Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Er-1387-2011.pdf
PDF · 120.63 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
SI-1Er/1387/2011
Uznesenie
Okresný súd Skalica vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09, IČO: 35 807 598 Bratislava zastúpeného advokátskou kanceláriou: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. č. XX, štátny občan SR, o vymoženie 22,14 EUR s príslušenstvom, rozhodujúc o žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, takto
rozhodol:
Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa zamieta.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie požiadal dňa 09.09.2011 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému v súlade s ustanovením § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“). Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor predložil súdu návrh oprávneného na vykonanie exekúcie spísaný do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 20.07.2011 a ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 08.06.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.06.2011 a vykonateľnosť dňa 23.06.2011 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením Okresného súdu Skalica zo dňa 21.03.2012, č.k. XEr/XXXX/XXXX-XX súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania predmetnej exekúcie. Následne uznesením č.k. XEr/XXXX/XXXX-XX zo dňa 13.08.2012, v spojení s opravným uznesením č.k. XEr/XXXX/XXXX-XX zo dňa 20.08.2012, súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. XCoE/XXX/XXXX- XX zo dňa 30.09.2013 zrušil napadnuté uznesenie exekučného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom treba rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 359,00 EUR spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 359,00 EUR od 17.01.2011 do zaplatenia, úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 359,00 EUR od 04.04.2011 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 154,15 EUR. Povinný si svoju povinnosť založenú rozhodcovským rozsudkom podľa vyjadrenia oprávneného ku dňu spísania návrhu na vykonanie exekúcie splnil len čiastočne.
Oprávnený bol súdom dňa 04.11.2013 vyzvaný, aby sa vyjadril k použitiu ustanovení § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z.n.p., k použitiu ustanovení § 40 písm. a/, § 44 ods. 2, § 45 ods. 2, § 45 ods. 1 písm. b/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v z.n.p. a k použitiu ustanovení čl. 2 písm. a, čl. 3 odseku 1 a 3, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, resp. k použitiu ustanovení na ochranu spotrebiteľa, nakoľko súd bude rozhodovať o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a posudzovať súlad exekučného titulu so zákonom.
Oprávnený sa na výzvu súdu vyjadril nasledovne: Oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch nakoľko:
1. spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 17.09.2010 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi“. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj oprávnený a povinný si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z uvedeného vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka); teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. 2. v zmysle § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 17.09.2010 „zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom“. Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou); 3. podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 17.09.2010 „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2, l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, p) práva spotrebiteľa podľa § 7, q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia zákona vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj vyššie vymenované náležitosti. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). S poukázaním na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uvádza, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (t.j. v rámci tzv. „európskeho práva“) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právne systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/EHS implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Oprávnený uvádza, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku zákon považuje len rozhodcovskú doložku, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa dôvodovej správy i odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka (V., M. - K., P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). V danom prípade má spotrebiteľ kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie (podľa zákona o rozhodcovskom konaní) alebo konanie pred všeobecným súdom (podľa Občianskeho súdneho poriadku). Nemožno sa preto stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu.
Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Toto ustanovenie naviac vôbec (ako to už vyplýva aj z vyššie citovanej odbornej literatúry) neobmedzuje dodávateľa (ten sa môže obrátiť na rozhodcovský orgán v rámci výhradnej doložky, t.j. je možné dohodnúť sa, že rozhodcovská doložka alebo zmluva je pre neho výhradná alebo môže ho zaväzovať len nevýhradná doložka, t.j. bude sa môcť podobne ako spotrebiteľ rozhodnúť, či sa so svojimi nárokmi obráti na súd alebo na rozhodcovský orgán). Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Treba zdôrazniť, že v zmysle príslušnej smernice (č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený na záver uvádza, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, t.j. na základe písomného návrhu na začatie rozhodcovského konania zo strany oprávneného zaslal rozhodcovský súd povinnému výzvu na žalobnú odpoveď (možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávneného), na základe čoho potom rozhodcovský súd podľa skutkových zistení vydal rozhodcovský rozsudok. Vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska účastníkov konania teda nemala žiaden relevantný význam pre výsledok konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka. Všetky podania sú na Stály rozhodcovský súd doručované prostredníctvom pošty, čiže princíp rovnosti účastníkov je zachovaný, bez ohľadu na miesto ich bydliska alebo sídla. Z uvedeného jasne vyplýva, že vzdialenosť súdu, od miesta bydliska/sídla, nemá žiaden vplyv na možnosť domáhať sa súdnej ochrany.
Tunajší súd sa s právnymi závermi oprávneného nestotožnil z nasledujúcich dôvodov:
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa 17.09.2010 (ďalej len „zmluva o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. Zo zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná jednoznačne o úver spotrebiteľský. Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. zákonné znaky spotrebiteľských úverov. V prípade takéhoto spotrebiteľského vzťahu je nutné riadiť sa kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa účinnými v čase podpisu zmluvy o úvere, t.j. ustanoveniami § 52 - § 60 účinnými do 30.06.2011 (ďalej len „Občiansky zákonník“), ktoré sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Ich účelom je najmä uplatnenie občiansko- právnej zásady vyjadrenej v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka určujúcej pre oblasť súkromného práva, ktorej porušenie je v ostrom rozpore so zásadou ekvity tak veľmi uplatňovanej v spotrebiteľských vzťahoch, pri ktorých hrozí nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.
V zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
V zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
V zmysle § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný nie je podnikateľským subjektom, nakoľko je označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a bydliskom ako základnými identifikačnými údajmi fyzickej osoby a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv
preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti na rozdiel od oprávneného, ktorý má poskytovanie úverov ako predmet obchodnej činnosti riadne zapísaný v Obchodnom registri.
Nemožno súhlasiť s oprávneným, že na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Pre vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka je v zásade charakteristický vzťah špeciálnej a všeobecnej právnej úpravy, čo znamená, že ustanovenia Obchodného zákonníka majú prednosť pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V právnom režime spotrebiteľských zmlúv však uvedená zásada neplatí a to s poukazom na ust. § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Postavenie špeciálneho predpisu pri posudzovaní ochrany práv spotrebiteľa majú v tomto prípade ustanovenia Občianskeho zákonníka.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o úvere jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné dojednania, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov, keďže sa zmluva o úvere uzatvára na predtlačenom formulári s už priloženými zmluvnými dojednaniami.
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka v znení platnom do 30.06.2011 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 30.06.2011, neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle ods. 4 písm. r) toho istého paragrafu sa za neprijateľnú zmluvnú podmienku okrem iného považujú i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za neprijateľné teda treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ani ustanovením, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 30.06.2011, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.
Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.
V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.
Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora C-XXX/XX -C-XXX/XX Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Z ust. § 44 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.
Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania, predovšetkým otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je tento exekučný titul platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu boli neprijateľné zmluvné podmienky najmä rozhodcovská doložka.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 14. obsahuje dohodu strán, že pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu a pomocou mediátora riešiť spor, ktorý by vznikol zo zmluvy o úvere. Súd má preukázané, že medzi zmluvnými stranami nedošlo k mediácii. Oprávnený pristúpil k uplatneniu svojich práv cestou rozhodcovského konania. Povinný uzatvoril s oprávneným dňa 17.09.2010 Rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola uzatvorená v ten istý deň ako zmluva o úvere. Rozhodcovská zmluva sa nachádza na samostatnom predtlačenom formulári, ktorý bol vopred pripravený pre povinného a ktorý povinný podpísal súčasne s podpisom zmluvy o úvere. V uvedenom formulári v čl. I je vopred určený na prejednanie Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Rozhodcovská zmluva obsahuje v čl. II rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory medzi zmluvnými stranami vzniknuté zo zmluvy, budú riešené buď pred Stálym rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, pričom výber jednej z alternatív spočíva na žalobcovi. Takúto alternatívnu rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd. V zmysle zmluvných dojednaní si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko vo formulárovej zmluve bol už dopredu určený rozhodcovský súd. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu tým, že určuje na prejednanie rozhodcovský súd. Spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pre platné dojednanie rozhodcovského konania sa vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku sa nepovažuje podmienka, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná v rámci typovej formulárovej zmluvy a je obvyklé, že spotrebiteľ jej obsah nemení. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve sa nestáva individuálne dohodnutou podmienkou len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpi. Existuje nebezpečenstvo, že spotrebiteľ pristúpi v rámci formulárovej zmluvy na arbitráž alebo od nej z dôvodu neinformovanosti neodstúpi. Podľa čl. III bod 2 rozhodcovskej zmluvy sa rozhodcovská zmluva môže meniť alebo zrušiť výlučne písomnou dohodou zmluvných strán vyhotovenou vo forme dodatku k tejto zmluve s úradne overenými podpismi zmluvných strán. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.11.2012, sp. zn. XCoE XXX/XXXX nevyužitie odstúpenia od neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy nerobí doložku individuálne vyjednanou. Odstúpenie od zmluvy v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci XMCdo XX/XXXX prichádza do úvahy za predpokladu, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda ako neplatnú rozhodcovskú doložku, ktorá nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet, nakoľko práva a povinnosti povinnej sú v nej v hrubej nerovnováhe v neprospech spotrebiteľa.
V odseku 4 § 53 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 30.06.2011 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r). Za neprijateľné teda treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ani ustanovením, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach a ktorá je individuálne nedojednaná vylučujúc súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle výkladu § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení platnom do 30.06.2011.
Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS.
Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v predtlačenom formulári Rozhodcovskej zmluvy, ktorá vylučuje súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle výkladu § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení platnom do 30.06.2011. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Súd na základe vyššie uvedených skutočnosti zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trnave, v troch vyhotoveniach.
Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods.1, veta prvá O.s.p.). Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205 a ) f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods.2 O.s.p. ). Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).