Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-252-2013.pdf
PDF · 105.63 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/252/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: M-MARKET, akciová spoločnosť, IČO: 36 027 146, so sídlom: Lučenec, Dukelských hrdinov 2, zastúpený JUDr. Alexandrom Filom, advokátom so sídlom Lučenec, ul. Dr. Herza č. 12, proti žalovaným: 1. T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., J. N. XXXX, 2. T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., T. č. XXX/XX, 3. L. H., predtým I., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., Q. č. XXXX/XX, 4. Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., G. XXXX/XX, 5. D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., A. č. XXX/XX, 6. L. G., predtým E., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., T. č. XXX/XX, 7. Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. G., E. č. XXXX, 8. B. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., A. H. XXX/X, 9. Y. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., U.. E. č. XX/X, 10. L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., A. H. XXX/XX, všetci žalovaní zastúpení: JUDr. Petrom Mihaldom, advokátom so sídlom Bratislava, Gogoľova č. 18, o zaplatenie 1.714,43 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 21. februára 2013, č.k. 13C/101/2005-489, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 10. mája 2013, č.k. 13C/101/2005-525, výlučne vo vzťahu k žalovaným 2. až 10., takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej.
Rozhodnutie odôvodnil s použitím ustanovení § 106 ods. 1 Obč. zákonníka, § 182 ods. 1 až 3, § 184 ods. 2 Zákonníka práce (zákona č. 313/2001 Z.z.) a v časti náhrady trov konania s použitím § 151 ods. 3 O.s.p.. Vecne potom rozhodnutie odôvodnil tým, že zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že žalobca sa skôr ako pred 30.11.2003 o skutočnej výške schodku dozvedieť nemohol, nárok žalobcu nemôže byť premlčaný, preto súd námietke premlčania nevyhovel. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že hmotne zodpovedný pracovníci nepreberali pri nástupe na predajňu tovar na základe vykonanej inventúry, táto nebola vykonaná ani pri ich odchode zo zamestnania, čo bolo potrebné pre zistenie počiatočného stavu hodnôt na vyúčtovanie a pre zistenie ich skutočného stavu v priebehu hospodárenia s nimi, lebo na určenie schodku sa musí porovnať východiskový bod, ktorým sa začína hmotná zodpovednosť a konečný bod, ku ktorému sa vykonáva konečné vyúčtovanie. V rámci internej smernice žalobcu mala účtovná jednotka vykonať inventarizáciu zásob obchodného tovaru vždy pri zmene osoby zodpovednej za tieto zásoby a pri výmene vedúcich alebo zodpovedných pracovníkov. Táto skutočnosť žalobcovi vyplývala aj z ust. § 184 ods. 2 Zákonníka práce. Ako to vyplynulo z dokazovania, v predajni M-MARKET dochádzalo k častému pohybu zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou a ani pri ich nástupe ani pri ich odchode zo zamestnania sa inventarizácia nevykonávala. Teda nesplnením tejto zákonnej povinnosti sa žalobca dostal do dôkaznej
núdze, nakoľko nebolo možné zistiť, v akom skutočnom stave jednotlivé žalované preberali zverené prostriedky.
Proti tomuto rozsudku, výlučne vo vzťahu k žalovaným 2. až 10., podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo vzťahu k žalovaným 2. až 10. zrušil a vrátil na nové prejednanie. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre absenciu riadneho odôvodnenia, nemá náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., čím u žalobcu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Žalobca nepozná taký dokument, na ktorý sa rozsudok odvoláva, a to Internú smernicu, podľa ktorej mala účtovná jednotka vykonať inventarizáciu pri zmene osoby zodpovednej za tieto zásoby a pri výmene vedúcich alebo zodpovedných pracovníkov. Ako jeden z hlavných dôvodov zamietnutia žaloby súd uvádza, že v predajni žalobcu dochádzalo k častému pohybu zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou a ani pri ich nástupe a ani pri ich odchode zo zamestnania sa inventarizácia nevykonávala, nesplnením tejto zákonnej povinnosti sa mal žalobca dostať do dôkaznej núdze, nakoľko nebolo možné zistiť v ako skutočnom stave jednotlivé žalované preberali zverené prostriedky. Podľa odvolateľa je potrebné jasne rozlišovať povinnosť vykonať inventarizáciu pri individuálnej a pri spoločnej hmotnej zodpovednosti, čo rozlišuje aj § 184 Zákonníka práce. V danom prípade všetky žalované mali uzavretú dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti, preto sa na ne vzťahuje povinnosť inventarizácie v zmysle § 184 ods. 2, 3 a 4 Zákonníka práce. V danom prípade nedošlo k situácii skončenia alebo preloženia naraz všetkých zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou (§ 184 ods. 2 písm. a) a b) Zákonníka práce. Počas celého inventúrneho obdobia od 17.08.2002 do 07.08.2003 nedošlo k prípadom podľa § 184 ods. 2 písm. a), b), d) alebo e) Zákonníka práce. Povinnosť vykonať inventarizáciu vznikla len podľa § 184 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, nakoľko žalovanej 1. ako zástupkyni vedúcej skončil pracovný pomer dňa 06.09.2002, preto žalobca akceptoval zamietnutie návrhu voči nej a v tejto časti odvolanie nepodal. Ani jedna z ostatných žalovaných však v predmetnom inventúrnom období nebola vo funkcii vedúcej predajne alebo jej zástupkyne, preto sa na ani jednu nevzťahuje ust. § 184 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce. Inventarizácia nebola vykonaná ani 31.07.2003, kedy došlo k ďalšej zmene na poste zástupkyne vedúcej, čo však nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie veci. Nevykonanie inventúry môže mať negatívny dôsledok len vo vzťahu k žalovanej 1., nemá však žiadnu príčinnú súvislosť so zodpovednosťou za schodok vo vzťahu k žalovaným 2. až 10., lebo ich podiely na schodku by to nijak neovplyvnilo. Okrem žalovanej 2. u všetkých ostatných žalovaných vznikol pracovný pomer a aj dohoda o hmotnej zodpovednosti počas trvania inventúrneho obdobia, t.j. po dni 17.08. 2002 a okrem žalovanej 5. všetkým skončil pracovný pomer pred skončením inventúrneho obdobia 07.08.2003. Ani jedna zo žalovaných nepožiadala o vykonanie inventarizácie ani pri nastúpení ani pri skončení pracovného pomeru, preto vo vzťahu k nim žalobcovi nevznikla povinnosť vykonať inventarizáciu. Záver súdu, podľa ktorého nevykonaním inventarizácie sa žalobca dostal do dôkaznej núdze, nemá oporu v zákone. Pri zodpovednosti za schodok za celé inventúrne obdobie sa nedá objektívne určiť, že z celého trvania dlhšieho inventúrneho obdobia presne v ktorom jeho jednom kratšom časovom období vznikol zistený schodok. Túto situáciu v prípade radových zamestnancov rieši ust. § 184 ods. 3 a 4 Zákonníka práce. Ak teda radový zamestnanec pri vstupe alebo pri odchode z kolektívu spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov nepožiada o vykonanie inventúry, nemôže to ísť na ťarchu zamestnávateľa, takýto zamestnanec zodpovedá aj za neskôr zistený schodok. Podľa odvolateľa prvostupňový súd ma vec nesprávne aplikoval princípy individuálnej hmotnej zodpovednosti, hoci u žalovaných išlo o spoločnú hmotnú zodpovednosť.
Žalovaní odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu, rozsudok súdu prvého stupňa navrhli ako vecne správny potvrdiť. Podľa žalovaných napadnutý rozsudok spĺňa všetky náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Žalobca v konaní bez pochýb nepreukázal, za aký schodok zodpovedajú jednotliví zamestnanci, nakoľko sa dostal do dôkaznej núdze. Žalobca porušil ust. § 184 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce tým, že nevykonal inventarizáciu pri zmene vo funkcii zástupcu vedúceho, a to dva krát, pri odchode z funkcie zástupcu vedúcej p. T. L. dňa 06.09.2002 a pri odchode z funkcie zástupcu vedúcej p. Y. C. dňa 31.07.2003, čo potvrdil samotný žalobca. Ak by bola inventúra vykonaná ku dňu 06.09.2002, žalované 5. až 10. by nezodpovedali za schodok vzniknutý v období od 17.08.2002 do 06.09.2002, ak by inventúra bola vykonaná ku dňu 31.07.2003, žalované okrem žalovanej 5. by nezodpovedali za schodok vzniknutý v období od 31.07.2003 do 07.08.2003. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tým, že v dôsledku porušenia povinnosti vykonať inventúry dňa 06.09.2002 a 31.07.2003 objektívne nepreukázal, ktorá žalovaná zodpovedá za aký veľký schodok. Poukazujúc aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 12Co/13/2006 z
porušenia povinnosti zamestnávateľa vykonať inventarizáciu nemožno u neho vyvodzovať právo na náhradu za zverené hodnoty, ak nebolo možné objektívne bez počiatočného stavu zistiť výšku schodku, za ktorý by zodpovedali vtedajší zamestnanci. Žalobca by nevykonaním inventúr dňa 06.09.2002 a 31.07.2003 a priznaním náhrady za schodok získal väčšiu právnu ochranu ako žalované, nakoľko by nevykonaním inventúr ušetril náklady s tým spojené a navyše by mal možnosť vymáhať náhradu za schodok ešte od väčšieho počtu zamestnancov.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Vzhľadom na to, že žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa výlučne vo vzťahu k žalovaným 2. až 10., vo vzťahu k žalovanej 1. nebol napadnutý odvolaním, pričom na strane žalovaných ide o samostatné procesné spoločenstvo, zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanej 1. nadobudol právoplatnosť a nestal sa preto predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutočnosti, svoju argumentáciu predostrel už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami náležite vysporiadal.
Ako prvé odvolateľ poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre absenciu riadneho odôvodnenia, ktoré nemá náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., čím u žalobcu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998).
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu s vyššie citovaným zákonným ustanovením a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne riadil. Z odôvodnenia rozsudku totiž je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku dostatočne úplným i zrozumiteľným. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku je obsiahnutá dostatočná a presvedčivá argumentácia prvostupňového súdu, na základe akých dôkazov a na základe akých myšlienkových úvah pri aplikácii ktorých konkrétnych ustanovení Zákonníka práce dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Súd prvého stupňa sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania a následne aj s okolnosťami danosti zodpovednosti žalovaných za uplatnený schodok na zverených hodnotách.
V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Dôkazy vykonané súdom prvého stupňa zabezpečili dostatočný podklad pre spravodlivé rozhodnutie súdu, nebolo potrebné ich v žiadnom smere doplniť, preto nie je dôvodná odvolacia námietka odvolateľa, ktorý poukázal na to, že súd nevypočul svedkov, ktorých navrhol navrhovateľ, resp. nevyžiadal od odporcu doloženie ďalších dokladov. Povinnosťou súdu totiž nie je vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale len tie, ktoré sú potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu.
Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca ako zamestnávateľ si voči žalovaným ako zamestnancom uplatnil nárok na náhradu škody z titulu ich pracovnoprávnej zodpovednosti za vzniknutý schodok zistený inventarizáciou za inventarizačné obdobie od 17.08.2002 do 07.08.2003. Nesporným bolo aj to, že žalované mali so žalobcom uzatvorenú dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti, preto je daná ich zodpovednosť v zmysle § 182 Zákonníka práce. Nesporným bolo aj to, že žalobca porušil ust. § 184 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce tým, že nevykonal inventarizáciu pri zmene vo funkcii zástupcu vedúceho, a to dva krát, pri odchode z funkcie zástupcu vedúcej p. T. L. dňa 06.09.2002 a pri odchode z funkcie zástupcu vedúcej p. Y. C. dňa 31.07.2003. Sporným zostalo to, či vyššie uvedené porušenie povinnosti vykonať inventarizáciu dňa 06.09.2002 a dňa 31.07.2003 má priamu súvislosť a následok neunesenia dôkazného bremena v dôsledku nemožnosti objektivizovať výšku schodku len vo vzťahu k žalovanej 1., ktorá bola zástupkyňou vedúcej predajne, čo žalobca akceptoval a proti zamietajúcemu rozsudku prvostupňového súdu sa vo vzťahu k nej neodvolal, alebo či toto porušenie povinnosti má
priamu súvislosť a následok neunesenia dôkazného bremena v dôsledku nemožnosti objektivizovať výšku schodku aj vo vzťahu k žalovaným 2. až 10., tak ako na to poukazovali žalované.
Z ustanovení § 182 Zákonníka práce vyplýva, že osobitosťou zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať, na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti spočíva v tom, že pri tejto zodpovednosti sa vychádza z prezumpcie viny zamestnanca a že sa pri nej zásadne uhrádza celá skutočná škoda. Pri zodpovednosti za schodok na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca, nie je zamestnávateľ povinný dokazovať jeho zavinenie. Zamestnávateľ preukazuje platné uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti, existenciu schodku a nevyúčtovanie zverených hodnôt. Porušenie právnej povinnosti zamestnanca spočíva v tom, že nesplnil vyúčtovaciu povinnosť. Škoda potom spočíva v nevyúčtovanom schodku na zverených hodnotách. Zamestnanec má potom možnosť zbaviť sa zodpovednosti len vtedy, ak on preukáže (na ňom spočíva dôkazné bremeno), že schodok vznikol sčasti alebo celkom bez jeho zavinenia. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti napríklad vtedy, keď preukáže, že mu zamestnávateľ nevytvoril vhodné podmienky na hospodárenie so zverenými hodnotami, alebo vtedy, keď preukáže, že zverená hodnota mu bola odcudzená - v takom prípade páchateľ spôsobil, že hmotne zodpovedný zamestnanec nemá možnosť so zverenou hodnotou riadne hospodáriť a starať sa o ňu. Za schodok sa pritom považuje účtovný rozdiel medzi skutočným stavom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a medzi údajmi účtovnej evidencie, u ktorej je skutočný stav nižší ako účtový, teda že chýbajú hodnoty.
Tento schodok sa spravidla zisťuje inventúrou, teda sa zisťuje, či zodpovední hmotní pracovníci preberali tovar v čase svojho nástupu na uvedenú prevádzku inventúrou, čo je potrebné pre zistenie počiatočného stavu hodnôt zverených na vyúčtovanie a pre zistenie ich skutočného stavu v priebehu hospodárenia s nimi, lebo na určenie schodku sa musí porovnať východiskový bod, ktorým sa začína hmotná zodpovednosť a konečný bod, ku ktorému sa vykonáva konečné vyúčtovanie. Ďalej je potrebné zisťovať, či pri inventarizácii sa zabezpečilo úplné a správne zistenie skutočných stavov zverených prostriedkov, či sa na inventarizácii zúčastnili zamestnanci zodpovední za zverené hodnoty a pod., čo síce nespôsobuje neplatnosť dohody o hmotnej zodpovednosť, ale nesplnenie týchto povinností môže mať pre žalobcu dôsledok dôkaznej núdze pri posudzovaní zodpovednosti hmotne zodpovedných pracovníkov.
Povinnosť zamestnávateľa vykonať inventúru podrobne upravuje § 184 Zákonníka práce, pričom sa jasne rozlišuje medzi povinnosťou vykonať inventúru v prípade zamestnancov, ktorí majú uzatvorenú dohodu o individuálnej hmotnej zodpovednosti a v prípade zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou. Ust. § 184 ods. 2 písm. a) až e) Zákonníka práce definuje päť prípadov, kedy je zamestnávateľ povinný vykonať inventúru v prípade zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou, pričom uvedené ustanovenie je potrebné vykladať tak, že zamestnávateľovi vznikne povinnosť vykonať inventúru v každom jednom prípade, ak nastane ktorákoľvek z okolností uvedených v tomto ustanovení, t.j. vždy pri skončení všetkých dohôd (písm. a) ), pri preradení na inú prácu alebo preložení všetkých spoločne zodpovedných zamestnancov (písm. b) ), pri zmene vo funkcii vedúceho alebo jeho zástupcu (písm. c) ), na žiadosť ktoréhokoľvek zo spoločne zodpovedných zamestnancov pri zmene v ich kolektíve (písm. d) ), pri odstúpení niektorého z nich od dohody o hmotnej zodpovednosti (písm. e) ). V danom prípade nastala okolnosť uvedená pod písm. c), žalobcovi vznikla povinnosť vykonať inventarizáciu pri zmene vo funkcii zástupcu vedúceho, a to dva krát, pri odchode z funkcie zástupcu vedúcej p. T. L. dňa 06.09.2002 a pri odchode z funkcie zástupcu vedúcej p. Y. C. dňa 31.07.2003.
Žalobca porušil ust. § 184 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce tým, že nevykonal inventarizáciu pri zmene vo funkcii zástupcu vedúceho, a to dva krát, pri odchode z funkcie zástupcu vedúcej p. T. L. dňa 06.09.2002 a pri odchode z funkcie zástupcu vedúcej p. Y. C. dňa 31.07.2003, čo potvrdil samotný žalobca. Porušenie tejto povinnosti nemá priamy následok len vo vzťahu k žalovanej 1. T. L., tak ako to tvrdil žalobca, ale má priamy a bezprostredný následok vo vzťahu aj k ostatným žalovaným. A to aj napriek tomu, že ani jedna zo žalovaných nepožiadala o vykonanie inventúry, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, zamestnávateľovi vznikla povinnosť vykonať inventúru podľa ust. § 184 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, bez nutnosti žiadať o vykonanie inventúry zo strany zamestnancov.
Ak by totiž bola inventúra vykonaná ku dňu 06.09.2002, žalované 5. až 10. by nezodpovedali za schodok vzniknutý v období od 17.08.2002 do 06.09.2002, ak by inventúra bola vykonaná ku dňu 31.07.2003, žalované okrem žalovanej 5. by nezodpovedali za schodok vzniknutý v období od 31.07.2003 do
07.08.2003. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tým, že v dôsledku porušenia povinnosti vykonať inventúry dňa 06.09.2002 a 31.07.2003 objektívne nepreukázal, ktorá žalovaná zodpovedá za aký veľký schodok. Z porušenia povinnosti zamestnávateľa vykonať inventarizáciu nemožno u neho vyvodzovať právo na náhradu za zverené hodnoty, ak nebolo možné objektívne bez počiatočného stavu ako aj bez konečného stavu zistiť výšku schodku, za ktorý by zodpovedali príslušní zamestnanci. V danom prípade bola inventúra vykonaná za obdobie od 17.08.2002 do 07.08.2003, kedy bol zistený vyčíslený schodok. Žalobcovi však vznikla povinnosť vykonať inventúru aj dňa 06.09.2002 a dňa 31.07.2003, t.j. v kratšom časovom období než ako bola vykonaná. Žalované teda mohli niesť zodpovednosť len za schodok vzniknutý v nasledujúcich inventarizačných obdobiach - od 17.08.2002 do 06.09.2002, od 06.09.2002 do 31.07.2003 a od 31.07.2003 do 07.08.2003, a preto by si žalobca voči nim mohol úspešne uplatniť svoj nárok z titulu ich zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách len za predpokladu, že by jednoznačne a spoľahlivo preukázal počiatočný a konečný stav zverených hodnôt v každom z týchto inventarizačných období.
Sám žalobca správne skonštatoval, že pri zodpovednosti za schodok za celé inventúrne obdobie sa nedá objektívne určiť, že z celého trvania dlhšieho inventúrneho obdobia presne v ktorom jeho jednom kratšom časovom období vznikol zistený schodok. Túto situáciu v prípade radových zamestnancov rieši ust. § 184 ods. 3 a 4 Zákonníka práce. Ak teda radový zamestnanec pri vstupe alebo pri odchode z kolektívu spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov nepožiada o vykonanie inventúry, nemôže to ísť na ťarchu zamestnávateľa, takýto zamestnanec zodpovedá aj za neskôr zistený schodok. Iná je však situácia, keď zamestnávateľovi vznikne povinnosť vykonať inventarizáciu, tak ako tomu bolo aj v danom prípade.
Odvolací súd sa preto stotožňuje so správnym záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého nesplnením zákonnej povinnosti vykonať inventúru § 184 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce sa žalobca dostal do dôkaznej núdze, nakoľko nebolo možné zistiť, v akom skutočnom stave jednotlivé žalované preberali a odovzdali zverené prostriedky, a preto nebolo možné žalobnému návrhu vyhovieť. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo vzťahu k žalovaným 2. až 10., potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 v spojitosti s § 151 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa. Senát odvolacieho súdu takto rozhodol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.