Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22CoCsp/6/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: Ľ. M., F.. XX.XX.XXXX, T. T. X/X, XXX XX U., o zaplatenie 9.959,46 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -126 zo dňa 03.11.2022, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Posudzovaný právny vzťah strán je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, keďže právny predchodca žalobcu, J. J., a. s. bola v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi J. J., a. s. a žalovaným bola dňa 02.12.2016 uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 13.000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 96 pravidelných mesačných splátkach vo výške 246,70 eura. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.06.2021 bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na žalobcu. Zaoberal sa tým, či právny predchodca žalobcu bonitu žalovanej náležite skúmal, či si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ako ,,ZoSÚ“). Keďže sa jedná o spor s ochranou slabšej strany (žalovaného), bol žalobca súdom vyzvaný na predloženie dôkazov o skúmaní bonity žalovaného. Prvoinštančný súd z predloženého vyjadrenia žalobcu zistil, že žalovaný mal deklarovať príjem vo výške 450 eur, ktorý mal byť overený dopytom do Sociálnej poisťovne. Pokiaľ ide o výdavky, tak žalobca uviedol, že existujúce záväzky predstavovali 0 eur. K uvedenému nepredložil žalobca žiaden doklad. Nie je zrejmé, z čoho mali pozostávať napr. výdavky na domácnosť a ani či výška zodpovedala skutočnosti. Ak sa má jednať o sumu životného minima, tak súd prvej inštancie zastáva názor, že nepostačuje, ak žalobca (právny predchodca) pri výdavkoch vychádzal iba zo sumy životného minima, resp. z maximálneho splátkového zaťaženia. Rovnako neboli

zohľadnené ani náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, len odhadom a striktne matematicky odkázal na maximálne splátkové zaťaženie, čo nemožno považovať za dostatočné skúmanie bonity dlžníka. Na základe uvedených zistení súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, aby právny predchodca skúmal príjmy a hlavne výdavky žalovaného. Z predložených listinných dôkazov takéto zisťovanie nevyplýva. Za týchto okolností právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t. j., že nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Keďže k vyhláseniu predčasnej splatnosti nedošlo, J. J., a. s. nemohla postúpiť žalobcovi dňa 22.06.2021 tzv. „živý úver“. Pokiaľ teda spoločnosť J. J., a. s. postúpila svoju pohľadávku na žalobcu, konala v rozpore s ustanovením o bankách, ale aj s ZoSÚ, a preto je zmluva o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon v zmysle . Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie žalobu zamietol.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa (ďalej len ,P“). Konštatoval, že žalobca nebol v konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, preto mu ich súd ani nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených , a . Namietal záver súdu prvej inštancie, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal výdavky žalovaného. Poukázal na to, že súdu predložil výpis z úverového registra bánk, v zmysle ktorého vykonal dňa 02.12.2016 (t. j. pred poskytnutím úveru) dopyt, v zmysle ktorého mal žalovaný pred poskytnutím úveru záväzky v bankových inštitúciách v celkovej výške 3.858 eura (celková angažovanosť), pričom súčet mesačných splátok všetkých záväzkov evidovaných v úverovom registri predstavoval sumu 120 eur. Tieto skutočnosti boli súdu riadne žalobcom oznámené v podaní zo dňa 21.06.2022, ktorého prílohou bol aj výpis z úverového registra bánk, pričom žalobca súdu jednoznačne uviedol, že „Poskytnutým úverom boli splatené všetky existujúce úvery (čl. II ods. 1 Zmluvy) a v rámci posudzovania bonity bolo preto brané do úvahy úverové zaťaženie žalovaného vo výške 0 €.“ Napriek tomu konajúci súd arbitrárnym a nepreskúmateľným spôsobom uzavrel, že žalobca nepredložil žiadny doklad o záväzkoch žalovaného. Z výpisu z úverového registra bánk vyplýva, že žalovaný mal pred poskytnutím úveru štyri existujúce záväzky a poskytnutý úver zo Zmluvy o splátkovom úvere bude použitý na úhradu týchto záväzkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal presnú vedomosť o záväzkoch žalovaného ako aj o výške ich mesačného splácania. Žalobca sa v ďalšom nestotožnil s právnym posúdením ust. ZoSÚ, v zmysle ktorého je veriteľ povinný z vlastných zdrojov získavať informácie o nákladoch na bývanie, dopravu, či domácnosť spotrebiteľa, keďže ide o informácie podliehajúce ochrane súkromia každej fyzickej osoby a banka ako veriteľ objektívne nemôže disponovať zákonnými prostriedkami ako tieto informácie získať, tak ako to v zmysle napádaného rozhodnutia požaduje súd. Výklad zákonných povinností veriteľa pri skúmaní výdavkov spotrebiteľa, tak ako ho v prejednávanej veci uviedol súd, je objektívne v praxi nemožný, pričom súd v tomto smere neuviedol ani jednej spôsob, ktorým je veriteľ oprávnený alebo má možnosť z vlastných zdrojov získať informácie o výdavkoch spotrebiteľa na dopravu, bývanie či domácnosť (s tým, že sumu životnému minima súd neakceptuje), a preto žalobcovi ani nie je zrejmé, aké úkony bolo pre splnenie súdom požadovaných povinností potrebné zo strany veriteľa vykonať, v dôsledku čoho je rozhodnutie aj v tomto smere neúplné a nepreskúmateľné. Pre úplnosť žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaný nepoprel tvrdenia žalobcu o skúmaní jeho bonity pred poskytnutím úveru, a to ani vo vzťahu k výške jeho príjmov ani vo vzťahu k jeho výdavkom, na základe čoho je nutné skutkové tvrdenia žalobcu v tejto súvislosti považovať za nesporné. Na základe vyššie uvedeného žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

7. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.

8. Pokiaľ žalobca potrebné zistenia v konaní odvodzoval od nerozporovaného tvrdenia žalovaným na základe ustanovenia , takýto postup v spotrebiteľských sporoch ( - ) nepovažuje odvolací súd za náležitý v prípade, že súd požaduje skutočné preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti. Súd prvej inštancie požadoval relevantný dôkaz o skúmaní bonity žalovaného pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ. Uvedený postup súdu prvej inštancie je v súlade s ustanovením , podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz) a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. Posúdenie splnenia podmienok na postúpenie bankovej pohľadávky a zároveň pohľadávky zo spotrebiteľského úveru je nevyhnutné pre vyhodnotenie právneho úkonu postúpenia z hľadiska jeho platnosti, resp. absolútnej neplatnosti, čo má priamy vplyv na posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu, teda na výsledok samotného sporu. Súd je vždy povinný ex offo skúmať aktívnu legitimáciu žalobcu a taktiež je ex offo povinný poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 679/18).

9. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

10. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie veriteľovi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou, ide teda o povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda nielen jeho príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

11. Správny je preto postup súdu prvej inštancie prihliadajúc na uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, že je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného jeho právny predchodca náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

12. Žalobca v odpovedi na výzvu súdu prvej inštancie tvrdil, že jeho právny predchodca disponoval informáciou o výške príjmu, ktorý dosahoval sumu 450 eur a bol overený dopytom od Sociálnej poisťovne. Zisťovanie príjmu žalovaného zo Sociálnej poisťovne, resp. z iného zdroja žalobca však nepreukázal.

13. Tvrdil, že existujúce záväzky žalovaného boli overené dopytom do úverového registra, z ktorého vyplýva, že žalovaný mal mesačné úverové zaťaženie v čase poskytnutia úveru vo výške 120 eur a výšku existujúcich záväzkov 3.858 eur. Predmetným poskytnutým úverom však boli tieto záväzky podľa žalobcu splatené. Overenie bonity malo byť realizované s prihliadnutím na výšku čistého príjmu 450 eur, existujúcich záväzkov už vo výške 0 eur a maximálnym splátkovým zaťažením (55 % z akceptovaného príjmu). Na základe uvedených údajov predstavoval ukazovateľ schopnosti splácať sumu 248 eur, pričom splátka vo výške 28 eur bola nižšia. Ako dôkaz svojich tvrdení žalobca predložil výpis z úverového registra jeho právneho predchodcu z vykonanej lustrácie ku dňu 02.12.2016, teda ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (č.l. 108 spisu), v ktorom sú uvedené údaje: celkový počet kontraktov: 30, počet finančných inštitúcií, v ktorých má klient kontrakty: 10, počet finančných inštitúcií deklarujúcich negatívne informácie: 0, zamietnuté žiadosti o úver: 14, existujúce kontrakty: 4, ukončený kontrakt: 1, celková angažovanosť: 3.558, dlžná suma: 0 a suma splátok: 120.

14. Odvolací súd podotýka, že nie je zrozumiteľne uvedené, či tento výpis zahŕňa údaje od všetkých slovenských bánk a pobočiek zahraničných bánk pôsobiacich na Slovensku. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do úverového registra banky, výpis z ktorého predložil žalobca, nie je ani dostatočné. Táto databáza nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Odvolací súd nepochybuje o povinnosti veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime, ako to využil v tomto prípade právny predchodca žalobcu, avšak tieto je povinný porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho výdavkoch. Zároveň odvolací súd dodáva, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o skúmaní rodinného stavu a vyživovacej povinnosti žalovaného.

15. Skúmanie bonity zo strany právneho predchodcu žalobcu bez overenia výšky čistého mesačného príjmu, celkového objemu výdavkov vrátane tých na živobytie, vyživovacích povinností, nie je postačujúce pre splnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné spomínané aspekty, napr. celkové mesačné výdavky žalovaného okrem úverových záväzkov, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Nemožno teda konštatovať, že zo strany právneho predchodcu žalobcu sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou.

16. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Právny predchodca žalobcu sa po tomto objasnení veci nemohol odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný plniť si povinnosti vyplývajúce z plánovanej zmluvy a pre nezvládnutý proces skúmania schopnosti splácať úver zo strany právneho predchodcu žalobcu je rozhodnutie vecne správne. Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je správny.

17. Z jednotlivých bodov rozsudku súdneho dvora (prvá komora) zo 6. júna 2019 vo veci C-58/18, MichelSchyns proti BelfiusBanque SA, vyplýva: Ako to bolo pripomenuté v bode 29 tohto rozsudku, aj keď smernicou 2008/48 sa harmonizujú len určité aspekty pravidiel členských štátov v oblasti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, z odôvodnenia 44 tejto

smernice vyplýva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť transparentnosť a stabilitu trhu a v očakávaní ešte širšej harmonizácie musia dbať na to, aby zaviedli vhodné regulačné alebo kontrolné opatrenia, uplatniteľné na veriteľov. Spájať tak povinnosť veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa s právnym dôsledkom, pokiaľ ide o správanie, ktoré má veriteľ prijať v prípade negatívneho posúdenia, nie je v rozpore s cieľom článku 8 ods. . V odôvodnení 26 tejto smernice sa totiž pripomína cieľ spočívajúci v posilnení zodpovednosti veriteľov a v ich odradení od toho, aby úvery poskytovali nezodpovedne. Navyše smernica 2014/17 prijatá, ako to pripomína jej odôvodnenie 3, v oblasti spotrebiteľských úverov týkajúcich sa nehnuteľností v nadväznosti na medzinárodnú finančnú krízu, ktorá preukázala, že nezodpovedné správanie účastníkov trhu môže podkopať základy finančného systému, aj keď sa neuplatňuje rationaetemporis a materiae, preukazuje vôľu normotvorcu Únie posilniť zodpovednosť veriteľov tým, že vo svojom článku 18 ods. 5 písm. a) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby „veriteľ poskytol úver spotrebiteľovi len vtedy, keď výsledok posúdenia úverovej bonity naznačuje, že je pravdepodobné, že povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa danej zmluvy vyžaduje“. Povinnosť veriteľa stanovená vnútroštátnymi právnymi predpismi zdržať sa uzavretia zmluvy o úvere v prípade, keď sa nemôže odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný vzhľadom na svoju finančnú a osobnú situáciu splatiť úver v súlade so zmluvou, teda nie je takej povahy, aby narušila cieľ článku 8 ods. alebo spochybnila principiálnu zodpovednosť spotrebiteľa dbať o svoje vlastné záujmy.

18. V súlade s § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ právny predchodca žalobcu mohol písomnou zmluvou postúpiť len pohľadávku proti žalovanému po konečnom termíne splatnosti úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru. Uvedený predpoklad musel byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. V danom prípade v zmysle § 11 ods. 2 prvá veta ZoSÚ pre porušenie § 7 ods. 1 ZoSÚ došlo na strane veriteľa k strate oprávnenia vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Z uvedených dôvodov nedošlo k zosplatneniu úveru zákonným spôsobom a nebola tak splnená podmienka podľa § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, a to že pohľadávka sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru (podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere termín konečnej splatnosti je 20.12.2024). Zároveň nedošlo k postúpeniu pohľadávky po konečnom termíne splatnosti, keď k jej postúpeniu došlo už 22.06.2021. Uvedené závery znamenajú nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, a v konečnom dôsledku zamietnutie žaloby.

19. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.

20. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa a potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. v spojení s ust. . Aplikujúc zásadu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí úspešnému žalovanému. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že žalovanému v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto mu ich náhrada nebola priznaná (čl. 4 ods. 2 v spojení s ). Procesne neúspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá, preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).