku v nezamestnanosti preukáže obdobie poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, žiadať príslušnú zahraničnú inštitúciu o stanovisko a o jej názor na bydlisko dotknutej osoby § 196 ods. 1 zákona. Súčasne žalovaná upozorňuje, že koordinačné predpisy Európskej únie neobsahujú nástroje na vynútenie súčinnosti od príslušných zahraničných inštitúcií, a preto požadovanie doplňujúcich informácií a vyjadrení od týchto inštitúcií predlžuje konanie o nárokoch na dávku v nezamestnanosti, nezriedka aj o niekoľko mesiacov. Predchádzajúce stanoviská Britskej inštitúcie k bydlisku boli preto zohľadnené aj v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti, pokiaľ ide o dobu poistenia v Británii, ktorú potvrdila.
43. Žalovaná pripomenula, ako vyplýva z obsahu, že v zmysle čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, len ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočnosti a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) Vykonávacieho nariadenia (cca 14 rokov), aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, prioritná, výlučná a dlhodobá orientácia na pracovný trh dlhodobo, poberanie nemocenských dávok z Britského sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, daňová povinnosť na území Británie, prítomnosť matky, deklarované návraty preukazujú, že žalobkyňa si centrum záujmov na Slovensku, počas výkonu činnosti zamestnanca v Británii nezachovala. Vzhľadom na to, že o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné podľa čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel.
44. Najvyšší súd Slovenskej republiky č. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30 odôvodnenia judikuje: „ ...otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ Základného nariadenia)". V čase výkonu zárobkovej činnosti v Británii žalobkyňa bývala na území Británie.
45. Žalovaná zároveň uvádza, že pohnútka k odchodu do Británie, ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania, za daných okolností irelevantná a nebolo prechodného charakteru, lebo mal uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú, nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý pobyt. Skutočnosť, že do Británie odišla kvôli nepriaznivej pracovnej situácii, neadekvátneho finančného ohodnotenia a zlej finančnej situácií súvisiacej so zadlženosťou v SR, žalovaná poukazuje na čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého nie sú dôvody a okolnosti odchodu do zahraničia rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby. Na uvedené je teda možné nahliadať len ako na doplňujúce skutočnosti, ktoré môžu byť zohľadnené v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby.
46. Podľa právneho názoru správneho súdu žalovanej subjektívne skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova a pod. nemôžu v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, t. j. skutočnosti jednoznačne definované v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia
- dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú situáciu a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely). Žalobca v žalobe poukazuje na rozhodné skutočnosti, ktoré podľa neho preukazujú zachovanie jej bydliska a centra záujmov na Slovensku: pravidelné návraty na Slovensko za účelom návštevy rodiny a jej prítomnosť počas obdobia pracovného voľna,
voľného času, dovolenky, ale podľa žalovanej tieto nepreukazujú zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenska počas jej dlhodobej prítomnosti v inom členskom štáte.
47. Žalovaná naopak uvádza, že žalobkyňa formálne vykonávala podnikateľskú činnosť na Slovensku, neodvádzala tu pravidelné odvody a platby s tým súvisiace. Žalobkyňa sa dlhodobo orientovala na iný trh práce. Žalobkyňou uvádzané skutočnosti však neprevážili v porovnaní najmä s dlhodobou prítomnosťou žalobkyne na území Británie, stabilnou pracovnou situáciou v Británii, prioritnou, výlučnou a dlhodobou orientáciou na pracovný trh iného členského štátu. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia) v súlade týmito bolo posúdené bydlisko žalobkyne na území Slovenskej republiky, ktoré si počas výkonu činnosti zamestnanca na území iného členského štátu nezachovala. To platí aj pokiaľ ide o úhradu poistenia, dane z nehnuteľnosti, inkasa a poplatkov súvisiacich s bytovou situáciou v SR.
49. Žalovaná uzavrela, že koordinačné nariadenia Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia prisudzujú zodpovednosť za výplatu dávok v nezamestnanosti primárne štátu posledného zamestnania. Neuplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti /z akéhokoľvek dôvodu/ v členskom štáte nemôže byť samo osebe dôvodom pre úspešné domáhanie sa vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, (teda v štáte, kde nebolo odvádzané poistné na poistenie v nezamestnanosti). Pre priznanie dávky v nezamestnanosti, uplatnenej na území Slovenska, je dôležité splnenie podmienok v zmysle zákona v spojení so Základným a Vykonávacím nariadením. Žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania zachované bydlisko a centrum záujmov na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, pritom nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov v súlade s čl. 61 Základného nariadenia.
50. Žalobkyňa podľa žalovanej nespĺňa podmienky na priznanie dávky v nezamestnanosti v zmysle § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ( ďalej len zákon o sociálnom poistení") v spojení s príslušným Nariadením ( ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( ďalej len „základné nariadenie") a Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 ( ďalej len „Vykonávacie nariadenie“).
III. Právne názory správneho súdu
51. Správny súd konajúc v súlade s ustanoveniami zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu. Správny súd konštatuje, že vzhľadom na povinnosť správneho súdu vec fyzickej osoby v konaní o žalobe podľa § 199 SSP posudzovať neformálne a vzhľadom na všetky vyššie zhora uvedené skutočnosti, po preskúmavaní rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako i obsahu ich administratívneho spisu a súdneho spisu o otázke zákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy označuje žalobu za nedôvodnú. Vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý vyhlásil verejne dňa 29. marca 2023, za podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP, keď dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju podľa §190 zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.
52. Správny súd na tomto mieste uvádza, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu. Jeho úlohou je preskúmať ich rozhodnutia, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia (záver NS SR sp. zn. 2 Sžo32/2014).
53. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím, alebo opatrením, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov fyzických osôb. Ak také rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia a žalovaná svoje zistenie presvedčivo odôvodní, niet dôvodu, aby sa súd zaoberal námietkami žalobkyne, ktoré sú jej subjektívnym presvedčením a na základe ktorých žalobkyňa považuje rozhodnutia správnych orgánov za nezákonné.
54. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že oba správne orgány postupovali v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné. Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a z neho bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd stotožňuje. Preskúmavané rozhodnutia svojim odôvodnením spĺňajú požiadavky na úplné a zrozumiteľné rozhodnutie orgánu verejnej správy v rámci právomoci im zákonom vymedzenej. Rozhodnutia orgánov verejnej správy, vychádzajú z obsahu administratívneho spisu, a správny súd nezistil dôvody podľa § 191 ods. 1 písm./ c, d, e, f, g/ SSP.
55. Predmetom tohto súdneho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: XXXXX- X/XXXX-XX zo dňa 7. septembra 2022. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice dňa 16. júna 2022, rozhodla pod č.: XXXXXX/XXXX-XXX-XXX, podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie"), že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
56. Správny súd v konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, ako i z údajov uvedených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti /ďalej len „Žiadosť"/ a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov /ďalej len „Vyhlásenie"/, doručených Sociálnej poisťovní, pobočka. Centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobkyňa vo Vyhlásení uviedla, že na území Británie a situáciu dotknutej osoby vrátane: povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne.
57. Podľa § 104 ods. 6 zákona rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá
má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vrátí do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie) sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/situáciu dotknutej osoby vrátane: povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;, jeho rodinného stavu a rodinných väzieb , vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroj ich príjmov; jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
58. Žalobkyňa mala za to, že medzi inštitúciami nastal rozpor o otázke centra záujmov a bydliska žalobkyne tým, že iná inštitúcia na formulári potvrdila, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, čo podľa žalobkyne je sporné preto, že ju nepriznala Britská inštitúcia, lebo tam nemá centrum záujmov a bydlisko, a keďže žalovaná má iný názor. Stanovisko Britskej inštitúcie k posudzovaniu inštitútu bydliska, je podľa správneho súdu v tom, že pre spôsob ukončenia zamestnaneckého vzťahu žalobkyne podľa práva Británie dávka v nezamestnanosti nepatrí. Preto konštatovanie Britskej inštitúcie, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, nenasvedčuje tomu, že ide o spor inštitúcií v zmysle článku 11 Vykonávacieho nariadenia, lebo posúdenie bydliska podľa stanoviska Britskej inštitúcie /o dávke v nezamestnanosti/, je výlučnou právomocou tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti (teda Sociálnej poisťovne). Žalobkyňa nárok na dávku v nezamestnanosti podala nie v Británii, ale v Slovenskej republike.
59. Podľa ustanovenia § 196 ods. 1 druhá veta zákona o sociálnom poistení nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. V prípade žalobkyne si povaha veci nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania.
60. V danej veci prvostupňový orgán postupoval v intenciách právnych noriem, pre rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, a zistil skutkový stav pre riadne posúdenie veci a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo zistených skutkových okolností vyvodil správny právny záver a detailne uvádza príslušné právne normy a úvahy, ktorými sa správny orgán riadil v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná napadnutým rozhodnutím podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná hodnotila centrum záujmov a bydlisko žalobkyne v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ale uvedené kritéria neboli vyhodnotené správne a dostatočne, bez ohľadu na tú skutočnosť, že do spisu nebolo zabezpečené stanovisko dotknutej inštitúcie Británii na stanovenie bydliska, podľa potvrdenia príslušnej inštitúcie Británie vo formulári U1.
61. Z tohto formulára je zrejmé v bode 6.2, že žalobkyňa nemala nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok, z čoho žalobkyňa vyvodila, že je zrejmé, že príslušná inštitúcia za miesto bydliska žalobkyňa považuje Slovensko. Uviedla, že na dávku nemá nárok, že dávku mu nepriznáva, napokon žalobkyňa o túto nepožiadala. Žalobkyňa dane a poistné platila v Británii po celú dobu pobytu. Z bodu ž.2 formulára žalobca uzavrel, že je evidentné, že podľa s čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES) č. 987/2009, sa stanovuje postup vykonávacieho nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( ďalej len vykonávacie nariadení"). Za daného stavu podľa neho bola žalovaná oprávnená sama vyhodnocovať kritéria podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, pretože žalobca podal žiadosť o podporu v nezamestnanosti v SR, nie v Británii.
62. Správny súd uvádza, že aplikácia čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy len za podmienok spornosti centra záujmov, ak je potrebné toto skúmať, na započítanie doby poistenia pre
splnenie podmienok na dávku v nezamestnanosti a osoba tieto nespĺňa podľa domácej právnej úpravy a je preto potrebné započítať doby poistenia v inom členskom štáte.
63. Pracovný pomer medzi žalobkyňou a zamestnávateľom bol skončený práve na žiadosť žalobkyne, a to z dôvodov trvalého návratu na Slovensko, ktorý úmysel mala žalobkyňa počas celej doby vykonávania zárobkovej činnosti v zahraničí. Okolnosti uvádzané žalobkyňou, že do zahraničia ho viedla práve motivácia zárobku finančných prostriedkov a zabezpečenia aj stability bývania v budúcnosti na Slovensku a na území Slovenska mal všetky jemu blízke osoby, ktoré pravidelne navštevovala v čase všetkého svojho voľna. Na Slovensku trávila všetky dovolenky, oddychové pobyty a podrobovala sa tu lekárskym ošetreniam, tieto sú nepodstatné k záveru o orientácii žalobkyne na Britský pracovný trh a sociálny systém v ktorom odvádzala poistné.
64. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, správny súd podporuje záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti sa nachádzalo práve v Británii, kde bola oprávnená požiadať o dávku v nezamestnanosti, avšak túto požiadala na Slovensku. Podľa § 104 zákona o sociálnom poistení žalobkyňa nespĺňala podmienky doby poistenia a doba poistenia v inom členskom štáte, je započítateľná len po preukázaní centra záujmov na Slovensku. Pre aplikovanie čl. 65 ods. 5 a čl. 61 Vykonávacieho nariadenia sú rozhodujúce kritéria čl. 11 Vykonávacieho nariadenia, pri hodnotení ktorých sa vychádza z objektívnych zistení viac ako so subjektívnych dojmov žalobkyne, ako bolo zhora uvedené.
65. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa vlastní na Slovensku nehnuteľnosti - rodinný dom, ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo žalobkyni zachované na Slovensku. Za podstatnú správny súd v predmetnej veci vyhodnotil tú skutočnosť, že žalobkyňa sa počas celej doby zdržiavala v Británii.
66. Rovnako aj úmysel žalobkyne, že chce zotrvať na Slovensku, pre prejednávanú vec nebol relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ aj po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku, zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016). V tomto prípade správny súd nekonštatuje, že vec bola sporná, pokiaľ ide o hodnotenie centra záujmov žalobkyne počas tak dlhého obdobia trvania poistného vzťahu k štátu Veľká Británia. Štát posledného zamestnania, je štátom kde ma zamestnanec právo požadovať o dávku v nezamestnanosti, v domovskej krajine len v prípade, ak si v tejto ponechal centrum záujmov a toto nebolo preukázané. Správny súd sa stotožňuje so záverom žalovanej uvedený celkom jasne a rozsiahlo, v odôvodnenom v napadnutom rozhodnutí.
67. Navyše úmysel žalobkyne je v zmysle článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. V súdenom prípade však aj Britská aj Slovenská inštitúcia dospeli k zhodnému záveru, že bydlisko žalobkyne bolo v rozhodujúcom čase v Británii.
68. Odhliadnuc od uvedeného, v prípade, ak by posudzovanie úmyslu malo pre tu prejednávanú vec relevanciu, správny súd uvádza, že aj úmysel dotknutej osoby nie je možné chápať iba v rovine hypotetickej, ale samotný prejav dotknutej osoby musí vychádzať aspoň čiastočne z reálneho základu; inak povedané aj slovami Súdneho dvora Európskej únie sa musí úmysel posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti a okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mat' bydlisko v určitom mieste samo osebe nestačí na účely uplatnenia uvedeného odseku 2 článku 11 Vykonávacieho nariadenia (C-255/13 Iproti Health Service Executive).
69. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že bydlisko a trvalý pobyt má na Slovensku, správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom, v zákone o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko" a „pobyt" v zmysle úniového práva, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný, neodzrkadľujúci realitu.
70. Správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobkyňa nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Írska) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
71. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania v Británii si žalobkyňa bydlisko na Slovensku nezachovala.
72. K poukazu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo vecne (nie skutkovo) obdobnej veci dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, keď v administratívnom konaní správne orgány nesplnili riadne povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či v tejto veci vystupujúci žalobkyňa mal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle článku 1 písm. j/ Základného nariadenia v spojení s článkom 11 Vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobcu, či iných osôb, správny súd uvádza, že v tu prejednávanej veci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci vychádzajúc primárne zo skutočnosti, uvádzaných samotným žalobcom. Bola tiež zistená zhoda názorov na bydlisko žalobcu medzi obomi inštitúciami. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z. z.. Rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
73. Z uvedených dôvodov súd správny súd správnu žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol, podľa § 190 Správneho súdneho poriadku.
74. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP a contrario, neúspešnej žalobkyni nepriznal, preto právo na náhradu trov konania voči žalovanej. Žalovaná si odôvodnené trovy konania podľa § 168 SSP neuplatnila, preto ich jej správny súd nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.