Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-43-2013.pdf
PDF · 96.89 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/43/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a členov senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci žalobcu Y. L. E., s.r.o., D. X, R., IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému A. F., bytom F. XXX/X, L. - N. T., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Q. U. O. O. E. T., U. M. X, D., IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, AK Stropkov, Námestie SNP 7, o zaplatenie 2.096,92 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 17C/404/2011 - 58 z 27.9.2012 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u je rozsudok.
Vedľajšiemu účastníkovi sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania vo výške 118,92 € a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. Ambrózovi Motykovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou z 2.11.2011 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.096,92 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 13 % zo sumy 1.371,11 € od 9.12.2006 do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že H. S. R., a.s., so sídlom G. U. X, R., IČO: 31 320 155, uzavrela so žalovaným zmluvu k úverovému účtu alebo k číslu zákazníka XXXXXXXXX v znení jej dodatkov, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky H., a.s., na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy poskytla H. S. R. a.s. žalovanému úver. Podmienky čerpania úveru, účel úveru, spôsob, výška a termíny splácania úveru, zabezpečenie úveru, podmienky pri nesplnení a ďalšie náležitosti sú upravené vo Všeobecných obchodných podmienkach. So žalovaným sa nedohodlo predĺženie konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na to, že žalovaný neuhradil splátky úveru riadne a včas, H. vypovedala zmluvu o úvere a vyzvala žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 8.12.2006 uzavretej medzi H. S. R., a.s. (ako postupcom) a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Pohľadávka ku dňu jej postúpenia predstavovala sumu 2.651,77 €, ktorá pozostávala z istiny 1.961,96 €, riadneho úroku 280,31 €, úroku z omeškania 4,53 € a ostatného príslušenstva a poplatkov 404,97 €. Žalovaný doposiaľ uhradil 590,85 €. Vzhľadom na to, že žalovaný je v omeškaní, uplatnil si žalobca právo na zaplatenie úrokov z omeškania s poukazom na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, počnúc 9.12.2006, t. j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. Za rozhodujúci dátum pre určenie základnej úrokovej sadzby U. R. E., resp. Y. V. R. žalobca považuje deň 27.5.2006, t. j. deň nasledujúci po dátume splatnosti, tak ako je uvedené vo výpise z účtovných kníh peňažného ústavu. Do konania dňa 19.3.2012 vstúpil aj vedľajší účastník, ktorý dňa 26.7.2012 vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu.
Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu právo na náhradu trov konania. Žalobcu zaviazal zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 237,41 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že H. S. R., a.s., uzavrela so žalovaným zmluvu o poskytnutí flexipôžičky, na základe ktorej poskytla žalovanému úver vo výške 75.000,-Sk (2.498,54 €), ktorý mal žalovaný splatiť v 54 mesačných splátkach po 2.032,36-Sk (67,46 €) do 15.4.2009. Keďže žalovaný úver neuhrádzal riadne a včas, H. úver zosplatnila k 26.5.2006. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 8.12.2006 postúpila H. svoju pohľadávku na žalobcu. V danom prípade mal súd za to, že trojročná premlčacia doba začala plynúť u nesplatenej časti úveru najneskôr dňom nasledujúcim po dni splatnosti celého úveru, t. j. dňom 26.5.2006 a uplynula dňom 26.5.2009. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku bola medzi účastníkmi uzavretá dňa 10.11.2009, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára bola uzavretá tak, že žalobca na žiadosť žalovaného o splátky zaslal vyplnený formulár žalovanému, ktorý ho podpísal. Zo samotnej dohody vyplýva, že vedomosť o premlčaní dlhu a o jeho následkoch je zakomponovaná v bode 3 tejto dohody, označenej ako „forma splatenia záväzku“. Z výpovede žalovaného vyplynulo, že nevedel o premlčaní predmetného záväzku, nevedel ani čo premlčanie znamená. Súd zdôraznil, že žalobca Dohodou o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku vnútil žalovanému aj iný úkon než ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jeho záujmu, keď sa žalovaný súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine podpísal aj pod tú časť, ktorá sa týkala uznania záväzku a rozhodcovskej doložky. Teda ak chcel žalovaný získať povolenie splátok, musel súčasne aj uznať záväzok žalobcu. Súd považoval takéto konanie žalobcu za nekalú praktiku, ktorá v zmysle ust. Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 ako aj ust. § 52 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) nemôže používať právnu ochranu. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vi vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Z toho hľadiska považoval Dohodu o uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je z toho dôvodu neplatná. Nakoľko sa vedľajší účastník a žalovaný v konaní dovolávali premlčania vznesením námietky premlčania voči uplatnenému nároku žalobcu, súd na ňu musel prihliadnuť a nemohol žalobcovi premlčané právo na zaplatenie istiny a úrokov z omeškania priznať. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. Žalovaný bol v konaní úspešný avšak náhradu trov konania si neuplatnil, preto súd o jeho trovách nerozhodoval. Náhradu trov konania si však uplatnil vedľajší účastník, ktorý vstúpil do konania na strane úspešného žalovaného, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania vo výške 237,41 € pozostávajúcu z odmeny za 2 úkony právnej služby vrátane režijného paušálu a náhrady DPH.
Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu v plnom rozsahu, resp. aby rozsudok v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočným zistením skutkového stavu súdom prvého stupňa. Žalobca namietal, že žalovaný v Dohode potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojených. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu ako právny inštitút, pričom jeho následkom je prerušenie plynutia premlčacej doby, to znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula sa stala právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba, a to priamo zo zákona. Žalobca namietal, že zákon nevyžaduje, aby mal dlžník v čase uznania práva podľa § 110 OZ vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa jeho názoru nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na znenie Dohody, v ktorej žalovaný potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu , v danom prípade nastali účinky § 558 OZ, a to že záväzok uznaný žalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný priamo na pojednávaní potvrdil, že je si vedomý svojho dlhu a potvrdil podpis Dohody z dôvodu, že dlh chcel splácať. Zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa preto podľa neho znamená porušenie zásady rovnosti účastníkov a vedie k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa. Ak by aj žalovaný v čase uznania dlhu nevedel o jeho premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 OZ v takomto prípade nastupuje. Svoj názor opieral aj o judikatúru NS ČR. Podľa žalobcu obsah Dohody nie je rozsiahly a žalovaný Dohodu podpisoval vo svojom bydlisku, teda mal možnosť si Dohodu prečítať a prípadne ju nepodpísať. Podľa žalobcu na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Žalovaný nebol k podpisu Dohody žiadnym spôsobom nútený, uzavretím
Dohody nedošlo k zhoršeniu jeho postavenia ale práve naopak, žalobca poskytol odporcovi možnosť plniť už existujúci splatný záväzok, s plnením ktorého sa žalovaný dostal do omeškania v splátkach. Žalobca namietal aj nepriznanie svojich trov, čo vyplývalo z neúspechu vo veci samej a trovy vedľajšieho účastníka. K trovám vedľajšieho účastníka uviedol, že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samo schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, nakoľko samotné združenie má vo svojich radoch členov, ktorý majú právnické vzdelanie. Združenia majú okrem toho možnosť využívať aj podporu ministerstva. Vedľajší účastník vstúpil do konania na strane žalovaného za účelom ochrany jeho práv z vlastnej iniciatívy, a preto nemožno zo strany vedľajšieho účastníka hovoriť o trovách účelne vynaložených. Podľa jeho názoru vedľajší účastník pred oznámením o vstupe do konania nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu. Na základe týchto skutočností mal žalobca za to, že trovy vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p.
Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v konaní žalobcu, ktorý spotrebiteľom podsúva na podpis zdanlivo výhodné dohody ako „splátkový kalendár“ vidí nekalý zámer žalobcu, pričom poukazoval na právne názory vychádzajúce z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove. K námietke žalobcu týkajúcej sa trov vedľajšieho účastníka uviedol, že aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. na danú právnu vec nie je náležitá. Správanie žalobcu v spore a okolnosti, za ktorých uplatnil premlčanú pohľadávku nedávajú predpoklad pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na znenie čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že práve pôsobenie vedľajšieho účastníka v konaní predstavuje adekvátny a účinný prostriedok ochrany spotrebiteľských práv pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nakoľko práve vznesenie jednotlivých námietok vedľajším účastníkom viedlo k zamietnutiu žaloby. K námietke žalobcu týkajúcej sa právneho vzdelania účastníkov združenia uviedol, že ju nemožno považovať za relevantnú, nakoľko by potom bolo problematické aj zastupovanie sudcov, prokurátorov, advokátov, čo je v rozpore s platným právom. Ďalej uviedol, že podpora štátu pre združenie je skôr v rovine iluzórnej a prostriedky štátu nepokrývajú ani len poštové výdavky združenia. Podľa jeho názoru súd pri rozhodovaní o trovách vedľajšieho účastníka postupoval v súlade s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v súlade s ustálenou súdnou praxou a právnou teóriou. O dôvodnosti trov priznaných vedľajšiemu účastníkovi svedčí aj novelizované znenie § 137 O.s.p. Vo svojej argumentácii citoval aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ z 22. decembra 2010 vo veci N. proti E. A. U. C - 279/09, podľa ktorého „zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v čl. 47 Charty základných práv EÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie advokátom. Ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania vyplýva podľa jeho názoru aj z nálezov Ústavného súdu SR, ktoré vo vyjadrení uviedol. V závere na podporu svojich argumentov uviedol viacero rozhodnutí odvolacích súdov SR. S poukazom na tieto skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil, pričom pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s právnym názorom vedľajšieho účastníka ohľadom Dohody a jej právnych účinkov, navrhol, aby postupoval v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., konanie prerušil a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke v znení: „či ustanovenia čl. 2 písm. a) v spojení s čl. 3 ods. 1, 2 Smernice Rady 93/13//EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať tak, že súdna kontrola nekalých podmienok nezaniká pri uzatvorení hlavnej spotrebiteľskej zmluvy, ale dopadá aj na zmeny a doplnky pôvodnej spotrebiteľskej zmluvy, ak boli tieto zmeny a doplnky vopred dodávateľom vyhotovené ako predbežne formulované štandardné listiny a spotrebiteľ nemôže meniť obsah týchto doplnkov a zmien.“
Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a po prejedaní veci v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Právne argumenty žalobcu uvedené v odvolaní nemôžu spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa záveru súdu žalobca v danom prípade nepreukázal, že žalovaný pri podpise
Dohody vedel o premlčaní dlhu, čo malo za následok neplatnosť uznania dlhu podľa § 558 OZ. Súd prvého stupňa praktiku žalobcu pri ktorej spojil do jednej listiny dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku s ohľadom na nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa ako aj potencionálne riziko, že takéto správanie narušuje alebo môže narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo k službe.
Podľa § 558 OZ ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť.
Uznaním dlhu nevzniká nový záväzok. Na základe neho však dochádza k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a namiesto nej odo dňa, keď došlo k uznaniu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1). V prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku. Dlžník, ktorý by namietal, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo že zanikol napríklad splnením alebo inak, by to však musel preukázať.
Uznať možno aj premlčaný dlh. Uznávací prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca Dohodou o uzavretí splátkového kalendára vnútil žalovanému aj uznanie záväzku. Ak chcel žalovaný získať povolenie splátok musel podpísať listinu, na ktorej bolo zároveň uvedené, že uznáva čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom. (H. S. R.). Uznanie záväzku bolo uvedené v bode 2 dohody a forma splatenia záväzku (povolenie splátok) v bode 3 Dohody, pričom vyhlásenie dlžníka o tom, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch bola uvedená v bode 3 Dohody teda v časti dohody o splátkach a nie v časti uznania záväzku, ku ktorému by sa vyhlásenie o premlčaní malo viazať. Podľa názoru odvolacieho súdu malo byť uznanie dlhu dohodnuté s dlžníkom na samostatnej listine, nakoľko účinky takejto dohody podľa § 558 OZ majú úplne iné a pre spotrebiteľa oveľa závažnejšie dôsledky ako dohoda o splátkach dlhu. Spotrebiteľ teda nemal žiadnu možnosť dohodu o uznaní záväzku z listiny vylúčiť ani obmedziť jej účinok. Rovnako spotrebiteľ svojím podpisom vyjadril súhlas aj s rozhodcovskou doložkou formulovanou v bode 4 Dohody o uzavretí splátkového kalendára, ktorú nemal možnosť individuálne dojednať a bola mu vnútená spolu s Dohodou o uzavretí splátkového kalendára.
V konaní navyše bolo výpoveďou žalovaného na pojednávaní dňa 27.9.2012 preukázané, že nemal vedomosť o inštitúte premlčania a jeho následkoch, a tak nebola splnená podmienka uvedená v druhej vete § 558 OZ, a preto nemohlo ísť o platné uznanie dlhu. Na základe týchto skutočností potom súd prvého stupňa správne prihliadol na námietku premlčania uplatnenú vedľajším účastníkom, ku ktorej sa na pojednávaní pripojil aj žalovaný.
K odvolaniu žalobcu voči výroku o náhrade trov konania odvolací súd uvádza, že v danom prípade konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia nedochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov a nehospodárnosti konania, na ktorú skutočnosť by mal súd prihliadať použitím ust. § 150 O.s.p. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ust. § 3 ods. 4, 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch, podľa ktorých každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi združenia a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. Proti porušeniu práva a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Z uvedeného je zrejmé, že vedľajší účastník na strane žalovaného vstúpil do konania s cieľom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy žalovaného, a preto pokiaľ vedľajší účastník bol v konaní zastúpený právnym zástupcom, nemožno v danom prípade zastávať názor, že týmto zastúpením
došlo k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania aj s poukazom na ust. § 20 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii, podľa ktorého každý má právo na poskytovanie právnych služieb a môže o ne požiadať u ktoréhokoľvek advokáta.
V danom prípade považoval odvolací súd trovy vynaložené vedľajším účastníkom za účelné, nakoľko boli v príčinnej súvislosti s procesným postavením žalovaného ako spotrebiteľa a námietka premlčania formulovaná vedľajším účastníkom mala za následok zastavenie konania, čím vedľajší účastník efektívne prispel k obrane práv žalovaného ako spotrebiteľa.
Vedľajší účastník si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 118,92 € pozostávajúce z odmeny za jeden úkon právnej služby (podanie vyjadrenia) vo výške 91,29 €, režijného paušálu vo výške 7,81 € a náhrady 20 % DPH vo výške 19,82 €.
Odvolací súd vedľajšiemu účastníkovi v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 118,92 € za podanie vyjadrenia k odvolaniu právnym zástupcom vedľajšieho účastníka, nakoľko bol vedľajší účastník v odvolacom konaní úspešný a jeho vyjadrenie bolo z hľadiska obsahu účelným úkonom poskytnutej právnej služby.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.