Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-410-2012.pdf
PDF · 94.19 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/410/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne O. S., bytom G., S. XX, nar. X.XX.XXXX, zast. Mgr. Ing. Petrom Holéczym, advokátom, Košice, Vojenská 5, proti žalovaným: 1/ O. G., H.. Z. XX/V., G., IČO: 00 691 135 a 2/ N. A. O. G., s.r.o., G., M. D. XX, IČO: 44 518 684, o určenie, že obvinenie žalobkyne zo strany žalovaného v 2. rade, že porušila ustanovenie nájomnej zmluvy a domového poriadku je nepravdivé a i., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 36C 133/2011-75 z 12.9.2012 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovaným určenia, že je nepravdivé jej obvinenie zo strany žalovaného v 2. rade zo 6.5.2011 o porušení ustanovení nájomnej zmluvy a domového poriadku, a toto nepravdivé obvinenie nemôže byť ako také samé o sebe použité ako dôvod na nepredĺženie nájomnej zmluvy medzi účastníkmi. Žalobu odôvodnila tým, že medzi ňou a žalovaným v 1. rade bola uzavretá zmluva o nájme bytu nachádzajúceho sa na S. XX v G., a to na dobu určitú od 3.5.2010 do 2.5.2011 s možnosťou predĺženia nájmu, pričom žalovaný v 2. rade sa svojvoľne rozhodol a oznámil jej, že porušuje čl. 6 bod 2 nájomnej zmluvy tým, že poskytuje pobyt iným osobám v byte, ktoré obvinenie je vymyslené, účelové a jeho dôsledkom je, že žalovaní s ňou nechcú predĺžiť zmluvu o nájme bytu na ďalší rok, pričom postupujú pritom v rozpore so zaužívanou praxou, keďže všetkým ostatným nájomcom bytov v dome sa automaticky predlžuje nájomná zmluva za podmienky riadneho platenia nájomného.
Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žalobkyňa nemá právo na náhradu trov konania a žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva.
Rozhodol tak po vykonanom dokazovaní, ktorým mal preukázané, že medzi žalobkyňou v postavení nájomkyne a žalovaným v 1. rade ako prenajímateľom v období od 3.5.2010 do 2.5.2011 existoval nájomný vzťah podľa § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa zmluvy o nájme jednoizbového malometrážného bytu č. XX v bytovom dome na S. XX v G., uzavretej na dobu určitú od 3.5.2010 do 2.5.2011, ktorá (nájomná zmluva) neobsahuje dohodu o možnosti jej predĺženia. Možnosť automatického predĺženia doby nájomného vzťahu nevyplýva ani zo žiadneho ustanovenia Všeobecne záväzného nariadenia Mesta G. č. XX z r. XXXX, ktorým sa bližšie upravujú pravidlá prenajímania malometrážnych bytov pre dôchodcov na území mesta G.. Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) prihliadol tiež na skutočnosť, že nájom bytu podľa § 710 ods. 2 OZ skončil uplynutím doby nájmu k 3.5.2011, teda viac ako 5 mesiacov pred podaním žaloby v tejto veci, ako aj na stanovisko žalovaného v 1. rade, z ktorého mu vyplynulo, že žalovaný nemá záujem na uzavretí novej nájomnej zmluvy so žalobkyňou a nemá ani právnu povinnosť ju uzavrieť, pričom je bezpredmetné, z akého dôvodu sa rozhodol neuzavrieť ďalšiu nájomnú zmluvu so žalobkyňou. Uplatnený nárok súd právne posúdil podľa § 80 písm. c/ O.s.p. a § 685 ods. 1, § 686, § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a vychádzajúc zo zistenia, že k zániku nájmu došlo ešte pred podaním žaloby, ktorá skutočnosť sama osebe vyvracia tvrdenie žalobkyne o naliehavom právnom záujme na vydaní požadovaného rozsudku, pretože fakticky nie je možné predĺžiť niečo, čo už zaniklo, a
žalovaný nemá záujem na uzavretí novej nájomnej zmluvy so žalobkyňou a nemá ani právnu povinnosť tak konať, dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Navrhovaný petit žaloby podľa názoru súdu by nemal ani reálny význam pre rozhodnutie o žalobe o vypratanie bytu a nemal by žiadny význam ani pre podanie novej žiadosti žalobkyne o prenajatie malometrážneho bytu, a ani by jej to nepomohlo v rámci konania o ukončenie nájomného vzťahu, pretože už žiadny nájomný vzťah neexistuje, a na základe uvedených skutočností súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súčasne konštatoval, že žalobkyňou navrhnuté dokazovanie nevykonal, nakoľko považoval zistený skutkový za dostatočný pre vydanie rozsudku a ďalšie dokazovanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. a napriek tomu, že žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania, keďže boli v spore úspešní, náhradu trov konania im nepriznal z dôvodu, že ju nepožadovali.
Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa a navrhla ho zrušiť z procesných dôvodov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p., keďže konanie má zásadnú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, súd účastníkom odňal možnosť konať pred súdom, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkala súdu prvého stupňa, že porušil základné ustanovenia O.s.p., úplne prehliadol ust. § 1 a § 3 O.s.p. a nedbal na ochranu jej práv a oprávnených záujmov a úplne jej práva ignoroval, pričom výsledkom sporu je vyslovené zneužitie práva na jej úkor. Uviedla, že presne vedela a vie, že má mimoriadne naliehavý právny záujem na rozhodnutí o veci, pretože bola neoprávnene verejne osočovaná, takže okrem iného jej ide samozrejme aj o očistenie svojho mena, a ďalej keď otázka bývania je životný záujem každého a prvým predpokladom na podanie žiadosti o pridelenie bytu v čase nedostatku takých bytov je morálna bezúhonnosť práve vo vzťahu k žiadateľovi ku tomu, kto poskytuje tieto byty (žalovaným), a ďalej keď prípadné priaznivé rozhodnutie vo veci je použiteľné v inom súdnom spore o vypratanie bytu. Nesúhlasila preto s názorom súdu, že nemá na rozhodnutí o veci naliehavý právny záujem, a vyčítala súdu, že rozhodol bez prejednania veci doposiaľ ani nezačatý spor a náramne si zľahčil situáciu zamietnutím žaloby, keď celkom nedostatočne zistil skutkový stav, resp. ani nezistil vôbec nič. Uviedla, že sa snažila súdu preukázať, že je 100 % bežnou praxou, že sa nájom trvalo predĺžuje, avšak súd navrhnuté dokazovanie nepripustil a flagrantne porušil ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keď jej znemožnil dokázať čokoľvek, prakticky nepripustil jediný navrhovaný dôkaz a rozhodol bez akejkoľvek znalosti veci, len na základe tvrdení žalovaných a na základe nelogických a účelových záverov. Mala za to, že súd sa mal zaoberať na základe podanej žaloby inou vecou, a to či v čase platnosti nájomnej zmluvy porušila alebo neporušila ustanovenie nájomnej zmluvy a domového poriadku, a namiesto ustanovení siedmej hlavy Občianskeho zákonníka (žalobu v takom zmysle súd nedostal), sa mal zaoberať ustanoveniami prvej hlavy Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, o ktoré predovšetkým ide, keď len následne by eventuálny priaznivý výsledok mohol pre ňu znamenať dôsledky týkajúce sa bývania a nájomnej zmluvy. Podľa jej názoru k veci je potrebné ďalšie dokazovanie, čo súd nepripustil a tým nemal základ, na akom by mohol rozhodovať, čiže rozhodoval celkom bez znalosti veci a nepripustením dokazovania prakticky zmaril celé pojednávanie. Vyčítala súdu prvého stupňa, že bez objasnenia veci prevzal tvrdenie žalovaného v 1. rade, že tento nemá záujem na uzavretí nájomnej zmluvy s ňou, aj keď je samozrejmé, že v čase nedostatku malometrážnych bytov, by komisia nevyhovela jej novej žiadosti takej žiadateľky, ktorá nesie so sebou stigmu porušovania práve nájomnej zmluvy a domového poriadku. Na tomto je najlepšie vidieť, aký životne naliehavý právny záujem ona má na rozhodnutí o žalobe a ako jej môže poškodiť zamietnutie žaloby. Bola toho názoru, že súd robil nepatričné a neodôvodnené závery, ako by teoreticky dopadli ďalšie spory, ktoré vôbec neriešil, pričom prejudikovanie budúcich sporov je neprípustné. Záver, že nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu, považovala za predčasný, pretože súd jej ani len nedovolil predniesť dôkazy, ani nezistil žiadne skutkové okolnosti, ktoré by naliehavý právny záujem ozrejmili, nezisťoval ani to, či žalovaný v 2. rade má alebo nemá a keď, tak aký vplyv na rozhodovanie o pridelení malometrážneho bytu. Záver súdu o tom, že výsluchy svedkov sú irelevantné, vychádza podľa nej z nesprávneho predpokladu a poňatia celej žaloby, ktorej podstatu vysvetlila súdu ešte raz listom z 10.9.2012. Poukázala tiež na rozhodnutia R 17/1972, R 53/1973, R 24/1995, podľa ktorých naliehavý právny záujem na veci je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by bez tohto určenia jeho právne postavenie sa stalo neistým. Záverom pripomenula súdu, že neustále v predmetnom byte býva a platí nájomné, a žalovaný neustále prijíma plnenie poskytované za bývanie.
V doplňujúcom podaní z 29.10.2012 žalobkyňa uviedla, že samotná žaloba v skutočnosti má dva rozličné aspekty, pričom prvú nezávislú časť tvoril petit o určenie, že jej obvinenie zo strany žalovaného o porušení ustanovenia nájomnej zmluvy a domového poriadku je nepravdivé, a druhou nezávislou časťou je navrhované rozhodnutie, že obvinenie zo strany žalovaného o porušení ustanovenia nájomnej zmluvy a domového poriadku nemôže byť použité ako dôvod na nepredĺženie nájomnej zmluvy medzi účastníkmi. Vytýkala súdu, že zmienku o prvej časti žaloby - ktorá sa môže rozhodovať výlučne podľa ustanovení 1. hlavy Občianskeho zákonníka, nechal celkom bokom a vôbec sa ňou nezaoberal. Uviedla, že ani ku dňu podania odvolania nemá žiadnu informáciu o tom, že by ju žalovaní žalovali aj v inom spore, ich tvrdenia sú účelové a súd pochybil, pokiaľ tieto tvrdenia nepreveril. Na základe uvedeného žiadala napadnutý rozsudok zrušiť z meritórnych a procesných dôvodov a nariadiť súdu prvého stupňa nové prejednanie veci.
Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a má za to, že žalobkyňa neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by malo byť odvolaniu vyhovené.
Žalobkyňa v odpovedi na vyjadrenie žalovaného v 2. rade (č.l. 97) poukázala na to, že N. v súvislosti s riešením nedoplatku za byt v liste z 5.2.2013 uviedol, že nájomný vzťah k bytu nebol obnovený z dôvodu porušovania nájomnej zmluvy, čím sa podľa jej názoru jednoznačne potvrdilo jej tvrdenie, že nájomný vzťah k bytu nebol obnovený z dôvodu neoprávneného obvinenia z porušovania nájomnej zmluvy, a jednak otvorené klamstvá právnych zástupcov žalovaného, ktorí túto skutočnosť trvale a účelovo pred súdom popierali. Uviedla, že preto má jednoznačný záujem na súdnom vyvrátení obvinenia zo strany žalovaného, že porušila ustanovenie nájomnej zmluvy a domového poriadku, a toto jej súd znemožnil porušením jej ústavného práva na súdnu ochranu. Na základe uvedeného žiada žalobkyňa odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušila vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie veci.
Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, preto rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobkyňa v odvolaní namietala neúplné zistenie skutkového stavu veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne skutkové zistenia (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a uplatnila tiež odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keďže nesprávnym postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, pričom v sporovom konaní je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v konaní uplatnil tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré boli tvrdené a súd prvého stupňa ich nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné, pričom vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov súdom v rozpore s § 132 O.s.p. (podľa tohto ust. dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav a vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. V prípade odvolania, ktoré je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci, či určitej právnej otázky (odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je úlohou odvolacieho súdu preskúmať, či súd prvého stupňa použil správny právny predpis, správne ho interpretoval a či ho správne aplikoval na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. ak správne použitý právny predpis na zistený skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie procesne nesprávny (vadný) postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým súd znemožní účastníkovi realizáciu (uplatňovanie) konkrétnych procesných práv priznaných mu procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu odvolacích námietok a uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., ktoré v prejednávanej veci sú dané.
Žalobkyňa v odvolaní predovšetkým dôvodne namietala, že súd prvého stupňa uplatnený nárok právne neposúdil podľa do úvahy prichádzajúcich ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Skutkové okolnosti, ktorými nárok vymedzila v podanej žalobe, a tieto doplnila počas konania (zápisnica o pojednávaní zo 4.5.2012 na č.l. 50 - 52), aj podľa názoru odvolacieho súdu umožňovali podradenie žaloby pod hmotnoprávne normy upravujúce právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby (tzv. osobnostné právo) pred neoprávnenými osobnostných práv a jej právne posúdenie v intenciách ust. § 11 a nasl. OZ. Súd prvého stupňa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci pri rozhodovaní nevzal do úvahy rozhodujúce skutočnosti, ktoré z obsahu žaloby, prednesov účastníkov a z predložených dôkazov vyplynuli, nevykonal žalobkyňou navrhnuté dôkazy, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku.
Súd pri rozhodovaní veci nie je viazaný právnym posúdením veci účastníkmi, lebo len súdu prislúcha právne hodnotenie prejednávanej veci a jeho povinnosťou je posúdiť zistený skutkový stav podľa všetkých príslušných ustanovení právnych predpisov, ktoré pre rozhodnutie prichádzajú do úvahy.
Občiansky zákonník v ust. § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia (konania proti osobnej a mravnej integrite občana), ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana tým, že znižuje jeho dôstojnosť, česť a vážnosť v spoločnosti z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Ochranu osobnosti zabezpečujú okrem Občianskeho zákonníka aj osobitné právne predpisy, predovšetkým Ústava Slovenskej republiky, zakotvujúca základné ľudské práva a slobody, a tiež medzinárodné dohody, ktorým je Slovenská republika viazaná, ako aj ďalšie právne predpisy, ktoré sa na Občiansky zákonník v súvislosti s ochranou osobnosti expressis verbis odvolávajú. Ak dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, môže fyzická osoba uplatniť niektorý z nárokov uvedených v § 13 Občianskeho zákonníka. Občianskoprávna ochrana fyzickej osoby sa poskytuje len proti takým zásahom do osobnostných práv, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnený (protiprávny - nedovolený). I keď zákon nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 OZ prichádzajú do úvahy aj v prípade zásahu spočívajúceho v rozširovaní (zverejňovaní) skutkových tvrdení, ktoré sa preukážu nepravdivými. Keďže právne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby (upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie následkov takých zásahov a primerané zadosťučinenie) sú v ust. § 13 OZ vymenované iba príkladmo, nie sú preto vylúčené aj ďalšie spôsoby ochrany. Vedľa žalôb na zdržanie sa (neoprávnených) zásahov a žalôb na odstránenie následkov zásahov sú možné aj žaloby dožadujúce sa inej formy ochrany. Takouto inou formou ochrany sú žaloby o určenie, že určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti žalobcu, alebo aj žaloby o
určenie, že určité výroky sú nepravdivé. Tieto žaloby nie sú žalobami určovacími v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p., preto nie je potrebné, aby sa v konaní preukazoval naliehavý právny záujem na tomto určení.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri rozhodovaní nevychádzal z uvedených zásad a neprihliadol na to, že žalobou uplatnený nárok vyplýva predovšetkým z ust. § 11 a nasl. OZ, preto nesprávne skúmal otázku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení ako procesnú podmienku prípustnosti žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., ktorá v danej veci nebola rozhodujúca. Vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru vec neposúdil z hľadiska relevantného hmotného práva, a nezisťoval všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne rozhodnutie o uplatnenom nároku vykonaním navrhnutých dôkazov, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam, a dospel tak k predčasnému záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
Z uvedených dôvodov musel byť rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou posúdiť žalobou uplatnený nárok podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a z hľadísk vyššieuvedených zásad, a vykonaním navrhnutých dôkazov a potrebného dokazovania (§ 120 ods. 1 O.s.p.) zistiť, či vytýkané konanie (obvinenie) žalovaných, resp. žalovaného v 2. rade zo 6.5.2011, spĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti žalobkyne a aké mal zásah následky na osobnostné práva žalobkyne chránené ust. § 11 a nasl. OZ, pričom sa súd vysporiada sa aj s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní a jej tvrdeniami, že postupom žalovaných bolo neoprávnene zasiahnuté do jej práva na česť, s následným negatívnym dopadom na jej právo na bývanie v dôsledku toho, že žalovaní z dôvodu nepravdivého obvinenia s ňou odmietli uzavrieť novú nájomnú zmluvu na ďalšie obdobie, postupujúc v rozpore s obvyklou praxou zaužívanou pri prideľovaní malometrážnych bytov v danom období. Bude úlohou súdu vykonať tiež dôkaz oboznámením obsahu spisu sp. zn. 29C 134/2012 Okresného súdu Košice II vo veci žaloby podanej proti žalobkyni (tam v opačnom procesnom postavení) o vypratanie bytu, ktoré konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené a má súvislosť s prejednávanou vecou. Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p. súd prvého stupňa opätovne vo veci rozhodne.
Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania (§ 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 O.s.p.), keďže svojím rozhodnutím založeným na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, by účastníkom odoprel právo namietať správnosť právneho názoru na inštančne vyššom súde, resp. možnosť vyjadriť sa k tomuto právnemu názoru a tiež by účastníkom odoprel právo preskúmania správnosti svojho rozhodnutia, keďže proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Nedodržanie uvedenej zásady by zároveň znamenalo porušenie základného práva na spravodlivé konanie, súčasťou ktorého je i právo účastníka, aby sa jeho vec v prípade, ak to zákon pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5. 2011).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.