Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5Co-25-2014.pdf
PDF · 108.74 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/25/2014
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Ing. T. P., nar. XX.X.XXXX, bytom W. F. XX, S., právne zastúpený Advokátska kancelária avocat, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 12, Bratislava proti odporcovi: Ringier Slovakia, a.s., IČO: 00 678 155, so sídlom Prievozská 14, Bratislava, právne zastúpený Advokátska kancelária HAVLÁT & Partners, so sídlom Rudnayovo nám. č. 1, Bratislava, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní odporcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina č.k. 14C/112/2008-180 zo dňa 11. júna 2009, na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2012 pod č. IV. ÚS 448/2012-54, ktorým bol zrušený pôvodný potvrdzujúci rozsudok odvolacieho Krajského súdu v Žiline zo dňa 08.12.2009 č. k. 5Co/289/2009-261, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok Okresného súdu v Žiline v časti výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 20.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 14 dní od právoplatnosti rozsudku a v časti o náhrade trov prvostupňového konania z r u š u j e a vec v r a c i a v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie.
V ostatnej časti, v ktorej súd vo zvyšku návrh zamietol a v časti, v ktorej čiastočne konanie zastavil, ponecháva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 20.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 14 dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Súd zároveň vo zvyšku návrh zamietol a konanie v časti o uloženie povinnosti odporcovi uverejniť v denníku Nový čas ospravedlnenie zvýrazneným písmom a daného textu zastavil. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 2.234,87 €, ktoré je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 11, § 12 ods. 1 a 3, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď dospel k názoru, že text článku a jeho zvýraznenie v spojení s veľkou fotografiou navrhovateľa bol použitý zámerne na zvýšenie záujmu o článok bez legitímneho dôvodu spočívajúceho vo vyjadrení a šírení o obsiahnutej informácie. Pri veľkosti písma článku, veľkosti písma nadpisu a odovzdávanej informácie, ktorá má charakter rozkazovacej vety, čitateľ pojme obsah nadpisu v spojitosti s obsahom právnej časti článku, ktorá v smere čítania prechádza do fotografie navrhovateľa. Čitateľ si teda logicky pri prečítaní nadpisu vytvorí predstavu o odhalení skutočnosti, že navrhovateľ sa stal bosom vykrádačov. Ďalej súd nemohol opomenúť i viacero všeobecne známych poznatkov z daného obdobia a to najmä že v období bezprostredne predchádzajúcemu vydaniu článku žurnalista Y. Y. zistil v archívoch ŠTB údaje o navrhovateľovi, najmä o jeho emigrácii, spolčení sa pri prechode hranice s osobami T. a D. a okolnosti, že niektoré z týchto osôb v Rakúsku mali kradnúť automobily ako aj skutočnosť, že sa polemizovalo o príčinách návratu navrhovateľa, ktoré sa často spájali so spáchaním trestnej činnosti. Ako dôležité súd považoval aj formulovanie obdobia 70-tych a 80-tych rokov, teda obdobie ohraničujúce rok emigrácie (1971) desať rokov pred a desať rokov po emigrácii. Pritom podľa názoru prvostupňového súdu neexistuje logický súvis pri snahe poukázať na minulosť navrhovateľa v spojení s poukazom na trestnú činnosť oboch osôb, s ktorými navrhovateľ emigroval. Podľa názoru súdu na strane odporcu nebol daný legitímny cieľ zdieľania informácie, ktorú je autor v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva oprávnený aj zveličiť a prehnať tak, aby vyvolal verejnú diskusiu a upriamil pozornosť na riešenie určitého spoločenského problému. Verejnosť má právo byť informovaná o minulosti politika, o jeho stykoch s určitým okruhom osôb a podobne. Informácia však musí byť adresná a nesmie vyvolávať mylné predstavy. Informácie o minulosti nesmú byť bez iných relevantných súvislostí podávané ako informácie zo súčasného obdobia, nesmú byť vytrhnuté z kontextu a musia umožňovať nezávislé vyvodenie záveru. Navrhovateľ bol v obsahu článku spomenutý len okrajovo a to len vo vzťahu ku skutočnosti, že spoločne s osobami T. T. a T. D., ktorí mali kriminálnu minulosť, emigroval. Žiadna iná informácia z obsahu článku zrejmá nebola. Súd sa ďalej zaoberal skutočnosťou, či došlo k takému zásahu do osobnostných sfér navrhovateľa, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Z výpovede svedkov a to manželky navrhovateľa a podpredsedu SNS JUDr. D. U. mal preukázané, že článok mal veľkú publicitu a bol adresný v takej miere, že u širšieho okolia vyvolal dohady a pochybnosti. Zároveň súd poznamenáva, že nie je názoru, že prevažná väčšina adresátov
- čitateľov, by bezbreho uverila titulke a nadobudla presvedčenie o kriminálnej minulosti navrhovateľa a o tom, že sa stal ich „bosom" pri páchaní trestnej činnosti. Logicky však bola snaha autora, spojiť navrhovateľa pred čitateľmi s ďalšími zverejnenými osobami nielen z dôvodu emigrácie, ale aj v súvislosti s páchaním trestnej činnosti touto skupinkou. Zníženie vážnosti osoby sa nemusí prejaviť tým, že celé okolie bezbreho prevezme informáciu, teda celej informácií uverí, ale tým, že v okolí vzniknú značné
pochybnosti o poškodenej osobe alebo snaha prijať závery z informácie. Súd je názoru, že formulácia článku skutočne bola spôsobilá zasiahnuť a zasiahla v takomto smere do osobnostných práv navrhovateľa, ako tieto skutočnosti opísali vo výpovedi vypočutí svedkovia. Zverejnenie informácie masovokomunikačnými prostriedkami sa neprejaví len v úzkom okruhu osôb okolo nositeľa informácie alebo osoby, ktorej sa týka informácia, ale má dopad na široký okruh ľudí, ktorých poškodená osoba často ani nepozná a nemá možnosť ich kontaktovať, vysvetliť im a uviesť na pravú mieru podanú informáciu alebo im aspoň zdeliť svoj názor. Poškodený nemôže zároveň poznať názory jednotlivých osôb, najmä ak mu svoj názor nepovedia priamo a logicky, takéto osoby nemôže označiť a navrhnúť ich výsluch. Súd zastával názor, že prioritou nebola snaha poskytnúť informácie o spojení s T. D. a T. T., ktoré už boli vtedy publikované, ale snaha o určitú senzáciu na úkor navrhovateľa. Ak by aj bolo cieľom autora článku poskytnúť takéto informácie pre verejnosť, značne nevhodne boli zvolené prostriedky na ich predanie najmä preto, že mimoriadne ľahko mohli vyvolať klamlivú predstavu o osobe navrhovateľa. Forma a obsah článku nezodpovedajú podaniu informácii o tom, s ktorými osobami bol v priateľskom vzťahu alebo spojení navrhovateľ.
Pri skúmaní rozsahu spôsobenej ujmy a skutočnosti, či mohlo alebo nemohlo dôjsť k zhoršeniu povesti navrhovateľa v spoločnosti alebo jeho vážnosti v spoločnosti, nemohol súd prvého stupňa akceptovať názor odporcu, že vzhľadom na excesy samotného navrhovateľa pri jeho prejavoch a vyjadreniach k tomu nemohlo dôjsť. Je potrebné si uvedomiť to, že zverejnenie nepravdivých údajov môže postoj verejnosti ešte zhoršiť a poškodený môže byť nedôvodne vnímaný vo väčšom stupni negativity. Súd nezistil dôvodnosť obrany odporcu ani v spojitosti s čl. 10 Dohovoru a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa čl. 10 Dohovoru sa priznáva novinárom a celkovom médiám zvýšená ochrana, avšak pre šírenie legitímnych názorov, ktoré v snahe upriamiť pozornosť, môžu mať za určitých okolností aj pejoratívnu povahu, môžu šokovať a v určitom rozsahu aj urážať. Z uvedeného možno mať za to, že článkom v denníku Nový čas nešlo ani tak o predanie informácii, ktoré tu nepochybne obsiahnuté boli, ale aj o využitie určitej vtedajšej senzácie okolo osoby navrhovateľa s cieľom vyvodiť určitú fantáziu a tým zvýšiť náklad a predajnosť periodika. Prvotnou a nosnou informáciou bol prezentovaný fakt, že navrhovateľ je alebo minimálne môže byť určitým organizátorom alebo vodcom skupiny ľudí, s ktorými emigroval. Ak by dôvodne opierajúc sa o informácie získané z archívov ŠTB, odporca poskytol spojenie navrhovateľa s ďalšou činnosťou osôb, ktoré páchali trestnú činnosť, mohol použiť aj takýto výraz, hoci by zo strany navrhovateľa nemuselo ísť o vedúce postavenie v určitej zločineckej skupine. Prvostupňový súd ďalej poukazoval na to, že je daná určitá paralela s prípadom Caroline von Hannover proti Nemecku z 24.6.2004 a to len z dôvodu, že bola neadekvátne zvolená fotografia navrhovateľa, ktorá najmä v spojení s nadpismi, úvodníkmi evokovala prenos informácie na jeho osobu. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia možno dospieť k záveru, že zo strany odporcu došlo k prekročeniu práv priznaných mu právnym poriadkom SR, ktorého konaním sa zasiahlo do chránených osobnostných práv navrhovateľa.
Dospel aj k názoru, že sú naplnené dôvody pre priznanie práva navrhovateľovi na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zverejnené informácie o navrhovateľovi bolo v najčítanejšom denníku (Nový čas bol za najčítanejší denník označovaný po celý čas roku 2008 čo je bežne známou skutočnosťou) a v rubrike „téma dňa". Iba málo prijímateľov informácie, ktorým je určená, má snahu dozvedieť sa skutočnú pravdu a zvážiť všetky okolnosti a snaží sa o výklad obsahu článku a zaujatie adekvátneho stanoviska. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na to, aby predstavovala určitú satisfakciu za spôsobené krivdy neadekvátnym zásahom, avšak nespôsobila ani takú ujmy na strane odporcu, ktorá by pôsobila represívne a znamenala by znemožnenie jeho činnosti alebo pôsobila odradzujúco pred zverejnením iných legitímnych informácií. Prihliadal pritom aj na priznané výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v iných prípadoch, v ktorých boli navrhovatelia úspešní a takýto nárok im bol priznaný či už zo strany všeobecných súdov alebo Ústavného súdu SR. Z uvedených dôvodov preto stanovil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vlastnou úvahou vo výške 20.000,- €, pričom súd takúto čiastku považuje za primeranú. Nakoľko zverejnenie informácie preukázateľne nemalo trvalý dopad v osobnostnej sfére odporcu, neznemožnilo mu ďalšiu činnosť aktívneho politika, výrazne nespôsobilo ani rozvrat pracovných a rodinných vzťahov, teda účinok sa skôr prejavil v širšej verejnosti, nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo zvyšku zamietol. Konanie o uložení povinnosti zverejniť ospravedlnenie súd konanie v tejto časti podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhovateľ bol čiastočne úspešný v konaní o priznanie nemajetkovej ujmy, a preto mu súd priznal náhradu trov konania za jednotlivé úkony právnej služby v celkovej výške 2.234,87 €, pričom rozpis jednotlivých úkonov, ako aj zdôvodnenie priznania náhrady trov prvostupňového konania navrhovateľovi súd dostatočne zdôvodnil v písomnom vyhotovení rozsudku.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a to tak, že návrh na začatie konania zamietne a odporcovi prizná náhradu trov celého konania. Poukazoval na to, že základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je, že pôvodca zásahu konal protiprávne, t.j. v rozpore so svojimi povinnosťami. Protiprávnosť však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizoval svoje právo, pretože v takomto prípade nemohol konať protiprávne. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie oprávnenosti alebo naopak neoprávnenosti zásahu je teda skutočnosť, či pôvodca zásahu realizuje svoje subjektívne oprávnenie. Všetky práva a slobody sa však chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že slobody prejavu sa môže dovolávať predovšetkým vydavateľ. Odporca popiera, že by uverejnením uvedeného článku došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Pri priemerne pozornom čítaní ani z názvu článku nevyplýva, že sa navrhovateľ stal bosom vykrádačov. Neobstojí teda tvrdenie, že z názvu a vizuálneho prevedenia namietaného článku sa javí, že bosom vykrádačov je navrhovateľ. Ďalej poukazoval na perex a obsah samotného článku pričom je z neho jednoznačné, že ako o bosovi vykrádačovi sa hovorí o T. D. a nie o T. P.. Po tretie poukazoval na okolnosti článku, pričom v článku sa pojednáva o minulosti predsedu SNS a poslanca Národnej rady SR, ktorý súčasne patrí medzi najznámejšie verejne známe osobnosti a to aj v spoločenskom, resp. politickom živote. Pri skúmaní otázky, či došli k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti uverejnením určitého článku v periodickej tlači, sa nemožno obmedziť len na jednu časť článku, obmedziť sa na povrchný dojem, ale je potrebné skúmať vec komplexne. Predmetom článku bola informácia o minulosti T. P., konkrétne o skutočnosti, že v roku 1971 neoprávnene opustil územie vtedy Československej socialistickej republiky spolu s T. D.. Ďalej poukazovali na to, že T. P. ako predseda SNS, ktorá je vládnou stranou, je osobou verejného záujmu. Novinári sú nielen oprávnení verejnosti sprostredkovávať takéto informácie ako boli uvedené v danom článku, ale naopak verejnosť ich má právo aj obdržať. Ak ide o výkon práva, dokonca ústavne garantovaného práva, nemôže dôjsť k založeniu zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. Uvedené platí tým viac, ak odporca verejnosti sprostredkoval informácie sprístupnené štátnym orgánom (Ústavom pamäti
národa), ktorý ich sprístupnil v zmysle zák. č. 553/2002 Z.z.. Verejne činnou osobou je navrhovateľ nie T. T., ktorého úloha je z hľadiska obsahu článku okrajová. Rovnako ušlo pozornosti navrhovateľa, že ťažiskovou témou článku nebola činnosť skupiny páchateľov D. a spol., ale minulosť navrhovateľa a jeho činnosť počas komunistického režimu. Iracionálne sú tiež úvahy navrhovateľa o tom, že skutočným cieľom a zámerom článku bolo za akúkoľvek cenu zaujať verejnosť a čitateľov spôsobom, ktorý by u nich vzbudil záujem o kúpu periodika a tak zvýšil, resp. udržal jeho predajnosť a zabezpečil finančný profit. V konečnom dôsledku tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca čitateľovi posúva domnienku o spojitosti žalobcu s trestnou činnosťou iných osôb bez toho, aby mu poskytol priestor na vytvorenie si vlastného úsudku sú nelogické, účelové a absurdné. Z uvedených dôvodov považovali rozsudok prvostupňového súdu za nesprávny, keď súd opomenul skúmať názov a úvodné časti článku v jeho celom kontexte a v podstate uprel tlači právo prinášať informácie o minulosti politikov. Ďalej ušlo pozornosti súdu, že snaha získať čitateľa a zvýšiť predajnosť periodickej tlače je celkom legitímna. Tento argument vychádza z nepochopenia fungovania tlače v demokratickej spoločnosti. Súd tvrdil, že v prvom pohľade na článok čitateľ získava dojem, že informácia sa vzťahuje k navrhovateľovi. Pričom čitateľ si mal potom logicky vytvoriť predstavu o odhalení skutočnosti, že navrhovateľ sa stal bosom vykrádačov a toto sa má podsúvať ako možné riešenie pri čítaní medzi riadkami, aj vzhľadom na v tom čase uverejňované iné informácie o navrhovateľovi. Tieto úvahy súdu sú špekulatívne, nie sú založené na kontexte článku o logickom uvažovaní. Z článku bolo jednoznačné, že šéfom a bossom vykrádačov bol T. D., pretože ten mal stáť v popredí skupiny a v konečnom dôsledku bol aj odsúdený. V nadväznosti na uvedené bolo potrebné poukázať aj na to, že nebolo preukázané, že by čo i len jedna osoba na základe článku považovala navrhovateľa za bossa vykrádačov. Snaha o senzáciu je podľa súdu o to adresnejšia, že osoba navrhovateľa spájaná s nadobudnutím značného majetku je opradená rúškom dohad, špekulácií a tajomstiev, na ktoré pomerne často poukazuje. Odporca sa o žiadnu senzáciu nesnažil, samotná skutočnosť, že navrhovateľ emigroval do zahraničia v roku 1971, čo o ňom nebolo známe a navyše to, že emigroval s osobou, ktorá bola neskôr odsúdený za rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť, malo charakter senzačnosti. Ušlo pozornosti súdu, že nie je oprávnený určovať, o čom majú novinári písať. To nepatrí do kompetencie súdu. Súd z výpovedí svedkov P. a U.dajne zistil, že títo museli vyvracať klamlivé a nepotvrdené informácie o osobe navrhovateľa. To však podľa ich názoru neobstojí, svedkovia totiž vôbec neuvádzali, aké konkrétne informácie museli vyvracať. Z ich výpovedí vôbec nevyplynulo, že museli vyvracať informáciu o tom, že je navrhovateľ bossom vykrádačov. Pozornosti súdu ďalej ušlo i to, že dôsledky zásahu, t.j. rozsah a intenzitu tvrdenej ujmy je potrebné v konaní bezpečne preukázať, pretože súd rozhoduje iba na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy je reparácia objektívnej (reálne) existujúcej a nie nejakej fiktívnej ujmy. Ak navrhovateľ nedokáže uniesť dôkazné bremeno, toto nemožno nahrádzať domnienkami a špekuláciami zo strany súdu, ktoré sú motivované neunesením dôkazného bremena jednou zo sporových strán. Zníženie dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti vôbec nebolo preukázané. Výpovede svedkov boli v relevantných častiach vágne, a preto súd nemal absolútne žiadny skutkový základ pre hodnotenie, či vôbec došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti a ak áno, tak v akej miere. Svedkovia totiž vôbec nevypovedali o žiadnych konkrétnych reakciách na článok, nebolo zrejmé, čo konkrétne bolo obsahom údajných otázok či uštipačných poznámok.
Súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vtedy, ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie vo forme morálnej, čo vyplýva i z ust. § 13 ods. 2 OZ. Náhradu nemajetkovej ujmy má voči morálnemu zadosťučineniu subsidiárnu funkciu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, čo však neznamená, že je jeho
ľubovôľou, pretože súm musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a na základe neho musí založiť svoje rozhodnutie. Súd sa zaoberal i tým, či uverejnené ospravedlnenie odporcom v denníku Nový čas dňa 30.12.2008 bolo dostatočné. Avšak uviedol, že nebolo spôsobilé odstrániť nežiaduce následky, ktoré dovtedy pretrvávali a zanikali aj samotným plynutím času. Tento záver súdu je v prvom rade nepreskúmateľný, pretože súd nevysvetlil, aké konkrétne následky mali pretrvávať a ktoré predbežne zanikali. Podľa súdu prvého stupňa k určitému obmedzeniu následku mohlo dôjsť, ak by odporca reagoval včas na žiadosť navrhovateľa o opravu nepravdivých údajov, čo však odmietol. Ušlo pozornosti súdu, že odporca ponúkol navrhovateľovi satisfakciu poskytnutím priestoru v denníku Nový čas, ale navrhovateľ, hoci s tým spočiatku súhlasil, s jeho využitím otáľal, až nakoniec od toho upustil. Súd nesprávne nezvážil ani tú skutočnosť, že dostal priestor vyjadriť sa k informáciám pred uverejnením článku, čo však prostredníctvom tlačovej tajomníčky SNS odmietol. Čo sa týka úvahy súdu v súvislosti s určením výšky náhrady ujmy v peniazoch, keď prihliadal na to, aby predstavoval určitú satisfakciu za spôsobenie krivdy neadekvátnym zásahom, výšku náhrady určil ako polovicu ročného platu poslanca je zrejmé, že súd sa vôbec neriadil všeobecnými princípmi v súvislosti s úvahou súdu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nevedno či súd dospel k záveru, že článok mal nejaký dopad v osobnej, rodinnej alebo pracovnej sfére žalobcu. Namiesto toho, aby sa súd riadil prirodzenými princípmi vychádzajúc z Občianskeho súdneho poriadku, ako aj judikátov uverejnených odporcom, poskytuje jednorazové odškodnenie, čím však nezaniká právo na náhradu škôd, pričom zákon predpokladá len jednu úhradu súm vzniknutej škody, ale nie odškodňovanie zásahu do osobnostných práv. Na základe uvedeného žiadal odporca napadnuté rozhodnutie zmeniť a to tak, že návrh navrhovateľa odvolací súd zamietne.
Proti napadnutému rozhodnutiu sa v časti výroku o trovách prvostupňového konania odvolal i právny zástupca navrhovateľa, avšak tento svoje odvolanie podaním zo dňa 19.10.2009 zobral v celom rozsahu späť, preto o ňom odvolací súd v danom konaní v zmysle § 207 ods. 2,3 O.s.p. nerozhodoval osobitne, keďže odporca napadol rozsudok aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania.
Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací pôvodne rozsudok prvostupňového súdu rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 08.12.2009 sp. zn. 5Co/289/2009 potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. pričom postupoval v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 v spojitosti s § 214 ods. 2 O.s.p.. V uvedenom pôvodnom rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti, pričom poukázal na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p..
Na základe ústavnej sťažnosti podanej odporcom konal vo veci Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodol nálezom dňa 14.12.2012 pod č. IV. ÚS 448/2012-54, takto:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 305,85 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatpäť centov), ktorú jej j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Havláta, D. M. X, Q., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
V podrobnom a precíznom zdôvodnení svojho nálezu, sumarizujúc všetky prezentované závery, Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľky, ktorá má ako vydavateľka denníka Nový čas pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku informácie o veciach verejného záujmu (týkajúce sa minulosti prominentného politika) získané prostredníctvom Ústavu pamäti národa z archívov bývalej Štátnej bezpečnosti, ktoré nemožno v zásade považovať za nepravdivé ani vykladať jednoznačne v neprospech navrhovateľa. Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver krajského súdu , ktorý napadnutým rozsudkom rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C/112/2008-180 z 11. júna 2009, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000 € z titulu neprípustného zásahu do jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa na ochranu súkromia, uprednostnil jednostranne ochranu osobnostných práv navrhovateľa.
Krajský súd takto rozhodol
- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej ústavný súd pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované postavenie (zvýšenú ochranu),
- napriek tomu, že navrhovateľ bol v aktuálnom čase významným koaličným politikom, poslancom národnej rady a predsedom druhej najväčšej koaličnej strany, ktorý musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu (najvyššiu) mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami,
- posudzuje izolovane titulok namietaného článku, jeho formu a vizualizáciu bez komplexného zohľadnenia väzby na jeho obsah a na základe toho formuloval právne závery,
- napriek tomu, že namietaný článok sa dotýkal vecí verejného záujmu (minulosť politika), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať, a
- napriek tomu, že namietaný článok bol formulovaný na základe skutkových tvrdení autora (i keď zveličených a nadnesených), avšak nie nepravdivých.
Týmto nálezom ústavného súdu sa vec vrátila do štádia odvolacieho konania, keďže Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil pôvodný rozsudok odvolacieho súdu a odvolací súd musel v ďalšom konaní rešpektovať ustanovenie § 56 ods. 6 Zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V odvolacom konaní odvolací súd, hoci pôvodne rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p., je už viazaný v ďalšom konaní nálezom a právnym názorom vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky, a preto musel rozsudok Okresného súdu v Žiline podľa § 221 osd. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p., a to v spojitosti už s citovaným ustanovením § 56 ods. 6 Zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky, nakoľko odvolací súd mal v pôvodnom rozsudku (ktorý bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR) úplne rovnaký právny názor pokiaľ ide o výrokovú časť okresného súdu, ale aj jeho odôvodnenie, s ktorým sa pôvodne odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Inak povedané, právny záver obsiahnutý v rozhodnutí - náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky je odlišný s právnym názorom, právnym posúdením veci, ako i s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu. Preto musel odvolací súd tento rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.