Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10CoP-5-2014.pdf
PDF · 87.58 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoP/5/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľky: Y. F., rod. F., nar. XX. S. XXXX, bytom A., T. XXX/XX, zast. advokátkou: JUDr. Barbora Šruteková, Trnava, Hlavná 44, proti odporcovi: Y. F., nar. XX. E. XXXX, bytom T. K. T., Ľ. I. XXX/X, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému: R. F., nar. X. R. XXXX, bytom ako odporca a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 2. decembra 2013 č. k. 13P/17/2013-41 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživy m e n í tak, že navrhovateľka je povinná platiť maloletému počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode výživné v sume 110 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám odporcu.
Výživné zročné za obdobie od 8. januára 2014 do 28. februára 2014 v sume 95,16 eur povoľuje navrhovateľke zaplatiť v splátkach po 10 eur mesačne splatných spolu s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie so zaplatením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. rozviedol manželstvo navrhovateľky a odporcu, bližšie identifikované príslušným čiastkovým výrokom rozsudku; II. maloletého zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti otca (správne odporcu), ktorému zveril aj oprávnenie tohto zastupovať a spravovať jeho majetok (v tomto prípade inak s nadbytočnou identifikáciou dieťaťa aj vo výroku rozsudku jeho menom, priezviskom a dátumom narodenia a odporcu menom a priezviskom, hoci takéto údaje majú miesto už v úvodnej časti rozsudku - pozn. odvolacieho súdu); III. navrhovateľke uložil na čas po rozvode povinnosť platiť výživné maloletému sumou 120 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám odporcu; IV. styk navrhovateľky s maloletým ponechal neobmedzený a V. vyslovil, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil v časti výživy právne ust. § 62 ods. 1, 2 a 3, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom prakticky len tým, že vzhľadom na rozvod manželstva a zverenie maloletého do osobnej starostlivosti odporcu určil vyživovaciu povinnosť navrhovateľky na maloletého, vychádzajúc z toho, že navrhovateľka je zamestnaná a jej príjem od júna 2013 je okolo 520 eur netto, odporca je momentálne nezamestnaný a nemá žiadny stály príjem, pričom doteraz poberal dávky z titulu práceneschopnosti, ako aj z toho, že rodičia iné vyživovacie povinnosti nemajú. Mal za to, že výživné v sume 120 eur mesačne pomôže odporcovi zabezpečiť všetky potreby maloletého ako ošatenie, stravovanie aj ďalšie potreby (vrátane úhrady za pobyt v materskej škole), a to najmä v období, keď je odporca práceneschopný, nemá vlastný príjem a stará sa iba o výchovu maloletého, s ktorým riešením navrhovateľka súhlasila.
Proti tomuto rozsudku len v časti výživného podala včas odvolanie iba navrhovateľka, navrhujúc pritom zmenu rozsudku v napadnutej časti tak, aby jej bola uložená povinnosť platiť výživné v sume 40 eur mesačne. Úvahy súdu hodnotiace skutkovú a dôkaznú situáciu ohľadne okolností pôsobiacich na výšku výživného považovala za nesprávne a neúplné. Namietala, že súd nevykonal potrebné dokazovanie za účelom určenia správnej výšky výživného. Pomery odporcu boli zistené nenáležite, neboli skúmané príjmové a majetkové pomery osôb žijúcich v jednej domácnosti s odporcom (matky odporcu a jej druha) a odporca ako zdravý človek v produktívnom veku v konaní nepreukázal, že sa skutočne pokúša nájsť si prácu. Ona (navrhovateľka) tiež predpokladá, že odporca má prijem z prác vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ďalej vytkla súdu prvého stupňa, že neskúmal riadne jej výdavky (najmä výdavky súvisiace s realizáciou styku navrhovateľky s maloletým), ako ani otca a maloletého. Výdavky v súvislosti s návštevou predškolského zariadenia maloletým podľa nej predstavujú iba sumu 35 eur mesačne. Uvedené mal súd skúmať z úradnej povinnosti a nebol a nie je viazaný návrhmi účastníkov konania. Uzavrela, že rozsudok v napadnutej časti je predčasný a nepreskúmateľný.
Odporca navrhol rozsudok v napadnutej časti pre názor o jeho vecnej správnosti potvrdiť. Predložil potvrdenie príslušného úradu práce zo 17. decembra 2013, preukazujúce, že je od 7. mája 2013 vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a tiež potvrdenie zo Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza, z rovnakého dňa, preukazujúce, že mal v období od 7. mája 2013 do 6. novembra 2013 vyplatenú dávku v nezamestnanosti spolu v sume 3.807,30 eur. Poukázal aj na výšku a splácanie úverov pochádzajúcich ešte z manželstva s navrhovateľkou a na skutočnosť, že od 7. novembra 2013 je bez akéhokoľvek príjmu, ako i nato, že napriek zvýšenému úsiliu si nemôže nájsť v regióne bydliska ani len príležitostnú prácu a finančne mu musia vypomáhať matka a brat. Predložil napokon aj potvrdenie MUDr. V. o zdravotnom stave maloletého z 24. februára 2014, podľa ktorého má maloletý takmer každomesačne infekty horných a dolných dýchacích ciest, preto je aj v starostlivosti alergológa, pre systolický šelest bol vyšetrený aj kardiológom a pre fimózu urológom.
Opatrovník navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť, i on pre názor o jeho vecnej správnosti, majúc za to, že určená výška výživného je primeraná potrebám maloletého.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) vec v medziach odvolania, teda len pokiaľ šlo o výslovne napadnuté rozhodnutie rozsudkom o výžive maloletého, a to podľa § 214 ods. 1 a § 211 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba považovať za správny v jeho podstate (v smere úvah, ktorými sa riadil súd prvého stupňa pri hľadaní odpovede na otázku, aké by mohlo byť primerané výživné), avšak odvolací súd považoval s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu za potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa čiastočne korigovať a predovšetkým doplniť jeho argumentáciu.
Podľa § 62 ods. 4 vety prvej Zák. o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Podľa ods. 5 rovnakého ustanovenia výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Odvolací súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej praxe vo veciach výživného (od ktorých ani v tejto konkrétnej veci nebolo potrebné ustupovať), vychádzajúce z toho, že pokiaľ je tu stav výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča o dieťa a naopak povinnosť druhého rodiča kompenzovať nedostatok vlastnej osobnej starostlivosti o dieťa platením súm určeného výživného, na výživné dieťaťa od takto výživou povinného rodiča možno zásadne uvažovať (samozrejme s prípustnosťou rôznych modifikácií pravidla najmä v závislosti na počte vyživovacích povinností či potrebách jednotlivých výživou oprávnených, ale aj povinných osôb) so sumami reprezentujúcimi 20 - 25% čistého mesačného príjmu zamestnaného rodiča.
V predmetnej veci šlo o vyživovaciu povinnosť navrhovateľky a okolnosť aktuálnej nezamestnanosti odporcu mala len podružný význam. Jeho príjem je pre uspokojovanie potrieb maloletého dieťaťa príjmom len doplnkovým, keďže nikdy nemôže príspevok rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, prevýšiť príspevok toho rodiča, ktorý naopak rodičovské povinnosti realizuje primárne platením výživného.
V prejednávanej veci preto bolo treba vychádzať z priemerného čistého mesačného zárobku navrhovateľky za ucelený rok 2013, teda zo sumy cca 484 eur mesačne (5.815,34 : 12) a rozpätie súm 96 - 121 eur (20 - 25% čistého mesačného príjmu) tak bolo spektrom, v ktorom sa bolo treba pohybovať pri určení výšky výživného. Pokiaľ súd prvého stupňa určil výživné na samotnej hornej hranici takéhoto spektra, formálne by šlo akceptovať aj takéto výživné, keďže je tu momentálne stav jedinej vyživovacej povinnosti oboch rodičov len k tomuto dieťaťu (čo znamená použiteľnosť celej sumy na potreby tohto dieťaťa). Ak však muselo byť zohľadnené aj to, že odporcom neboli doložené potreby maloletého dieťaťa v rozsahu vyžadujúcom až takéto výživné (mimo bežných výdavkov zdokladoval iba výdavky na poplatok za materskú školu v sume 15 eur mesačne a stravné v tzv. škôlke 1,27 eur/ deň) a sú tu aj zvýšené výdavky navrhovateľky spojené s jej záujmom realizovať i rodičovské práva (nielen povinnosti), vynakladané najmä na cestovanie do t. č. pomerne vzdialeného bydliska maloletého dieťaťa, bolo nutné prihliadnuť aj na tieto skutočnosti. Nebolo však možné zohľadniť výdavky na strane navrhovateľky aj odporcu, ktoré súvisia s bežným spôsobom života a s uspokojovaním ostatných potrieb, pretože všetky takéto výdavky sú síce štandardné a nevyhnutné, v zmysle úpravy v ust. § 62 ods. 5 Zák. o rodine ale nemajú prednosť pred výživným, keď je to naopak výživné, ktoré má prednosť pred ostatnými výdavkami rodičov.
K námietke navrhovateľky, že vzhľadom na sumu výživného určenú súdom prvého stupňa už nie je veľký priestor pre úpravy vyživovacej povinnosti v budúcnosti (pri zvyšovaní potrieb maloletého) potom odvolací súd podotýka, že je potrebné sa postarať o uspokojenie potrieb maloletého dieťaťa na náležitej úrovni práve vtedy, keď na to sú podmienky. Ak v budúcnosti nebude priestor na zvýšenie výživného, jednoducho k zvýšeniu výživného nedôjde. Rovnako však môžu nastať okolnosti, odôvodňujúce úpravy rozsahu vyživovacej povinnosti celkom opačným smerom (napríklad pokiaľ by sa obaja rodičia maloletého alebo i len jeden z nich v budúcnosti rozhodli zariadiť si osobný život tak, že im pribudnú ďalšie vyživovacie povinnosti, alebo terajšie vykrývanie vyživovacej povinnosti odporcu v prevažnej väčšine výkonom osobnej starostlivosti o maloleté dieťa útlejšieho veku sa postupom času zmení tým, že podiel osobnej starostlivosti sa bude umenšovať a adekvátne tomu bude narastať potreba podieľania sa aj odporcu na potrebách maloletého vo väčšom rozsahu finančnej rovine). Úvahy o tom, ktorá zo situácií nastane v budúcnosti, boli ale pre rozhodovanie tentoraz bez právneho významu.
Na základe už uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživy podľa § 220 O. s. p. zmenil spôsobom vyplývajúcim z prvej vety výroku tohto jeho rozsudku (odvolacieho súdu). Tým zároveň odstránil aj nesprávnosť z výroku rozsudku súdu prvého stupňa, spočívajúcu v nadbytočnom uvádzaní mena a priezviska dieťaťa vo výroku rozhodnutia, ktorým bolo rozhodované o výkone rodičovských práv a povinností na čas po rozvode iba k jednému dieťaťu, u ktorého potom postačuje jeho označenie v úvodnej časti rozsudku.
V závislosti na takomto rozhodnutí vznikla potom aj potreba rozhodnutia o zročnom výživnom. Taká potreba je tu inak všeobecne pri každom konečnom rozhodovaní odvolacieho súdu o výživnom v tzv. rozvodovom konaní až potom, čo už rozhodnutie o rozvode nadobudlo právoplatnosť, ak je tu zároveň buď stav nezhody medzi výškou určeného a reálne plateného výživného, resp. ak sa výživné po rozvode neplatí dobrovoľne vôbec. Špecifičnosť opisovanej procesnej situácie je v tom, že je to výlučne rozsudok odvolacieho súdu, ktorý obsahuje výrok o zročnom výživnom, kým rozsudok súdu prvého stupňa takýto výrok - pre rozhodovanie ešte pred právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode - logicky obsahovať nemôže.
V prejednávanej veci išlo o rozdiel medzi výškou určeného a reálne plateného výživného od 8. januára 2014 (kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok v časti o rozvode) do 28. februára 2014 (keďže výživné za mesiac marec 2014 nebolo ešte v deň vyhlásenia tohto rozsudku odvolacieho súdu splatné). Navrhovateľka mala zaplatiť výživné za február 2014 ako za ucelený mesiac v sume 110 eur a za
pomernú časť januára 2014 (konkrétne za 24 dní počnúc 8. a končiac 31. dňom mesiaca) 85,16 eur, spolu teda 195,16 eur. Zaplatených však podľa zhodných tvrdení rodičov bolo iba 100 eur (50 eur za január a 50 eur za február 2014) a nedoplatok na výživnom teda predstavuje sumu 95,16 eur. Povinnosť na zaplatenie takejto sumy bolo možné a aj účelné rozložiť na splátky (keď odvolací súd mal za to, že je tu dôvod na povolenie splátok zročného výživného, pretože príjem navrhovateľky nie je až taký vysoký, aby odôvodňoval uloženie celej takejto povinnosti jednorazovo) a to v súlade s ust. § 160 ods. 1 O. s. p. a tými závermi ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu vo veciach výživného, podľa ktorých je maloletému dieťaťu na prospech, ak sa mu bude dostávať (na zročnom výživnom) síce menších súm, zato však opakovane a po dlhší čas. Ak sa potom zročné výživné má (podľa záverov ustálenej judikatúry, na ktorej nebol dôvod nič meniť) zaplatiť tak, aby podľa možnosti celý dlh bol vyrovnaný maximálne do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ukladajúceho povinnosť, všetkými práve opísanými úvahami a úmerne okolnostiam prípadu v tejto konkrétnej veci odvolací súd dospel k záveru o výške splátky 10 eur (pri ktorej dôjde k zaplateniu celej sumy do 10 mesiacov) a preto rozhodol spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku.
O trovách konania odvolací súd nerozhodoval preto, že u zaoberania sa (odvolacím súdom) vecou samou šlo o konanie zahájiteľné aj bez návrhu (v ktorom účastníkom právo na náhradu trov konania nevzniká podľa bezvýnimočného pravidla zakotveného v ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a o trovách konania sa preto v takýchto prípadoch nerozhoduje, pričom zdanlivý opak predstavovaný tzv. náhradovým výrokom v rozsudku súdu prvého stupňa je vysvetliteľný pomerne jednoducho tým, že okresný súd - na rozdiel od krajského - rozhodoval aj o rozvode).
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené týmto rozsudkom nebudú plnené dobrovoľne za podmienok v ňom určených, možno sa ich splnenia domáhať exekučne.