Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CoE-19-2014.pdf
PDF · 102.01 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/19/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: JUDr. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej U. J., K.. X.X.XXXX, O. Y. O. Č..XX, o vymoženie 774,75 eura s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka č. 60, Bratislava pod sp.zn. EX 1722/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 23. septembra 2013, č.k. 9Er/402/2007-19 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením:
I/ vyhlásil exekúciu za neprípustnú
II/ exekúciu z dôvodu neprípustnosti zastavil
III/ vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že na vykonanie exekúcie udelil dňa 17.8.2007 poverenie č. XXXX XXXXXX* pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vymoženie istiny 23.340,- Sk (774,75 eura) s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave zo dňa 3.4.2007 č.k. SR 2069/07. Po právnom posúdení veci podľa ustanovenia § 251 ods. 4 a § 103 O.s.p., § 41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 44 ods.1 a § 45 ods.1 a 2 zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“), § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 39 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“), poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/164/1996, po oboznámení sa s obsahom spisu a listinných dôkazov, najmä s obsahom rozhodcovského rozsudku a Zmluvy o úvere zo dňa XX.X.XXXX Č.. XXXXXXX a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil, že na základe medzi účastníkmi konania uzatvorenej
zmluvy o úvere oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 14.000,- Sk, pričom zmluva o úvere (v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) obsahovala rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa posúdiac označenú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá pod sankciou absolútnej neplatnosti nesmie obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, konštatoval, že praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky tak, ako bola formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje tento cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Na základe uvedeného dospel k záveru, že ustanovenie bodu 17. zmluvy o úvere je pre svoj rozpor s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Keďže právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone (§ 39 Občianskeho zákonníka) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Výrok o trovách exekúcie odôvodnil tvrdením, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal napadnuté uznesenie v jeho výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?, eventuálne prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej aplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť je neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? (čl. 35).
V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ako i že mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky i na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011 predovšetkým tvrdil, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec mu zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak zásadu legality. Exekučný súd totiž musí nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) ZRK len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Porušením rovnosti účastníkov konania, práva na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď ako účastník konania ani nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a argumentov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernica rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. V tomto konaní mal tak výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, pričom k vykonaným dôkazom sa účastníci nemali možnosť vyjadriť sa. Tvrdil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože majú reálnu a skutočnú možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom. Poukazom na ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a dohodu zmluvných strán v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom tvrdil, že na vzťahy vzniknuté z označenej zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka a preto nesúhlasil s jej posúdením ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej podradením pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ustanovení § 2 písm. a), b) a § 4 ods. 2 ZoSÚ. Namietol tiež nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky argumentujúc, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného.
Odvolanie bolo doručené povinnej a súdnemu exekútorovi na vyjadrenie dňa 12.11.2013. Súdny exekútor a povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, ktorý oznámil, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p., preto odvolanie prejednal odvolací súd.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého uznesenia prvostupňového súdu. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:
Oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského a vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky.
Odvolací súd z predloženého súdneho spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa XX.X.XXXX zmluvu o úvere č. XXXXXXX, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 14 000,- Sk, ktorý mala povinná splácať v ôsmich mesačných splátkach vo výške 2 880,- Sk.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Pokiaľ ide o charakter samotnej zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napríklad v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis).
V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. b/ Smernice č. 93/13/EHS). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o úvere dňa XX.X.XXXX, je treba aplikovať ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad, pretože v čase uzatvorenia označenej zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Pretože právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, je naň tak potrebné aplikovať i ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu (ako vnútroštátny súd) totiž musí ex offo posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, a to aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.
Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka). Podľa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka).
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).
Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.
Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu ako prvý na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.
Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie tomuto bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie. Až v priebehu exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa zmluvu o úvere, nároky z ktorej boli predmetom rozhodcovského konania. Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená zmluva o úvere a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.
K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.
Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. v zmysle návrhu odvolateľa.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade neexistovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd z týchto dôvodov už považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími odvolateľom vytýkanými nedostatkami exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil, pretože predmetný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a ostatným účastníkom konania v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.