Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-339-2013.pdf
PDF · 84.36 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/339/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o mal. X. O. nar. X.X.XXXX bývajúcu s otcom zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach dieťaťa rodičov B. O. nar. X.X.XXXX bývajúcej v O. na U. ul. č. XX zastúpenej JUDr. Dorianom Mereššom advokátom so sídlom v Košiciach na Žriedlovej ul. č. 10 a F. O. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v O. na P. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Klaudiou Azariovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Kmeťovej ul. č. 26 v konaní o zmene výkonu rodičovských práv a povinností o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 6.6.2013 č. k. 25P/122/2010-269 a o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 18.6.2013 č. k. 25P/122/2010-278 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o výživnom pre mal. X. O. nar. X.X.XXXX od 26.3.2010 do budúcna.
Mení vo výroku o spôsobe zaplatenia dlhu na výživnom tak, že povoľuje matke splácať dlžné výživné 1.909,70 Eur v mesačných splátkach 50 Eur od právoplatnosti rozsudku spolu s bežným výživným otcovi dieťaťa.
Potvrdzuje uznesenie v napadnutom výroku o povinnosti otca zaplatiť trovy štátu.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal matku prispievať otcovi na výživu mal. X. 50 Eur vždy do 15. dňa toho - ktorého mesiaca vopred od 26.3.2010, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II z 25.5.2007 č.k. 27P/51/2007-34 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/206/2007-70. Dlžné výživné 1.909,70 Eur za obdobie od 26.3.2010 do 31.5.2013 povolil matke splácať s bežným výživným po 20 Eur mesačne pod následkom straty výhody splátok od právoplatnosti rozsudku a zamietol návrh otca na určenie výživného od 1.3.2010 do 25.3.2010.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil na ďalšie konanie, pretože nesprávne vec právne posúdil. Namietala, že súd prvého stupňa vychádzal pri určení výživného z jej potencionálnych príjmov, aj keď mal vychádzať z jej reálnych pomerov. V tejto súvislosti poukázala na to, aké príjmy dosahovala od apríla 2010 a poznamenala, že kúpa 4 izbového bytu je irelevantná k otázke určenia výživného. Uviedla, že na kúpu bytu si zobrala hypotéku, ktorú spláca po 168 Eur mesačne. Nestotožnila sa s konštatovaním súdu prvého stupňa, že neprejavila dostatočný záujem zamestnať sa a v tejto súvislosti predložila fotokópie mailovej komunikácie s potencionálnymi zamestnávateľmi od januára 2013 do júna 2013 (okrem apríla 2013), ktoré preukazujú opak.
Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol potvrdiť napadnuté výroky rozsudku, pretože sú vecne správne. Pokiaľ matka namietala, že konajúci súd mal vychádzať z jej reálnych a nie potencionálnych príjmov, poukázal na § 75 ods. 1 Zák. o rodine. Navrhol, aby odvolací súd neprihliadal na matkou predložené fotokópie mailovej komunikácie s potencionálnymi zamestnávateľmi od januára 2013 do júna 2013 (okrem apríla 2013), pretože ich nepredložila v lehote určenej na odvolanie. Navyše, na ich predloženie bola matka vyzvaná už v priebehu konania.
Proti uzneseniu, ktorým súd zaviazal otca nahradiť štátu trovy konania podal odvolanie otec s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že na túto povinnosť zaviaže matku, alternatívne, aby ho v tejto časti zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadril presvedčenie, že neboli splnené podmienky na to, aby ho súd zaviazal nahradiť štátu trovy konania, pretože mal plný úspech v konaní, nakoľko súd rozhodol presne tak, ako navrhoval.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniam matky ani otca nevyjadril.
Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu otca na určenie výživného od 1.3.2013 do 25.3.2010 nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania matky preskúmal napadnuté výroky rozsudku aj s konaním, ktoré im predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie výroku rozsudku o určení výživného presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s námietkami matky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu v prevažnej miere už v priebehu konania na súde prvého stupňa a matka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o určení výživného pre maloletú. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že výživné 50 Eur mesačne, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, zohľadňuje odôvodnené potreby mal. X. a je primerané potencionálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam matky, aj existencii jej ďalšej vyživovacej povinnosti voči mal. D.. Pokiaľ matka namietala aplikáciu zásady potencionality príjmov, odvolací súd poukazuje na § 75 ods. 1 Zák. o rodine, podľa ktorého je pri každom rozhodovaní o vyživovacej povinnosti povinného voči dieťaťu rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a takzvanú potencionalitu príjmov, t.j. k zjavne nevyužitým schopnostiam povinného. Aplikácia zásady potencionality príjmov bola v predmetnom prípade plne opodstatnená, pretože nie je možné uspokojiť sa s tým, že matka má už viac ako 3 roky minimálne príjmy, ak sa mohla zamestnať ako obchodná zástupkyňa s čistým príjmom 882 Eur mesačne (podľa údajov Štatistického úradu). Odvolací súd je toho presvedčenia, že matka využitím svojich subjektívnych vlastností, najmä pracovných skúseností v rovnakej oblasti, reálne môže dosahovať minimálne takýto príjem, aby si mohla riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči mal. X. v určenom rozsahu 50 Eur mesačne a okrem toho uspokojovať svoje deklarované potreby a dopĺňať zdroj výživy mal. D.. V rozhodnom období totiž boli evidované voľné pracovné miesta obchodných zástupcov, na ktoré matka nereagovala a tým sa sama zbavila možnosti mať príjem 882 Eur mesačne. Na týchto záveroch nič nemenia ani matkou predložené fotokópie jej komunikácie s potencionálnymi zamestnávateľmi od
januára 2013 do júna 2013 (okrem apríla 2013), pretože dostatočne nepreukazujú jej snahu riadne sa zamestnať počas celého rozhodného obdobia pre určenie výživného. Otec v tejto súvislosti správne poznamenal, že matka bola na ich predloženie vyzvaná už v priebehu konania, pričom ich predložila až v odvolacom konaní napriek tomu, že zjavne existovali už v čase vyhlásenia rozhodnutia a matke nič nebránilo predložiť ich skôr. Odvolací súd neuveril tvrdeniam matky o jej minimálnych príjmoch aj preto, že ich presahuje splátka úveru, ktorý si zobrala na kúpu 4 izbového bytu. Pokiaľ matka namietala, že súd prvého stupňa prihliadal pri určení výživného na jej majetkové pomery, odvolací súd opakovane poukazuje na § 75 ods. 1 Zák. o rodine, podľa ktorého je povinnosťou súdu prihliadnuť pri určení výživného aj na majetkové pomery povinného. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý výrok o určení výživného od matky pre maloletú podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa odseku dva tohto zákonného ustanovenia sa obmedzil na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Podľa § 220 O. s. p., súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Podľa § 160 ods. 1 O. s. p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Pokiaľ ide o splatnosť dlhu na výživnom, odvolací súd dospel k záveru, že by nebolo spravodlivé povoliť matke splácať dlh po 20 Eur mesačne, pretože jeho splácanie by jej trvalo skoro 8 rokov, čím by sa minul účel výživného, ktorým je uspokojovanie aktuálnych potrieb dieťaťa. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že odôvodnené potreby maloletej predstavujú 355,33 Eur mesačne (4.264 Eur ročne) a priemerný čistý príjem otca podľa jeho mzdového listu 507 Eur mesačne od januára do marca 2013. Potencionálny čistý príjem matky predstavuje 822 Eur mesačne, pretože toľko zarába obchodný zástupca podľa údajov Štatistického úradu SR. Matka má ešte vyživovaciu povinnosť voči mal. D., spláca úver na bývanie po 168 Eur mesačne, užíva byt za 180 Eur mesačne, a telefonuje za 20 - 23 Eur mesačne. Odvolací súd vzhľadom na takto zistený skutkový stav je toho presvedčenia, že je ešte v možnostiach a schopnostiach matky splácať dlh na výživnom po 50 Eur mesačne, čím sa docieli, že otec bude mať na výživu maloletej 100 Eur mesačne (50 Eur bežné výživné a 50 Eur splátka dlhu na výživnom). Takto upravená splatnosť umožní splatenie dlhu na výživnom v primeranejšom čase (do troch rokov), neohrozí uspokojovanie potrieb maloletej ani matky a umožní využiť tieto prostriedky práve v čase, keď ich maloletá najviac potrebuje. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o splatnosti dlhu výživnom podľa § 220 O. s. p. tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku, pričom pokiaľ ide o jeho rozsah, odvolací súd len odkazuje na jeho správne vyčíslenie a odôvodnenia súdom prvého stupňa.
Aj pokiaľ ide o napadnutý výrok uznesenia, odvolací súd dospel k presvedčeniu, že súd prvého stupňa rozhodol správne, ak zaviazal otca nahradiť štátu polovicu trov, ktoré vyplatil PhDr. Q. X. za podaný znalecký posudok. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že štát má podľa výsledku konania proti účastníkom právo na náhradu nákladov konania, ktoré platil aj v konaniach, v ktorých účastníci nemajú postavenie navrhovateľov a odporcov, teda v konaniach, ktoré sú vecne oslobodené od súdnych poplatkov alebo v ktorých účastníci sú osobne oslobodení od súdnych poplatkov. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je rozhodujúce, či dokazovanie nariadené súdom, v dôsledku ktorého vznikli trovy štátu, bolo opodstatnené. Ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu, pri ktorého výkone vznikli trovy štátu, nie je bezprostredne relevantné a rovnako ani to, v akom rozsahu sa každý účastník na tomto úkone zúčastnil. Tiež nie je podstatné, ako sa zhodoval návrh s konečným rozhodnutím vo veci, pretože v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa nedá hovoriť o úspechu alebo neúspechu ani jednej z účastníckych strán. Z uvedeného vyplýva, že v konaniach nesporových, má štát právo na náhradu trov konania proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu, avšak u každého účastníka musí skúmať, či nespĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p., a v takomto prípade náhradu trov štátu voči účastníkovi, ktorý spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, neprizná. Vzhľadom k tomu, že otec má dostatočný príjem na to, aby mohol zaplatiť polovicu trov štátu zodpovedajúcu 237,72 Eur, nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie v napadnutom
výroku ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. a keďže sa stotožňuje s jeho odôvodnením, tak na neho v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. vo zvyšnej časti v podrobnostiach odkazuje.
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.