Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21CoE-482-2012.pdf
PDF · 77.12 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/482/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, Senica, Vajanského 17, IČO: 37 847 635, proti povinnej: V. R., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom R., C. Y.. XXXX/XX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Viery Kučerovej, v zastúpení JUDr. Ing. Zuzany Dobrodenkovej, PhD., Exekútorský úrad Holíč, Námestie Sv. Martina 9 pod sp. zn. EX 848/2009, pre vymoženie 179,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 3Er/383/2009 - 18 zo dňa 26. septembra 2012, t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a o trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 37 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), h) a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok), § 19, § 20, § 103 a § 104 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok) a § 7 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník). Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil s poukazom na ust. § 196, § 197, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom na smrť povinnej nakoľko vymáhaná povinnosť z exekučného titulu neprešla na jej právnych nástupcov (dedičov) z dôvodu zastavenia dedičského konania, pretože povinná zanechala len nepatrný majetok, súd neposudzoval majetnosť alebo nemajetnosť povinnej, nakoľko v čase rozhodovania o zastavení exekúcie neexistuje spôsobilý účastník na strane povinnej. V tomto prípade nedošlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pri splnení ktorého by bolo možné oprávnenému uložiť nahradiť trovy exekúcie. Posudzovanie majetnosti povinnej prichádza do úvahy, len ak povinný existuje alebo ak vymáhaná povinnosť z exekučného titulu prejde na jeho právnych nástupcov (dedičov). Pokiaľ však už povinná zomrela a vymáhaná povinnosť z exekučného titulu neprešla na jej právnych nástupcov (dedičov), nemožno uvažovať o jej majetnosti či nemajetnosti. Nemožno totiž klásť na ťarchu oprávnenému, že došlo k smrti povinnej, keďže bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie nie je nemajetnosť povinnej, ale strata jej spôsobilosti byť účastníkom konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a v spojení s ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor a navrhol uznesenie v napadnutej časti (výroková časť i. a iii.) zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Súdny exekútor predovšetkým poukázal na to, že dôvodom zastavenia exekúcie bola prednostne nemajetnosť povinnej, nakoľko Okresný súd Skalica v dedičskej veci po poručiteľovi (povinná) rozhodol o zastavení exekúcie pre nemajetnosť, a teda nemajetnosť povinnej bola preukázaná už pred rozhodovaním súdu o zastavení exekúcie. Súdny exekútor zastáva názor, že ak zomrie povinný, ktorý je fyzickou osobou, je možné v exekúcií pokračovať proti jeho dedičom. Ak však je dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť (§ 175h Občianskeho súdneho poriadku), musí exekúciu zastaviť. V takomto prípade pre zastavenie exekúcie nestačí iba smrť povinnej, spôsobujúca zánik jeho spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania, ale k tomuto nedostatku procesnej podmienky musí ako kumulatívna podmienka existovať rozhodnutie súdu o zastavení dedičského konania z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok. Na záver súdny exekútor uviedol, že pokiaľ mu nie je za výkon exekučnej činnosti priznaná odmena, ide o vážny zásah do ekonomickej nezávislosti súdneho exekútora, ktorý nevie a ani nemôže vopred predpokladať vznik situácie, že dôjde k zániku povinného ako subjektu a že následne súd rozhodne o nepriznaní trov exekúcie. Podľa princípu zachovania spravodlivej rovnováhy nemožno od súdneho exekútora požadovať, aby trovy exekúcie, ktoré vznikli plnením funkcie štátu znášal súdny exekútor, pritom nie je žiadnym spôsobom napojený na štátny rozpočet. Zároveň poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2011.
K odvolaniu súdneho exekútora sa vyjadril oprávnený, pričom s poukazom na ust. § 256 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku zastáva ten názor, že výkon rozhodnutia možno nariadiť a uskutočniť proti dedičovi toho, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, ak osoba dediča a rozsah dedičstva sú preukázané právoplatným rozhodnutím. V uvedenom prípade súd dedičské konanie zastavil v zmysle § 175h ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a teda neprišlo k prechodu práv a povinností na dediča. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie súdneho exekútora zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa.
K odvolaniu súdneho exekútora sa taktiež vyjadrila Jarmila Nováková (osoba, ktorá na základe rozhodnutia Okresného súdu Skalica v dedičskej veci po neb. Ivete Horinkovej (povinná) prevzala nepatrný majetok, nakoľko táto sa postarala o pohreb poručiteľky) a uviedla, že exekúciu nemožno viesť predovšetkým proti osobe, ktorá sa z vlastných prostriedkov postarala o pohreb nemajetnej poručiteľky. Rozhodnutie o trovách exekúcie ponechala na rozhodnutie súdu na základe ním zistených výsledkov dokazovania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 57 ods. 5 v spojení s § 243b ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 2 písm. a) OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia súdom prvého stupňa, avšak z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami súdneho exekútora a pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) ešte nasledovné:
Smrť povinnej znamená stratu jej spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania. Potom je potrebné posúdiť, či povinnosť z exekučného titulu prešla na jej právnych nástupcov (dedičov). Ak vymáhaná povinnosť na dedičov neprešla z dôvodu zastavenia dedičského konania, pretože povinná nezanechala žiaden majetok, resp. zanechala iba nepatrný majetok, musí byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Použitie ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku prichádza do úvahy len v prípade, že povinná právne existuje, avšak súdny exekútor zistil jej nemajetnosť, a teda v takom prípade je možné zastaviť exekúciu z dôvodov procesnej ekonómie, t. j. ak po vykonaní úkonov súdneho exekútora smerujúcich k zisteniu majetku povinnej nie je zistený žiadny majetok povinnej alebo je jeho hodnota nepostačujúca na krytie trov exekúcie, a realizácia exekúcie by viedla len k zvýšeniu týchto trov, ktoré by nemohli byť z výťažku uspokojené. V tomto prípade možno odkázať taktiež na súdnym exekútorom poukázané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2011 zo dňa 29. februára 2012 a predovšetkým na Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča k predmetnému Uzneseniu pripojené.
Pri aplikácii § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Nejde o rovnaký prípad pri zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ako je prípad, keď dôjde k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. V danom prípade na strane povinnej ide o neexistujúci subjekt, ktorý neumožňuje exekúciu viesť a vôbec v nej pokračovať, pričom prvoradým hľadiskom tu nie je majetok povinnej, ale neexistencia povinnej, v prípade neexistencie povinnej je neexistencia jej majetku druhoradým hľadiskom, ktorý nebol prioritným pre rozhodnutie súdu o neprípustnosti exekúcie (následne k zastaveniu exekúcie). Smrť povinnej nemohol oprávnený ani pri náležitej opatrnosti predpokladať, oprávnený zastavenie konania nezavinil a jeho dôvod nemohol predvídať, nakoľko Návrh na vykonanie exekúcie oprávnený doručil súdnemu exekútorovi dňa 19.03.2009, pričom povinná v zmysle Oznámenia o úmrtí Matričného úradu Holíč zomrela dňa XX.XX.XXXX.
Preto odvolací súd uzavrel, že aplikácia ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, kedy by mal trovy exekúcie znášať oprávnený, nie je naplnená. Oprávnený nemohol predpokladať smrť povinnej. K zastaveniu exekúcie nedošlo v súvislosti s neexistenciou majetku účastníka, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
Na záver je potrebné uviesť, že súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (mutatis mutandis Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983). Exekučný poriadok je založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné na úhradu trov zaviazať oprávneného. Preto treba zvážiť, či možno v rámci ústavne konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 272/08 z 22. októbra 2008).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.