Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-4-2023.pdf
PDF · 79.89 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/4/2023
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v exekučnej veci oprávneného: Ing. N. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX H. T. U. XXX, zastúpeného JUDr. Milanom Švecom, advokátom so sídlom D. XXD, XXX XX H. X, proti povinnému: HYDAC, s.r.o., so sídlom Gorkého 4, 036 01 Martin, IČO: 31 578 314, zastúpenému JUDr. Danielou Gavorníkovou, advokátkou so sídlom V. P. U. XX/XX, XXX XX I., o vymoženie uloženej povinnosti vo výške 5.266,20 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin, č. k. 18Er/2848/2014-695 zo dňa 18. decembra 2018, takto
rozhodol:
Odvolanie oprávneného proti výroku III. o d m i e t a .
Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku IV. mení tak, že oprávnenému sa náhrada trov exekučného konania nepriznáva.
Vo zvyšnej časti (výrok I. a II.) ponechal uznesenie nedotknuté.
Oprávnenému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1) Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vo výroku I. exekúciu vedenú na úrade súdneho exekútora JUDr. Ivana Nestora pod sp. zn. EX 1405/2014 vyhlásil za neprípustnú, vo výroku II. exekúciu zastavil s tým, že vo výroku III. súdnemu exekútorovi priznal proti oprávnenému právo na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100 % a vo výroku IV. povinnému priznal proti oprávnenému právo na náhradu trov exekučného konania v rozsahu 100 %. Pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 243h ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení v spojení s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, keď predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil. O trovách exekúcie rozhodol vychádzajúc z ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 1, § 9a Exekučného poriadku, § 262 ods. 1, 2 CSP, keď napokon konštatoval, že o trovách konania rozhodol podľa ust. § 200 ods. 5 EP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP tak, že súdnemu exekútorovi, ako i povinnému priznal proti oprávnenému náhradu trov konania v rozsahu 100%. Urobil tak s ohľadom na tú skutočnosť, že už v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie mal oprávnený (resp. jeho právny predchodca) vedomosť, že v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 17Cb/69/2008 si proti nemu povinný ako žalovaný uplatnil protinárok (v sume vyššej ako ním uplatnený nárok), ktorý pozostával z ceny nevykonaných prác vo výške 11.067,18 eur, zo zľavy z ceny diela vo výške 21.861,29 eur a náhrady škody. Preto dospel k záveru, že oprávnený mal možnosť najskôr vyčkať na právoplatné skončenie konania o vzájomných sporných nárokoch oprávneného a povinného a až následne po jeho právoplatnom skončení prípadne vymáhať priznané nároky v exekučnom konaní. Tým, že oprávnený podal návrh na začatie exekúcie na vymoženie priznaného nároku vo výške 5.266,20 eur spolu s príslušenstvom bezprostredne po tom, čo mu tento nárok bol rozsudkom okresného súdu (i keď právoplatne, ale vzhľadom k celému ním
uplatnenému nároku len čiastočne priznaný), vzal na seba riziko, že v konečnom dôsledku bude po právoplatne skončenom konaní vo veci samej niesť zodpovednosť za prípadné zavinenie na zastavení exekučného konania.
2) Proti tomuto uzneseniu, proti výrokom III. a IV. podal prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že v predmetnej veci svojim návrhom žiadal o vykonanie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. Mal za to, že nezavinil zastavenie exekúcie, a preto mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa ust. § 197 ods. 1 EP a zaviazať na úhradu trov konania povinného. Súd mal do úvahy zobrať aj dobré mravy, nakoľko konanie povinného bolo v rozpore s nimi. Pokiaľ by sa povinný podrobil exekúcii a opakovanými obštrukciami nebránil plneniu, trovy konania by v takom rozsahu nevznikli. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výrokoch III. a IV. tak, že prizná súdnemu exekútorovi proti povinnému právo na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100 % a jemu prizná proti povinnému právo na náhradu trov exekučného konania v rozsahu 100 %.
3) Súdny exekútor vo vzťahu k odvolaniu oprávneného oznámil, že sa k nemu nebude vyjadrovať.
4) Povinný prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie v napadnutom rozsahu považuje za správne a žiadal, aby ho odvolací súd ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že pôvodnému oprávnenému ako i súčasnému oprávnenému malo byť ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie jasné, že k zániku exekučne vymáhanej pohľadávky dôjde vzhľadom na vzájomné nároky napr. započítaním, v dôsledku čoho bude musieť byť predmetná exekúcia zastavená, za čo bude niesť oprávnený zodpovednosť. Vo vyjadrení zároveň poukázal na konanie pôvodného oprávneného JUDAS, súčasného oprávneného ako jediného spoločníka a konateľa spoločnosti JUDAS a na výkon jeho práv, ktoré je v hrubom rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré konanie by nemalo požívať právnu a ani súdnu ochranu ani pri rozhodovaní o trovách exekúcie a trovách exekučného konania.
5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolanie oprávneného proti výroku III. napadnutého uznesenia o trovách exekúcie podľa § 386 písm. c) CSP odmietol a odvolaním napadnuté uznesenie súdu vo výroku IV. o trovách exekučného konania podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že oprávnenému sa náhrada trov exekučného konania nepriznáva. Vo výrokoch I. a II. (odvolaním nenapadnutých) ponechal uznesenie nedotknuté.
6) Podľa ust. § 243h Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
7) Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
8) Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
9) Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
10) Trovy exekúcie sú osobitný inštitút upravený v § 200 a nasl. Exekučného poriadku, pričom Exekučný poriadok odvolanie proti rozhodnutiu o trovách exekúcie nepripúšťa (zakotvené novelou č. 299/2013 Z. z. účinnou od 01.11.2013). Od 01.11.2013 ust. § 58 ods. 6 stanovovalo, že nie je možné podať mimoriadne dovolanie, t. j. ani odvolanie a od 01.07.2016 bolo toto ustanovenie vypustené úplne. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, teda podľa právnej úpravy, ktorá prípustnosť odvolania voči rozhodnutiu o trovách exekúcie pri jej zastavení nepripúšťa.
11) Pokiaľ by zákonodarca chcel novou procesnou úpravou (od 01.07.2016) pripustiť odvolanie proti rozhodnutiam súdov prvej inštancie o trovách exekúcie (ktoré v procesnej úprave účinnej do 30.06.2016 prípustné nebolo), bol by to vyjadril v Exekučnom poriadku tak, ako to je pri iných inštitútoch v exekučnom konaní spôsobom, ktorý by nepripúšťal pochybnosti, a to buď vložením vety „Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie“ do § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, čo je formulácia štandardná v úprave exekučného konania, alebo výslovným uvedením trov exekúcie v § 357 CSP ako výnimky zo zásady neprípustnosti odvolania proti uzneseniam súdov prvej inštancie. To však neznamená, že Civilný sporový poriadok je možné aplikovať na exekučné konania v každej situácii. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku má ísť o primerané použitie ustanovení CSP a len vtedy, ak to povaha veci nevylučuje. Použitie ustanovení CSP (ako lex generalis) je vždy len subsidiárne, teda je možné ich použiť len tam, kde Exekučný poriadok (ako lex specialis) nemá vlastné ustanovenia.
12) Podľa názoru odvolacieho súdu z vyššie uvedených dôvodov nie je možné vo vzťahu k trovám exekúcie aplikovať ustanovenie § 357 písm. m) CSP. Ako už bolo uvedené, trovy exekúcie predstavujú osobitný inštitút, upravený Exekučným poriadkom, odlišný od trov konania. Trovy exekúcie majú vlastnú definíciu v Exekučnom poriadku (§ 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 31.03.2017), vlastný okruh účastníkov konania o trovách exekúcie (§ 37 ods. 1), vlastnú úpravu nárokov jednotlivých účastníkov vo vzťahu k trovám exekúcie (§ 200 ods. 1 druhá a tretia veta), osobitný spôsob ich uplatňovania (pokiaľ nedôjde k zastaveniu exekúcie, o trovách exekúcie sa ani nerozhoduje, súdny exekútor ich vymôže ako súčasť exekučného nároku - § 200 ods. 6) a tiež osobitný spôsob rozhodovania v prípadoch, keď sa o nich rozhoduje (nerozhoduje sa osobitne o nároku a osobitne o výške, ale rozhoduje sa o tom, kto a v akej výške trovy exekúcie platí; vo vzťahu k odmene súdneho exekútora ani nejde o rozhodovanie o náhrade trov, ale priamo o zaplatení odmeny súdneho exekútora - § 200 ods. 5). Za takýchto okolností absenciu výslovného ustanovenia výnimky zo všeobecnej zásady neprípustnosti odvolania nemožno interpretovať inak než (v súlade s § 355 ods. 2 CSP) nepripustenie odvolania vo vzťahu k trovám exekúcie. Rozhodnutie o trovách exekúcie z vyššie uvedených dôvodov nemožno ani „primerane“ subsumovať pod rozhodnutie „o nároku na náhradu trov konania“ podľa § 357 písm. m) CSP.
13) Keďže teda rozhodnutie o trovách exekúcie je osobitné rozhodnutie upravené Exekučným poriadkom, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 9a ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 355 ods. 2 CSP), odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, než odvolanie proti výroku III. v zmysle § 386 písm. c) CSP odmietnuť.
14) Odvolací súd sa v ďalšom zaoberal odvolacími námietkami oprávneného, ktorý namietal záver súdu prvej inštancie, že zavinil zastavenie exekučného konania a dospel k záveru o dôvodnosti aplikácie ust. § 257 CSP na daný prípad. Podľa tohto ustanovenia súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Teda základným predpokladom pre jeho použitie v súvislosti s náhradou trov konania je preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý má oporu v skutkovom stave zistenom vykonaným dokazovaním. Pri rozhodovaní podľa tohto ustanovenia je taktiež potrebné si všímať i okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoje v konaní. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k špecifikám jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona.
15) Vychádzajúc z citovaného ustanovenia (§ 257 CSP) vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie k presvedčeniu, že v prejednávanej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov oprávnenému. Oprávnený síce podal návrh na vykonanie exekúcie v súlade so zákonom, na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ale nemožno ponechať bez povšimnutia i to, že sám mal dlh voči povinnému, v dôsledku čoho napokon došlo i k zastaveniu exekúcie (započítanie) a práve v týchto skutočnostiach odvolací súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov exekučného konania.
16) O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol spôsobom, že oprávnenému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania z tých istých dôvodov (bod 15. dôvodov podľa ust. § 257 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP).
17) Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).