Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/402/2012

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu H. C. a.s., so sídlom v D., J. 8, IČO XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. N. J., advokátom so sídlom C. X/A, D. proti žalovanému Obec A., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A. D. s.r.o. so sídlom v T., N. XX, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 9.692,62 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. augusta 2012, č.k. -365, v spojení s opravným uznesením toho istého súdu zo dňa 14. novembra 2012, č.k. -418, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku v priznaných úrokoch z omeškania z istiny z m e ň u je tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 13 % z istiny 9692,62 eur od 13.12.2002 do zaplatenia, do troch dní.

Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti vo výroku o priznaní istiny 9692,62 eur a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 313,88 eur, do troch dní, k rukám JUDr. N. J., advokáta.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvého stupňa vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.692,62 eur s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 13.12.2002 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. rozhodol o náhrade trov konania podľa tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 3278, eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám JUDr. N. J.. Vychádzal zo zistenia, že zo strany žalovaného ako predávajúceho bol vypracovaný dňa 12.07.2002 ním podpísaný návrh kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol predaj 40.000 m3 štrkopieskov, a to za pevnú jednotkovú cenu 26,- Sk (0,86 eur) za 1 m3 bez DPH. Okrem iného obsahovala navrhovaná kúpna zmluva ujednanie o tom, že kupujúci sa zaväzuje uhradiť všetky záväzky, vyplývajúce z plnenia kúpnej zmluvy zo dňa 14.09.2001 v plnej výške. Nebolo spornou skutočnosťou, že k podpísaniu tejto zmluvy žalobcom ako kupujúcim nedošlo a ani to, že 23.07.2002 žalobca zaplatil preddavok na budúcu kúpu 300.000,- Sk (9.958,18 eur). Dňa 22.07.2002 žalobca vystavil objednávku na 13.000 m3 štrkopieskov. Zo záznamu označeného ako odber ŠP z urbárskej obce A. vyplýva, že z obce A. bolo v roku 2002 odobraté množstvo 2.371,7 m3 štrkopieskov. Dňa 06.12.2002 vystavil žalovaný žalobcovi faktúru č. 56/2002 na sumu za vyťažený štrkopiesok 292.006,- Sk (9.692,82 eur), na základe čoho po zohľadnení zálohy 300.000,- Sk (9.958,18 eur) vrátil žalobcovi 7.994,- Sk (265,35 eur). Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že žalobca v konaní sp. zn. požiadal súd, aby prijal do úschovy 9.692,82 eur za účelom splnenia záväzku podľa §

185a , a to z toho dôvodu, že nemôže svoj záväzok splniť, pretože sú odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom. Pochybnosti doložil dvoma listinami vyššie popísanými. Ako vyplýva z ust. , , ) ods. 1, O.s.p, je možné za určitých okolností, zákonom predpokladaných, zložiť do úschovy súdu peniaze za účelom splnenia záväzku. Hoci v tomto prípade žalovaný oprávnenosť nároku žalobcu od začiatku konania popieral, je z jeho konania zjavné, že svoj názor zmenil a rozhodol sa svoj záväzok splniť pre pochybnosti v osobe veriteľa formou súdnej úschovy. Žalovaný síce pri zdôvodňovaní svojho konania tento postoj k veci poprel, mal za to, že v žiadnom prípade nemožno vzatie peňazí do súdnej úschovy považovať za uznanie záväzku, a preto súd môže ďalej pokračovať v dokazovaní ohľadne dôvodnosti žalobcovho nároku. Úkon žalovaného bol iba súčasťou taktiky žalovaného v spore a mal za cieľ aj to, aby sa nenapočítavali ďalej úroky z omeškania. Súd prvého stupňa sa stotožnil so žalovaným v tom smere, že zloženie peňazí do súdnej úschovy za účelom splnenia záväzku nemožno zamieňať s uznaním záväzku. Súčasťou uznania záväzku je aj sľub splniť záväzok, prijatím peňazí do súdnej úschovy k splneniu záväzku dochádza. To má nakoniec aj ten dôsledok, že dlžník prestáva byť v omeškaní. Cieľom inštitútu súdnej úschovy podľa nie je umožniť spornej strane taktizovať, či vyhnúť sa, hoci čiastočne, plateniu úrokov z omeškania. Okrem toho v tomto prípade, ako pripustili obaja účastníci, došlo k rokovaniu ohľadne mimosúdneho riešenia sporu bez výsledku pre nezhody ohľadne príslušenstva uplatnenej pohľadávky. Za týchto okolností sa súd ďalej zaoberal už len otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, a z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetná pohľadávka zostala majetkom žalobcu a nebola predmetom zmluvy o predaji časti podniku s Inžinierskymi stavbami a.s. Košice. Určité pochybnosti mohol vyvolať list žalobcu z 16.10.2003, pre súd však bol dôležitý obsah zmluvy a nakoniec aj stanovisko Inžinierskych stavieb a.s.. Z týchto dôvodov súd nevykonal ďalšie dôkazy navrhované žalovaným a toto rozhodnutie neobsahuje podrobnejší popis dokazovania vykonaného doposiaľ a podrobnejšie právne hodnotenie oprávnenosti nároku žalobcu. Pre úplnosť je však potrebné dodať, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno pri tvrdení, že žalobcovi dodal štrkopiesky v rozsahu zodpovedajúcom žalovanej sume. Nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by toto tvrdenie bez pochybností a nezrovnalostí doložili. Súd považoval žalobu za dôvodne podanú aj v časti úroku z omeškania, ktoré boli uplatnené v súlade s Obč. , teda vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby ku dňu, kedy sa žalovaný dostal do omeškania, teda k 13.12.2002, kedy vrátil časť zaplateného preddavku. V čase rozhodovania súdu ešte peniaze, ktoré sú predmetom úschovy, reálne zložené neboli. Žalobca bol v konaní úspešným účastníkom, súd mu preto priznal podľa náhradu trov konania. Tieto spočívali v zaplatenom súdnom poplatku 14.600,- Sk (486, eur) a v trovách právneho zastúpenia 2.792,30 eur za 9 úkonov právnej služby v sadzbe podľa ustanovení vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení aktuálnom v čase vykonania jednotlivých úkonov nasledovne: 21.10.2003 - prevzatie a príprava zastúpenia, 07.11.2003 - podanie žaloby, 2 x 7.650,- Sk (vrátane DPH), 2x 152,32 Sk režijný paušál (vrátane DPH), celkom 18.511,64 Sk (614,47 eur), 19.04.2006 - písomné podanie žalobcu,06.06.2006 - účasť na pojednávaní, 08.09.2006 - účasť na pojednávaní, 3x 7.650,- Sk (vrátane DPH), 3x 195,16 Sk režijný paušál (vrátane DPH), celkom 27.895,98 Sk (925,98 eur), 12.10.2009 - účasť na pojednávaní, 1x 302,19 eur (vrátane DPH), 1x režijný paušál 8,27 eur (vrátane DPH), 27.07.2011 - účasť na pojednávaní, 1x 304,73 eur (vrátane DPH), 1x režijný paušál 8,89 eur (vrátane DPH), 23.04.2012 - účasť na pojednávaní, 27.08.2012 - účasť na pojednávaní, 2 x 304,73 eur (vrátane DPH), 2 x režijný paušál 9,15 eur (vrátane DPH). Celkom boli trovy konania 3.278,90 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a návrh zamietnuť. Namietal, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v prvostupňovom konaní od samého počiatku spochybnil aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu postúpenia pohľadávky a spochybnil vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu z dôvodu, že ten zobral od žalovaného štrkopiesok v hodnote uplatnenej sumy a tiež z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá kúpna zmluva. Namietal, že súd prvého stupňa nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré sa v spise nachádzajú a ktoré sa vzťahujú k meritu veci, ale len dôkazy svedčiace v prospech jeho záveru. Zastával názor, že pokiaľ žalobca mimosúdne rokuje so žalovaným alebo žalovaný požiada o súdnu úschovu s úmyslom zabrániť v zdĺhavom súdnom

spore narastaniu úrokov z omeškania, nezbavuje to súd spravodlivo rozhodnúť podľa SR. Mal za to, že uvedeným postupom mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom a právo na spravodlivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa sa preto mal zaoberať jeho námietkou, že proti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia stojí jeho právo na zaplatenie obvyklej hodnoty odobraných štrkopieskov. Pokiaľ žalobca tvrdí, že k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu nedošlo na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 07.08.2003, je dôkazné bremeno na ňom, aby túto skutočnosť preukázal, nakoľko v spise je osvedčené, že k postúpeniu predmetnej pohľadávky došlo (oznámenie zo dňa 16.10.2003). V tomto smere poukazoval na to, že z nahliadnutia do zbierky listín, vedenej na Okresnom súde Bratislava I. vyplýva, že predmetná zmluva o predaji časti podniku je uložená v zbierke listín bez prílohy 1 a 2, ktoré mali byť neoddeliteľnou súčasťou. Žalobca teda hodnoverne nevie preukázať a ani nepreukázal, či pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu, bola alebo nebola predmetom zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 07.08.2003. Namietal tú skutočnosť, že aj keby predmetnú pohľadávku neobsahovala príloha č. 1, nemusí to nevyhnutne znamenať, že nebola predmetnou zmluvou postúpená s poukazom na platného do 31.12.2003. Rovnako poukázal na to, že žalobca mu najskôr oznámil, že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu prechádza na spoločnosť Inžinierske stavby a.s. a až potom, čo v konaní namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, t.j. až po takmer 2,5 roku zaslal oznámenie, že predmetná pohľadávka nebola obsiahnutá v portfóliu pri predaji časti podniku zmluvou zo dňa 07.08.2003. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa bližšie neskúmal nárok žalobcu čo do výšky, a taktiež sa opomenul zaoberať jeho kompenzačnou námietkou, že nikdy neuznal nárok uplatňovaný žalobcom, a to ani pri mimosúdnom konaní, konaní o úschove a v tomto konaní. Mal za to, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu platnej kúpnej zmluvy, prostredníctvom dvoch súhlasných prejavov vôle, konkrétne objednávka - návrh zmluvy zo dňa 22.07.2002, zálohová faktúra na sumu 300.000,-Sk ním vystavená zo dňa 22.07.2002 a jej následná úhrada žalobcom. Mal za to, že pri objektívnom posúdení všetkých preukázaných skutočností uskutočnených vo vzájomnom vzťahu medzi ním a žalobcom nepochybne vyplýva, že konanie žalobcu nie je v súlade s dobrými mravmi a rovnako ani so zásadami poctivého obchodného styku. Žalobca na jednej strane tvrdí, že žiadne štrkopiesky z Dulova nevyviezol, sám však niekoľkokrát deklaroval opak. Lustráciou a poskytnutím kariet motorových vozidiel Krajským riaditeľstvom Policajného zboru bolo preukázané, že autá s označenými štátnymi poznávacími značkami patrili v rozhodujúcom období žalobcovi, ktorý ich dňa 18.09.2002 previedol na spoločnosť A. O. s.r.o. Podľa nemu dostupných informácii, uvedená spoločnosť nikdy nevykonávala nejakú činnosť, nedosahovala zisky. Uvedené vytvára obraz o úmyselnom konaní žalobcu, ktorý v prvom rade využil zameniteľnosť obchodného mena H. a.s., odštepný závod C. a H. C.. V druhom rade najskôr žalobca prejavil vôľu uzavrieť so žalovaným zmluvu, ktorú však nakoniec neuzavreli, lebo konsenzus nebol dosiahnutý, avšak už o 10 dní neskôr žalobca mu poslal objednávku - návrh zmluvy. Od tohto okamihu až do 20.01.2003 vykazuje konanie oboch strán spoluprácu a zhodu. Až dňa 20.01.2003 žalobca začal protestovať a vrátil mu FA č. 56/2002, a to mesiac po jej splatnosti s tvrdením, že boli vyťažené štrkopiesky len v objeme 2371,7m3. V závere odvolania namietal výšku priznaných úrokov z omeškania, keď dvojnásobok diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska od 18.11.2002 do 25.09.2003 bol určený vo výške 13% a nie vo výške 17,6% ako nesprávne určil súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že v konaní boli výsledkami dokazovania v dostatočnom rozsahu vyvrátené námietky nedostatku aktívnej legitimácie. Poprel, že štrk bol odobratý ( s výnimkou 2371m3, ktoré nie sú sporné a ktoré aj zaplatil). V skutočnosti mu žalovaný vyúčtoval štrk, ktorý bol vyťažený a vyvezený zrejme inou spoločnosťou - H. a.s. Žalovaný si bol vedomý, že ide o iný subjekt, čo vyplývalo už z návrhu zmluvy, v ktorom požadoval, aby sa navrhovateľ zaviazal uhradiť všetky záväzky z kúpnej zmluvy zo dňa 14.09.2001, pritom bolo jasné, že ide o záväzky inej právnickej osoby, keďže dňa 14.09.2001 žalobca ani neexistoval. Práve z dôvodu, že nebol ochotný platiť záväzky za tretí subjekt, odmietol uzavretie zmluvy s takýmto dojednaním. Žalovaný však po obdŕžaní žaloby mu vyúčtoval štrk, vyťažený treťou osobou - H. a.s. . Zhodnými výpoveďami svedkov bolo v konaní preukázané, že štrk, ktorý bol vyťažený, bol vyťažený a prevzatý spoločnosťou H. a.s. na úkor žalobcu a bez právneho titulu. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy. Súd prvého stupňa správne ustálil, že záloha bola žalobcom vyplatená v súvislosti s rokovaním o uzavretí zmluvy a rovnako správne súd prvého stupňa ustálil, že zmluva nebola uzavretá a ani nedošlo k jej plneniu. Pokiaľ by aj bolo tvrdenie žalovaného o „konkludentnom“ uzavretí zmluvy pravdivé (čo sa však preukázateľne nestalo),

žalovaný ďalšiu ťažbu už neumožnil a tak by žalovanému tak či tak vznikla povinnosť zálohu vrátiť. Táto skutočnosť nie je napokon sporná, žalovaný svoj záväzok vrátiť zálohu aj uznal a jej časť vrátil. Sporná je nevrátená časť zálohy, teda tá, ktorú si žalovaný neoprávnene ponechal, keďže svoj záväzok vrátiť zálohu, započítal so svojou pohľadávku voči tretej osobe bez toho, aby na to existoval akýkoľvek právny dôvod. Pokiaľ sa týka údajného konania v rozpore s poctivým obchodným stykom uviedol, že v tejto časti žalovaný uvádza skutočnosti zjavne nesúvisiace predmetom konania (vlastníctvo nejakých nákladných automobilov spoločnosťou DRM O.), resp. konaniu žalobcu prisudzuje význam, ktorý zjavne nemalo. Z okolností, ktoré vyplynuli z dokazovania vyplýva, že znaky nepoctivého konania nieslo práve konanie žalovaného. K výške úrokov z omeškania uviedol, že zrejme opomenutím predchádzajúceho právneho zástupcu došlo k uplatneniu sadzby platnej v júli 2001 (teda 8,8 %), a nie v júli 2002. Poukázal na to, že si uplatnil úroky z omeškania až od decembra 2002, hoci nárok bol od júla 2002, čo však nie je dôvod na použitie diskontnej sadzby z decembra 2002. Súd prvého stupňa mal teda priznať úroky z omeškania nie vo výške 17,6 % p.a., ale vo výške 16,5% p.a.. Nad rámec odvolacích dôvodov poukázal na skutočnosť, že žalovaný viedol spor „zdržovacou taktikou“, pričom samému mu bolo jasné, že v spore nemôže byť úspešný. Dokonca právny zástupca žalovaného aj neúspech v konaní predpokladal (jeho stanovisko na zasadnutí obecného zastupiteľstva bod. 5 dňa 26.10.2011).

Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, v spojení s ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je vo veci samej dôvodné, dôvodné je len v časti priznaných úrokov z omeškania.

Odvolací súd preskúmal odvolacie námietky, ktoré boli žalovaným vznesené proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej a v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, a to po skutkovej i právnej stránke v zmysle K jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

K odvolacej námietke žalovaného ohľadne nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere vykonal dokazovanie obsahom zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 07.08.2003 uzavretej medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Inžinierskymi stavbami a.s., J. ako kupujúcim. Zo zhodných vyjadrení jej účastníkov zistil, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, nebola predmetom postúpenia zo žalobcu na spoločnosť Inžinierske stavby a.s. Košice. Súd prvého stupňa pripustil, že určité pochybnosti mohol vyvolať list žalobcu zo dňa 16.10.2003, avšak aj pre odvolací súd bol dôležitý obsah predmetnej zmluvy a aj stanovisko spoločnosti Inžinierske stavby a.s. Košice, z ktorého vyplýva, že predmetná pohľadávka nebola predmetom prevodu majetkových práv na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 07.08.2003, zostala tak majetkom žalobcu. Námietka žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu preto nebola dôvodná, keď nijak nepreukázal opak. Neobstojí ani námietka žalovaného, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa má za to, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že strany jednali o uzavretí písomnej zmluvy a v tejto súvislosti žalobca vyplatil zálohu, k uzavretiu kúpnej zmluvy však nedošlo a nedošlo ani k jej plneniu. Aj odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca štrk odobral. Skutočnosti, že žalovaný vyúčtoval žalobcovi štrk, ktorý bol vyťažený a vyvezený inou spoločnosťou - H. a.s. nasvedčuje aj návrh zmluvy, ktorý žalovaný dňa 12.07.2002 podpísal a zaslal žalobcovi. Z tohto návrhu vyplýva, že žalovaný požadoval na žalobcovi, aby sa zaviazal uhradiť všetky záväzky vyplývajúce z kúpnej zmluvy zo dňa 14.09.2001, v ktorom čase žalobca ako právnická osoba ani neexistoval. Aj výpovede svedkov (Ing. F. R., Ing. S. I., Ing. S. J.), ako aj výsluch štatutárneho zástupcu žalovaného, I. A., starostu obce v rozhodnom období, potvrdili, že štrk bol vyťažený treťou osobou - spoločnosťou H. a.s. (na základe vyššiecitovanej zmluvy) a nie žalobcom. Pokiaľ sa týka námietky žalovaného, že súd prvého stupňa sa opomenul zaoberať jeho kompenzačnou námietkou, ani táto jeho neobstojí z týchto dôvodov: všeobecná úprava započítania vyplýva zo znenia ust. a nasl. , pričom započítanie je pojmovo vymedzené v . Z tohto ustanovenia vyplýva, že vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka musia byť rovnakého druhu, že započítaniu postačí jednostranný prejav jednej zo strán bez toho, že by sa vyžadoval súhlas druhej strany. Právne účinky započítania nastávajú od začiatku, t. j. od okamihu, keď sa pohľadávky stretli, tzn. k splatnosti neskôr splatnej pohľadávky. Akýkoľvek prejav žalovaného, ktorým si teda proti žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie s tým, že

pohľadávka určená na započítanie neprevyšuje žalobcom uplatnenú pohľadávku, sa posudzuje ako obrana proti návrhu. Z vyššie uvedeného je teda nepochybné, že započítací prejav je procesný úkon účastníka, ktorý však v konaní jednoznačne musí proti pohľadávke žalobcu uplatniť (§ 97

- 98 ). Odvolací súd však poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania právne relevantným spôsobom neuplatnil svoju pohľadávku na započítanie voči pohľadávke žalobcu, napriek tomu, že túto skutočnosť uvádza v podanom odvolaní. Súd prvého stupňa sa preto touto obranou žalovaného dôvodne nezaoberal, a teda ani nebola zohľadnená pri posúdení žalobcom uplatneného nároku, resp. priznaní ním uplatnenej pohľadávky. Za kompenzačnú námietku nemožno totiž považovať tú skutočnosť, že žalovaný v konaní popieral oprávnenosť nároku žalobcu. Napriek tomu sa však rozhodol svoj záväzok voči žalobcovi splniť pre pochybnosti v osobe veriteľa formou súdnej úschovy v zmysle ) ods. 1, 2, ) ods. 1, 2 Odvolací súd poukazuje na ust. , podľa ktorého súdna úschova je spôsobom splnenia záväzku. Správne súd prvého stupňa poukázal na mimosúdne rokovanie účastníkov konania, z ktorých vyplýva, že k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi o zaplatenie predmetnej pohľadávky nedošlo pre nezhody len ohľadne príslušenstva uplatnenej pohľadávky. Námietky žalovaného uvádzané v odvolaní neboli preto dôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti vo výroku o priznaní istiny 9692,62 eur a vo výroku o náhrade trov konania podľa ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd však rozsudok súdu prvého stupňa podľa zmenil v napadnutej časti vo výroku o priznaných úrokoch z omeškania z týchto dôvodov:

Podľa , ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Vykonávacím predpisom je v danom prípade nariadenie vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia ( v znení platnom do 31. decembra 2008), ktorý v ust. upravuje, že výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Odvolací súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že diskontná sadzba NBS za obdobie od 18.11.2002 do 25.09.2003 predstavovala 6,50 %. Žalobca si žalobou uplatnil úroky z omeškania vo výške 17,6 % zo žalovanej istiny od 13.12.2002 do zaplatenia. V zmysle vyššieuvedeného však žalobcovi prináležia úroky z omeškania vo výške 13 % (6,50 x 2).

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o priznaní úrokov z omeškania zmenil podľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa , , a žalobcovi, ktorý mal v odvolaní len nepatrný neúspech, priznal náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 05.11.2012, vychádzajúc z hodnoty veci 9692,62 eur. Odmena za 1 úkon predstavuje 253,94 eur + 1 x režijný paušál 7,63 eur = 261,57 + 20% DPH = 52,31 eur, spolu 313,88 eur (, s. 3, , vyhl. č. ) o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom do 31.06.2013).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .