Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Sa/6/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, sudcom P.. Marekom Janiglošom, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o. „v likvidácii", IČO: 46 650 091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, IČO: 31 140 483, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30 807 484, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: F. P., nar. XX. XX. XXXX, X. XX/XXX, X. X. Q., o správnej žalobe žalobcu zo dňa 13. 08. 2019, proti rozhodnutiu žalovanej č. 48119-2/2019-BA zo dňa 07. 06. 2019, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanej, ako aj ďalšiemu účastníkovi konania, právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z predloženého administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že URSSAF, pracovisko TOULON doručilo žalovanej žiadosť o odobratie dokumentov A1, čo vyvolalo šetrenie splnenia podmienok inštitútu vyslania u žalobcu zo strany žalovanej.

2. Súčasťou administratívneho spisu je aj Protokol č. 700-1110103016-AG02/2016 o výsledku kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, kontrolované obdobie 01. 01. 2013 do 31. 08. 2016, kontrolovaný subjekt - žalobca, a tiež Protokol č. 700-1110066217- AG02/17 o výsledku kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, kontrolované obdobie 01. 09. 2016 do 30. 09. 2017, kontrolovaný subjekt - žalobca. Bolo konštatované, že obrat zamestnávateľa na území Slovenska za roky 2013, 2014, 2015, 2016 a 2017 do 30. 09. 2017 nedosahoval aspoň 25 % z celkového obratu zamestnávateľa.

3. Následne Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 8131-16/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019 rozhodla tak, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi zamestnávateľa - žalobcu, zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti k 08. 09. 2015 z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, o ktorom rozhodla žalovaná žalobou napadnutým rozhodnutím, bližšie opísaným v čl. II tohto odôvodnenia.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

5. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 48119-2/2019-BA zo dňa 07. 06. 2019 žalovaná podľa o sociálnom poistení (ďalej aj len „zákona“) odvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra č. 8131-16/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019, vo veci zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca žalobcu - F., zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra.

6. V odôvodnení žalovaná uviedla, že preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra v celom rozsahu a dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom v znení neskorších predpisov. Poukázala pritom na , , , účinného od 01. 01. 2011, účinného od 01. 01. 2013, účinného od 01. 01. 2005, v znení účinného od 01. 11. 2013, majúc za to, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

7. Ďalej poukázala na to, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 zo dňa 29. 04. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. 09. 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na fyzické osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Citovala pritom čl. 11 ods. 3 a 12 ods. 1 základného nariadenia, majúc za to, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania. Ak osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, prvým krokom je určenie toho, či vykonáva podstatnú časť činnosti, t. j. najmenej 25 % z celkového pracovného času a/alebo dosahuje najmenej 25% z celkovej odmeny v členskom štáte bydliska. Zamestnávateľ ako spoločnosť nedosahovala od roku 2012 do roku 2017 obrat vo výške 25 %, čo je jedna zo základných podmienok pre udelenie formulárov PD A1 pre vyslanie zamestnancov do zahraničia. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo zverejnené rozhodnutie č. A2 z 12. 06. 2009 týkajúce sa výkladu článku 12 základného nariadenia, v ktorom je problematika vyslania zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb podrobne vysvetlená. V uvedenom rozhodnutí bolo okrem iného uvedené, že príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 základného nariadenia. K zisteniu, že zamestnávateľ nemá od svojho založenia žiadnu prevažujúcu činnosť v krajine pôvodu, t. j. v Slovenskej republike, dospela francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia na základe vlastného šetrenia. V súvislosti s uvedeným došlo k výmene informácií medzi oboma inštitúciami, pričom francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia požiadala Sociálnu poisťovňu o odobratie prenosných dokumentov A1 udelených zamestnancom žalobcu na základe protokolu o nelegálnej práci vypracovaného DIRECCTE. Sociálna poisťovňa na základe dohody o spolupráci požiadala o preverenie uvedenej veci Národný inšpektorát práce a zároveň vykonala v zmysle zákona v znení neskorších predpisov u žalobcu aj vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenia a kontrolu plnenia povinnosti žalobcu. Sociálna poisťovňa a Národný inšpektorát práce dospeli k rovnakému zisteniu o rozsahu výkonu činnosti zamestnávateľa na území Slovenska vo vzťahu k výkonu činnosti na území Francúzska (v roku 2015 - 9,63 %, v roku 2016 - 2,13 % a v roku 2017 - 4,89 %, t. j. menej ako 25 % rozsahu výkonu činnosti) ako francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Na základe tejto skutočnosti sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnanca. Vzhľadom na túto skutočnosť bol PD A1 formulár č. 15-00083029-110-000-A-1993898 (za obdobie od 09. 09. 2015 do 12. 10. 2015), ako aj ďalšie nadväzujúce PD A1 formuláre, vyhlásený za neplatný. Ku dňu 08. 09. 2015 bol zamestnanec prihlásený do systému sociálneho poistenia v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky správne, pretože vyslaný na výkon činnosti na územie Francúzska bol až od 09. 09. 2015. Formulár PD A1, ktorý potvrdzoval určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015, bol vyhlásený za neplatný. Z uvedeného dôvodu bol

zamestnávateľ povinný podať odhlášku za zamestnanca ku dňu 08. 09. 2015, túto povinnosť si nesplnil vôbec.

8. Žalovaná tiež mala za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Okrem toho, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon pritom nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Nie je pritom viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci.

9. S poukazom na uvedené tak žalovaná skonštatovala, že na zamestnanca sa od 09. 09. 2015 v súlade s článkom 11 (3) (a) základného nariadenia vzťahuje uplatniteľná legislatíva Francúzska. Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia Francúzska dospeli k zhode vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015 v rámci zmierovacieho dialógu, ktorého postup upravuje rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. A1 z 12. 06. 2009.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

10. Žalobou zo dňa 13. 08. 2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí žalovanej zo dňa 07. 06. 2019 č. 48099-2/2019-BA, č. 48093-2/2019-BA, č. 48117-2/2019- BA, č. 48122-2/2019-BA, č. 48119-2/2019-BA, č. 48115-2/2019-BA, pričom súd uznesením č. k. -63 zo dňa 20. 08. 2019 vylúčil jednotlivé žaloby na samostatné konanie.

11. Predmetom tohto konania, t. j. konania vedeného pod sp. zn. je žaloba zo dňa 13. 08. 2019 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 48119-2/2019-BA zo dňa 07. 06. 2019.

12. V žalobe žalobca ako dôvody žaloby uviedol, že napadnuté rozhodnutia mali byť žalovanou zrušené, okrem iného pre nedostatok dôvodov, a preto sú nezákonné. Vytýkal, že v rozhodnutiach absentuje uvedenie, na základe akých skutkových zistení prvostupňový orgán verejnej správy dospel k výroku rozhodnutí, keď v nich nie je bližšie konkretizované, kedy sa nepreukázalo plnenie podmienok vyslania, ktoré podmienky vyslania neboli splnené a z ktorých dôkazov tieto tvrdenia prvostupňového orgánu vychádzajú. Následne poukázal na tvrdenia žalovanej, majúc za to, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal pritom na článok 11, 12 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a článok 14 nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. V súvislosti s článkom 14 (2) vykonávacieho nariadenia uviedol, že toto charakterizuje podstatné činnosti na území vysielajúceho štátu u zamestnávateľa, uplatňujúceho inštitút vyslania, ako činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia. Namietal, že ani základné nariadenie, ani vykonávacie nariadenie, neuvádzajú výšku obratu 25 % v štáte vyslania na to, aby vysielajúci zamestnávateľ mohol uplatniť inštitút vyslania. 25 %-ný obrat zamestnávateľa na území vysielajúceho štátu neupravujú ani žiadne ďalšie rozhodujúce právne predpisy (ani , ba dokonca ani Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. 05. 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení Nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu a ani Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014). Ďalej poukázal aj na , , o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov a dal do pozornosti aj text Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. 05. 2014, a tiež závery z Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, keď z Príručky rovnako vyplýva, že pri určovaní, či podnik vykonáva podstatnú časť svojich činností v štáte vyslania, sa musia brať do úvahy všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané príslušným podnikom. Kritériá sa musia prispôsobiť konkrétnym charakteristikám každého podniku a skutočnej povahe vykonávaných činností. Kritériá by sa mali prispôsobiť každému konkrétnemu prípadu,

pričom aj Príručka pripúšťa nižší obrat ako 25 % z celkového obratu vo vysielajúcom štáte, kedy sa má vykonať väčšia kontrola.

13. K veci samej zdôraznil, že počas vyslania zamestnancov žalobca vykonával činnosti na území Slovenska prostredníctvom aspoň 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov, kde pri obrate bolo tiež potrebné prihliadnuť na výrazný rozdiel v mzdách na Slovensku a vo Francúzsku. Okrem toho poukázal na to, že podal aj správnu žalobu vo veci vyhlásenia formulárov PD A1 za neplatné. Tieto oznámenia žalovaná zrušila, a preto žalobu zobral späť. Zároveň poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , týkajúce sa dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

IV. Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 13. 03. 2020 uviedla, že časť námietok žalobcu uvedených v žalobe je obsahovo obdobná s námietkami uvedenými v odvolaní a k tým sa žalovaná vyjadrila v napadnutom rozhodnutí. Následne zopakovala už v rozhodnutí uvedené skutočnosti. Okrem toho dodala, že v zmysle článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia na účely uplatňovania článku 12 (1) základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritéria sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalobca nepreukázal vykonávanie podstatnej časti svojej činnosti vo vysielajúcom štáte. Rozhodujúce podmienky na uplatňovanie článku 12 (1) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov sú priamy vzťah medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Možnosť vyslania by sa preto mala obmedziť výhradne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť na území členského štátu, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného pracovníka, preto sa predpokladá, že uvedené ustanovenia sa vzťahujú iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom majú sídlo. Aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritéria charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. Uvedený výpočet rozhodujúcich kritérií pritom nie je úplný, keďže kritéria by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo. Mala tiež za to, že Sociálna poisťovňa nie je v zmysle koordinačných nariadení príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnanca žalobcu a súčasne s poukazom na článok 5 vykonávacieho nariadenia ani nemá právo spochybňovať dokument, ktorým jej CLEISS oznámil informácie o výsledkoch vyšetrenia žalobcu a jeho zamestnancov na území Francúzska. Platným pracovným nástrojom, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy, ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností je aj Praktická príručka o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku. Praktická príručka presnejšie definuje podmienky uvedené v koordinačných nariadeniach a má pomáhať, aby nedošlo k dezinterpretácií pravidiel týchto koordinačných nariadení. Vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania tak, ako to vyplýva z gramatického výkladu článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia.

15. Za účelom vysvetlenia nezrovnalostí vyplývajúcich z dokumentov predložených žalobcom a došetrenia správnosti registrácie jeho zamestnancov vykonala Sociálna poisťovňa pred vydaním prvostupňového rozhodnutia u žalobcu fyzickú kontrolu, pričom priebeh a výsledky uvedenej kontroly podrobne objasnila v napadnutom rozhodnutí. Z dôvodu, že neexistovali pochybnosti o správnosti skutočností zistených ako CLEISS, tak aj žalovanou, Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala napadnuté

rozhodnutie, v ktorom detailne popísala, prečo žalobca nesplnil podmienky na uplatnenie inštitútu vyslania, pričom zdôraznila, že na splnenie týchto podmienok je potrebné kumulatívne splnenie všetkých podmienok stanovených v článku 12 (1) základného nariadenia v spojení s článkom 14 (1) a (2) vykonávacieho nariadenia. Žalobca síce predložil viacero dokladov, avšak ani jeden z nich nepreukázal, že jeho zamestnanci spĺňajú podmienky vyslaných zamestnancov v zmysle koordinačných nariadení.

16. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, ktorými poukazoval na závery Veľkého senátu správneho kolégia, vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 04. 12. 2018, uviedla, že prijaté závery nie je možné v prejednávanom prípade aplikovať. Predmetné závery sa týkajú takých prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, čo v predmetnom prípade nenastalo. Uzavretie dohody v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov nemožno zamieňať s inými inštitútmi dosiahnutia konsenzu v sporných otázkach medzi príslušnými inštitúciami, akými je napríklad zmena stanoviska jednej z inštitúcií a následné odstránenie existencie rozdielnosti v stanoviskách dotknutých inštitúcií, prípadne dosiahnutie zhody v rámci zmierovacieho dialógu. Na uzavretie dohody v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov je nevyhnutné, aby existovala neistota vo vecí určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné uskutočniť vzájomné rokovanie. K takejto situácii v prejednávanom prípade nedošlo, pretože Sociálna poisťovňa sa po vyjadrení pochybností o správnosti vydaných formulárov PD A1 zo strany francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia a následne na základe skutočností zistených vykonanými kontrolami stotožnila so stanoviskom francúzskej strany, čo potvrdila vyhlásením formulára PD A1 za neplatný.

17. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím teda Sociálna poisťovňa len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Vydanie napadnutého rozhodnutia v praxi znamená, že na zamestnanca sa vzťahuje výlučne legislatíva jedného členského štátu, t. j. legislatíva Francúzska. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa zrušenia oznámenia o vyhlásení formulára PD A1 za neplatný uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra toto prvotné oznámenie zrušila z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia a následne vydala nové oznámenie o vyhlásení formulára PD A1 za neplatný s dostatočným odôvodnením. Uvedené konanie však nemožno chápať v tom zmysle, že by Sociálna poisťovňa prehodnotila správnosť svojho rozhodnutia o vyhlásení formulára PD A1 za neplatný. Sociálna poisťovňa týmto konaním len napravila formálne nedostatky predmetného oznámenia, t. j. doplnila jeho odôvodnenie z obsahového hľadiska, ale svoj záver o potrebe vyhlásenia formulára PD A1 za neplatný nezmenila. Z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné, pretože vychádza zo zisteného skutkového stavu, teda zo skutočnosti, že zamestnanec bol prihlásený do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia.

18. Záverom dodala, že požiadavka prihliadať na posúdenie obratu zamestnávateľa na rozdielnu výšku minimálnej mzdy zamestnancov vo Francúzsku a na Slovensku nevyplýva zo žiadnych koordinačných nariadení.

19. Na základe uvedených skutočností mala za to, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je náležite odôvodnené a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky a koordinačnými nariadeniami, preto navrhla žalobu zamietnuť.

V. Ďalší priebeh konania

20. Žalobca následne zaslal správnemu súdu vyjadrenie zo dňa 18. 05. 2020, v ktorom poukázal na to, že žalovaná vo svojom vyjadrení udáva výpočet prvkov charakterizujúcich výkon podstatných činností a rovnako ako v preskúmavanom rozhodnutí tvrdí, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania (medzi nimi aj požiadavku predpokladaného, aspoň 25 % obratu, ktorý z celkového obratu dosiahne zamestnávateľ na území Slovenska počas obdobia vyslania zamestnanca), čo má podľa žalovanej vyplývať z gramatického výkladu článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia, s čím žalobca nesúhlasí. V článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia je upravené, že zamestnávateľ má vykonávať na území vysielajúceho štátu činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia a majú sa zohľadniť všetky kritériá,

ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Tieto kritériá sa majú zároveň prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. Článok 14 (2) vykonávacieho nariadenia teda vôbec neupravuje podmienku, aby boli kumulatívne splnené všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania, dokonca ani neudáva výpočet takýchto požiadaviek a už vonkoncom neuvádza ako jednu z požiadaviek dosiahnutie 25 % obratu na území štátu vyslania z celkového obratu zamestnávateľa.

21. Žalovaná na jednej strane tvrdí, že žalobca nepreukázal vykonávanie podstatnej časti svojej činnosti vo vysielajúcom štáte, na druhej strane sama uvádza, že výpočet rozhodujúcich kritérií nie je úplný, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činnosti vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo. Pokiaľ výpočet nie je úplný, nie je žalobcovi jasné, prečo žalovaná išla nad rámec zákona aj medzinárodných predpisov a zvyklostí a rozhodla nezákonne v neprospech vlastných poistencov. Podľa žalobcu tieto kritériá nemôže žalovaná dodatočne meniť, pretože Sociálna poisťovňa už raz tieto podmienky preskúmavala pri vydávaní formulárov. V čase vydávania formulárov boli podmienky vykonávania podstatných činností na území Slovenskej republiky minimálne na tej istej úrovni ako v čase zrušenia rozhodnutí. Žalovaná mala dostatočný časový priestor, aby ich preskúmala a formulár PD A1 vydala, čo aj urobila. Žalovaná je povinná skúmať splnenie podmienok vyslania pred vydaním PD A1 a má na to pomerne dlhú lehotu 45 dní a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť. Preskúmavané rozhodnutie je s ohľadom na vyššie uvedené založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

22. Konanie žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa - Sociálnej poisťovne, pobočky Nitra, vyvoláva u žalobcu stav absolútnej právnej neistoty, keď správny orgán prvého stupňa - Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, v rokoch 2014 až 2016 vystavila formuláre PD A1, ktoré bez účasti žalobcu v januári 2019 svojvoľne a bezprávne vyhlásila za neplatné a podľa vyjadrenia následne napadnutým rozhodnutím rozhodla o tom, že na zamestnanca žalobcu sa vzťahuje výlučne legislatíva Francúzska. Súčasne žalobca poukázal na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa raz tvrdí, že došlo k uzavretiu dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia medzi francúzskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve (napr. v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. ), no v tomto konaní tvrdí presný opak. Takéto arbitrárne konanie žalovanej a aj správneho orgánu prvého stupňa nemôže požívať právnu ochranu v právnom štáte, ktorým podľa SR Slovenská republika je.

23. Žalobca ďalej poukázal na to, že vykonávacie nariadenie ukladá povinnosť francúzskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia uznávať formuláre A1 vydané slovenskou Sociálnou poisťovňou, a to až do doby, kým ich Sociálna poisťovňa nezruší alebo nevyhlási za neplatné. V tomto smere žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06. 09. 2018 vo veci C-527/16 a rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 26. 01. 2006 vo veci .

24. Žalobca k podľa neho svojvoľnému konaniu žalovanej a aj správneho orgánu prvého stupňa dal do pozornosti správneho súdu, že po vydaní preskúmavaného rozhodnutia Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, zrušila svoje listy zo dňa 23. 01. 2019 č. 8106-1/2019-NR, č. 8106-2/2019-NR, č. 8106-3/2019- NR, č. 8106-4/2019-NR a č. 8106-5/2019-NR o vyhlásení PD A1 za neplatné a znovu novými listami vyhlásila vydané PD A1, týkajúce sa zamestnanca: Peter Michna, za neplatné. Aj z tohto dôvodu nemôže byť rozhodnutie napadnuté žalobou v tomto konaní zákonné.

25. O účelovom konaní a nezákonnom postupe žalovanej svedčí aj skutočnosť, že jednotlivé kritériá posudzuje vyslovene subjektívne, a to napríklad pri posudzovaní výšky minimálnej mzdy v rámci posudzovania kritéria obratu zamestnávateľa, keďže jeho obrat ako agentúry dočasného zamestnávania vo veľkej miere ovplyvňuje mzda agentúrnych zamestnancov. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že požiadavka prihliadať pri posúdení obratu zamestnávateľa na rozdielnu výšku minimálnej mzdy vo Francúzsku a na Slovensku nevyplýva zo žiadnych koordinačných nariadení, poukázal na tvrdenie samotnej žalovanej na strane 2, kde tvrdí, že výpočet rozhodujúcich kritérií nie je úplný a kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu. Zároveň žalobca k tvrdeniam žalovanej opätovne uviedol, že systém sociálneho zabezpečenia, do ktorého boli odvádzané odvody na sociálne zabezpečenie, určila slovenská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, t. j. Sociálna poisťovňa, tým, že vydala formuláre PD A1, a to po tom, čo preskúmala splnenie kritérií žalobcom.

26. Žalovaná v podaní zo dňa 26. 06. 2020 uviedla, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia členského štátu bydliska zamestnanca bola v zmysle koordinačných nariadení oprávnená na určenie príslušnosti právnych predpisov, a teda osvedčila situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia tým, že vystavila formulár PD A1 z dôvodu vyslania zamestnanca do Francúzska. Vzhľadom na to, že francúzska strana mala pochybnosti o správnosti vydania formulára PD A1 (pričom sama uskutočnila aj kontrolu výkonu činnosti žalobcu vo Francúzsku), kontaktovala Sociálnu poisťovňu za účelom overenia, či zamestnanec žalobcu spĺňa, resp. spĺňal podmienky vyslania. Na základe podnetu z francúzskej strany Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, vykonala u žalobcu kontrolu a rovnako kontrolu vykonal aj Národný inšpektorát práce. Kontrolami bolo zistené, že podmienky vyslania neboli splnené, pričom výsledky korešpondovali s výsledkami šetrení uskutočnených francúzskou stranou. Z uvedeného dôvodu Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, pristúpila k vyhláseniu vystaveného formulára PD A1 za neplatný. Následne francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia informovala Sociálnu poisťovňu, že dotknutý zamestnanec bol prihlásený do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. V dôsledku uvedenej skutočnosti Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, vydala prvostupňové rozhodnutie, ktorým odhlásila tohto zamestnanca zo slovenského systému sociálneho poistenia. K uvedenému kroku musela Sociálna poisťovňa pristúpiť z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, pričom v administratívnom konaní sa preukázalo, že zamestnanec má byť a aj bol zaradený do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Cieľom vydania napadnutého rozhodnutia teda bolo zabezpečiť súlad skutkového stavu so stavom právnym, t. j. zabezpečiť, aby bol zamestnanec nielen reálne, ale aj formálne prihlásený v systéme sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. Proces určovania uplatniteľnej legislatívy patrí v zmysle koordinačných nariadení do výlučnej právomoci inštitúcií sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátne právne predpisy. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 27. 04. 2016, v zmysle ktorého v prípade, ak došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy v súlade s vykonávacím nariadením, nie je kompetenciou krajského súdu preskúmavať a vyhodnocovať postup správnych orgánov pri určovaní uplatniteľnej legislatívy. Najvyšší súd sa vyslovil, že uvedené platí aj v prípade, ak by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.

27. V Žiadosti o vystavenie prenosného dokumentu A1 z dôvodu vyslania zamestnanca na územie iného členského štátu EÚ je potrebné uviesť predpokladaný obrat počas vyslania zamestnanca dosiahnutý na území Slovenska a na území štátu, do ktorého je zamestnanec vyslaný. Žalobca predpokladal dosiahnutie obratu na území Slovenska aspoň 25 % z celkového obratu. Vzhľadom na údaje a podklady, ktoré žalobca poskytol, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu formulárov PD A1 pre zamestnanca. Keďže sa však predpoklad výšky obratu žalobcu celkom zjavne nenaplnil (žalobca dosiahol v roku 2015 obrat na Slovensku iba vo výške 9,63 %, v roku 2016 iba vo výške 2,13 %), došlo k podstatnej zmene pri posudzovaní splnenia podmienok vyslania.

28. Žalobca zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože Sociálna poisťovňa nemohla zrušiť vydané formuláre PD A1 z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia, pričom poukazoval na rozsudky Súdneho dvora. Dôvodom zrušenia formulárov PD A1 však bolo nesplnenie podmienok vyslania, zistené na základe kontroly vykonanej Sociálnou poisťovňou a Národným inšpektorátom práce, ktoré potvrdili výsledky šetrenia francúzskej strany. Prihlásenie zamestnanca do systému sociálneho zabezpečenia Francúzska je teda iba logickým dôsledkom a nie dôvodom vyhlásenia formulárov PD A1 za neplatné. Vzhľadom na povinnosť navzájom spolupracovať a vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, ktorá vyplýva inštitúciám sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov z článku 76 (4) základného nariadenia, bola francúzska inštitúcia sociálneho poistenia povinná oznámiť Sociálnej poisťovni výsledky svojho šetrenia.

29. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa zrušenia oznámení o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné a následne vydania nových oznámení o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné, opätovne zdôraznila, že dôvodom tohto postupu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra, bolo výhradne napravenie formálnych nedostatkov pôvodných oznámení, pričom však záver o potrebe vyhlásenia formulárov PD

A1 za neplatné a takisto skutkový stav veci, z ktorého Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra vychádzala, zostal nezmenený. Z uvedeného dôvodu prvostupňové rozhodnutie a rovnako napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné.

30. V súvislosti s požiadavkou žalobcu prihliadať pri posudzovaní dosiahnutého obratu na rozdiel vo výške minimálnej mzdy vo Francúzsku a na Slovensku, opätovne uviedla, že táto nevyplýva zo žiadnych predpisov Európskej únie.

31. K argumentu žalobcu, že systém sociálneho zabezpečenia, do ktorého boli odvádzané odvody, určila slovenská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, t. j. Sociálna poisťovňa tým, že vydala formuláre PD A1, a to po tom, čo preskúmala splnenie kritérií žalobcom, poznamenala, že tak, ako koordinačné nariadenia dávajú príslušnému orgánu sociálneho zabezpečenia právomoc vystaviť formulár PD A1, dávajú mu zároveň aj právomoc tento formulár vyhlásiť za neplatný, resp. ho zrušiť, ak sa neskôr preukáže, že podmienky, na základe ktorých bol vydaný, neboli splnené.

32. Správny súd po oboznámení sa s obdobnými spormi vedenými na tunajšom súde, najmä rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -165 zo dňa 13. 07. 2020, dospel k záveru, že je potrebné prerušiť toto konanie do skončenia konania Najvyššieho súdu SR o kasačnej sťažnosti voči vyššie uvedenému rozsudku zo dňa 13. 07. 2020, preto uznesením č. k. -73 zo dňa 15. 03. 2021 prerušil konanie vo veci podľa .

33. Najvyšší správny súd rozsudkom sp. zn. zo dňa 15. 07. 2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre v spojení s opravným uznesením a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosť otázke aktívnej legitimácie, keď opomenul vyhodnotiť, ochrany ktorého subjektívneho práva vyplývajúceho z akého relevantného právneho predpisu sa žalobca žalobou domáhal, resp. akým konkrétnym spôsobom bol žalobca na svojich právach opatrením správneho orgánu poškodený, prípadne prečo a z akých dôvodov sa tak domnieval, a to napriek tomu, že žalovaná už vo vyjadrení k správnej žalobe namietala, že nedošlo k splneniu predpokladov na podanie správnej žaloby.

34. Správny súd uznesením č. k. -98 zo dňa 23. 12. 2022 rozhodol o pokračovaní v konaní vedenom pod sp. zn. a po jeho právoplatnosti vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil ani žalobca, ani jeho právna zástupkyňa, ani žalovaná a ani ďalší účastník. Správny súd vec opätovne prejednal podľa a pristúpil k vyhláseniu rozsudku v zmysle .

VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

35. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie o predmetnej žalobe v sociálnych veciach, viazaný jej rozsahom a dôvodmi (ust. , v znení neskorších predpisov, ďalej len „SSP“), prihliadnuc pritom na to, že žalobcom je právnická osoba a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu ( ), preskúmal na pojednávaní žalobou napadnuté rozhodnutie zo dňa 07. 06. 2019, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. rozsudkom zamietol.

36. Podľa , , (ďalej len ), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa , , správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

Podľa , , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

37. Na daný prípad sa vzťahujú koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. 04. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. 09. 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. 09. 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosti, resp., aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

38. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Podľa článku 12 (1) základného nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.

Podľa článku 14 (1) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia „osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojím zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu“, zahŕňa aj osobu, ktorá je zamestnaná na účely vyslania do iného členského štátu pod podmienkou, že sa na dotknutú osobu už aj bezprostredne pred začatím jej zamestnania vzťahujú právne predpisy členského štátu, v ktorom je usadený jej zamestnávateľ.

Podľa článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.

Podľa článku 15 (1) vykonávacieho nariadenia, ak sa v článku 16 vykonávacieho nariadenia neustanovuje inak, v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II základného nariadenia, zamestnávateľ alebo dotknutá osoba, pokiaľ ide o osobu, ktorá nevykonáva činnosť ako zamestnanec, podľa možnosti vopred informujú o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú. Táto inštitúcia bezodkladne sprostredkuje informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na dotknutú osobu v súlade s článkom

11 ods. 3 písm. b) alebo článkom 12 základného nariadenia dotknutej osobe a inštitúcii, ktorú určil príslušný orgán členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 19 (2) vykonávacieho nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.

Podľa článku 5 (1) vykonávacieho nariadenia, dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

Podľa článku 5 (2) vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.

Podľa článku 5 (3) vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.

Podľa článku 5 (4) vykonávacieho nariadenia, ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.

39. Podľa bodu 3 Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009 týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej len „Rozhodnutie č. A2“), na tento účel je prvou rozhodujúcou podmienkou na uplatňovanie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva.

Podľa bodu 5 Rozhodnutia č. A2, druhou rozhodujúcou podmienkou na uplatnenie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Možnosť vyslania by sa preto mala obmedziť výhradne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť na území členského štátu, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného pracovníka; preto sa predpokladá, že uvedené ustanovenia sa vzťahujú iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom majú sídlo.

Podľa článku 1 odstavec 5 Rozhodnutia č. A2, aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.

Podľa článku 5 písm. b) Rozhodnutia č. A2, vyslaný pracovník a jeho zamestnávateľ okrem toho informujú príslušnú inštitúciu vysielajúceho štátu o akejkoľvek zmene, ktorá nastala počas obdobia, najmä: ak sa vyslanie, o ktoré sa požiadalo, nakoniec neuskutočnilo; ak sa činnosť prerušila z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 3 písm. b) tohto rozhodnutia; ak bol vyslaný pracovník pridelený svojim zamestnávateľom do iného podniku vo vysielajúcom štáte, najmä v prípade fúzie alebo prevedenia podniku.

Podľa článku 5 písm. d) Rozhodnutia č. A2, príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 nariadenia (ES) č. 883/2004.

40. Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti zistil, že Najvyšší správny súd SR už rozhodol v obdobnej veci, pôvodne vedenej pod sp. zn. , týkajúcej sa iného ďalšieho účastníka, ale na základe totožnej žaloby a to rozsudkom sp. zn. zo dňa 21. 09. 2022, v rámci ktorého uviedol, že „podstatou prerokúvanej veci je posúdenie, za akých okolností mohla žalovaná rozhodnúť, že ďalší účastník nebol povinne nemocensky poistený, dôchodkovo poistený a poistený v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože neboli naplnené podmienky čl. 12 ods. 1 základného nariadenia.“

41. Ďalej sa kasačný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí vysporiadal s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, keď konštatoval, že ďalší účastník ako zamestnanec žalobcu spadal do rozsahu osobnej pôsobnosti základného nariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky. Rozhodnutie, ktorým sa deklaruje, že zamestnanec nepodlieha slovenským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení, v dôsledku čoho by mal podliehať iným právnym predpisom, má za následok, že rovnakými právnymi predpismi sa spravuje, resp. môže spravovať aj postavenie zamestnávateľa. Rovnaké subjektívne právo tak má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca a ochrany tohto subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa a . Keďže žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, postačuje to na to, aby bola osvedčená jeho aktívna legitimácia. Na základe vyššie uvedeného dospel správny k súd k záveru, že v danom prípade bola daná aktívna legitimácia žalobcu na podanie správnej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovanej vrátane rozhodnutia č. 48119-2/2019-BA zo dňa 07. 06. 2019 spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra č. 8131-16/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019.

42. Následne k veci samej kasačný súd v rozsudku sp. zn. zo dňa 21. 09. 2022 uviedol, že „....už citované ustanovenie čl. 12 ods. 1 základného nariadenia upravuje otázku, kedy (za akých podmienok) zamestnanci vyslaní do iného členského štátu naďalej podliehajú právnym predpisom iného členského štátu, nie štátu, do ktorého sú vyslaní. Nasledujúce ustanovenie čl. 13 ods. 1 cit. nar. ustanovuje osobitné pravidlá pre osobu, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch. Na uvedené čl. 12 a 13 základného nariadenia nadväzujú čl. 14 až 16 vykonávacieho nariadenia. Už z nadpisu čl. 16 je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 základného nariadenia, a nie čl. 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale ani žalobca v podanej správnej žalobe nespochybňovali, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 základného nariadenia. Z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s odkazmi správneho súdu na čl. 16 vykonávacieho nariadenia a na judikatúru k nemu, keďže spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdili. Z čl. 14 ods. 7 vykonávacieho nariadenia síce vyplýva, že v konkrétnom prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako výkon zamestnania na území viacerých

členských štátov podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. V tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor nevznikol.....“

43. Ďalej kasačný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukázal na čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné. Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. Ďalej uviedol nasledovné: „Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, , Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené. Pokiaľ inštitúcia iného členského štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať vydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia). Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda“ v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych predpisov“ podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne vyhovujúce riešenie pôvodne spornej situácie. V tu prerokúvanej veci je celkom zrejmé, že takáto „dohoda“ nastala už tým, že žalovaná akceptovala stanovisko francúzskej inštitúcie, že zamestnanci žalobcu (medzi nimi ďalší účastník) nespĺňajú podmienky čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, a zhodne s týmto stanoviskom vydala svoje rozhodnutia. V dôsledku toho ani neboli splnené podmienky čl. 5 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aby sa vec predkladala správnej komisii. Žiadna ďalšia dohoda o „určení uplatniteľných právnych predpisov“ v tomto prípade neprichádza do úvahy už aj preto, že uplatniteľné právne predpisy sú v zmysle čl. 12 základného nariadenia v spojení s čl. 5 a 15 vykonávacieho nariadenia pre iné členské štáty určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nar. až dovtedy, kým toto osvedčenie nie je zrušené alebo vyhlásené za neplatné.“

44. V zmysle vyššie uvedených skutočností je potrebné konštatovať, že žalovanej patrí právomoc na posúdenie, či vyslaní zamestnanci žalobcu podliehajú alebo nepodliehajú slovenským právnym predpisom, nakoľko táto vyplýva z čl. 5 vykonávacieho nariadenia, pričom nič nebránilo tomu, aby napriek svojmu existujúcemu potvrdeniu (PD A1) rozhodla o tom, či poistenie podľa slovenských predpisov trvalo alebo nie. Inštitúcia členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, ho môže podľa cit. čl. 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zrušiť. Pritom posudzuje, či tu skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Toto posúdenie vykonáva príslušná inštitúcia samostatne a v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou. V tomto postupe jej nebráni ustanovenie čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pretože z tohto nariadenia nijako nevyplýva, že by potvrdenie malo byť záväzné pre orgány členského štátu, ktorý ho vydal. Takáto záväznosť by bola v rozpore s právomocou príslušnej inštitúcie tohto členského štátu zrušiť uvedené osvedčenie.

45. Správny súd je toho názoru, že žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods.

1 základného nariadenia v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že čl. 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia a má sa vykladať úzko. Preto sa toto ustanovenie nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Smernica 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods. 13 preambuly, ale aj v čl. 9 ods. 3 pritom výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie základného a vykonávacieho nariadenia, preto ani táto argumentácia žalobcu nie je dôvodná.

46. Správny súd konštatuje, že v prejednávanej veci skutkové zistenia potvrdili, že žalobca ako vysielajúci zamestnávateľ (agentúra dočasného zamestnania) vyslal svojho zamestnanca na výkon zárobkovej činnosti na územie Francúzskej republiky. Na základe zaslanej žiadosti z francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, v ktorej boli vyslovené pochybnosti súvisiace s vystavenými formulármi PD A1 pre zamestnávateľa, resp. pre jeho zamestnancov vyslaných na územie Francúzskej republiky, pobočka žalovanej opätovne preverila splnenie podmienok vyslania pre dotknutého zamestnávateľa, teda žalobcu a jeho zamestnancov. V tejto súvislosti vykonala kontrolu odvodu poistného zamestnávateľa a požiadala o vykonanie kontroly aj Národný inšpektorát práce, kde výsledky uvedených kontrol potvrdili pochybnosti vyslovené zo strany francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (25 % obrat z celkového obratu spoločnosti v jednotlivých rokoch nebol na území Slovenskej republiky dosiahnutý, čím nebola splnená jedna z podmienok inštitútu vyslania). Je na posúdení správneho orgánu, ktoré konkrétne kritéria pri posudzovaní podmienok vyslania považuje za rozhodné. Bolo preto povinnosťou príslušnej inštitúcie členského štátu, ktorá vydala formulár PD A1 zvážiť, či je toto vystavenie formulára PD A1 dôvodné, pričom žalobca nesplnil podmienku minimálneho obratu 25 %, ktorý vo svojej žiadosti predpokladal. Medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia došlo k dohode podľa čl. 5 ods. 4 vykonávacieho nariadenia tak, že žalovaná akceptovala stanovisko francúzskej inštitúcie o tom, že zamestnanci žalobcu (medzi nimi ďalší účastník) nespĺňajú podmienky čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a zhodne s týmto stanoviskom vydala svoje rozhodnutia, pričom uvedené podporujú aj vlastné zistenia žalovanej. Na základe vyššie uvedených skutočností je potrebné v tomto prípade konštatovať správnosť postupu a aplikácie príslušných ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia žalovanou. Pre úplnosť správny súd uvádza, že požiadavka žalobcu prihliadať pri posúdení obratu zamestnávateľa na rozdielnu výšku minimálnej mzdy zamestnancov vo Francúzsku a na Slovensku z koordinačných nariadení nevyplýva.

47. Správny súd je toho názoru, že žalovaná odôvodnila svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. , , zn. ) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaná pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupovala a jej žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadala so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jej svojvôli pri rozhodovaní. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlila podstatu podmienok zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka a skutočnosť, prečo dospela k záveru, že žalobca nespĺňal všetky podmienky na uplatnenie inštitútu vyslania.

48. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. .

49. Správny súd o trovách konania žalovanej rozhodol tak, že jej nepriznal náhradu trov konania podľa ust. , nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady (podané vyjadrenia nie je možné hodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, zákon poskytuje možnosť vyjadriť sa k žalobe, resp. vyjadreniu žalobcu a neukladá takúto povinnosť). Rovnako tak nepriznal právo na náhradu trov konania ani ďalšiemu účastníkovi konania, a to podľa ust. , nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi konania. Správny súd mu neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu vznikli trovy konania. V predmetnej veci správny súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné ďalšiemu účastníkovi konania priznať právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. ).

Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. , , ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. , . Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v . Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.