Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Cob/31/2022

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Daniel Ilavský a Mgr. Monika Hrašnová v sporovej veci žalobcu: SPOLTEX spol. s r.o., id. č.: 148 66 293, Tanvaldská 345, Liberec, Česká republika, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA SZARSZOI, s.r.o., IČO: 47 254 491, Bakossova 14464/3C, Banská Bystrica, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. B. XXX, zast.: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., IČO: 47 241 543, Hlavná 6, Šaľa, o 7.576,15 € s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 25.01.2022, č. k. -181, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 7.616,15 € s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 80,91 € od 14.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.356,44 € od 19.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.577,41 € od 24.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 42,32 € od 08.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 820,10 € od 30.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 670,34 € od 20.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 4,90 € od 23.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 2.586,69 € od 17.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 437,04 € od 25.01.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I) a žalobcovi priznal nárok na náhradu 100 % trov konania (výrok II).

2. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil (v rozsahu potrebnom na účely odvolacieho konania) tento skutkový stav:

3. Žalobca a spoločnosť SZUTEP, s.r.o., IČO: 36 241 687 (ďalej len „SZUTEP“) spolu uzatvorili obchodnoprávny záväzkový vzťah, na základe ktorého dochádzalo ku komisionálnemu predaju výrobkov, ktoré žalobca dodával spoločnosti SZUTEP. Žalobca v tejto súvislosti vystavil spoločnosti SZUTEP faktúry v celkovej sume 8.164,56 €, z ktorej bolo uhradených len 588,41 €. Prevzatie tovaru spoločnosť SZUTEP potvrdila na dodacích listoch patriacich k jednotlivým faktúram. Žalovaný predmetnú pohľadávku žalobcu nespochybňoval. Žalovaný bol do 19.01.2017 jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti SZUTEP. Z účtovných uzávierok spoločnosti SZUTEP vyplýva, že v roku 2013 mala vlastné imanie vo výške – 27.716 €, v roku 2014 – 38.397 € a v roku 2015 – 56.737 €. Kúpnou zmluvou z 21.07.2016 spoločnosť SZUTEP previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva č. XXXXX pre katastrálne územie D., a to stavbu so súp. č. XXXX – adm. budova a bud. Zd., postavená na parcele registra KN „C“ č. 3888/2, pozemok parcely registra KN „C“ č. 3882/3, druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 238 m2, pozemok parcely registra KN „C“ č. 3882/4, druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 315 m2, pozemok parcely registra KN „C“ č. 3888/2, druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 668 m2, pozemok parcely registra D. „E.“ F. 3891, druh pozemku – ostatné plochy vo výmere 2040 m2, na nového vlastníka, spoločnosť

COM-KLIMA, s.r.o. za kúpnu cenu 310.000 €. Keďže spoločnosť SZUTEP svoj dlh vyplývajúci z vyššie uvedených faktúr žalobcovi neuhradil, žalobca ju predžalobnou výzvou z 01.04.2019 vyzval na úhradu jej dlhu v celkovej výške 7.576,15 € do 7 dní od doručenia výzvy. Výzvou zo 01.04.2019 žalobca vyzval aj žalovaného ako ručiteľa spoločnosti SZUTEP, aby v lehote do 7 dní zaplatil dlh spoločnosti voči žalobcovi vo výške tejto výške. Žalobca považuje žalovaného za ručiteľa spoločnosti SZUTEP z dôvodu, že plnenie, ktoré žalovaný ako konateľ predmetnej spoločnosti zrealizoval dňa 19.08.2016, a to prevodom finančnej čiastky vo výške 150.000 € na svoj bankový účet, bolo vykonané v rozpore so zákonom.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , účinného do 31.12.2016, účinného do 31.12.2016, účinného do 31.12.2016, až 3 účinného do 31.12.2016, a , , (ďalej len „“) a a nariadenia č. účinného v čase omeškania takto:

5. Keďže žalovaný pohľadávku žalobcu nespochybňoval, súd prvej inštancie pristúpil len ku skúmaniu, či vzniklo zákonné ručenie žalovaného za záväzky spoločnosti SZUTEP. Súd prvej inštancie po preskúmaní účtovných uzávierok z roku 2013, 2014 a 2015 spoločnosti SZUTEP dospel k záveru, že uvedená spoločnosť bola minimálne od roku 2013 v kríze, keďže jej vlastné imanie bolo v záporných číslach, a v dôsledku toho pomer jej vlastného imania a záväzkov bol menej ako 8 ku 100. Keďže ďalšie účtovné závierky predmetnej spoločnosti neboli podané, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že spoločnosť SZUTEP bola naďalej v kríze aj v nasledujúcich rokoch. Nič na tom nemení ani tvrdenie žalovaného, že spoločnosť SZUTEP nebola v roku 2016 v kríze, a to práve z dôvodu, že došlo k predaju nehnuteľnosti za 310.000 €. Žalovaný totiž skutočnosť, že spoločnosť SZUTEP v roku 2016 už nebola v kríze, nedokázal preukázať žiadnym dôkazným prostriedkom ako napr. účtovná závierka. Samo osebe totiž nadobudnutie sumy vo výške 310.000 € nepreukazuje, že sa spoločnosť dostala z krízy, keďže súdu prvej inštancie nie sú známe záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP zo sporného obdobia. Žalovaný taktiež nepreukázal, akým spôsobom bolo so zvyšnými získanými finančnými prostriedkami naložené. Z toho dôvodu zastáva súd prvej inštancie názor, že spoločnosť SZUTEP bola v kríze aj v roku 2016 a následne aj v roku 2017. Nič na tom nemení ani tvrdenie žalovaného, že spoločnosť SZUTEP, s.r.o. nebola v roku 2016 v kríze, a to práve z dôvodu, že došlo k predaju nehnuteľnosti za 310.000,- Eur. Žalovaný totiž skutočnosť, že spoločnosť SZUTEP, s.r.o. v roku 2016 už nebola v kríze nedokázal preukázať žiadnym dôkazným prostriedkom ako napr. účtovná závierka. Samo osebe totiž nadobudnutie sumy vo výške 310.000,- Eur nepreukazuje, že sa spoločnosť dostala z krízy, nakoľko súdu nie sú známe záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP, s.r.o. zo sporného obdobia. Žalovaný taktiež nepreukázal akým spôsobom bolo so zvyšnými získanými finančnými prostriedkami naložené. Z toho dôvodu súd je toho názoru, že spoločnosť SZUTEP, s.r.o. bola v kríze aj v roku 2016 a následne aj v roku 2017. Keďže súd prvej inštancie považoval spoločnosť SZUTEP za spoločnosť v kríze, pôžička poskytnutá tejto spoločnosti žalovaným ako konateľom spoločnosti sa považuje v zmysle za plnenie nahradzujúce vlastné zdroje a v zmysle sa žalovaný mal zdržať konania, ktorým dňa 19.08.2016 previedol sumu 150.000 € z účtu spoločnosti na svoj osobný účet titulom vrátenia pôžičky, ktorú mal žalovaný poskytnúť spoločnosti SZUTEP. Preto po tomto prevode bol v zmysle , žalovaný povinný vrátiť predmetné plnenie spoločnosti SZUTEP. Keďže však žalovaný predmetnú sumu spoločnosti v kríze nevrátil, stal sa ručiteľom za záväzky spoločnosti aj voči veriteľom spoločnosti v zmysle a , pretože bol v čase prevodu peňažných prostriedkov konateľom spoločnosti. Boli splnené všetky zákonom požadované podmienky vzniku zákonného ručenia žalovaného voči veriteľom spoločnosti SZUTEP a žalovanému sa nepodarilo preukázať, že toto zákonné ručenie nevzniklo. Na základe toho súd prvej inštancie žalobe vyhovel, a keďže spoločnosť SZUTEP je splnením svojho dlhu v omeškaní, súd prvej inštancie žalovanému ako ručiteľovi uložil povinnosť zaplatiť s dlžnou istinou aj úroky z omeškania, a to odo dňa nasledujúceho splatnosti tej-ktorej faktúry, ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 €. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. V predmetnom konaní ide o obchodnoprávny vzťah a z toho dôvodu premlčacia doba v zmysle je štvorročná. Splatnosť najstaršej faktúry (faktúra č. 72601364) nastala 13.09.2016, čo znamená, že premlčacia doba, v rámci ktorej si mal žalobca svoju pohľadávku uplatniť na súde, uplynula dňa 13.09.2020. Zo spisového materiálu však vyplýva, že návrh na vydanie platobného rozkazu upomínaciemu súdu bol doručený 24.02.2020, čiže pred uplynutím premlčacej doby. Na základe toho nie sú premlčané ani pohľadávky z faktúr, ktorých splatnosť nastal neskorším dátumom. Z toho dôvodu je námietka premlčania žalovaného nedôvodná. Argumentácia žalovaného, že časť týchto záväzkov sa

stala splatnou až v čase, keď žalovaný už nebol konateľom spoločnosti SZUTEP, je irelevantná, keďže citované ustanovenia nerozlišujú záväzky podľa ich vzniku, teda či ich splatnosť nastala v čase, keď ručiteľ bol ešte štatutárnym orgánom spoločnosti v kríze alebo nie. Dôležité je, že tieto záväzky existovali už v čase, keď žalovanému vznikol ručiteľský vzťah voči veriteľom spoločnosti SZUTEP, aj keď ich splatnosť ešte nenastala. Žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, vzniklo v zmysle ust. právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie svojho nároku voči žalovanému.

6. Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo jeho zmeny tak, že sa žaloba zamietne. Napadnutý rozsudok je arbitrárny a v celom rozsahu nepreskúmateľný. Pre účely posúdenia nároku žalobcu bolo potrebné prejudiciálne posúdiť, či spoločnosť SZUTEP bola v roku 2016 v kríze, lenže v čase vrátenia pôžičky spoločnosť SZUTEP nebola v kríze a nemala žiadne záväzky. Inštitút spoločnosti v kríze bol zavedený počnúc 01.01.2016 (porov. ), takže konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že spoločnosť SZUTEP bola po preskúmaní účtovných závierok z roku 2013, 2014 a 2015 v kríze (bod 30 odôvodnenia rozsudku) je arbitrárne. Ustanovenia o spoločnosti v kríze nemožno aplikovať spätne na obdobie pred 01.01.2016. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností a akých dôkazov dospel súd prvej inštancie ku konštatovaniu, že spoločnosť SZUTEP sa v roku 2016 nachádzala v kríze, ak sám konštatoval, že za obdobie roku 2016 nebola v súdnom konaní predložená žalobcom a ani žalovaným účtovná závierka. Zároveň je arbitrárnym a nepreskúmateľným konštatovanie súdu o tom, že vlastné imanie spoločnosti SZUTEP bolo v záporných číslach, a preto pomer jej vlastného imania a záväzkov bol menej ako 8 ku 100 (z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé o aké rozhodné obdobie ide, ktoré malo byť predmetom posúdenia a z akých konkrétnych údajov pri posúdení pomeru vlastného imania a záväzkov súd prvej inštancie vychádzal). V roku 2016 platil pomer vlastného imania a záväzkov 4 ku 100 a pomer vlastného imania a záväzkov 8 ku 100 sa prvýkrát aplikoval až v roku 2018 [porov. ]. Pokiaľ súd prvej inštancie nevedel a objektívne nemohol posúdiť pomer vlastného imania a záväzkov v roku 2016 bez akýchkoľvek účtovných dokladov, keďže iba pri posúdení tohto roku je možné aplikovať ustanovenia o spoločnosti v kríze, potom je jediný správny záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní jeho nároku a tvrdenie žalovaného o tom, že spoločnosť SZUTEP sa v roku 2016 nenachádzala v kríze je nesporné, keďže žalobca nepredložil žiaden dôkaz napr. účtovnú závierku za rok 2016, že spoločnosť SZUTEP bola v kríze. Súd prvej inštancie opakovane svojím nesprávnym procesným postupom dokonca prenáša dôkazne bremeno na žalovaného, aby preukazoval negatívnu skutočnosť. Zároveň si odporuje, ak na jednej strane vychádza z toho, že spoločnosť SZUTEP v roku 2016 bola v kríze, a na druhej strane potvrdzuje, že mu nie sú známe záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP zo sporného obdobia, t. j. rok 2016. Žalovaný si kladie otázku, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že spoločnosť SZUTEP bola v roku 2016 v kríze, ak nemal ani len vedomosť o tom, aké boli záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP v roku 2016. Konštatovanie krízy spoločnosti SZUTEP v roku 2016 súdom prvej inštancie je arbitrárne a nemá podklad vo vykonanom dokazovaní a ani v skutkových zisteniach. Spoločnosť SZUTEP s.r.o. v roku 2016 nebola v kríze a táto skutočnosť nebola zo strany žalobcu žiadnym spôsobom vyvrátená, preto sa na žalovaného nemohol vzťahovať zákaz vrátenia plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje a ani vznik zákonného ručenia. Navyše z vyplýva, že zákonné ručenie podľa vzniká (po vyplatení plnenia) voči (existujúcim) veriteľom spoločnosti. Podľa žaloby aj podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 33) bola najstaršia faktúra č. 72601364 splatná dňa 13.09.2016, t. j. po tom, ako došlo k vráteniu plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje (19.08.2016). Žalobca tak v čase vykonania tohto úkonu nebol veriteľom spoločnosti SZUTEP, teda nie je v konaní preukázaná ani aktívna vecná legitimácia žalobcu.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok ( ) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky , a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

8. Žalovaný napadnutému rozsudku v podstate vytýka, že je nedostatočne odôvodnený. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Je to

predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Podľa ustálenej judikatúry €ópskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberať sa najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s , resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (, , ). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

9. Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje v , ktorý o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen odkazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

10. Napadnutý rozsudok však požiadavkám nevyhovuje. V preskúmavanej veci došlo podľa názoru odvolacieho súdu postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa , ktorý spočíva v nedostatočnom až nezrozumiteľnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v podstatných otázkach, od zodpovedania ktorých záviselo správne rozhodnutie veci.

11. Aby bolo možné záver súdu o tom, že je žaloba dôvodná, považovať za preskúmateľný, musí byť z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, ako ustálil skutkový stav, aké právne predpisy súd použil, ako ich vyložil a ako ich uplatnil na prejednávanú vec. Ak to tak nie je, stranám, ale i odvolaciemu súd sa znemožňuje overiť, či je postup a rozhodnutie súdu správne. Napadnutý rozsudok trpí takýmito nedostatkami.

12. Na účely posúdenia, či člen štatutárneho orgánu ručí ( tretia veta ) za to, aby sa hodnota plnenia poskytnutého v rozpore so zákazom vrátenia plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje vrátila spoločnosti, je v prvom rade nevyhnutné ustáliť, či v čase vrátenia plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje bola spoločnosť v kríze alebo či by sa v dôsledku tohto plnenia do krízy dostala ( ). To, či je spoločnosť v kríze, je otázka právna, ktorú treba riešiť podľa pravidiel upravujúcich krízu ( a nasl. v znení účinnom do 01.10.2020). Zákon charakterizuje spoločnosť ako v kríze vtedy, keď je v úpadku alebo jej úpadok hrozí ( v znení účinnom do 01.10.2020). Spoločnosti hrozí úpadok, ak pomer vlastného imania a záväzkov je menej ako 8 ku 100 ( ). Ak si veriteľ uplatňuje práva zo zákonného ručenia podľa , je to on, kto musí tieto predpoklady tvrdiť a dokázať.

13. Medzi pravidlá rozhodujúce pre prejednávanú vec teda nepochybne patrí práve definícia spoločnosti v kríze vychádzajúca z porovnania pomeru vlastného imania a záväzkov spoločnosti. Toto pravidlo je upravené v už spomínanom , ale aj v , ktorému sa súd prvej inštancie vôbec nevenoval. Podstatnejšie ale, než určiť, aké konkrétne pomerové číslo mal súd prvej inštancie použiť (4:100, 6:100 alebo 8:100), je podstata, na ktorej sa citované pravidlo zakladá, a tou je porovnávanie vlastného imania so záväzkami spoločnosti. Aby mohol súd vôbec pristúpiť k použitiu správneho pomerového čísla, musí mať v prvom rade ustálené, aké mala spoločnosť v rozhodujúcom okamihu vlastné imanie a aké mala záväzky. To sú dva základné skutkové údaje, bez ktorých nemožno citované ustanovenie ani uplatniť, pretože niet čo porovnávať. Ako odvolací súd naznačil vyššie, je na veriteľovi, aby tvrdil a preukázal, že aké mala spoločnosť vlastné imanie a aké mala záväzky. Je to tak preto, lebo z týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky – preukázanie splnenia podmienok na to, aby sa spoločnosť považovala za spoločnosť v kríze (pozri v tomto zmysle uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.06.2010, sp. zn. ).

14. Na úvod musí odvolací súd teda konštatovať, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil rozloženie bremena tvrdenia a bremena dôkazu, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodujúce pre použitie pravidiel určujúcich právny režim spoločnosti. V prejednávanej veci to nebol žalovaný, kto mal povinnosť preukazovať pomer vlastného imanie a záväzkov spoločnosti SZUTEP. Súd prvej inštancie bremenom tvrdenia a dôkazným bremenom zaťažil práve jeho a neopodstatnene uzavrel, že žalovaný nepreukázal, že spoločnosť nebola v kríze (resp. že pomer vlastného imania a záväzkov nebol vyhovujúci – odvolací súd zdôrazňuje, že záver o „kríze“ je právnym posúdením, ktoré nasleduje po zistení relevantných skutočností). Táto vada v konaní viedla potom k zmätočným úvahám súdu prvej inštancie v časti vyhodnotenia dokazovania a uplatnenia relevantných právnych predpisov na jeho výsledky.

15. Odôvodnenie napadnutého rozsudku trpí zmätočnosťou v časti skutkového stavu, pokiaľ ide o zistenie vlastného imania a záväzkov spoločnosti SZUTEP v čase, keď mal byť zákaz vrátenia plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje porušený, teda v roku 2016. V bode 30 učinil prvoinštančný súd na základe účtovných závierok za roky 2013 až 2015 skutkové zistenie, že v rokoch 2013 až 2015 mala spoločnosť SZUTEP záporné vlastné imanie. Následne konštatoval, že za nasledujúce roky (vrátane rozhodujúceho roku 2016) ďalšie účtovné závierky neboli predložené. To potvrdzuje aj výpočet dôkazov, s ktorými súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a ktorý žiaden taký dôkaz nespomína (bod 8 napadnutého rozsudku). Čo sa teda týka roku 2016, odôvodnenie rozsudku neobsahuje žiadny podklad, či už v podobe nesporného skutkového tvrdenia alebo dôkazu, ktorý by priamo súvisel s vlastným imaním a záväzkami spoločnosti SZUTEP v roku 2016. Napriek tomu však súd prvej inštancie už v bode 30 napadnutého rozsudku dospieva k právnemu záveru, že spoločnosť SZUTEP bola v roku 2016 v kríze. Súd prvej inštancie vôbec nevysvetľuje, či toto právne posúdenie vychádza z pravidla, že spoločnosť bola v úpadku ( ) alebo z pravidla, že jej úpadok hrozil ( ). Vzhľadom na to, že za roky 2013 až 2015 usúdil, že spoločnosť bola v kríze pre záporné vlastné imanie, odvolací súd sa môže len domnievať, že stav spoločnosti v roku 2016 posudzoval na základe rovnakého pravidla, teda porovnaním vlastných zdrojov so záväzkami. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tomu ale príliš nezodpovedá, pretože neoznačuje žiadne nesporné tvrdenie (žalobcu, či žalovaného) o vlastných zdrojoch, ani záväzkoch spoločnosti SZUTEP za rok 2016 a neoznačuje v tomto smere ani žiaden dôkaz, ktorý by ozrejmil prípadné sporné tvrdenia. Dokonca súd prvej inštancie sám uznáva, že mu nie sú známe záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP z tohto obdobia (bod 31 napadnutého rozsudku). Napriek tomu všetkému ale nakoniec uzatvára, že spoločnosť bola v kríze v roku 2016 a dokonca (!) aj v roku 2017.

16. Zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v skutkovej oblasti umocňuje aj to, že k vyššie uvedenému záveru dospel súd prvej inštancie po konštatovaní, že žalovaný nepreukázal, ako naložil so získanými finančnými prostriedkami. Nie je vôbec zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil, keď túto skutočnosť považoval za podstatnú z hľadiska kritérií, ktoré sú dôležité na určenie, či spoločnosť je v kríze ( a ). Súd prvej inštancie síce odcitoval ustanovenia týkajúce sa krízy, čo ale z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku nestačí; súd musí právny predpis aj zrozumiteľne uplatniť. Čo sa týka v odôvodnení spomenutých ustanovení a , bolo preto nanajvýš žiaduce, aby súd prvej inštancie ozrejmil výklad, z ktorého by vyplývala súvislosť medzi použitím sporných finančných prostriedkov a znakmi spoločnosti v kríze.

17. Odvolací súd musí konštatovať, že v odôvodnení napadnutého rozsudku zreteľne badať dotváranie skutkového stavu nad rámec vykonaného dokazovania (a je otázne, či v správnom smere – pozri nižšie), čo je dôsledkom toho, že súd prvej inštancie vychádzal v rozhodujúcej otázke (vlastné imanie a záväzky) z domnienok, ktoré zákon v tejto súvislosti nepredpokladá. Je pravda, že právna úprava vyvažuje niektoré situácie v právnych vzťahoch fikciami, či vyvrátiteľnými alebo nevyvrátiteľnými domnienkami, ale v tomto prípade to tak nie je. Súd v prejednávanej veci nemá zákonné zmocnenie na to, aby pre chýbajúce dôkazy (napríklad účtovnej závierky za dotknuté obdobie) považoval pomer vlastného imania a záväzkov spoločnosti za nevyhovujúci ustanoveniu . Rovnako chýba zákonná fikcia alebo domnienka, ktorá by zakladala takýto záver na údajoch z predchádzajúcich účtovných období. Skutkový záver súdu prvej inštancie vychádzajúci z minulých účtovných období a pritom nezohľadňujúci ďalšie rozhodujúce okolnosti, najmä tie, ktoré tvrdil žalovaný a ktoré vyplývajú z obsahu spisu, nebol prijatý v súlade s a pravidlami formálnej logiky, a je preto nepreskúmateľný.

18. Odvolací súd pripomína, že súd má pri hodnotení dokazovania povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo ( veta za bodkočiarkou). V prejednávanej veci ale prvoinštančný súd takto nepostupoval, pretože spis obsahuje viaceré údaje, ktoré by mohli mať vplyv na skutkový záver súdu o nevyhovujúcom pomere vlastného imania a záväzkov spoločnosti SZUTEP. Súd nevenoval žiadnu pozornosť napríklad kúpnej zmluve, podľa ktorej spoločnosť SZUTEP kúpila administratívnu budovu s priľahlými pozemkami ešte v roku 2005 za 4.150.000 býv. Sk, t. j. 137.754 € (č. l. 175 a 176), či účtovným závierkam z rokov 2013 až 2015 v časti, v ktorej sa vykazujú stavby v hodnote 187.929 € (č. l. 57 rub, č. l. 63 rub a č. l. 69 rub), a to najmä v súvislosti so samotným tvrdením žalovaného (podporeným kúpnou zmluvou z júla 2016 – č. l. 54 až 56) o tom, že spoločnosť SZUTEP nadobudla za predaj svojej administratívnej budovy a priľahlých pozemkov sumu 310.000 €. Napriek tomu, že všetky tieto údaje sú súčasťou súdneho spisu, súd prvej inštancie ich pri zisťovaní vlastného imania spoločnosti SZUTEP nevzal do úvahy, čím rezignoval na svoju povinnosť vyplývajúcu z . Za týchto okolností nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku vyhodnotiť inak, než ako arbitrárne.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie si povinnosti, ktoré mu ukladá riadne nesplnil. Tým znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva (právo účinne sa proti rozsudku brániť vecnou argumentáciou v odvolaní). Takéto pochybenie súdu dosahuje už v zmysle citovanej judikatúry takú intenzitu, že ním zároveň dochádza k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, ako to aj dôvodne namietal v odvolaní [ ].

20. Vzhľadom na povahu pochybení súdu prvej inštancie nebolo možné, aby odvolací súd naprával nedostatky doterajšieho konania až v odvolacom konaní, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné, aby odvolací súd podľa napadnutý rozsudok zrušil a vec podľa vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie (výrok).

21. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní ( ) vychádzať z vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu, pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Predovšetkým vytvorí stranám priestor na doplnenie ďalších skutkových tvrdení ( ), najmä z hľadiska vlastného imania a záväzkov spoločnosti SZUTEP v roku 2016, preskúmateľným spôsobom zhodnotí všetky vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti ( ), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán ( ), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti ( ), ustáli rozhodný skutkový stav, v rámci ktorého aj objasní, ako vyhodnotil vplyv pohľadávky z titulu kúpnej ceny prijatej spoločnosťou SZUTEP za predaj jej administratívnej budovy a priľahlých pozemkov na jej vlastné imanie v roku 2016. Takto zistený skutkový stav následne podrobí

novému právnemu posúdeniu, najmä podľa a , ale aj podľa a znova vo veci rozhodne. Svoje závery v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s , teda zrozumiteľne vysvetlí, či bola spoločnosť v rozhodnom čase v kríze a či žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu z titulu ručenia podľa tretej vety . Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania ( ).

22. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.