Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/38/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok v konaní pred sudcom JUDr. Romanom Majerským, v právnej veci navrhovateľa: X. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. S. B. X-X/XX, M., Rakúska spolková republika, občan Rakúskej spolkovej republiky, zastúpený: Advokátska kancelária MHS Legal, s. r. o., so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 36 866 687, proti odporkyni: S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, N. F., zastúpená: JUDr. Roman Klimek, advokát, so sídlom Radničné námestie 5, Pezinok, o určenie vlastníckeho práva, takto

rozhodol:

Súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporkyni trovy právneho zastúpenia v sume 7.477,86 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo XXX, vedeného Okresným úradom Senec, odbor katastrálny, pre okres Senec, obec N. F., katastrálne územie N. F. a to pozemku parcela registra „C“ číslo XX o výmere 1.446 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria; pozemok parcela registra „C“ číslo XX o výmere 1.556 m2, druh pozemku záhrady; stavby rodinný dom súpisné číslo XXX, orientačné číslo XX postavený na parcele registra „C“ číslo XX.

Návrh odôvodnil tým, že dňa 01.08.1990 uzavrel s P. B. zmluvu o dôverníckej správe (tzv. Treuhandsvereinbarung), na základe ktorej sa mala stať P. B. tichou spoločníčkou spoločnosti Dobar- Balaz Kaffee-Hotel-Weinstube. P. B. mala konať ako správca majetku navrhovateľa. Rovnakého dňa 01.08.1990 uzavrel navrhovateľ s menovanou ďalšiu zmluvu o dôverníckej správe, na základe ktorej bolo dohodnuté, že P. B. nadobudne ako správkyňa vo vlastnom mene ale na účet navrhovateľa nadobudne do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XXX, vedeného Okresným úradom Senec, odbor katastrálny, pre okres Senec, obec N. F., katastrálne územie N. F. a to pozemku parcela registra „C“ číslo XX o výmere 1.446 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria; pozemok parcela registra „C“ číslo XX o výmere 1.556 m2, druh pozemku záhrady; stavby rodinný dom súpisné číslo XXX, orientačné číslo XX postavený na parcele registra „C“ číslo XX. Dňa 26.10.1990 uzavrela P. B. ako správkyňa majetku navrhovateľa s X. C. kúpnu zmluvu, ktorou nadobudla vyššie uvedené nehnuteľnosti na účet navrhovateľa. Uvedená zmluva bola zaregistrovaná na Štátnom notárstve dňa 28.11.1990. Kúpna cena bola v celosti zaplatená z výlučných finančných prostriedkov. Po prevode vlastníckeho práva prestala P. B. s navrhovateľom komunikovať. V roku 1995 navrhovateľ zistil jej aktuálnu adresu a požiadal ju o prevod vlastníckeho práva v zmysle bodu 4 zmluvy o dôverníckej správe. K prevodu došlo až v roku 2003, keď dňa 25.07.2003 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Správy katastra Senec o povolení vkladu vlastníckeho práva. Navrhovateľ bol v tom čase, od 16.11.2001 v manželskom zväzku

s odporkyňou. Na základe potvrdenia z 19.12.2002 podpísaného P. V. (predtým B.) bolo potvrdené, že kúpna cena sa považovala v plnom rozsahu za zaplatenú, teda, že nehnuteľnosti nadobudla P. V. ako správkyňa majetku navrhovateľa a kúpnu cenu už navrhovateľ zaplatil pôvodným kupujúcim. Vzhľadom k týmto skutočnostiam mal navrhovateľ za to, že bol výlučným vlastníkom uvedených nehnuteľností, nakoľko na ich nadobudnutie boli použité jeho výlučné finančné prostriedky. P. B. nadobudla uvedené nehnuteľnosti iba ako správkyňa z dôvodu, že navrhovateľovi k nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľností bránil v tom čase platný devízový zákon.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k návrhu uviedla, že návrh je nedôvodný. Ako dôvod uviedla, že predmetné nehnuteľnosti nadobudli účastníci počas trvania manželstva a s poukazom na závery konštantnej judikatúry, že keď bola kúpna zmluva na kúpu veci uzavretá obidvomi manželmi ako kupujúcimi a hoci kúpna cena bola zaplatená výlučne z prostriedkov jedného z manželov, tak sa vec stáva predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu, zmluvy o dôverníckej správe, kúpnou zmluvou z 26.10.1990, vkladovým spisom V-647/03, predmanželskou zmluvou, výsluchom účastníkov, ostatného obsahu spisu a zistil nasledujúci skutkový a právny stav.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní uviedol, že navrhovateľ z dôvodu, že ako cudzí štátny príslušník nemohol nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v roku 1990 na území ČSSR, preto tak učinil formou zmluvy o dôverníckej správe uzavretej s P. B.. Pani B. uzavrela s X. C. starším a X. C. mladším ako predávajúcimi kúpnu zmluvu, na základe ktorej títo previedli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom konania, pričom kúpna cena za tieto nehnuteľnosti bola vyplatená z výlučných finančných prostriedkov navrhovateľa, o čom svedčila aj listina s hlavičkou firmy, ktorú prevádzkoval navrhovateľ, na ktorej listine boli rukou písané sumy, ktoré predstavovali odovzdanú kúpnu cenu za predávané nehnuteľnosti predávajúcim. Neskôr uzavrela P. B. v tom čase s priezviskom V., kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva na kupujúceho navrhovateľa a jeho manželku. Na zaplatenie kúpnej ceny za prevádzané nehnuteľnosti v zmysle zmluvy z roku 2003 sa použili finančné prostriedky patriace výlučne navrhovateľovi, ktoré boli zaplatené v roku 1990 na základe splátkového kalendára založeného na č. l. 24 spisu. Odporkyňa zo svojho výlučného vlastníctva nepriložila žiadne finančné prostriedky, ani neboli na kúpu nehnuteľnosti použité finančné prostriedky zo spoločného majetku. Mal preto za to, že došlo k transformácii výlučného vlastníctva navrhovateľa, ktorý mal predtým v roku 1990 podobu uhradenej kúpnej ceny na výlučné vlastníctvo navrhovateľa v podobe predmetných nehnuteľností. V prípade, ak by odporkyňa použila zo svojich výlučných prostriedkov, prípadne zo spoločných prostriedkov účastníkov na kúpu predmetných nehnuteľností, bolo by možné za určitých okolností uvažovať o možnosti do nadobudnutia bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Preukázaný skutkový stav však tomu nenasvedčoval, aj keď odporkyňa sa snažila navodiť dojem, že na kúpu bola použitá časť finančných prostriedkov iných ako vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa. Poukázal na predmanželskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania v roku 2001, na základe ktorej odporkyňa súhlasila, že v prípade kúpy predmetných nehnuteľností bude len ich užívateľka a vzdala sa svojich nárokov z titulu vlastníctva. Zároveň poukázal na judikát R 42/1972, v ktorom je vyjadrená subrogačná zásada, v zmysle ktorej nejde o nadobudnutie do vlastníckeho práva do režimu bezpodielového spoluvlastníctva v prípade, ak bola vec získaná výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola v osobnom vlastníctve jedného z manželov, potom je takto získaná vec naďalej v osobnom vlastníctve tohto manžela. Predmanželskú zmluvu predložili iba z dôvodu, že jej podpísanie bolo návrhom odporkyne, ktorá túto zmluvu vypracovala a dala ju navrhovateľovi podpísať a obsahuje jej prejav vôle vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam. Zároveň malo ísť o zabezpečenie skutočnosti, že cudzinci nemohli podľa vtedy platného devízového zákona nadobúdať nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva na území Slovenskej republiky.

Písomným vyjadrením doplnil, že navrhovateľ v roku 1990 nebol podľa vtedy platného devízového nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na území Česko-slovenskej federatívnej republiky. V čase uzavretia druhej kúpnej zmluvy platil devízový , podľa ktorého mohol v zmysle cudzozemec nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v tuzemsku len ak bude nehnuteľnosť nadobudnutá do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Vec nadobudnutá počas trvania manželstva z výlučných prostriedkov patriacich iba jednému z manželov sa nestáva predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Navrhovateľ sa nikdy nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností inak ako ich nadobudnutím do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vôľu účastníkov pri druhej kúpnej zmluve bolo potrebné vykladať práve s poukazom na nevyhnutnosť nadobúdania v režime bezpodielového spoluvlastníctva. Predmanželská zmluva bola platným právnym úkonom a ak by aj nebola, v nej vyjadrená vôľa účastníkov je stále platná.

Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že približne v roku 1990 chcel založiť firmu na Slovensku, na to bolo potrebné, aby mala sídlo na Slovensku. Našiel si pozemok, ale bolo mu oznámené, že ako cudzinec ho nemôžem priamo kúpiť. S pani B. sa dohodol, že nadobudne ten pozemok, všetko pripravili, peniaze odovzdal X. C.. C. a B. kúpnu zmluvu podpísali, o dva dni po podpise zmluvy sa B. stratila. Mal zviazané ruky, nemal dom, pracovníčku, nemohol založiť firmu. Chcel organizovať koncerty s filharmóniou, mal už všetko pripravené. Medzičasom spoznal svoju exmanželku, ktorá mu pomáhala v domácnosti, to bolo v roku 1992, medzičasom sa zblížili, mala vtedy už dve deti a jej bývalý partner ju bil. Opýtala sa ho, či by mohla užívať jednu izbu z domu pre seba a svoje deti. V tomto čase sa do nej zamiloval, pani B. nevedeli nájsť. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu z Nemecka sa ho snažila B. vyhodiť z tohto domu a spätne žiadať nájomné. Poznali právnu zástupkyňu B., preto mohli jeho právni zástupcovia začať komunikovať. Záver celej komunikácie bol, že B. uznala, že dom mu patrí. O tomto všetkom vedela odporkyňa, s ktorou ešte vtedy nebol zosobášený. Po zlých skúsenostiach so B. sa preto rozhodol uzavrieť s odporkyňou predmanželskú zmluvu. V tejto zmluve bolo definované všetko, aj čo sa týka výnosov z majetku. Každému bolo jasné, že bola iba užívateľkou tohto domu a nie vlastníčkou a v tej zmluve jej ponúkol, že keď sa dom predá, niečo jej z predaja odovzdá. Potom viedli šťastné manželstvo až do roku 2008. V roku 2008 chcel predať dom aj pozemok, mali dohodnutí termín u realitnej maklérky kvôli podpisu zmluvy, čo napokon odporkyňa odmietla. Bol prekvapený, pýtal sa jej prečo, povedala, že to chce nadobudnúť pre seba a svoje deti. Pred uzatvorením zmluvy v roku 2003, kde bola predávajúcou P. V. prebehla mailová komunikácia medzi právnymi zástupcami a jedinou možnosťou, aby bol zapísaný v katastri nehnuteľností bolo, že si zoberie odporkyňu za manželku. Keby vedel, že o tri až štyri roky vstúpi Slovensko do Európskej únie, tak by sa tohto postupu ušetrilo. V roku 2009 a 2010 mu odporkyňa povedala, že má záujem dom s pozemkom kúpiť, cenu jej povedal na 150.000,- €, ona mu povedala, že má prísľub na poskytnutie úveru vo výške 99.000,- €. S týmto súhlasil, v roku 2010 kontaktoval právneho zástupcu, ktorý mu povedal, že sa veci neposúvajú vpred. Nakoniec sa žiadna zmluva neuzavrela, podal návrh na súd na určenie vlastníckeho práva. V roku 1990 osem až deväťkrát navštívil C., kúpnu cenu im splatil v splátkach v hotovosti. Po poslednej splátke došlo k uzavretiu zmluvy medzi X. C. a B., zatiaľ čo on sedel v aute. Kúpna cena podľa zmluvy v roku 2003 sa nevyplatila, ona mu potvrdila, že už všetko bolo vyplatené. Táto druhá zmluva bola iba formalita. Predmanželskú zmluvu pripravila odporkyňa ako aj zmluvu z roku 2003. On tieto zmluvy iba podpísal, dôveroval jej. Obsah predmanželskej zmluvy bol aj v nemčine. Obsah zmluvy z roku 2003 mu nevysvetlila. Účel zmluvy z roku 2003 bol, že jeho vtedy ešte priateľka povedala, že keď si ju zoberie za manželku, vtedy bude zapísaný do katastra, cieľom zmluvy bolo, aby bol zapísaný v katastri. Predmetná zmluva bola vypracovaná odporkyňou a keď to bolo treba podpísať, tak to podpísal. Návrh zmluvy bol napísaný aj v nemeckom jazyku a tento si prečítal. Podpis tejto zmluvy bola spoločná vôľa. Iné právne kroky nepodnikol v čase uzatvárania zmlúv preto, aby mohol nehnuteľnosti nadobudnúť do osobného vlastníctva, napriek tomu, že už boli manželia, bez toho, aby sa vzali to nebolo možné. Vyporiadanie s odporkyňou v prípade, že by táto nehnuteľnosť bola výlučne jeho bolo napísané v predmanželskej zmluve. Nemal vedomosť o tom, keď podpisoval predmanželskú zmluvu, že táto nemala v tom čase na území Slovenskej republiky oporu, zmluva bola zmluva pre neho. V Rakúsku to platí.

Pri opätovnom vypočutí navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že podpísal predmanželskú zmluvu, potom tam bola kúpna zmluva, v ktorej vystupovali s odporkyňou ako účastníci, v tejto zmluve si všimol slovo bezpodielové spoluvlastníctvo, ale bolo mu vysvetlené, že to tak musí byť, aby mohol byť v katastri nehnuteľností. Bolo to pre neho v poriadku, pretože odporkyňa vždy vedela, že ten dom je jeho. O tomto nebola nikdy diskusia, až keď chcel predať dom v roku 2008 - 2009. Vtedy dom potreboval predať, ale odporkyňa povedala, že to nepodpíše. Následne sa dohodli, že nepotrebuje dom, odporkyňa mu dá 150.000,- € a všetko je vyriešené. Existovala medzi nimi komunikácia prostredníctvom e-mailov, kde mu uviedla, že jej banka poskytla 99.000,- €, s čím súhlasil, že zvyšok mu doplatí v splátkach. Dva roky sa nič nedialo, až podal túto žalobu. Dvanásť rokov tam býval s jej deťmi, švagrinou a nevedel ešte s kým,

dom potom opustil, vedel v akom stave dom opúšťal a v akom stave je teraz. Dom bol v tip - top stave, v dome bol naposledy po svadbe. Ak investovala po tomto období, to už nevedel posúdiť. Pred svadbou odporkyňa do nehnuteľnosti neinvestovala, s výnimkou nožníc do záhrady alebo hadice. Pred uzavretím kúpnej zmluvy z roku 2002 zvažoval založenie spoločnosti s ručením obmedzeným a nadobudnutie nehnuteľného majetku do jej majetku. V kúpnej zmluve z roku 2002 bolo uvedené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov preto, že keď našli B., boli dve možnosti, buď cez spoločnosť s ručením obmedzeným alebo cez sobáš. Rozhodli sa pre sobáš, pretože to bolo výhodné aj pre ňu, pretože mohla v Rakúsku pracovať, poznali sa dvanásť rokov, nikto od druhého nič zlé neočakával, bezpodielové spoluvlastníctvo v zmluve muselo byť uvedené, inak by sa nedostal do katastra nehnuteľností. Zmluvu nechala vypracovať odporkyňa. Nevedel posúdiť, či by odporkyňa dokázala vypracovať kúpnu zmluvu, keď nemá právnické vzdelanie. Poznal osobu Q.. T., ktorá v prípade pani B. pracovala pre neho. Kúpnu zmluvu z roku 2002 podpisoval tak, že, odporkyňa bola na Slovensku, nechala zmluvu vypracovať, prišla za ním do Viedne a zmluvu podpísal. Odporkyňa sa na kúpe predmetnej nehnuteľnosti nepodieľala finančnými prostriedkami, keď kupoval, tak odporkyňu ani nepoznal. Nehnuteľnosť kupoval v roku 1990. Odporkyňa tvrdila, že mu dala 8.000,- €, určite mu tie peniaze nedávala do ruky, do predmanželskej zmluvy dali sumu 30.000,- € a desať rokov po tom, pretože nemal s tým problém. Už na pojednávaní sa o tom hovorilo, dala mu nejaké peniaze. Nevedel, či prijal od odporkyne v rozpätí rokov 1992 - 2002 finančný obnos, ktorý by bol použitý na kúpu domu, ak by mu to dala naraz, tak by o tom vedel, to bolo rozhodujúce. Ak rozdelil 8.000,- € v rozpätí desiatich rokov na mesiace po 100,- € mesačne a to nevedel, či po takýchto malých, ale 8.000,- € mu naraz nedala. V roku 2009 jej ponúkol 150.000,- € ako odstupné, výplatu za to, keď zostane ona výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, pretože v roku 2009 ešte neboli takto rozhádaní, nemyslel na nič zlé, ale keď sa nič nekonalo, musel podať žalobu. Chcel to prenechať jej a jej synom. Iba tam bývali sa nič sa nedialo, preto podal žalobu. Sumu 150.000,- € v roku 2009 mala zaplatiť odporkyňa, aby mala dom a pozemok navždy pre seba.

Odporkyňa prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní uviedla, že pri právnom posúdení uplatneného nároku navrhovateľa vychádzal z hmotného práva, ktoré v danom prípade je upravené a nasledujúcich (ďalej len „“), ktoré určujú, ktoré veci nadobúdajú manželia do bezpodielového spoluvlastníctva a za akých okolností. Podľa jeho právneho názoru, ktorý bol podporený aj do spisu založenou judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky bolo pre právne posúdenie, či predmetné nehnuteľnosti patria alebo nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania dôležité nie akú povahu mali finančné prostriedky použité na nadobudnutie majetku, ale to, že manželia ako nadobúdatelia vlastníckeho práva k veci spoločne prejavili vôľu túto vec nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva. Bolo preto pre právne posúdenie prejednávanej veci irelevantné preukazovanie zaplatenia kúpnej ceny C. ako to bolo založené v spise na č. l. 24, pričom aj napriek tomu, že to nemalo právny význam pre túto vec, poukázal na obsah kúpnej zmluvy z roku 2003, ktorú slobodne a dobrovoľne podpísal aj navrhovateľ, v ktorej sa konštatuje, že kupujúci prehlasujú, že všetky dane a poplatky, ktoré vzniknú z predmetnej kúpy budú znášať samy. Ďalej uviedol, že celý postup navrhovateľa ako cudzieho štátneho príslušníka v období rokov 1990 v konečnom dôsledku mohol znamenať postup, ktorý bol v rozpore s platným právom a v rozpore s dobrými mravmi. Predložená predmanželská zmluva je neplatným právnym úkonom to z viacerých dôvodov, ktorými sú jednak, že inštitút predmanželskej zmluvy slovenský právny poriadok nepozná ako aj to, že ak chceli manželia uzavrieť dohodu, ktorou chceli zúžiť rozsah ich bezpodielové spoluvlastníctvo, museli tak urobiť formou notárskej zápisnice, aby táto dohoda mala predpokladané právne účinky. Zároveň poukázal na ďalšiu právnu zásadu občianskeho práva, že sa nikto nemôže vzdať svojho práva skôr, než ho nadobudne. Taktiež poukázal na skutočnosť, že neskorší právny úkon vo forme kúpnej zmluvy z roku 2003 zrušil predchádzajúci právny úkon vo forme uzavretej predmanželskej zmluvy, pokiaľ by táto bola platná.

K písomnému vyjadreniu navrhovateľa uviedol, že jeho obsah považoval vo vzťahu k uvedenej skutkovej chronológii udalostí skôr za kontraproduktívny vo vzťahu k jeho celkovej argumentácii v prospech uplatneného nároku. Nepoznal žiaden právny inštitút slovenského právneho poriadku, ktorý by umožňoval to, aby niekto iný nadobúdal vlastnícke právo v prospech niekoho iného bez toho, aby osoba, v prospech ktorej sa taký úkon robí, figurovala aj v katastri nehnuteľností ako vlastník. Ak navrhovateľ odkazoval na príslušné ustanovenie devízového zákona, toto bolo len podporným právnym pravidlom nižšej právnej sily, keď iba v upravuje za akých podmienok nadobúdajú manželia veci do spoločného vlastníctva. Zo všetkého, čo doteraz navrhovateľ v konaní uviedol, mu vyplývalo, že úmyslom navrhovateľa bolo nájsť spôsob akým obísť zákony Slovenskej republiky za

účelom nadobudnutia majetku na jej území. Záverom toho bolo, že všetko, čo preto urobil, bolo nie legálnym spôsobom. Nepriamo mu z toho vyplývala aj myšlienka, že chcel odporkyňu, aby zabezpečil realizáciu svojho zámeru v tomto celom zneužiť. Zopakoval, že navrhovateľ v danom čase mal možnosť legálnym spôsobom ako cudzí štátny občan prostredníctvom právnickej osoby nadobudnúť nehnuteľný majetok a mať nad ním kontrolu. Preto tvrdenie, že kúpnou zmluvou uzavretou spoločne s odporkyňou, že nemal vôľu kupovať do bezpodielového spoluvlastníctva bolo nepravdivé. Judikatúrou, na ktorú odkazoval, bol prekonaný aj záver judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. s tým záverom, že najpodstatnejšou okolnosťou pri nadobúdaní vlastníctva manželmi vo vzťahu k nadobudnutiu tejto veci do bezpodielového spoluvlastníctva nie je vlastníctvo peňazí, ktoré sa na nadobudnutie takej veci použijú, ale vôľa manželov. Uvedená judikatúra odkazuje pri formulovaní tohto zámeru aj na a to vo vzťahu, že by nebol v súlade so zásadami morálky, aby za takýchto okolností nadobúdal majetok iba jeden z manželov. Odporkyňa v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy prejavila jednoznačne vôľu nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva čo bolo podporené jej konaním počnúc rokom 1994, od ktorého v nehnuteľnosti bývala, o nehnuteľnosť sa starala, vykonávala na nej úpravy a opravy investovaním vlastných finančných prostriedkov, okrem iných aj z predaja jej bytu v Nitre. Týmto prejavila jednoznačne svoju dobrú vieru, že nadobúda do bezpodielového spoluvlastníctva a takto sa aj vo vzťahu k nehnuteľnosti správala aj naďalej. Ak navrhovateľ chcel na pojednávaní doplniť, resp. spresniť svoje vyjadrenia, presne si vedel predstaviť, ktoré časti svojej výpovede bude modifikovať a v akom zmysle, najmä vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že ho k podpisu kúpnej zmluvy nikto nenútil, že ju podpísal slobodne a vážne a že to bola vôľa obidvoch. Z jeho pohľadu, ak sa tvrdí zo strany navrhovateľa, že zmluvu uzavrieť nechcel, tak ju uzavrieť nemal, a nie s odstupom desiatich rokov po tom hľadať dôvody, ktoré mali viesť k tomu, aby sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľností, t. j. negovať svoj vlastný úkon. Prehlásil, že robí právny úkon slobodne, vážne. Nebolo v súlade s inštitútom právnej istoty, aby sa po desiatich alebo pätnástich rokoch začali zo strany jednotlivých účastníkov zmluvy, v tomto prípade navrhovateľa, spochybňovať prejavy vôle, čo by sa potom dialo s majetkovými vzťahmi? Aktuálny zámer navrhovateľa tvrdiť skutočnosti spochybňujúce jeho prejavenú vôľu mali jediný účel a to dostať sa späť majetku po tom, čo ich vzájomné vzťahy ochladli, čo viedlo napokon k ich rozvodu v roku 2012.

Odporkyňa na pojednávaní zotrvala na tom, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov. Nehnuteľnosti chcela nadobudnúť aj ona, pretože tam mala uložené aj svoje peniaze už desať rokov. Vklad do nehnuteľnosti v roku 1992 bol z jej strany v sume 240.000,- Sk. Predmetné nehnuteľnosti kupovali na bývanie, na užívanie. Pred uzavretím predmetnej zmluvy dávala do nehnuteľností svoje investície, býva tam 18 rokov, po celú tú dobu. Robilo sa tam kúrenie, opravovala strecha, podrezávali sa múry, toto sú tie investície, ktoré ona dala do domu. V roku 2003 bola právnou zástupkyňou Q.. T., za ktorou so všetkými úkonmi chodila, ona jej zostavila kúpnu zmluvu, zmluvu nechala preložiť a podpisovali ju. Navrhovateľ sa oboznámil s obsahom tejto zmluvy, on nepodpíše nič, čomu nerozumie. Preto bol urobený preklad. Predmetnú nehnuteľnosť začala užívať asi od roku 1994. Dôvodom uzatvorenia zmluvu v roku 2003, keď v dome už bývali a užívali ho, bola nevyhovujúca spodná voda a k tomu, aby sa mohla pripojiť na verejný vodovod, musela byť nehnuteľnosť jej. Budovanie plotu, muriva, všetko čo malo základ do zeme sa muselo povoliť. Ďalší dôvod bol aj to, že do nehnuteľností dlhé roky investovala, aby ju jedného dňa niekto nevyhodil. Išlo jej o istotu do čoho dávala peniaze a čo užívala. Predmanželskú zmluvu vyhotovila Q.. T., chcela, aby tam bolo napísané, že nezodpovedá za dlhy navrhovateľa a jeho detí, ani nebola ochotná platiť pohrebné náklady navrhovateľa podľa predstáv jeho príbuzných. Záväzok vyplatiť 5 % z predajnej ceny rodinného domu uvedený v predmanželskej zmluve v tretej odrážke čl. 1 bod 1 bol preto, že chcela to tam mať, to bola jediná možnosť ako dať čierne na biele, že do nehnuteľnosti investovala peniaze. Mali oddelené hospodárenie s navrhovateľom. Nikdy spoločne nehospodárili. Vlastnila byt v Nitre, byt predala za 240.000,- Sk, tie boli uložené vo VUB banke, ktoré v sprievode suseda vybrala a odovzdala navrhovateľovi, na aký účel ich použil, nevedela. Bolo to v lete 1992. Predmetný rodinný dom v súčasnosti využíva ona a jej synovia. O kúpnej zmluve z roku 1990 mala vedomosť, dozvedela sa o nej hneď na začiatku, keď sa s navrhovateľom spoznali asi v roku 1991. Navrhovateľ jej vysvetlil okolnosti uzavretia zmluvy z roku 1990. S uzavretím zmluvy čakali až do roku 2003 lebo to ako dvadsaťpäť ročný človek neriešila, rozmýšľala inak ako keď má štyridsať. Povedala navrhovateľovi, že pôjdu za právnikom a budú vec riešiť, ale navrhovateľ sa nevedel rozhodnúť. Boli len dve možnosti, založiť spoločnosť s ručením obmedzeným alebo sobáš. So založením spoločnosti boli spojené vysoké náklady, tak do úvahy prišiel sobáš. Sobáš uzavreli 16.11.2001. Nad tým prečo v roku

1992 investovala 240.000,- Sk do cudzej nehnuteľnosti nikdy nerozmýšľala. Bolo jej známe, že B. sa po podpise zmluvy v roku 1990 začala pred navrhovateľom zatajovať.

Podľa zmluvy o výkone správy (bez uvedeného dátumu jej podpisu) bolo dohodnuté, že P. B. ako správca je tichou spoločníčkou firmy Dobar-Balaz Kaffee-Hotel-Weinstube s majetkovým vkladom 340.000,- Kčs. Tento podiel nadobudla správkyňa na účet navrhovateľa ako správca jeho majetku. Správkyňa sa zaviazala, že s podielom na firmy nebude disponovať bez výslovného súhlasu navrhovateľa.

Podľa zmluvy o výkone správy (bez uvedeného dátumu jej podpisu) bolo dohodnuté neprestajné právo na bývanie ako aj záložné právo v prospech navrhovateľa alebo v prípade speňaženia 1.000.000,- AS v prospech navrhovateľa alebo dedičov.

Na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 26.10.1990 medzi X. C. ako predávajúcim a P. B. ako kupujúcou došlo k prevodu vlastníckeho práva nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo XXX, vedeného Okresným úradom Senec, odbor katastrálny, pre okres Senec, obec N. F., katastrálne územie N. F. a to pozemku parcela registra „C“ číslo XX o výmere 1.446 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria; pozemok parcela registra „C“ číslo XX o výmere 1.556 m2, druh pozemku záhrady; stavby rodinný dom súpisné číslo XXX, orientačné číslo XX postavený na parcele registra „C“ číslo XX. Kupujúca tieto nehnuteľnosti kúpila do svojho výlučného vlastníctva. Predávajúci vyhlásil, že kúpna cena bola vyplatená ešte pred podpisom zmluvy.

Podľa predmanželskej zmluvy uzavretej dňa 12.11.2001 medzi navrhovateľom a odporkyňou bolo okrem iného dohodnuté, že sa odporkyňa zaväzuje podpísať kedykoľvek kúpnopredajnú zmluvu na predaj domu s priľahlými pozemkami v Novej Dedinke ako aj sa vzdala svojich nárokov z titulu vlastníctva.

Na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 19.12.2002 medzi P. V. ako predávajúcou a S. G. a X. G. ako kupujúcimi došlo právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva dňa 25.07.2003 k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísanými na liste vlastníctva číslo XXX, vedeného Okresným úradom Senec, odbor katastrálny, pre okres Senec, obec N. F., katastrálne územie N. F. a to pozemku parcela registra „C“ číslo XX o výmere 1.446 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria; pozemok parcela registra „C“ číslo XX o výmere 1.556 m2, druh pozemku záhrady; stavby rodinný dom súpisné číslo XXX, orientačné číslo XX postavený na parcele registra „C“ číslo XX. Kupujúci podľa článku II. zmluvy nadobudli nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v to v zmysle ods. c/

Určovací návrh podľa , podľa ktorého návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, má spravidla preventívny charakter - jeho účelom je poskytnúť ochranu práva navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit

(to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Pri rozhodovaní o existencii naliehavého právneho záujmu, musí súd posúdiť, či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany práva navrhovateľa, a či snáď o takomto rozhodnutí o určovacom návrhu nebude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovací návrh nie je spravidla opodstatnený najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo. Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujme na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že ten - ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci

(otázkami aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania). Situácia, za ktorej je ako vlastník v evidencii nehnuteľností evidovaný odporca, pričom vlastnícke právo svedčí aj navrhovateľke bez určenie jej vlastníckeho práva určujúcim rozsudkom by bolo postavenie navrhovateľky v právnej neistote, ktoré nemožno iným spôsobom zabezpečiť.

Podľa Článku 3 bod 1. Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (UL L 12, 16.1.2001, str. 1) osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.

Podľa Článku 22 nariadenia výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza.

Podľa o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom účelom tohto zákona je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne, obchodné, rodinné, pracovné a iné podobné vzťahy s medzinárodným prvkom, upraviť právne postavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úprave týchto vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci.

Podľa o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom vecné práva k nehnuteľnostiam i k hnuteľným veciam sa spravujú, pokiaľ v tomto zákone alebo v osobitných predpisoch nie je ustanovené inak, právom miesta, kde je vec.

Podľa o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom osobné a majetkové vzťahy manželov sa spravujú právom štátu, ktorého sú príslušníkmi. Ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov, spravujú sa tieto vzťahy právom slovenským.

Podľa Devízový zákon účinný k 26.10.1990, devízový cudzozemec nemôže nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam devízového tuzemca na území Česko-slovenskej federatívnej republiky s výnimkou dedenia. Vláda Česko-slovenskej federatívnej republiky môže po dohode s vládou Českej republiky a vládou Slovenskej republiky nariadením ustanoviť podmienky, za ktorých devízový tuzemec môže výnimočne previesť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na devízového cudzozemca.

Podľa účinného k 19.12.2002 cudzozemec s výnimkou cudzozemca, ktorý je občanom Slovenskej republiky, môže nadobudnúť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam v tuzemsku iba ak ide o nehnuteľnosť nadobúdanú do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z ktorých iba jeden je cudzozemec, alebo ak má cudzozemec nadobúdať nehnuteľnosť od manžela, súrodencov, rodičov alebo prarodičov; to neplatí, ak sa na nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vzťahuje osobitný predpis.

Podľa účinný k 19.12.2002 v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa účinný k 19.12.2002 manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Obdobne sa môžu dohodnúť aj o správe spoločného majetku.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia manželia sa môžu dohodnúť, že vyhradia vznik bezpodielového spoluvlastníctva ku dňu zániku manželstva.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia dohoda podľa odsekov 1 a 2 vyžaduje formu notárskej zápisnice. Manželia sa môžu voči inej osobe na túto dohodu odvolať len vtedy, ak jej je táto dohoda známa.

Ako bolo vyššie uvedené, platí pravidlo, že pod režim bezpodielového spoluvlastníctva manželov spadá všetko čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Judikatúra ako aj odborná právnická literatúra ustálila tzv. transformačnú teóriu, podľa ktorej pokiaľ jeden z manželov za trvania bezpodielového spoluvlastníctva nadobudol vec z prostriedkov jeho oddeleného majetku, ekonomicky nebolo nič nové nadobudnuté a tento manžel je výlučným vlastníkom nadobudnutej veci. „Jestliže manželé nabyli rodinný domek, chatu, garáž popř. jinou nemovitost, která může být předmětem osobního vlastnictví, za trvání manželství a na zaplacení použili třeba jen zčásti společných peněz, je nutno do bezpodílového spoluvlastnictví manželů zařadit celou nemovitost, nikoli snad jen její ideální část, odpovídající hodnotou částce použitých společných peněz. ... Věci získané výměnou za věc nebo z výtěžku věci, která byla v osobním vlastnictví jednoho z manželů, jsou nadále v osobním vlastnictví tohoto manžela. Nejde tu totiž v takovém případě o nabytí nového majetku ani o rozmnožení dosavadního majetku za trvání manželství, nýbrž o změnu, která nemá vliv na povahu těchto věcí jako předmětu osobního vlastnictví. ... Při nabytí věci pomocí prostředků, které byly vzaty jednak z bezpodílového spoluvlastnictví manželů, jednak z osobního majetku některého z manželů, stávají se věci takto nabyté na rozsah použitých prostředků z bezpodílového spoluvlastnictví manželů. ... Právo každého z manželů požadovat, aby mu bylo uhrazeno, co vynaložil ze svého na společný majetek, vyplývá přímo z ustanovení , věta druhá, o. z. Jestliže byla nějaká věc získána za trvání manželství a bezpodílového spoluvlastnictví zčásti z prostředků patřících jenom jednomu z manželů, náleží za podmínek uvedených v ustanovení . rovněž do bezpodílového spoluvlastnictví. Při jeho vypořádání je manžel, z jehož prostředků byl tento náklad vynaložen, oprávněn toliko požadovat, aby mu bylo uhrazeno ze společného majetku to, co takto vynaložil.“ (R 42/1972).

Teda vec, ktorá bola získaná za trvania bezpodielového spoluvlastníctva z prostriedkov patriacich výlučne jednému z manželov (napríklad z peňazí, ktoré mal už v dobe pred uzavretím manželstva alebo ktoré sám získal darovaním), sa nestáva predmetom bezpodielového spoluvlastníctva, ale je vo výlučnom vlastníctve toho, kto ju takto získal Tak je tomu v bežných prípadoch kúpy veci jedným z manželov z jeho výlučných zdrojov, resp. prostriedkov, kedy ju od predávajúceho kupuje sám (svojim menom) pre seba a kedy sa druhý z manželov na takejto kúpe nijako nepodieľa.

Odlišné dôsledky však nastávajú v prípade, kedy je síce kúpna cena úplne zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, avšak kupujúcimi sú obidvaja manželia a obidvaja jasne prejavia vôľu nadobudnúť kúpenú vec do bezpodielového spoluvlastníctva

V rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19. 4. 2000, sp. zn. sa uvádza, že „Obecně platí a soudní praxe jednotně vychází z toho, že věc, která byla pořízena za trvání bezpodílového spoluvlastnictví z prostředků patřících výlučně jednomu z manželů (např. z peněz, které měl již v době před uzavřením manželství nebo které sám získal darováním), se nestává předmětem bezpodílového spoluvlastnictví, ale je ve výlučném vlastnictví toho, kdo ji takto pořídil. Tak je tomu v běžných případech

koupě věci jedním z manželů z jeho výlučných zdrojů resp. prostředků, kdy ji od prodávajícího kupuje sám (svým jménem) pro sebe a kdy se druhý z manželů na takové koupi nijak nepodílí. Odlišné důsledky však nastávají v případě, kdy je sice kupní cena zcela zaplacena z výlučných prostředků jednoho z manželů, avšak kupujícími jsou oba manželé a oba jasně projeví vůli nabýt koupenou věc do bezpodílového spoluvlastnictví. V tomto případě výlučně “investující” manžel nekupuje věc pro sebe, ale projevuje vůli k pořízení věci do bezpodílového spoluvlastnictví, a druhý manžel toto akceptuje. Tato vůle obou manželů je pak rozhodující z hlediska určení, zda věc patří či nepatří do bezpodílového spoluvlastnictví. Není zvláštního rozdílu mezi touto situací a situací, kdy dvě osoby koupí určitou věc za peníze pouze jedné z nich s tím, že budou rovnodílnými podílovými spoluvlastníky. Těmi se pak stávají realizací platného převodu vlastnictví ke kupované věci bez ohledu na poměr jimi vynaložených prostředků na koupi věci. V dané věci účastníci jako manželé předmětnou kupní smlouvou, mající všechny potřebné náležitosti, nesporně projevili shodnou vůli nabýt nemovitosti do bezpodílového spoluvlastnictví. Pro posouzení otázky, zda tyto nemovitosti patří do bezpodílového spoluvlastnictví účastníků či nikoli, byl rozhodující jejich projev vůle vyjádřený v písemné a registrované kupní smlouvě, jejíž platnost nebyla nijak zpochybněna, bez ohledu na to, z jakých finančních prostředků byla kupní cena zaplacena. Skutečnost, že kupní cena byla zaplacena z finančních prostředků darovaných rodiči žalovaného jen žalovanému, tak sama o sobě bez dalšího nemohla vést k závěru, že nemovitosti do bezpodílového spoluvlastnictví účastníků nepatří. Žalovanému nic nebránilo, aby uzavřel takovou kupní smlouvu, podle které by jako kupující vystupoval jen on sám a nemovitosti tak nabyl do svého výlučného vlastnictví.“

V prejednávanej veci bolo žalobným petitom žiadané pozitívne určenie vlastníckeho práva navrhovateľa k označeným nehnuteľnostiam, ku ktorým mali spoluvlastnícke právo navrhovateľ a odporkyňa na základe vkladu ich vlastníckeho práva pod V 647/03 pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva.

Dôvodom požadovaného určenia bola skutočnosť, že navrhovateľ kúpou nehnuteľností v roku 2002 (vklad vlastníckeho práva 25.07.2003) iba transformoval svoje skôr nadobudnuté vlastnícke právo v roku 1990 na meno P. B., ktoré nadobudol za svoje finančné prostriedky. Keďže k druhému právnemu úkonu došlo počas trvania manželstva z odporkyňou, mal za to, že transformáciou jeho výlučného vlastníctva počas trvania manželstva nemohla byť vec nadobudnutá do bezpodielového spoluvlastníctva.

Právomoc súdu bola daná v zmysle Článku 3 bod 1. a Článku 22 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (UL L 12, 16.1.2001, str. 1).

Tvrdenie navrhovateľa, že na základe kúpnej zmluvy z 19.12.2002 transformoval svoje výlučné vlastníctvo nezodpovedalo právnemu stavu. Navrhovateľ nikdy nehnuteľný majetok, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy z 26.10.1990, nenadobudol do svojho vlastníctva. Tomu odporovala právna úprava § 5 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, keď vecné práva k nehnuteľnostiam i k hnuteľným veciam sa spravujú, pokiaľ v tomto zákone alebo v osobitných predpisoch nie je ustanovené inak, právom miesta, kde je vec. Právom miesta, kde sa vec nachádzala bol vtedy platný Devízový zákon, ktorý navrhovateľovi ako devízovému cudzozemcovi výslovne nedovoľoval, aby mohol nadobudnúť akýkoľvek nehnuteľný majetok na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Právne konštrukcie o nadobudnutí vlastníckeho práva P. B., ktorá vlastnícke právo mala nadobudnúť na jeho účet nemali a nemajú oporu v práve platnom na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky.

Navrhovateľ preto kúpnou zmluvou z 19.12.2002 nemohol transformovať svoje výlučné (skôr nadobudnuté) vlastníctvo počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnému majetku nachádzajúcemu sa na území Slovenskej republiky, pretože k tomu dňu nehnuteľný majetok tvoriaci predmet tejto kúpnej zmluvy nevlastnil. Bolo preto bezpredmetné, či navrhovateľ pôvodným predávajúcim C. vyplatil kúpnu cenu ako aj to, že v zmysle kúpnej zmluvy z 19.12.2002 sa kúpna cena P. V. nevyplácala. Bezpredmetnými boli tieto konštrukcie práve s ohľadom na výklad ustanovení upravujúceho nadobúdanie vlastníckeho práva počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Treba v tomto ohľade prisvedčiť argumentácii odporkyne vyslovenej v

konaní, že dôležitým nebolo vlastníctvo peňazí použitých na vyplatenie kúpnej ceny, prípadne aký vplyv na vec mala tvrdená skutočnosť o nevyplatení kúpnej ceny, ale to, že prejavila vôľu a túto jasne, určito a zrozumiteľne vyjadrila v kúpnej zmluve z 19.12.2002. Takto prejavená vôľa bola potom rozhodujúca pre záver, že sa nehnuteľnosti nadobúdali do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Výklad vôle odporkyne podľa ustanovení devízového zákona skôr nasvedčujú o konaní, ktorým sa mal obchádzať zákaz nadobúdania vlastníckeho práva devízovými cudzozemcami a z takého postupu nemožno vyvodiť dôvody pre priznanie právnej ochrany navrhovateľovi. Rovnako tak úprava vzájomných vzťahov účastníkov v podobe predmanželskej zmluvy môže mať význam pre ich vzájomné vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, ale nemôže mať účinky s vecnoprávnym dopadom, keď opäť bolo zo strany odporkyne správne argumentované zásadou, že nikto sa nemôže vzdať práva skôr než ho má. Predmanželská zmluva svojou formou a obsahom odporovala ustanoveniam .

Zo všetkých uvedených dôvodov preto súd návrh zamietol.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle , podľa ktorého úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu účelne vynaložených trov konania.

Odporkyňa si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky MS SR č. za úkony právnej služby:

1. prevzatie a príprava zastúpenia (á 1.030,77 € + režijný paušál á 7,63 €),

2. vyjadrenie k návrhu (á 1.030,77 € + režijný paušál á 7,63 €),

3. účasť na pojednávaní dňa 14.12.2012 (á 1.030,77 € + režijný paušál á 7,63 €),

4. účasť na pojednávaní dňa 24.04.2013 (á 1.030,77 € + režijný paušál á 7,81 €),

5. účasť na pojednávaní dňa 13.09.2013 (á 1.030,77 € + režijný paušál á 7,81 €),

6. účasť na pojednávaní dňa 28.02.2014 (á 1.030,77 € + režijný paušál á 8,04 €).

Tarifná hodnota sporu bola určená podľa znaleckého posudku č. 13/2013.

Spolu predstavujú trovy právneho zastúpenia odporkyne sumu 7.477,86 € vrátane

20 % DPH.

Podľa ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach

(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa 205 ods. 2 , odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak si povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon rozhodnutia.