Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Cob-126-2022.pdf
PDF · 105.06 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/126/2022
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Igora Ragana, v spore žalobcu: ADIKO, s. r. o., Kmeťova 26, 040 01 Košice
- Staré Mesto, IČO: 36 178 454, právne zastúpený: JUDr. Dorián Merešš, Žriedlová 28, 040 01 Košice
- Staré Mesto, IČO: 34 862 129 proti žalovanému: Tempus - Media s. r. o., Rastislavova 110, Košice
- mestská časť Juh 040 01, IČO: 36 179 531, právne zastúpeného: MM law firm s.r.o., Jánošíkova 7, Košice - mestská časť Juh 040 01, IČO: 52 844 765, o zaplatenie 3.000,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 33Cb/166/2020 - 146 z 24. mája 2022, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 33Cb/166/2020 - 146 z 24. mája 2022 a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom z 24. mája 2022 rozhodol takto:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.000,00 eur s 8,00 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1.500,00 eur od 8.1.2018 do zaplatenia, s 8,00 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1.500,00 eur od 15.2.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca predmetnou žalobou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.000,00 eur s 8,00 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1.500,00 eur od 8.1.2018 do zaplatenia, s 8,00 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1.500,00 eur od 15.2.2018 do zaplatenia. Žalobca túto žalobu odôvodnil tým, že žalobca so žalovaným uzatvorili 30.6.2017 Zmluvu o poskytovaní služieb (ďalej len zmluva). Žalobca 31.12.2017 vystavil žalovanému faktúru č. 2018055 za poskytnuté marketingové služby podľa predmetnej zmluvy za mesiac december 2017 vo výške 1.500,00 eur s dátumom splatnosti 7.1.2018. Žalobca 31.1.2018 vystavil žalovanému faktúru č. 2018057 za poskytnuté marketingové služby podľa predmetnej zmluvy za mesiac január 2018 vo výške 1.500,00 eur s dátumom splatnosti 14.2.2018. Žalobca konštatoval, že žalovaný listom zo 6.11.2018 vrátil žalobcovi predmetné faktúry s odôvodnením neopodstatnenosti vystavených faktúr, a to napriek zmluvne dohodnutým podmienkam a dodaniu služieb a preto žalovaný sumu z vyššie uvedených faktúr nezaplatil.
3. Žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu namietal žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu, ako nedôvodný. Uviedol, že faktúry č. 2018055 a č. 2018057 boli vystavené zo strany žalobcu neoprávnene, nakoľko žalobcom fakturovaný predmet plnenia, a to poskytnuté marketingové služby za mesiac december 2017 a január 2018 neboli zo strany žalobcu poskytnuté. Konštatoval, že obe vystavené faktúry žalovaný žalobcovi vrátil späť, naposledy listom zo 6.11.2018, v ktorom žalovaný
jednoznačne uviedol, že žalobcom vystavené faktúry považuje za neopodstatnené a navrhol žalobcovi na vysvetlenie ich neopodstatnenosti osobné stretnutie. Žalobca na osobné stretnutie sa nikdy nedostavil a následne žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu až takmer tri roky od vystavenia predmetných faktúr. Dôvodil, že v súlade so Zmluvou o poskytovaní služieb z 30.6.2017 mal žalobca nárok na dohodnutú odmenu iba v prípade, ak zo strany žalobcu reálne dochádzalo k poskytovaniu dohodnutých služieb a preto žalobcovi nevzniká nárok na odmenu za nečinnosť. Ak by žalobcovi bolo zo strany žalovaného poskytnuté plnenie bez toho, aby žalobca poskytol predmetné služby, na strane žalobcu by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.
3.1. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol jediný konkrétny dôkaz, ktorým by spochybnil tvrdenia žalovaného a predložené dôkazy v podanom odpore proti platobnému rozkazu. Dôvodil, že faktúra môže byť relevantným dôkazom iba v prípade, ak v nej uvedené údaje by odrážali aj skutočne poskytnuté plnenia zo strany žalobcu. Žalovaný už v odpore jednoznačne preukázal, že predmetné faktúry boli žalobcovi listom zo dňa 6.11.2018 vrátené späť, čo nerozporuje ani samotný žalobca a faktúry boli žalobcovi vrátené s odôvodnením, že boli vystavené neoprávnene, a zároveň žalovaný navrhol žalobcovi na vysvetlenie neopodstatnenosti osobné stretnutie, na ktoré žalobca sa nikdy nedostavil.
4. Žalobca v následnom vyjadrení uviedol, že činnosti vykonávané žalobcom v prospech žalovaného boli vykonávané na základe zmluvy, žiadne písomné objednávky neexistovali a vo faktúrach za poskytovanie služieb bola uvedená cena, tzv. dohodnutá paušálna čiastka v zmluve s tým, že rozsah prác nebol špecifikovaný ani vo faktúre, ani v prílohe faktúr. Žalobca na pojednávaní 24.5.2022 predložil fotokópie listinných dôkazov s odôvodnením, že tieto dôkazy neboli predložené skôr z dôvodu, že osobný počítač žalobcu, v ktorom sa predmetné dôkazy nachádzali, bol niekoľko mesiacov nefunkčný, preto sa jednalo o technickú nemožnosť predloženia týchto dôkazov skôr.
5. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu a navrhol, aby na ďalšom pojednávaní bol vypočutý A. B. C. - štatutárny zástupca žalovaného.
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 269 ods. 2 zákona číslo 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj Obchodný zákonník) upravujúceho nepomenované zmluvy, ustanovení § 149 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C. s. p.), § 150 ods. 1 C. s. p., § 151 ods. 1 C. s. p., § 153 ods. 1 C. s. p., upravujúcich prostriedky procesného útoku, prostriedky procesnej obrany a koncentráciu konania.
7. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu vznikol Zmluvou o poskytovaní služieb uzavretou 30.6.2017 podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a v článku III. zmluvy bola dohodnutá cena 1.500,00 eur mesačne.
8. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca uplatnil peňažný nárok proti žalovanému titulom nezaplatenia dohodnutej ceny za plnenie predmetu zmluvy dvoma daňovými dokladmi - faktúrami č. 2018055 s dátumom vystavenia 31.12.2017 s dátumom splatnosti 7.1.2018 za poskytnuté marketingové služby podľa predmetnej zmluvy za mesiac december 2017 v dohodnutej sume 1.500,00 eur a daňovým dokladom - faktúrou č. 2018057 s dátumom vystavenia dňa 31.1.2018 s dátumom splatnosti dňa 14.2.2018 za poskytnuté marketingové služby podľa predmetnej zmluvy za mesiac január 2018 v sume 1.500,00 eur. Listom zo 6.11.2018 žalovaný žalobcovi, ako uviedol v liste, opätovne vrátil faktúry č. 2018055 a 2018057 s tým, že fakturáciu považuje za neopodstatnenú.
9. Súd prvej inštancie konštatoval, že odmena za predmet zmluvy bola dohodnutá mesačným paušálom v sume 1.500,00 eur, keďže ani zo zmluvy nevyplýva, že faktúra, by mala obsahovať rozpis poskytnutých reklamných a marketingových služieb, k faktúre nebola dohodnutá ani príloha, nebolo dohodnuté, že faktúra má obsahovať prílohu, v ktorej by boli rozpísané poskytnuté komplexné reklamné, marketingové služby.
10. Súd prvej inštancie následne uviedol, že súdu nie je zrejmé, akým spôsobom prebiehala komunikácia medzi žalobcom a žalovaným, keď v zmluve je dohodnuté, že podľa objednávok objednávateľa žalobca poskytuje komplexné reklamné a marketingové služby ako vyplýva z článku I.3
zmluvy, ale podľa názoru súdu prvej inštancie s tým, že zmluva neobsahuje bližšiu špecifikáciu účtovania a žalovaný nenamietal, že objednávky pre žalobcu zasielal, alebo spôsob, akým prebiehala komunikácia medzi žalobcom a žalovaným žalobcovi vznikol podľa názoru súdu prvej inštancie na základe predmetnej zmluvy nárok na účtovanú mesačnú odmenu. Súd prvej inštancie z predmetných daňových dokladov predložených žalobcom zistil, že tieto faktúry boli vystavené a splatnosť a účtovaná suma sú v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný nepreukázal, že tieto faktúry mu boli doručené oneskorene, a taktiež mal právo reklamovať zistené nedostatky bez zbytočného odkladu, potom čo ich zistil a uviesť dôvody reklamácie. Vyššie uvedené faktúry boli vystavené 31.12.2017 a 31.1.2018, reklamáciu - vrátenie došlých faktúr žalobca vykonal listom zo dňa 6.11.2018. Podľa názoru súdu prvej inštancie, aj keď sa v liste žalovaného uvádza, že opätovne vám vraciame došlé faktúry, žalovaný o tejto skutočnosti, že reklamácia bola vykonaná skôr žiadne dôkazy nepredložil, a taktiež nepredložil ani dôkaz o tom, že faktúry boli žalovanému doručené niekedy začiatkom novembra. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca v rámci procesného útoku predložil dôkazy na preukázanie uplatneného peňažného nároku a žalovaný prostriedkami procesnej obrany nepreukázal nedôvodnosť uplatneného peňažného nároku. Fotokópie listinných dôkazov predložené zo strany žalobcu na pojednávaní 24.5.2022 súd prvej inštancie neakceptoval z dôvodu hospodárnosti a koncentrácie konania. Súd prvej inštancie taktiež neakceptoval návrh žalovaného na vypočutie konateľa žalobcu (žalovaného pozn. odvolacieho súdu) A. B. C. z dôvodu, že štatutárny zástupca žalobcu (žalovaného) mal možnosť zúčastniť sa predmetného pojednávania a možnosť byť vypočutý. Súd prvej inštancie uzavrel, že tvrdenia žalovaného neboli preukázané ani listinnými dôkazmi, ani inými dôkazmi, ktoré pripúšťa Civilný sporový poriadok.
11. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v celom rozsahu. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 psím. f) C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.).
12.1. Žalovaný v odvolaní uviedol, že Zmluva o poskytovaní služieb uzavretá 30.6.2017 bola uzatvorená ako zmluva nepomenovaná podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a právny režim zákonom nepomenovaných zmlúv sa v našom právnom systéme spravuje tými ustanoveniami, ktoré sú im obsahom alebo účelom najbližšie, t.j. ustanoveniami Obchodného zákonníka o daných zmluvných typoch. Dôvodil, že predmetná zmluva obsahom a účelom má najbližšie k zmluve o dielo podľa Obchodného zákonníka a dôkazné bremeno preukázania riadneho vykonania diela (poskytnutia služby) znáša žalobca. Žalovaný konštatoval, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že dielo (služba) bola riadne v mesiaci december 2017 a január 2018 poskytnutá a odovzdaná žalovanému. Poukázal na článok I ods. 4, 5 predmetnej zmluvy, podľa ktorého vzniká žalobcovi nárok na dohodnutú odmenu iba za podmienky, že činnosť v danom mesiaci bola zo strany žalovaného objednaná a žalobca ju reálne vykonával. Konštatoval, že vykonanie dohodnutej činnosti v danom mesiaci zo strany žalobcu pre žalovaného v prejednávanom spore nebolo zo strany žalobcu preukázané, preto žalobca nepreukázal vznik nároku na dohodnutú odmenu. Zdôraznil, že vystavená faktúra nie je dôkazom o vykonaní diela (poskytnutí služby).
12.2. Žalovaný v odvolaní namietol ako nepravdivý záver súdu prvej inštancie, že „žalovaný nenamietal, že objednávky pre žalobcu zasielal“, pretože žalovaný v každom svojom podaní uvádzal, že služby zo strany žalobcu v daných mesiacoch pre žalovaného neboli poskytnuté a preto dôkazné bremeno preukázania tvrdenia žalobcu, že žalovaný služby si v daných mesiacoch objednal, musí zaťažovať žalobcu a nie žalovaného, ktorý tvrdí, že služby mu poskytované neboli.
12.3. Žalovaný namietol aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný mal právo reklamovať zistené nedostatky, pretože žalovanému vôbec nie je zrejmé, ako je možné reklamovať nedostatky služby, ktorá nikdy poskytnutá nebola. Žalovaný ešte v upomínacom konaní v podanom odpore voči platobnému rozkazu uviedol, že fakturované služby za mesiace december 2017 a január 2018 žalovanému neboli
poskytnuté, z uvedeného dôvodu považoval predmetné faktúry za vystavené neoprávnene. Dôvodil, že žalobca mal podľa uzatvorenej zmluvy nárok na odmenu iba v prípade, ak reálne k poskytovaniu služieb dochádzalo, nie za nečinnosť.
12.4. K nevykonaniu navrhnutého výsluchu A. B. C. ako konateľa žalovaného, ktorý jediný bol oprávnený každomesačne preberať vykonané služby od žalobcu, žalovaný poukázal na odbornú literatúru, podľa ktorej „len ťažko si možno predstaviť, že by súd podľa § 153 ods. 2 C. s. p. nevykonal dôkazy alebo nepripustil nové skutkové tvrdenia strany, ktoré by strana uviedla na prvom pojednávaní, a tým neznemožnil strane uskutočnenie jej procesného práva v takej miere, že by nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“
12.5. Poukázal aj na samotnú kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď odsek 47. odôvodnenia rozsudku začína: „Súdu nie je zrejmé...“ Zdôraznil, že práve navrhnutý výsluch konateľa žalovaného mohol ozrejmiť skutočnosti, ktoré súdu neboli zrejmé a napadnuté rozhodnutie nemuselo byť založené na dohadoch súdu.
12.6. Žalovaný konštatoval, že hodnotenie dôkazov súd prvej inštancie vykonal v odseku 47. odôvodnenia rozsudku a podľa názoru žalovaného ide o ľubovôľu súdu, kde jednotlivé hodnotenia dôkazov do seba navzájom nezapadajú, postrádajú zásady formálnej logiky, nevychádzajú ani zo zisteného skutkového stavu. Dôvodil, že súd prvej inštancie bez bližšieho odôvodnenia sa zmohol na konštatáciu, že žalobca prostriedkami procesného útoku preukázal uplatnenie peňažného nároku, avšak podľa žalovaného jediné, čo žalobca doložil bola zmluva a faktúry, nebol doložený žiaden dôkaz o tom, že žalovaný služby za dané mesiace si objednal a už vôbec, že boli zo strany žalobcu vykonané a odovzdané žalovanému.
12.7. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a následne aj správne rozhodol. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
14. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobca v podanom vyjadrení neuviedol žiaden konkrétny, vecný, ani právny argument voči dôvodom odvolania žalovaného, preto nie je sa k čomu v odvolacej replike vyjadrovať.
15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. Vec prejednal podľa § 379 - § 385 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
16. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.000,00 eur s príslušenstvom z dôvodu, že súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne zistil skutkový stav a následne nesprávne vec právne posúdil, ak iba na základe Zmluvy o poskytnutí služieb z 30.6.2017 a faktúr predložených zo strany žalobcu, vrátených zo strany žalovaného z dôvodu nedôvodnosti ich vystavenia a následným nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalobe vyhovel, čím porušil práva žalovaného na spravodlivý proces.
17. Podľa článku 8 C. s. p., strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
18. Podľa § 149 C. s. p., prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
19. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí.
20. Podľa § 151 ods. 1 a 2 C. s. p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
21. Odvolací súd udáva, že v súlade s § 150 ods. 1 C. s. p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v spore povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v spore nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súd zhodnotí túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Strana sporu pritom nie je povinná preukazovať svoje tvrdenie o tom, že sa niečo nestalo.
22. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že zmluvný vzťah strán sporu vznikol titulom Zmluvy o poskytnutí služieb z 30.6.2017 podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a ide o obchodnoprávny vzťah. Medzi stranami sporu bolo sporné, či žalobca má nárok na paušálnu odmenu vo výške 1500,00 eur mesačne podľa predmetnej zmluvy.
23. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaný v priebehu celého prejednávaného sporu i v odvolacom konaní spochybňoval nárok žalobcu z dôvodu, že žalobca pre žalovaného v mesiacoch december 2017 a január 2018 nerealizoval žiadne marketingové služby v zmysle predmetnej zmluvy a zároveň od žalobcu za dané mesiace žiadne služby si neobjednal.
24. Odvolací súd zistil z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k skutkovému záveru, že žalovaný nenamietal, že objednávky pre žalobcu zasielal a preto vznikol žalobcovi nárok na paušálnu mesačnú odmenu.
25. Odvolací súd zistil z obsahu Zmluvy o poskytovaní služieb z 30.6.2017, že zmluvné strany si dohodli poskytnutie komplexných reklamných a marketingových služieb zo strany žalovaného pre žalobcu, špecifikovaných v článku I. bodu 3 predmetnej zmluvy. Z článku I. bodu 4 predmetnej zmluvy odvolací súd zistil, že žalobca sa zaviazal pre žalovaného poskytovať predmetné služby v čase a rozsahu, podľa objednávok žalovaného.
26. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca preukazoval dôvodnosť svojho nároku predmetnou zmluvou a faktúrami číslo 2018055 a číslo 2018057. Na pojednávaní 24.5.2022 žalobca predložil aj ďalšie dôkazy, na ktoré však súd prvej inštancie neprihliadal z dôvodu využitia sudcovskej koncentrácie konania.
27. Odvolací súd k predmetným faktúram ako dôkazným prostriedkom, na základe ktorých si žalobca uplatňuje peňažnú pohľadávku 3.000,00 eur za poskytnuté marketingové služby v zmysle predmetnej zmluvy, udáva:
28. Faktúra je všeobecne považovaná za účtovný doklad a je podľa § 10 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve preukázateľným účtovným záznamom a účtovným dokladom. Faktúra nezakladá práva a povinnosti, je iba účtovným dokladom, deklaruje účtovný záznam. Faktúra nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka ani v zmysle § 266 Obchodného zákonníka. Odvolací súd preto nepovažoval žalobcom predložené tieto dve faktúry za dôkaz o tom, že žalobca vykonal pre žalovaného reklamné, marketingové služby v mesiacoch december 2017 a január 2018. Samotné vyfakturovanie
sumy 1.500,00 eur mesačne v predmetných faktúrach ešte nezakladá povinnosť žalovaného tieto dve faktúry žalobcovi uhradiť, pretože faktúra nie je podľa § 44 Občianskeho zákonníka právnym úkonom, ktorý by zakladal vzájomné práva a povinnosti.
29. Odvolací súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zistil, že súd prvej inštancie v odseku 47. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu bol zo strany žalobcu riadne preukázaný a zároveň tvrdenia žalovaného o nedôvodnosti nároku neboli zo strany žalovaného riadne preukázané.
30. Odvolací súd konštatuje, že závery súdu prvej inštancie špecifikované v odseku 29. odôvodnenia tohto rozhodnutia, spočívajúce najmä v tom, že žalobca mal na základe predmetnej zmluvy nárok na paušálnu odmenu a zároveň faktúry vystavené zo strany žalobcu preukazujú dôvodnosť podanej žaloby, nie sú súdom prvej inštancie riadne odôvodnené, sú predčasné a nemajú ani oporu v dosiaľ vykonanom dokazovaní.
31. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, rozsudok súdu prvej inštancie je preto nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 C. s. p. Odvolací súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil záver o tom, že žalobca preukázal splnenie svojich povinností vyplývajúcich žalobcovi z predmetnej zmluvy a to iba na základe faktúr a zároveň nedostatočne odôvodnil aj svoj záver o dohode o paušálnej mesačnej odmene, ktorá má vyplývať z predmetnej zmluvy. Nevysporiadanie sa s takýmito - pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami
- je porušením práva na spravodlivý súdny proces, v rámci ktorého majú strany právo na riadne, zrozumiteľné, vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
32. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C. s. p.), pretože odvolanie žalovaného bolo dôvodné a zároveň neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 C. s. p.), ani na jeho zmenu (§ 388 C. s. p.).
33. Úlohou súdu prvej inštancie bude vec znova prejednať a vo veci rozhodnúť tak, aby bola zaistená spravodlivá ochrana procesných práv a oprávnených záujmov oboch strán sporu. Súd prvej inštancie je povinný prihliadať aj na dôkazy predložené a označené zo strany žalobcu na pojednávaní 24.5.2022. Úlohou súdu prvej inštancie bude posúdiť a riadne odôvodniť žalobcom uplatnený nárok žalobcu na základe dôkazov predložených, alebo označených stranami sporu. Odvolací súd zároveň dodáva, že nie je povinnosťou súdu vykonať každý dôkaz navrhnutý stranou sporu. Povinnosťou súdu nie je vykonať ani navrhnutý výsluch strany sporu, ktorý je iba podporným dôkazom za predpokladu, že preukázanie tvrdení strany sporu je možné preukázať aj iným spôsobom. Súd prvej inštancie je povinný vykonať a následne hodnotiť iba tie dôkazy predložené a označené stranami sporu, ktoré majú vplyv na rozhodnutie v prejednávanom spore. V prípade, ak niektorý z navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie nevykoná, je súd prvej inštancie povinný nevykonanie tohto dôkazu riadne odôvodniť. Dôkazné bremeno v súdnom konaní začatom na základe žaloby je na žalobcovi, nie naopak, že žalovaný musí preukazovať neoprávnenosť. Žalobca nemôže zaťažovať žalovaného negatívnym dôkazným bremenom, teda aby súd vyhovel žalobe, ak žalovaný nevyvráti tvrdenia žalobcu. Žalobca, ak chce byť v spore úspešný, musí preukázať oprávnenosť uplatnenej pohľadávky 3000,00 eur tým, že preukáže riadne vykonanie služieb špecifikovaných v článku I bodu 3 predmetnej zmluvy v čase a rozsahu, podľa objednávok žalovaného v zmysle článku I bodu 4 predmetnej zmluvy, za vykonanie ktorých vznikol následne žalobcovi nárok na odmenu vo výške 1.500,00 eur mesačne.
34. Odvolací súd dáva zároveň do pozornosti súdu prvej inštancie, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania je nevykonateľný, nejasný, pretože neobsahuje proti komu má úspešná strana sporu nárok na náhradu trov konania. Z ustanovenia § 255 ods. 1 C. s. p. vyplýva, že súd prizná strane sporu náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v spore a pre vykonateľnosť predmetného výroku je potrebné, aby súd
určil aj to, proti komu má úspešná strana sporu nárok na náhradu trov konania (ide teda o neúspešnú stranu sporu).
35. Súd prvej inštancie podľa § 391 ods. 2 C. s. p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v odôvodnení tohto rozhodnutia. Je povinný posúdiť a riadne odôvodniť žalobcom uplatnený nárok na základe dôkazov predložených, alebo označených stranami sporu a vykonaných v zmysle § 204 C. s. p. Tieto dôkazy je súd prvej inštancie povinný hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a až následne vo veci opätovne rozhodne a rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p.
36. Odvolací súd zrušil podľa § 396 odseku 3 C. s. p. aj výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov ako výrok viazaný k meritórnemu rozhodnutiu.
37. Podľa § 396 ods. 1, 3 C. s. p. o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci, pretože odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, preto o náhrade trov tohto odvolacieho konania nerozhoduje.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C. s. p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C. s. p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.
V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).