Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_16C-2-2014.pdf
PDF · 91.32 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/2/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Evou Vékonyovou v právnej veci navrhovateľa TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Bratislava, Staré Grunty 7, IČO 35 717 769, v konaní zastúpeného JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, so sídlom Bratislava, Na vŕšku 12 proti odporcovi I. N., štátnemu občanovi Slovenskej republiky, bytom T. XXX o zaplatenie 490,- eur s príslušenstvom a iné takto
rozhodol:
Návrh s a z a m i e t a.
Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia sumy 490,- eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne od 9.4.2011 do zaplatenia. Uviedol, že s odporcom ako dlžníkom uzatvoril zmluvu o úvere č. 320101193 na sumu úveru 900,- eur s poplatkom za správu úveru 621,- eur, spolu 1 521,- eur. Celú uvedenú sumu sa odporca zaviazal uhradiť v 13 mesačných splátkach po 117,- eur. Odporca uhradil z tohto úveru len 1 031,- eur, naposledy dňa 16.11.2011 sumu 30,- eur. Po tomto dni už napriek výzve navrhovateľa odporca nič na úver nezaplatil a navrhovateľ preto vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, ktorý sa tak stal splatným 8.4.2011 a dlžná suma z úveru je 490,- eur.
Pretože sa jedná o tzv. drobný spor, kedy predmet konania nedosahuje výšku 1 000,- eur, súd v zmysle § 115a ods. 2 v spojení s § 200ea O.s.p. rozhodol v predmetnej právnej veci bez pojednávania.
Z listín, ktoré navrhovateľ k svojmu návrhu na začatie konania pripojil, vyplýva nasledovné:
Navrhovateľ ako veriteľ uzatvoril dňa 31.5.2010 s odporcom ako dlžníkom zmluvu o úvere č. 320101193, podľa obsahu ktorej sa navrhovateľ zaviazal poskytnúť odporcovi úver vo výške 900,- eur, a to za odplatu a úrok 20 %, ktoré sú súhrne nazvané v zmluve ako poplatok za správu úveru a ten je vyčíslený na sumu 621,- eur. Odporca sa podľa zmluvy zaviazal splatiť navrhovateľovi úver spolu s poplatkom za správu úveru, v celkovej výške 1 521,- eur v 13 mesačných splátkach po 117,- eur, pričom prvá splátka je splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. V zmluve o úvere je uvedené, že priemerná hodnota RPMN je ku dňu podpisu zmluvy pri splatnosti úveru na 13 mesiacov 51,49 %. Podľa čl. 1 Obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere a sú predtlačené na druhej strane listu, kde na prvej strane listu je text zmluvy o úvere, má navrhovateľ právo požadovať vrátenie celej dlžnej sumy vrátane úrokov po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením ktorejkoľvek splátky v plnej výške. V čl. 1 Obchodných podmienok je ďalej uvedené, že RPMN činí pri splatnosti úveru na 13 mesiacov 206,73 %.
Podľa tvrdení navrhovateľa v návrhu odporca zaplatil na poskytnutý úver doposiaľ celkovo sumu 1 031,- eur. Listom navrhovateľa zo dňa 22.3.2011 bolo preukázané, že navrhovateľ vyzýval odporcu na riadne splácanie úveru. Listom zo dňa 2.5.2011 navrhovateľ odporcovi oznámil, že v súlade so zmluvnými podmienkami bol ku dňu 8.4.2011 zosplatnený celý úver.
Pomocou interaktívnej kalkulačky na portály www.fininfo.sk <http://www.fininfo.sk/> vykonal súd výpočet RPMN /ročnej percentuálnej miery nákladov/ pri vyššie uvedenom úvere odporcu a zistil, že RPMN pri úvere 900,- eur splatnom v 13 splátkach, s úrokom 20 % a odplatou 441,- eur ako dodatočným nákladom činí 446,45 %.
V danej veci tak bolo podľa súdu preukázané, že navrhovateľ poskytol odporcovi úver na základe zmluvy o úvere ako právnická osoba, podnikateľ a odporca je fyzická osoba, ktorej navrhovateľ úver poskytol bez uvedenia jeho účelu. V konaní nebolo preukázané, že by odporca pri uzatváraní úverovej zmluvy a čerpaní úveru konal v rámci svojho podnikania, zamestnania alebo povolania. Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že vzťah medzi účastníkmi konania zo zmluvy o úvere zo dňa 31.5.2010 je potrebné posúdiť ako vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, keď v zmysle § 2 a § 3 uvedeného zákona je zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, pričom veriteľ je právnickou osobou, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a dlžník, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V otázkach neupravených uvedeným zákonom sa vzťah medzi účastníkmi posúdi podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovení Obchodného zákonníka pokiaľ ide o zmluvu o úvere. Takto súd na danú vec aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia:
V zmysle § 4 ods. 1, 2 písm. j) a ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pri nesplnení tejto podmienky je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
Podľa § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere účastníkmi, odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere účastníkmi, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere účastníkmi, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že účastníci v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 497 Obchodného zákonníka uzatvorili zmluvu o úvere. Ide o formulárovú zmluvu s predtlačenými obchodnými podmienkami na druhej strane zmluvy, ktorú zmluvu pripravil navrhovateľ. Na základe tejto zmluvy navrhovateľ poskytol odporcovi spotrebiteľský úver vo výške 900,- eur, ktorý odporca aj v uvedenej výške čerpal a odporca sa zaviazal tento úver vrátiť navrhovateľovi spolu s 20 % úrokom. V predmetnej zmluve o úvere sa nachádzajú dva údaje týkajúce sa RPMN /ročná percentuálna miera nákladov/. Jednak je to údaj o priemernej hodnote RPMN ku dňu podpisu zmluvy pri splatnosti úveru na 13 mesiacov 51,49 % a potom v čl. 1 Obchodných podmienok uvedený údaj, že RPMN činí pri splatnosti úveru na 13 mesiacov 206,73 %. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že ani jeden z uvedených údajov nepredstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov vychádzajúcu z obsahu zmluvy o úvere. S ohľadom na podmienky úveru je totiž RPMN tohto úveru 446,45 %, a nie ako je uvádzané v zmluve. Vychádzajúc z účelu uvádzania hodnoty RPMN v zmluvách o úvere, tým je nepochybne poskytnutie možnosti spotrebiteľovi presvedčiť sa na základe tohto údaju o výhodnosti úveru, je nepochybné, že uvedenie nesprávneho údaja RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má z hľadiska ochrany spotrebiteľa rovnaké dôsledky ako úplná absencia tohto údaju v zmluve. V tomto zmysle súd potom prijal záver, že predmetná zmluva o úvere v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch neobsahuje povinný údaj o RPMN a s prihliadnutím na skutočnosť, že odporca úver na jej základe čerpal, je síce zmluvou platnou, avšak úver je považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Navrhovateľ tak nemá právo na zaplatenie dojednaného úroku 20 % z poskytnutého úveru 900,- eur.
Súd ďalej dospel k rovnakému záveru aj pokiaľ ide o dojednanú odplatu za poskytnutie úveru. Odporca sa v zmluve zaviazal zaplatiť navrhovateľovi aj odplatu za poskytnutie úveru, ktorá nie je v zmluve o úvere vyčíslená, ale je uvedené, že spolu s 20 % úrokom z úveru /tiež bez vyčíslenia/ tvorí poplatok za správu úveru v celkovej výške 621,- eur. Súd je toho názoru, že uvedené dojednanie odplaty za poskytnutie úveru je neplatné. Účastníci úverovej zmluvy si môžu v zmysle § 499 Obchodného zákonníka dojednať odplatu pre veriteľa za záväzok poskytnúť úver. V danom prípade však treba mať na zreteli, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, v ktorej na jednej strane vystupuje dodávateľ, veriteľ, ktorý je profesionálom, ktorý má k dispozícii určité odborné skúsenosti, znalosti a materiálne možnosti, ktoré sú nepochybne väčšie ako je to u spotrebiteľa. Tento dodávateľ predkladá spotrebiteľovi formulárový návrh zmluvy, ktorý si sám vypracoval, pozná ho a sú mu tak zjavné jeho práva a povinnosti z budúceho zmluvného vzťahu. Na druhej strane spotrebiteľ, ktorý chce uzatvoriť zmluvu s dodávateľom, nedisponuje materiálnym, odborným a iným vybavením ani skúsenosťami a schopnosťami. K podpisu sa mu predkladá návrh zmluvy, ktorý je minimálne v časti obchodných podmienok, ktoré sú bežnou súčasťou spotrebiteľských úverových zmlúv, obsiahly a často plný pojmov, ktorým spotrebiteľ ani nemôže rozumieť. Preto je pre takéhoto spotrebiteľa obtiažne, aby si riadne a do všetkých dôsledkov uvedomil rozsah svojich práv a povinností z budúceho záväzkového vzťahu. Za takejto situácie je preto potrebné poskytnúť spotrebiteľovi väčšiu právnu ochranu, ktorá tak bude viesť k rovnovážnemu stavu práv a povinností medzi ním a dodávateľom. Jedným zo spôsobov takejto právnej ochrany je aj ustanovenie, podľa ktorého odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády (§ 3 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Aby tento prostriedok právnej ochrany spotrebiteľa nevyšiel nazmar, je podľa súdu podstatné, aby výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru bola jasne a zrozumiteľne v zmluve o spotrebiteľskom úvere určená. Ustanovenie ako je uvedený § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z.z. má aj svoju prevenčnú funkciu, ktorá musí viesť k tomu, aby sa spotrebiteľ ešte pred uzatvorením zmluvy mohol z jej obsahu presvedčiť, či toto ustanovenie je zo strany dodávateľa dodržané a on môže do záväzkového vzťahu s dodávateľom vstúpiť. Na základe uvedených záverov sa súd domnieva, že dojednanie odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru spôsobom, akým je to v predmetnej úverovej zmluve účastníkov /odplata a úrok 20 %, ktoré sú súhrne nazývané ako poplatok za správu úveru a ten je vyčíslený na sumu 621,- eur/, nie je dojednaním odplaty za poskytnutie úveru jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktorý bez ďalšieho umožňuje spotrebiteľovi presvedčiť sa o dodržaní § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. V tomto zmysle sa potom jedná o ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
teda neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Na základe uvedených záverov má tak navrhovateľ právo len na vrátenie istiny úveru 900,- eur, ktorý odporca čerpal. Keďže na tento úver už odporca podľa tvrdení navrhovateľa zaplatil spolu 1 031,- eur, odporca ani na istine poskytnutého úveru navrhovateľovi nič nedlží. Z tohto dôvodu súd návrh navrhovateľa zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol v konaní plne úspešný, a preto má v zmysle uvedeného ustanovenia O.s.p. právo na náhradu trov konania. Keďže však odporcovi doposiaľ žiadne trovy konania nevznikli, súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd (dvojmo).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu, ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O.s.p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu podľa osobitného predpisu.