Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoE/32/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4 a advokátom: JUDr. Martin Máčaj, Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: M. M., nar. XX. M. XXXX, bytom Z. XXXX/XX, C., o 671,18 eur s príslušenstvom, za účasti súdnej exekútorky: JUDr. Ivona Babušková, Športová 45, Nové Mesto nad Váhom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 11. júna 2013 č. k. -27 takto

rozhodol:

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. vyhlásil exekúciu za neprípustnú, II. zastavil ju a III. oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi: JUDr. Ivone Babuškovej, Exekútorský úrad Nové Mesto nad Váhom so sídlom Športová 45, 915 01 Nové Mesto nad Váhom trovy exekúcie v sume 173,35 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie o zastavení konania právne odôvodnil použitím ustanovení , ods. 1 písm. g/ 1 E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), , , , O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) a odkazom na čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v dôvodoch svojho rozhodnutia ozrejmil, že poverením súdu prvého stupňa č. 5205022625 zo dňa 8. júna 2006 bola súdna exekútorka JUDr. Ivona Babušková poverená vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávnenej o vymoženie 20.220,- Sk s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice č. k. N 5463/2005, NZ 51205/2005 z 29. októbra 2005 vydanej Notárskym úradom Bratislava (notár JUDr. Ondrej Ďuriač). Súd prvého stupňa s poukazom na obsah notárskej zápisnice (ako exekučného titulu) dospel k záveru, že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je neplatným právnym úkonom a na jeho základe nemohlo dôjsť k splnomocneniu Mgr. Tomáša Kušníra a teda k uznaniu právneho záväzku (dlhu), vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom na exekučné konanie. Takéto konanie je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnenia Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, preto v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo. V časti trov exekúcie odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie podľa , a E. p., resp. i , , , exekútorskej tarify (vyhl. č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom a účinnom do 30. 4. 2008) keď súdnej exekútorke ich náhradu priznal vo výške 173,35 eur, t. j. krátenú, keď jej nepriznal náhradu za 4 úkony (doručenie

exekučného príkazu a 3x doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie), pretože tieto úkony sú v zmysle exekútorskej tarify odmeňované len raz a nepriznal jej taktiež náhradu DPH za takéto úkony uplatnenú.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým rozhodovanie nad rámec zverenej právomoci, odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu bez vykonania náležitého dokazovania a založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, keď uviedla, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Poukázala na skutočnosť, že bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak potom notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Exekučný súd mal preto s exekučným titulom - notárskou zápisnicou nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu. Tiež tvrdila, že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa O. z..

Súčasne s odvolaním potom oprávnená (alternatívne) navrhla s poukazom na ustanovenie a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto podala návrh na prerušenie konania podľa a podanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade vety prvej a druhej E. p. s SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.

Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že obom návrhom oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD, resp. ÚS SR nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a ), resp. aj o prenesenie

problému akceptovateľnosti postupu v zmysle E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR ( ).

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané, postup v zmysle predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania (medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku

114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

Bol to vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že predbežnými otázkami sformulovanými oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Nastolením požiadavky na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva ustanovenia § - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Tunajší súd totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy

oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, resp. najmä splnomocnenia, ktoré obsahuje zmluva o úvere. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný exekučný titul vychádza z prijateľných zmluvných podmienok a naopak z neprijateľných podmienok len titul existujúci tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého zmluvné dojednanie (zmluvy o úvere č. 3550021 z 20. mája 2005), podľa ktorého povinná osoba splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice, t. j. najmä na uznanie jeho záväzku z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Nakoľko povinný nesplnil záväzok zo zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír (samozrejme) celý dlh uznal, čo do základu aj do výšky a zároveň vyhlásil, že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici splatí v lehote do 30. novembra 2005 (bez akéhokoľvek vyjadrenia povinného, či je pre neho takýto termín splniteľný čo i len čiastočne), v opačnom prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinného muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú, keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu (notárskej zápisnice) obsahujúcej splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra, daného povinným na uznanie jeho dlhu voči oprávnenej.

I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VOP predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinnej slabšiu zmluvnú stranu v právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že zmluvné dojednanie je neprijateľné, spôsobujúce hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože prakticky neodvolateľne ho núti poveriť Mgr. Tomáša Kušníra rozhodovaním o výkone celej exekúcie, odvolací súd nemohol dospieť k

inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru o potrebe vyhodnotenia takéhoto dojednania za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle , , napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil vo veci samej (vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie) i vo výroku o náhrade trov exekúcie, keď správnosť tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa ani nebola odvolateľkou spochybňovaná.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd potom rozhodoval v III. výroku tohto uznesenia, keď prakticky úspešnému povinnému ich náhradu nepriznal, keďže si žiadne trovy neuplatnil, resp. zo spisu je zrejmé, že mu žiadne ani nevznikli.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.