Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tos-75-2022.pdf
PDF · 93.41 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/75/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Lucie Horvátovej v trestnej veci navrhovateľa U. M. ml., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, W. O., na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácie U. M., nar. XX.X.XXXX vo Z. O., trvale bytom Z. O. č. XX, nebohého od XX.X.XXXX, vo vzťahu k zbaveniu osobnej slobody v dobe od 19.8.1957 do 10.9.1957 na neverejnom zasadnutí dňa 30. marca 2023, prejednal sťažnosť obhajcu navrhovateľa U. M. ml. proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 26. júna 2022, sp.zn. 15Nt/15/2019 a takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť U. M. zamieta, pretože nie je dôvodná.
odôvodnenie:
Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 23. júna 2022, sp.zn. 15Nt/15/2019 bolo rozhodnuté tak, že podľa § 33 ods. 1 zákona číslo 119/1990 Zb. návrh na vyslovenie, že U. M. nar. XX.X.XXXX vo Z. O. okr. P., trvale bytom Z. O. č. XX, okr. P., toho času nebohý, je účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k zbaveniu osobnej slobody od 18.8.1957 do 10.9.1957, sa zamieta.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obhajca navrhovateľa do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. Následne obhajca sťažnosť písomne odôvodnil. V dôvodoch podanej sťažnosti obhajca poukázal na to, že okresný súd zamietol návrh podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. súc viazaný názorom nadriadeného súdu o uplynutí dvojročnej lehoty na podanie návrhu. Navrhovateľ uvádza, že nepodal žiadnu žiadosť podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Okresný súd teda rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom návrhu. Zdôvodnil to odkazom na názor nadriadeného súdu. Podľa názoru obhajoby nadriadený súd iba poskytol svoj náhľad na rôzne možnosti, ktoré ponúka zákon č. 119/1990 Zb., ale rozhodne nenútil podriadený súd, aby rozhodoval o niečom, čo nie je predmetom návrhu. Tým bolo porušené právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Okresný súd naviac úplne opomenul špecifické okolnosti prejednávaného prípadu. Navrhovateľ doložil, že v roku 1957 bol jeho otec odsúdený z rovnakého dôvodu druhý krát. Došlo teda k porušeniu zásady „ne bis in idem“. Prvé odsúdenie bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 5.10.2016, sp. zn. 7Tz 48/2016 a následne bola podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. vyslovená účasť navrhovateľovho otca na súdnej rehabilitácii uznesením Mestského súdu Brno zo dňa 31.3.2017, sp. zn. 1Nt 480/2016. Toto uznesenie navrhovateľ predložil pri podaní svojho návrhu, ale súd sa s ním v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal. Okresný súd neuviedol žiadne dôvody, prečo v jednom prípade mohlo byť navrhovateľovi vyhovené a v druhom plne zrovnateľnom prípade nebolo navrhovateľovi vyhovené. Tým okresný súd porušil právo na rovnosť, garantované v čl. 1 Listiny základných práv a slobôd. Jediným dôvodom, prečo okresný súd odoprel vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii, je to, že žiadosť podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. platnom znení bola podaná oneskorene. Navrhovateľ zdôraznil, že nepodával žiadosť podľa uvedeného ustanovenia a ustanovenie § 33 ods. 2 uvedeného zákona žiadnu lehotu neustanovuje s poukazom na právne názory vyslovené v rozhodnutiach Ústavného súdu ČR zo dňa 24.4.2017, sp. zn. I. ÚS 262/17 a zo dňa 24.7.2013, sp. zn. IV. ÚS 2853/12. K tomu navrhovateľ dodal, že podľa
rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.8.2009, sp. zn. 4So 143/2008, je neprípustné, aby sa zákony vydané v spoločnom štáte vykladali v jednom nástupníckom štáte (ČR) v prospech poškodených a v druhom nástupníckom štáte (SR) v ich neprospech, a to za situácie, keď oba štáty sú členmi Európskej únie. Preto obhajoba navrhla, aby nadriadený súd zrušil napadnuté uznesenie a aby vyhovel návrhu navrhovateľa.
Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Tr.por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť obhajcu navrhovateľa nie je dôvodná.
Na základe preskúmania postupu konania predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia krajský súd nezistil existenciu chýb procesného charakteru, ktoré by samé osebe boli dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia. Krajský súd v konečnom dôsledku konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti nie je ani namietaná existencia takýchto procesných chýb.
Pokiaľ ide o správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, v prejednávanej veci sa navrhovateľ podaným návrhom domáha, aby súd v trestnom konaní rozhodol, že otec navrhovateľa U. M., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení účastný rehabilitácie vo vzťahu k zbaveniu osobnej slobody v dobe od 19.8.1957 do 10.9.1957.
V súvislosti s prejednávanou vecou krajský súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné:
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 119/1990 Zb., ak nie je uvedené inak) účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V súvislosti s aplikáciou príslušných ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd považuje za nutné zdôrazniť účel tohto zákona, vymedzený v ustanovení § 1 ods. 1. Týmto ustanovením zákonodarca rámcovo stanovil postup, akým sa má dosiahnuť súdna náprava nezákonností zo strany štátu voči dotknutým osobám. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že podmienkou odškodnenia dotknutých osôb je (1.) zrušenie odsudzujúcich rozhodnutí, (2.) nové preskúmanie prípadov osôb protiprávne odsúdených v trestnom konaní, v rámci ktorého (3.) sa odstránia neprimerané tvrdosti represie. Až na základe výsledkov nového preskúmania vecí a nového rozhodnutia v trestnom konaní môže potom nastúpiť 4. zabezpečenie spoločenskej rehabilitácie a hmotného odškodnenia neprávom odsúdených osôb. Táto zákonom stanovená postupnosť krokov, podrobne upravených v ustanoveniach § 2 až § 28 zákona č. 119/1990 Zb., podľa názoru krajského súdu vyjadruje jednoznačnú a s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami súladnú vôľu zákonodarcu, ako sa má realizovať súdna rehabilitácia dotknutých osôb podľa uvedeného zákona.
Základná úprava zákona č. 119/1990 Zb. (viď druhý až siedmy oddiel) sa týka výlučne prípadov, v ktorých došlo k právoplatnému odsúdeniu dotknutých osôb. S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. sa až nové právoplatné konečné rozhodnutie v trestnej veci stáva podkladom k uplatneniu nárokov na odškodnenie postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. S poukazom na uvedené a na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je nutné rozlišovať, o akých otázkach v súvislosti s aplikáciou zákona č. 119/1990 Zb. má právomoc rozhodovať súd v trestnom konaní, súd v civilnom procese a aké konkrétne rozhodnutia umožňuje vydať súdom uvedený zákon.
S poukazom na uvedené krajský súd považuje za potrebné konštatovať, že ustanovenia § 33 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb. predstavujú benefit zo strany zákonodarcu nad rámec účelu tohto zákona, uvedeného v § 1 ods. 1. Podľa názoru krajského súdu zákonodarca ustanoveniami § 33 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb. znovu otvoril možnosť obetiam trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (§ 33 ods. 1) a obetiam svojvôle vtedajších štátnych orgánov mimo rámec trestného stíhania (§ 33 ods. 2) nanovo sa domáhať satisfakcie za vzniknutú ujmu, ktoré právo na satisfakciu týmto obetiam patrilo a mohli
ho aj využiť podľa platného právneho poriadku, účinného v čase vzniku ujmy týmto obetiam. V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné dodať, že každá právna úprava náhrady škody za väzbu v dobe vymedzenej zákonom č. 119/1990 Zb. obsahovala priznanie nároku na náhradu škody za väzbu, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo obvinený bol oslobodený spod obžaloby.
Keďže zákon č. 119/1990 Zb. je zákonom súladným s ústavou (viď vyvrátiteľná zákonná fikcia súladu zákona s ústavou, pokiaľ ústavný súd nevysloví neústavnosť), je podľa názoru krajského súdu základnou povinnosťou súdu v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupovať striktne podľa ustanovení uvedeného zákona. Ak zistené skutkové okolnosti prípadu sú subsumovateľné pod konkrétne ustanovenie uvedeného zákona, je neprípustné aplikovať iné normatívne ustanovenie alebo používať analógiu.
Z vykonaného dokazovania okresný súd správne ustálil, že trestná vec U. M., vedená na bývalom Vojenskom obvodovom súde Košice pod sp. zn. T 118/57, sa týkala trestného stíhania menovaného pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb. V uvedenom trestnom stíhaní bol menovaný právoplatne odsúdený rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 10.9.1957, sp. zn. T 118/57, v spojení s uznesením bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 22.10.1957, sp. zn. To 269/57. Správne sú aj skutkové zistenia okresného súdu, podľa ktorých menovaný v rámci uvedeného trestného stíhania bol vo väzbe. V súlade s vykonaným dokazovaním je tiež zistenie, podľa ktorého uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 8.10.2014, sp. zn. 41Nt/10/2014, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 6.10.2015, sp. zn. 2Tos/14/2015, bolo právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania vo veci vedenej na bývalom Vojenskom obvodovom súde Košice pod sp. zn. T 118/57 za súčasného zrušenia odsudzujúcich rozhodnutí. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29.4.2016, sp. zn. 1Tv/1/2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.5.2016, bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania menovaného pre skutok spáchaný v auguste 1957 a obžalobou právne posúdený ako trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb. pre neprípustnosť trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. e) Tr. por.
Z hľadiska aplikácie zákona č. 119/1990 Zb. na prejednávaný prípad je nepochybné, že nadobudnutie účinnosti uvedeného zákona dňa 1.7.1990 poskytlo účinný právny prostriedok U. M. k dosiahnutiu účelu zákona podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb. vo vzťahu k jeho právoplatnému odsúdeniu rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 10.9.1957, sp. zn. T 118/57, v spojení s uznesením bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 22.10.1957, sp. zn. To 269/57. Týmto účinným právnym prostriedkom bola možnosť podania návrhu na vykonanie prieskumného konania v trestnom konaní podľa § 4 a nasledujúcich zákona č. 119/1990 Zb., keďže v danom prípade išlo o trestný čin, uvedený v § 4 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona. Zákonodarca na podanie návrhu na vykonanie prieskumného konania v ustanovení § 6 uvedeného zákona ustanovil prekluzívnu lehotu dvoch rokov od účinnosti zákona (od 1.7.1990) s možnosťou navrátenia zmeškania uvedenej prekluzívnej lehoty z dôležitých dôvodov najneskôr do troch rokov od účinnosti zákona (§ 6 ods. 1, 2). Navrhovateľ v tomto konaní nielenže neosvedčil, ale ani netvrdil, že oprávnenou osobou v prekluzívnej lehote podľa § 6 zákona č. 119/1990 Zb. by bol podaný návrh na prieskumné konanie vo veci vedenej pred bývalým Vojenským obvodovým súdom Košice pod sp. zn. T 118/57.
Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 119/1990 Zb. neboli splnené zákonné podmienky na konanie z úradnej povinnosti podľa druhého oddielu uvedeného zákona (Zrušenie rozhodnutí zo zákona), keďže trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb. sa nenachádza medzi deliktmi taxatívne vymenovanými v ustanovení § 2 zákona č. 119/1990 Zb. Z uvedeného teda vyplýva, že z hľadiska zákonom č. 119/1990 Zb. vymedzenej právomoci súdov v trestnom konaní v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona v trestnej veci proti U. M., vedenej na bývalom Vojenskom obvodovom súde Košice pod sp. zn. T 110/57, existovalo právoplatné odsudzujúce rozhodnutie, voči ktorému mohol byť v trestnom konaní naplnený účel podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb., teda zrušenie odsudzujúceho súdneho rozhodnutia proti menovanému a odstránenie prípadných neprimeraných tvrdostí právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že márnym uplynutím prekluzívnej lehoty podľa § 6 zákona č. 119/1990 Zb. na podanie návrhu na vykonanie prieskumného konania zanikla právna možnosť dosiahnuť účel uvedeného zákona vo vzťahu k trestnému stíhaniu vo veci vedenej pred bývalým Vojenským obvodovým súdom Košice pod sp. zn. T 118/57.
V súvislosti s právomocou súdu konať a rozhodovať v trestnom konaní podľa ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. v prípade existencie trestného stíhania, ale neexistencie právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, krajský súd poukazuje na to, že v takýchto prípadoch bola súdom v trestnom konaní zverená právomoc konať a rozhodnúť iba podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Uvedené ustanovenie poskytlo možnosť oprávneným osobám právo požiadať, aby sa pokračovalo v trestnom stíhaní, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo prerušené. Zákonodarca uvedeným ustanovením dal možnosť poškodeným osobám v prípade zastaveného alebo prerušeného trestného stíhania k 1.7.1990, teda k momentu nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona, dosiahnuť získanie oslobodzujúceho rozsudku, ako nevyhnutného podkladu pre odškodnenie podľa § 23 ods. 3 uvedeného zákona. Tento právny záver vyplýva aj z obsahu prechodných ustanovení § 30 zákona č. 119/1990 Zb., upravujúcich postup v prebiehajúcich konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch k momentu účinnosti uvedeného zákona. V ustanovení § 33 ods. 1 uvedeného zákona zákonodarca limitoval možnosť využitia tohto práva poškodených prekluzívnou lehotou do dvoch rokov od účinnosti tohto zákona.
Pokiaľ ide o ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., toto ustanovenie predpokladá situáciu, keď došlo k nezákonnému zbaveniu osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi, uvedenými v § 2 a § 4 uvedeného zákona, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie. Z hľadiska právomoci súdu v trestnom konaní v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. konať a rozhodovať primerane podľa ustanovení uvedeného zákona je nutné konštatovať, že ak nedošlo k začatiu trestného stíhania, v rámci trestného konania podľa ustanovení uvedeného zákona nemôže prichádzať do úvahy obdobná aplikácia ustanovení o zrušení právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí zo zákona a ani aplikácia ustanovení upravujúcich zrušenie právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí v prieskumnom konaní. Do úvahy prichádza jedine konanie a rozhodovanie o odškodnení podľa šiesteho oddielu zákona č. 119/1990 Zb., spadajúce do právomoci súdu v civilnom procese.
Z hľadiska právomoci súdu konať a rozhodovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že riešenie otázok odškodnenia v zmysle ustanovení šiesteho oddielu uvedeného zákona je zverené súdom v rámci návrhového civilného procesu.
Hoci navrhovateľ sa podaným návrhom v tomto trestnom konaní výslovne domáhala aplikácie ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. na podklade § 33 ods. 2 tohto zákona, podľa právneho názoru krajského súdu okresný súd v súlade s ustanovením 62 ods. 1 Tr. por. správne ustálil, že zistené nepochybné skutkové okolnosti súčasného stavu trestného stíhania U. M. v tomto trestnom konaní oprávňujú súd konať a rozhodovať v trestnom konaní jedine podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., keďže voči menovanému sa viedlo trestné stíhanie pre trestný čin uvedený v § 4 zákona č. 119/1990 Zb. a toto trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1Tv/1/2015. Je tomu tak preto, že aktuálny stav výsledku trestného stíhania U. M. je podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podkladom pre určenie, o čom a akým spôsobom môže súd konať a rozhodovať v trestnom konaní alebo civilnom procese podľa ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. Ako bolo už vyššie uvedené, stav trestného stíhania (právoplatné zastavenie trestného stíhania) nedáva podklad ku konaniu a rozhodovaniu súdu v trestnom konaní podľa § 2 ods. 2 (zrušenie právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí zo zákona) a § 14 a nasl. (zrušenie právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí v prieskumnom konaní) zákona č. 119/1990 Zb. Uvedený aktuálny stav výsledku trestného stíhania nedáva podklad ani k rozhodovaniu súdu v trestnom konaní podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., keďže proti U. M. sa nepochybne viedlo trestné stíhanie. Z uvedených dôvodov v tomto prípade okresnému súdu v trestnom konaní zákon č. 119/1990 Zb. zveroval právomoc posudzovať návrh navrhovateľa iba z hľadiska naplnenia zákonných podmienok podľa § 33 ods. 1 tohto zákona. Preto sa krajský súd nemohol stotožniť s názorom obhajoby, podľa ktorého okresný súd v tomto trestnom konaní napadnutým uznesením nerozhodol o podanom návrhu navrhovateľa.
Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. bol okresný súd v prejednávanom prípade zákonom zmocnený na podnet navrhovateľa posudzovať v trestnom konaní len to, či sú v danom prípade splnené zákonné podmienky na pokračovanie právoplatne zastaveného trestného stíhania U. M.. Okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, podľa ktorého návrh navrhovateľa, podaný na okresný súd dňa 19.12.2019, bol podaný po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty dvoch rokov od účinnosti zákona č. 119/1990 Zb.
V súvislosti s uvedeným právnym záverom o uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. si krajský súd uvedomuje, že vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia o zastavení trestného stíhania U. M. dňa 14.5.2016 v dôsledku právoplatného povolenia obnovy konania dňa 6.10.2015 nebolo objektívne možné dodržať prekluzívnu lehotu na podanie žiadosti, aby sa pokračovalo v trestnom stíhaní. Túto situáciu si však zavinili oprávnené osoby, ktoré v zákonných lehotách nevyužili zákonom poskytnutú možnosť podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa svojich práv v návrhovom trestnom konaní podľa § 4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb.
Krajský súd v súvislosti s prejednávaným prípadom poukazuje tiež na to, že platný právny poriadok, účinný v čase právoplatného zastavenia trestného stíhania, poskytoval navrhovateľovi účinný právny prostriedok na odškodnenie za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste aj v prípade zastavenia trestného stíhania. Spory o nároku na náhradu spôsobenej škody rozhodnutím o väzbe alebo treste však nie je oprávnený riešiť súd v trestnom konaní, ale jedine súd v rámci civilného procesu. Preto je pre posúdenie predmetnej trestnej veci nevýznamné, že navrhovateľ osvedčil existenciu sporu medzi štátom a navrhovateľom ohľadne voči štátu uplatneného nároku na náhradu škody na podklade právoplatného zastavenia trestného stíhania.
S poukazom na uvedené ostatnú argumentáciu navrhovateľa nielen v dôvodoch sťažnosti, ale aj v celom tomto trestnom konaní, považoval krajský súd za nevýznamnú pre rozhodnutie v tomto trestnom konaní. Odhliadnuc od toho, že rozhodnutia súdov Českej republiky, na ktoré navrhovateľ poukázal v podanej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu, z hľadiska platného právneho poriadku nie sú záväzné na území Slovenskej republiky, krajský súd považuje za potrebné uviesť, že súhlasí s tým, že ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. výslovne neustanovuje žiadnu lehotu. V uvedenom ustanovení uložená povinnosť obdobne použiť ustanovenia uvedeného zákona však znamená povinnosť súdu, či v trestnom konaní alebo civilnom procese, obdobne aplikovať aj zákonné ustanovenia o lehotách. Z hľadiska lehôt podľa ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd konštatuje, že návrh navrhovateľa v prejednávanom prípade, podaný na Okresný súd Prešov až dňa 31.12.2019, bol podaný po uplynutí všetkých zákonom ustanovených lehôt, upravujúcich povinnosť vykonať prieskumné trestné konanie na návrh oprávnenej osoby.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľa nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.