Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_17CoP-83-2013.pdf
PDF · 102.5 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoP/83/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci starostlivosti o maloletého C. A. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v A., R. č. XXX/X, aktuálne sa zdržujúceho v D., Z., P. č. 6, dieťa matky C. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v A., R. č. XXX/X, v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody a neurčeného otca, za účasti navrhovateľky G. N., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v A., R. č. XXX/X, aktuálne sa zdržujúcej v D., Z., P. č. X, zastúpenej JUDr. Mariánom Jankovičom, advokátom so sídlom v Revúcej, Bernolákova č. 151/9, o zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 8P/75/2013-18 zo dňa 02.12.2013, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil, že nemá právomoc konať v prejednávanej veci (prvý výrok), konanie zastavil (druhý výrok) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok). V odôvodnení uznesenia uviedol, že právomoc súdu konať vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu je založená na jeho obvyklom pobyte v štáte súdu v čase začatia konania. V čase začatia konania v prejednávanej veci ako aj v čase rozhodovania má maloletý obvyklý pobyt v Rakúsku. Navrhovateľka v návrhu uviedla, že bezprostredne po nástupe matky na výkon trestu odňatia slobody dňa 16.10.2013, zobrala maloletého do Rakúska; okresný súd mal za to, že od tohto obdobia žije maloletý v Rakúsku spolu s navrhovateľkou; maloletý sa síce s navrhovateľkou zdržiava v Rakúsku len krátko, to však nebráni tomu, aby tam nadobudol obvyklý pobyt. Okresný súd zdôraznil, že pojem obvyklý pobyt je potrebné vykladať ako autonómny pojem európskeho práva bez ohľadu na možné spôsoby výkladu v rámci vnútroštátneho práva jednotlivých členských štátov; posudzovanie existencie obvyklého pobytu je nutné osobitne v každom konkrétnom prípade, nakoľko vzhľadom na odlišnosť jednotlivých prípadov, môže nastať zmena obvyklého pobytu v rôznych momentoch; aj keď pojem “obvyklý“ evokuje určitý časový aspekt trvania pobytu, nemožno vylúčiť, že dieťa nadobudne obvyklý pobyt v členskom štáte dňom svojho príchodu na územie tohto štátu. V predmetnej veci ubehlo od presťahovania maloletého do Rakúska do podania návrhu na začatie konania (04.11.2013) len niekoľko dní, napriek tomu mal okresný súd za to, že pred začatím konania maloletý nadobudol obvyklý pobyt v Rakúsku. Maloletý žije s navrhovateľkou, ktorá mu v súčasnosti zabezpečuje všetku starostlivosť; maloletý si príchodom do Rakúska s navrhovateľkou vytvoril väzbu k tomuto štátu a nadobudol tu obvyklý pobyt, keďže sa tam zdržiava a je mu tam poskytovaná starostlivosť; navrhovateľka žije v Rakúsku dlhodobo, nejde u nej len o nejaký krátkodobý pobyt, v tomto členskom štáte i pracuje, má teda v Rakúsku vytvorené svoje zázemie a toto zázemie preberá i maloletý, ktorý vzhľadom na svoj vek je úplne odkázaný na starostlivosť navrhovateľky. Keďže na Slovensku nie je žiadna osoba, ktorá by sa o maloletého mohla postarať, nastala situácia, že maloletý nadobudol obvyklý pobyt v Rakúsku už samotným presťahovaním sa; ani skutočnosť, že matka maloletého žije na Slovensku, nie je v tomto prípade podstatná, pretože rozhodujúce je to, kde maloletý žije, kde je mu poskytovaná starostlivosť, kde navštevuje predškolské zariadenie a podobne. Vzhľadom na útly vek maloletého nemajú na vznik obvyklého pobytu vplyv jeho
citové väzby dieťaťa k osobám na Slovensku. Ak sa aj maloletý s navrhovateľkou bude vracať na Slovensko na návštevy, to nemožno považovať za dostačujúce pre zachovanie jeho obvyklého pobytu na Slovensku, pretože všetka starostlivosť o neho bude vykonávaná v zahraničí. Okresný súd uzavrel, že nakoľko maloletý mal v čase začatia konania obvyklý pobyt v Rakúsku a má ho aj v čase rozhodovania, právomoc konať vo veci má súd tohto členského štátu a nie súd Slovenskej republiky; v danom prípade neboli naplnené žiadne okolnosti, za ktorých sa neuplatňuje všeobecné pravidlo určenia právomoci podľa článku 8 nariadenia č. 2201/2003; vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd vyhlásil, že nemá právomoc konať v prejednávanej veci; nedostatok právomoci súdu je nedostatkom podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť; ak existuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, súd musí konanie zastaviť. V danej veci nebolo možno podľa okresného súdu vec postúpiť, pretože takýto postup nie je možný v prípade, ak právomoc konať má iný členský štát. Na základe uvedeného okresný súd konanie zastavil, keď rozhodol s poukazom na ustanovenia článkov 8 a 17 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie č. 2201/2003“) v spojení s § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“); o trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.
Proti uzneseniu okresného súdu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 16.12.2013 (č.l. 22-24 spisu), ktorým navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že návrh na zverenie maloletého jej náhradnej osobnej starostlivosti podala po dohode s matkou maloletého a s jej súhlasom z dôvodu, že matka nemôže maloletému poskytovať starostlivosť, pretože dňa 16.10.2013 opätovne nastúpila na výkon trestu odňatia slobody. Matka maloletého dala súhlas na jeho vycestovanie z dôvodu časovej tiesne, nakoľko navrhovateľka bola v tom čase na Slovensku za účelom zabezpečenia starostlivosti o maloletého ako aj z dôvodu, aby sa bezprostredne po jej nástupe na výkon trestu odňatia slobody mal kto o maloletého postarať. Navrhovateľka ako stará matka maloletého má slovenské štátne občianstvo, trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, od roku 2008 sa zdržovala v Rakúsku, ale pravidelne sa vracia na Slovensko; tento stav pretrvával do doby, kedy nebola nútená starať sa o maloletého. Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil obvyklý pobyt maloletého v Rakúsku napriek tomu, že od jeho presťahovania do Rakúska do podania návrhu na začatie konania uplynulo len niekoľko dní; konanie okresný súd zastavil s poukazom na článok 17 v spojení s článkom 8 nariadenia č. 2201/2003 bez toho, aby skúmal článok 12 nariadenia č. 2201/2003. Navrhovateľka vyjadrila názor, že právomoc okresného súdu je možné založiť na článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003, nakoľko maloletý má k Slovenskej republike podstatnú väzbu, pretože sa tu narodil, je štátnym občanom Slovenskej republiky, od narodenia tu vyrastal a doposiaľ jediný nositeľ rodičovských práv a povinností, t.j. matka má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky i keď je v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody; súčasne všetci účastníci konania podaním návrhu prijali právomoc súdu v Slovenskej republike, t.j. okresného súdu. Podstatným dôvodom podania návrhu na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky je skutočnosť, že jeho matka musela nastúpiť výkon trestu odňatia slobody, ktorý jej bol prerušený len na dobu jedného roka po pôrode; po ukončení výkonu trestu, resp. v prípade podmienečného prepustenia z jeho výkonu na slobodu sa bude matka opätovne uchádzať o zverenie maloletého do svojej osobnej starostlivosti nakoľko pominú dôvody, ktoré jej v tejto starostlivosti bránia. Poukázala na skutočnosť, že v prípade založenia právomoci rakúskeho súdu by matka zrejme nebola prizvaná ako účastník konania do Rakúska z dôvodu s tým spojených veľkých finančných nárokov v rámci medzinárodnej justičnej spolupráce; súčasne v prípade zverenia maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky zo strany rakúskeho súdu by sa následne matka po skončení výkonu trestu musela domáhať zverenia maloletého do svojej osobnej starostlivosti tiež na rakúskom súde, preto konanie pred okresným súdom je v najlepšom záujme maloletého, čím je splnená aj posledná podmienka článku 12 bod 3 nariadenia 2201/2003. V návrhu na začatie konania je síce konštatované, že navrhovateľka sa v čase jeho podania zdržuje v Rakúsku, ale nie, že sa tam mieni zdržiavať i naďalej; riešila len momentálny stav a na nevyhnutný čas musela maloletého zobrať do Rakúska. Okresný súd nemal dostatok podkladov pre rozhodnutie, nevypočul účastníkov konania a bez ich výpovedí nemohol vyvodiť jednoznačný záver o nedostatku svojej právomoci, napadnuté uznesenie je preto formalizmom bez skúmania záujmu maloletého. Na základe uvedeného považovala navrhovateľka napadnuté uznesenie za predčasné, nepreskúmateľné a nezákonné a ako také ho navrhla zrušiť s poukazom na článok 12 ods. 3 písm. a) a b) nariadenia č. 2201/2003 v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. z dôvodu, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal postupom podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) a písm. i) O.s.p. v celom rozsahu zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
Podľa článku 8 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003, odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.
Podľa článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003, súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu; a b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
Odvolanie navrhovateľky je v plnom rozsahu dôvodné.
Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania zo dňa 29.10.2013 sa navrhovateľka domáha zverenia maloletého do svojej náhradnej osobnej starostlivosti a uloženia povinnosti matke platiť maloletému výživné vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa mesačne, všetko s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku; návrh na začatie konania doručila okresnému súdu dňa 04.11.2013; podľa návrhu má navrhovateľka trvalý pobyt na Slovensku (A., R. č. XXX/X), ktorý sa snaží pravidelne navštevovať najmä za účelom návštevy matky, súčasne od roku 2008 sa zdržiava a pracuje v Rakúsku ako upratovačka (Z., P. č. X), kam po nástupe matky maloletého do výkonu trestu odňatia slobody dňa 16.10.2013 vzala aj maloletého, o ktorého sa v celom rozsahu stará, je s ním na rodičovskej dovolenke a poberá na neho v Rakúsku rodinné prídavky; v rodnom liste maloletého je zapísaná len jeho matka C. N. a jeho otec nie je uvedený; matka udelila písomný súhlas zo dňa 11.10.2013 so zverením maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky a s vysťahovaním maloletého do Rakúska ako i s navštevovaním predškolského aj školského zariadenia (v súhlase matka zdôraznila, že ho udeľuje z dôvodu svojho nástupu na výkon trestu odňatia slobody, počas ktorého nebude schopná náležitým spôsobom zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloletého s tým, že súhlas udeľuje na neurčito až do jeho písomného odvolania adresovaného navrhovateľke).
Okresný súd dospel v napadnutom uznesení k záveru, že maloletý má obvyklý pobyt v Rakúsku a preto vyhlásil, že nemá právomoc na prejednanie veci a konanie zastavil. Zastavením konania bez splnenia zákonných podmienok dochádza k odňatiu možnosti účastníka konania (navrhovateľky) konať pred súdom. Na prejednávanú vec pri skúmaní svojej právomoci na konanie okresný súd správne aplikoval nariadenie č. 2201/2003; pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto v prvom rade potrebné určiť obvyklý pobyt maloletého v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003. Zásluhu na presadení pojmu „obvyklý pobyt“ v medzinárodnom práve súkromnom má Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného, ktorá však obsah tohto pojmu v kolíznych normách ani jurisdikčných pravidlách napriek viacerým iniciatívam nikdy nedefinovala; postupne sa kritérium „obvyklého pobytu“ začalo objavovať aj v komunitárnom práve, pretože lepšie vyhovoval potrebám odstraňovania bariér v rámci voľného pohybu osôb (oproti dovtedy prevažujúcemu kritériu výberu rozhodného právneho poriadku na základe kritéria štátneho občianstva); dominancia „obvyklého pobytu“ je veľmi zreteľná v právnych nástrojoch komunitárneho práva v oblasti rodinného práva a (bez bližšej definície obsahu) sa objavuje vo všetkých nariadeniach v tejto oblasti; pri výklade pojmu „obvyklý pobyt“ je potrebné vychádzať z toho, že nejde o
právny pojem, ale o pojem faktický (skutkový), ktorého výklad závisí od právneho nástroja komunitárneho práva, ktorého je súčasťou; súčasne platí, že pojem „obvyklý pobyt“ je potrebné definovať autonómne, t.j. nezávisle na vnútroštátnom práve jednotlivých členských štátov so súčasným rozlišovaním obvyklého pobytu dospelej osoby a obvyklého pobytu maloletého (v podrobnostiach pozri JUDr. Mgr. Magdalena Pfeiffer: Obvyklý pobyt v európskom rodinnom práve; In: Soudní rozhledy č. 3/2013, str. 87). Z hľadiska nevyhnutnosti autonómneho výkladu pojmu „obvyklý pobyt“ vo vzťahu k maloletému bude preto rozhodujúci výklad podaný Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej aj „súdny dvor“), ktorý sa jeho výkladom zaoberal doposiaľ dvakrát a v obidvoch prípadoch sa jednalo o výklad obvyklého pobytu maloletého v rodinnom spore; konkrétne išlo o rozsudky súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-523/07 zo dňa 02.04.2009 a sp. zn. C-497/10 PPU zo dňa 22.12.2010; vo veci sp. zn. C-523/07 súdny dvor uviedol, že pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 treba vykladať tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia; na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte; je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu (bod 44 a samotný výrok rozsudku); súdny dvor v tejto veci zdôraznil, že len čisto fyzická prítomnosť dieťaťa v členskom štáte nemôže stačiť na určenie obvyklého pobytu dieťaťa (bod 33 rozsudku); znenie ustanovenia komunitárneho práva, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou (bod 34 rozsudku); keďže článok 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 neobsahuje výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu „obvyklý pobyt“, toto určenie sa musí vykonať s ohľadom na kontext ustanovení nariadenia a jeho cieľ najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že kritériá právomoci sú konštruované tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa a najmä kritériu blízkosti (bod 35 rozsudku); judikatúru súdneho dvora týkajúcu sa pojmu obvyklého pobytu v iných oblastiach komunitárneho práva nemožno priamo aplikovať v rámci zisťovania obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 (bod 36 rozsudku); „obvyklý pobyt“ dieťaťa v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 musí byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu (bod 37 rozsudku); okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť vôbec nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia (bod 38 rozsudku); do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa v danom štáte (bod 39 rozsudku); zámer rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom členskom štáte sa môže prejaviť určitými hmatateľnými krokmi ako sú kúpa alebo nájom bytu v hostiteľskom štáte alebo podanie žiadosti o pridelenie sociálneho ubytovania na príslušných orgánoch uvedeného štátu (bod 40 rozsudku); vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby vo svetle uvedených kritérií a na základe celkového posúdenia určil miesto obvyklého pobytu detí (bod 42 rozsudku); nie je vylúčené, že na záver tohto posúdenia nebude možné určiť, v ktorom členskom štáte má dieťa obvyklý pobyt, keď v takomto výnimočnom prípade a ak sa nepoužije článok 12 nariadenia č. 2201/2003, právomoc rozhodnúť vo veci samej majú na základe článku 13 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza (bod 43 rozsudku); vo veci sp zn. C-497/10 súdny dvor zopakoval závery z predchádzajúceho rozsudku vo veci sp. zn. C-523/07 a pre účely stanovenia obvyklého pobytu v osobitnom prípade dojčaťa uviedol, že nariadenie č. 2201/2003 neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „obvyklý pobyt“; použitie prídavného mena „obvyklý“ umožňuje jednoducho dospieť k záveru, že pobyt musí vykazovať určitú stabilitu alebo pravidelnosť (bod 44 rozsudku); na účely odlíšenia obvyklého pobytu od jednoduchej dočasnej prítomnosti treba zdôrazniť, že táto prítomnosť musí mať v zásade určité trvanie, aby odzrkadľovala dostatočnú stabilitu; nariadenie č. 2201/2003 však neupravuje minimálnu dĺžku; na zmenu obvyklého pobytu do hostiteľského členského štátu sa totiž ráta najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilnú povahu; trvanie pobytu tak môže slúžiť iba ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu (bod 51 rozsudku); vo veci samej môže mať navyše vek dieťaťa osobitný význam (bod 52 rozsudku); sociálne a rodinné prostredie dieťaťa, ktoré sa významne podieľa na určení miesta jeho obvyklého pobytu, sa totiž skladá z viacerých faktorov závislých od veku dieťaťa; faktory, na ktoré sa má prihliadnuť v prípade dieťaťa v školskom veku, sa tak líšia od tých, na ktoré treba
prihliadnuť, ak ide o neplnoletého, ktorý ukončil svoje štúdiá alebo od tých, ktoré sú relevantné, pokiaľ ide o dojča (bod 53 rozsudku); vo všeobecnosti je prostredím dieťaťa v nízkom veku v prvom rade rodinné prostredie určené príslušnou osobou alebo osobami, s ktorými dieťa žije, ktoré ho skutočne opatrujú a starajú sa oň (bod 54 rozsudku); uvedené platí o to viac vtedy, ak je dotknuté dieťa dojčaťom, ktoré sa nevyhnutne spoluzúčastňuje na sociálnom a rodinnom prostredí ľudí, od ktorých závisí; v dôsledku toho, ak je dojča skutočne opatrované svojou matkou, treba posúdiť jej integráciu do sociálneho a rodinného prostredia; v tejto súvislosti možno zohľadniť kritériá ako sú dôvody presťahovania matky dieťaťa do iného členského štátu, jej jazykové znalosti alebo tiež jej geografický a rodinný pôvod (bod 55 rozsudku); na základe uvedeného súdny dvor uzavrel, že pojem obvyklý pobyt v zmysle článkov 8 a 10 nariadenia č. 2201/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia; na tento účel a v prípade, keď ide o situáciu dojčaťa, ktoré býva so svojou matkou iba niekoľko dní v inom členskom štáte, ako je štát jeho obvyklého pobytu, do ktorého bolo premiestnené, treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania matky do tohto štátu a na druhej strane, najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte; je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu (bod 56 a súčasne samotný výrok rozsudku).
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že súdny dvor zveruje stanovenie obvyklého pobytu maloletého pre účely určenia právomoci podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 do pôsobnosti vnútroštátneho súdu, ktorý je povinný predovšetkým zohľadniť všetky skutkové osobitosti každého jednotlivého prípadu; pri zohľadnení miery začlenenia maloletého do sociálneho prostredia na účely určenia jeho obvyklého pobytu ponúkol súdny dvor deväť kritérií, ku ktorým by mal súd prihliadať: 1. trvanie pobytu, 2. pravidelnosť pobytu, 3. podmienky pobytu, 4. dôvody pobytu, 5. štátna príslušnosť maloletého, 6. miesto a podmienky školskej dochádzky, 7. jazykové znalosti maloletého, 8. rodinné väzby maloletého a 9. sociálne väzby maloletého; súdny dvor nestanovil žiadnu hierarchiu týchto kritérií, preto každé z nich má rovnakú relevanciu; v prípade maloletého nízkeho veku je potrebné navyše prihliadať aj na vôľu osoby (rodiča), v ktorého faktickej starostlivosti sa maloletý nachádza ako aj na dôvody jeho presťahovania sa a mieru jeho začlenenia do rodinného a sociálneho prostredia; súčasne pre prípad, že by ani na základe uvedených kritérií nebol súd schopný stanoviť miesto obvyklého pobytu maloletého, má skúmať či svoju právomoc nemôže založiť na článku 12 nariadenia č. 2201/2003 a iba v prípade, že to nie je možné určiť právomoc s ohľadom na prítomnosť maloletého (článok 13 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003). Vyššie uvedené kritériá aplikoval odvolací súd na prejednávanú vec v rámci rozhodovania o podanom odvolaní.
Z hľadiska prejednávanej veci je možné v prvom rade konštatovať, že miera začlenenia maloletého do sociálneho prostredia v Rakúsku nie je vzhľadom na krátkosť jeho pobytu hlboká (určujúca); maloletý síce bol v osobnej starostlivosti navrhovateľky v Rakúsku po dobu necelých troch týždňov pred podaním návrhu na súd (04.11.2013), navrhovateľka však evidentne nemá v úmysle vytvoriť s maloletým v Rakúsku spoločnú domácnosť a išlo len o zabezpečenie nevyhnutnej starostlivosti o maloletého z dôvodu nástupu matky na výkon trestu odňatia slobody (16.10.2013); z hľadiska kritérií na určenie obvyklého pobytu stanovených súdnym dvorom je zrejmé, že podľa (1) trvania pobytu, (4) dôvodu pobytu, (5) štátnej príslušnosti, (7) jazykových znalostí, (8) rodinných väzieb a (9) sociálnych väzieb má maloletý obvyklý pobyt na Slovensku, pretože tu doposiaľ býval (s matkou), jeho pobyt v Rakúsku je vo svojej podstate len dočasný (z tohto hľadiska nie je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúce, že bude pravdepodobne trvať dlhšiu dobu), má slovenské štátne občianstvo, jeho materinským jazykom je slovenčina (nedá sa predpokladať, že vzhľadom na svoj vek ovláda iný jazyk) a ťažisko jeho rodinných a sociálnych (matka a širšie príbuzenstvo) väzieb je na Slovensku; v prospech obvyklého pobytu v Rakúsku svedčia len kritériá (2) pravidelnosti pobytu a (3) podmienok pobytu; kritérium (6) miesta školskej dochádzky je zatiaľ neutrálne, pretože maloletý vzhľadom na svoj vek zrejme nenavštevuje žiadne predškolské zariadenie; aj keď maloletý pravdepodobne bude bývať s navrhovateľkou v Rakúsku (okrem pobytu v mieste bydliska navrhovateľky na Slovensku) a zrejme dôjde aj k jeho určitému začleneniu do sociálneho prostredia v tejto krajine (prejavom tohto trendu je v súčasnosti poberanie rodinných prídavkov na maloletého), pre účely určenia jeho obvyklého pobytu je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúce, že celková starostlivosť navrhovateľky o maloletého je len dočasného charakteru do skončenia výkonu trestu odňatia slobody matky maloletého; pre účely určenia obvyklého pobytu v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 preto odvolací súd konštatuje, že maloletý má (napriek jeho zdržiavaniu sa v Rakúsku v čase začatie konania) obvyklý
pobyt na Slovensku a okresný súd má právomoc na prejednanie a rozhodnutie prejednávanej veci. Aj keby odvolací súd nedospel k záveru, že obvyklý pobyt maloletého je na Slovensku s dôsledkami v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, je potrebné súhlasiť s navrhovateľkou, že právomoc okresného súdu bude zrejme možné založiť na základe článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003, pretože maloletý má k Slovenskej republike podstatnú väzbu vzhľadom na svoje slovenské štátne občianstvo a pobyt jeho matky na Slovensku (nie je rozhodujúce, že je vo výkone trestu odňatia slobody), keď súčasne prejednanie veci pred okresným súdom je aj v najlepšom záujme maloletého a zo spisu zatiaľ nevyplýva neprijatie právomoci okresného súdu zo strany účastníkov konania (navrhovateľka s právomocou okresného súdu súhlasí, neprijatie právomoci okresného súdu zo strany matky odvolací súd nepredpokladá a postoj maloletého by vyjadril kolízny opatrovník). Po zhrnutí vyššie uvedených záverov neboli podľa odvolacieho súdu splnené podmienky na vyhlásenie nedostatku právomoci okresného súdu (článok 17 nariadenia č. 2201/2003) a následné zastavenie konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.).
Na základe uvedeného neboli podľa názoru odvolacieho súdu splnené podmienky na zastavenie konania o návrhu navrhovateľky, preto napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, nakoľko okresný súd rozhodol bez návrhu, nešlo o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, preto ktoré bolo rozhodnutie vydané neexistovali (§ 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p.) a súčasne vydaním napadnutého uznesenia došlo k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.); v dôsledku zrušenia napadnutého uznesenia vrátil odvolací súd vec okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že okresný súd pochybil, keď maloletému pred vydaním napadnutého uznesenia neustanovil kolízneho opatrovníka pre konanie, ktorému mal následne doručiť aj napadnuté uznesenie, uvedený nedostatok však nemohol mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), pretože i keď týmto postupom došlo k odňatiu možnosti maloletého konať pred súdom, po vyhodnotení odvolania navrhovateľky ako dôvodného a zrušení napadnutého uznesenia nebolo potrebné tento nedostatok osobitne odstraňovať. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.