Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-188-2013.pdf
PDF · 93.66 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/188/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Ladislava Duditša v právnej veci žalobkýň: 1. C. X., K.. K., X.. XX.XX.XXXX, L. F.Á. X. Y., C. Č.. X, 2. C. J., K.. K., X.. XX.XX.XXXX, L. F. X. Y., C. Č.. X, 3. J. R., K.. K., X.. XX.XX.XXXX, L. J., V. Č.. X, zastúpených JUDr. Marošom Minčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 7, proti žalovaným: 1. dedičom na neznámom mieste J. A. K., X.. Y. K. XXXX, X. L. M., S., N., Z. C., B.J. S. E.. J. G., B. S. R. F. - S., 2. E. K., K.. S., X.. XX.XX.XXXX, L. F., P. Č.. XX, 3. A.. C. K., X.. XX.XX.XXXX, L. F., V. R. Č.. XX, 4. G.. A.. B. M., M.., X.. XX.XX.XXXX, L. F., P. Č.. XX, žalovaných v 3. a 4. rade zastúpených JUDr. Alexandrom Fuchsom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, 5. H. K.K., X.. XX.XX.XXXX, L. K., N.. X. H. Č.. XX, 6. C. P., K.. K., X.. XX.XX.XXXX, L. K. Č.. X, L., v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných v 2., 3. a 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 15C/214/2005-239 zo dňa 15.11.2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že C. K., B. XX.XX.XXXX bol ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území F. X. Y. a sú zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, J. K. U., U. X. H. N. S. C. S. C. J. Č.. XXX - S. J. S. Y.H. XXX H., J. Č.. XXX/X - V. V. J. S. Y. XXX H., J. Č.. XXX - S. J. S. Y. XXXX H., J. Č.. XXX - S. J. S. Y. XXXX H., J. Č.. XXX - S. J. S. Y.H. XXXX H., J. Č.. XXXX - S. J. S. Y. XXXX H., J. Č.. XXXX/X - S. J. S. Y. XXXX H., J. Č.. XXXX - S. J. S. Y. XXXX H., J. Č.. XXXX - S. J. S. Y.H. XXXX H., J. Č.. XXXX - S. J. S. Y. XXX H., J. Č.. XXXX
- S. J. S. Y. XXX H., J. Č.. XXXX - S. J. S. Y. XXXX H..
Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyne sa podanou žalobou domáhajú určenia, že právny predchodca žalobkýň C. K., F. B. XX.XX.XXXX, bol vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania s poukazom na deľbu nehnuteľností v rokoch 1944 až 1945. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že R. K. si rozdelili nehnuteľnosť - parcelu na 3 časti v rokoch 1944 až 1945. Išlo o pozemky, ktoré boli väčšej alebo menšej výmery a z dôvodu účelnosti boli rozdelené. R. C. K. A. K., X.. Y. K. XXXX L. Y. B. J. Y. C., S. XX-V. K. o ňom rodina nemala žiadne vedomosti a o rozdelenie pozemkov neprejavil záujem. C. K. študoval v zahraničí a svoj podiel prenechal C. C. H. K.. C. K. pozemky užíval samostatne s rodinou podľa dohody medzi súrodencami až do vzniku družstva v roku 1958. H. K. pripadli ďalšie pozemky, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. 1439 a ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobkyne nedomáhajú. K rozdeleniu pozemkov na samostatné časti boli vypočutí svedkovia Š. D., Y. R.,
U. X. C. C. X., F. J., Ž. C. K. nadobudol pozemky na základe deľby v rokoch 1944 až 1945, užíval pozemky samostatne spolu s rodinou, podľa dohody medzi súrodencami až do vzniku družstva. Svedkovia zhodne vypovedali o skutočnostiach, ktoré si pamätali od veku svojich 12 až 13 rokov. Aj napriek tomu, že boli vypočutí vekove starší svedkovia, ktorí boli v uvedenom čase maloletí, vypovedali presvedčivo a súd nemal dôvod ich svedeckým výpovediam neveriť, lebo pozemky sami od detstva obhospodarovali a účastníkov konania a ich právnych predchodcov osobne poznali. Dohodou strán o deľbe predmetných nehnuteľností medzi spoluvlastníkmi na samostatné časti došlo k zrušeniu spoluvlastníctva a v súlade s rozhodnutím č. 911/1932 Úr. zb. rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu ČSR treba považovať túto dohodu za dohodu čo do vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa so zreteľom na ust. § 498 Občianskeho zákonníka aplikoval v danom prípade Uhorské obyčajové právo v súlade s citovaným stanoviskom bývalého Najvyššieho súdu ČSR, podľa ktorého bolo za účinnosti Uhorského obyčajového práva do 01.01.1951 v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti týchto nehnuteľností mali vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe, nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Takýmto reálnym rozdelením nehnuteľností na samostatné časti došlo k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým a reálnym rozdelením nehnuteľností. Súd prvého stupňa právne uzavrel, že osvedčenie o dedičstve zo dňa 13.05.2004 (38C/80/2004, Dnot/43/2004 mu povahu deklaratórnu, deklaruje právny stav, ktorý nastal priamo zo zákona ku dňu smrti poručiteľa. V danom prípade sa jednalo o prejednanie majetku, ktorý bol dodatočne objavený a v tomto konaní sa neriešila otázka, či poručiteľka bola v celosti vlastníčkou nehnuteľností. C. K., H. R. K., B. Y. K. XXXX C. J. R. G. J. X. C. K. J. Y. K. XXXX, keď pozemky boli v užívaní družstva. Keď sa prejednával majetok, ktorý bol znovuobjavený v roku 2004, notár JUDr. Pavlík vychádzal z právneho stavu, ktorý bol daný. Žalobkyne nemohli túto skutočnosť ovplyvniť a prijali ju. Predmetom dedenia boli parcely, ktoré boli zreteľne pomenované, ale žalobkyne nevedeli presne, o ktoré parcely sa jedná. Preto deklaratórna povaha osvedčenia o dedičstve nevylučuje právo žalobkýň domáhať sa určenia, že ich právny predchodca C. K., B. XX.XX.XXXX L. vlastníkom ku dňu svojej smrti nehnuteľností reálne vyčlenených a označených v žalobe. Súd prvého stupňa vyslovil, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v 3. a 4. K. A.. C. K. C. G.. A.. B. M., M.. Navrhli zmeniť rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcov nahradiť trovy konania odvolateľom.
Uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.
V súvislosti so skutkovými zisteniami, ku ktorým súd dospel, poukázali odvolatelia na to, že bolo rozhodnuté na základe výpovedí svedkov, ktoré nebolo možné považovať za dôveryhodné. Svedok D. mal v čase, keď malo dôjsť k deľbe majetku iba 11 rokov. Ide o najstaršieho svedka, avšak ani on sa k tvrdenej dohode medzi súrodencami H., C., A. C. C. K. a ich rodičmi nijako nevyjadril. Svedkyňa R. mala v inkriminovanom čase deľby 3 roky a rovnako aj svedok X.. Výpoveď svedkyne X., podľa ktorej spolu chodili na sporné role, nepovažujú odvolatelia za vierohodnú, lebo svedkyňa si nemôže pamätať o ktoré parcely presne išlo. Svedok S. mal v inkriminovanom čase deľby 1 rok. Svedok R. (R. Ž. Y. X. K.) v inkriminovanom čase ešte nežil. Navyše protokolované znenie výpovede tohto svedka, podľa ktorého sa malo zistiť, že „jeho prastará matka C. K....“., je evidentne nepravdivé, keďže C. K.Á. nebola jeho prastarou matkou, ale starou matkou. Za relevantné nemožno považovať ani tvrdenie svedka, podľa ktorého C. K. C. A. K. si na sporné pozemky nerobili nároky. S výnimkou svedka D. všetci ostatní svedkovia tvrdiaci, že videli na sporné pozemky chodiť v rokoch 1945 -1958 iba C. K., boli v inkriminovanom čase maloletí. Nesprávne právne posúdenie vyplýva podľa odvolateľov z nesprávneho posúdenia skutkového stavu, ale aj z ďalšej veľmi závažnej skutočnosti, a to z osvedčenia o dedičstve po nebohej C. K., K.. L.S. B. XX.XX.XXXX osvedčením o dedičstve sp.zn. 38D/80/2004 z 13.05.2004, z ktorého vyplýva, že sporné nehnuteľnosti boli pojaté v 4/8 do dedičstva po nebohej C. K., K.. L. B. XX.XX.XXXX, to znamená, že v dedičskom konaní sa ustálilo, že poručiteľka ku dňu smrti sporné nehnuteľnosti vlastnila v 4/8-inách. Keďže v čase prejednania dedičstva po neb. C. K., K.. L.Á. C. K. už nežil, jeho dedičský podiel prešiel na žalobkyne. Popri žalobkyniach dedili sporné nehnuteľnosti aj žalovaní v 2., 3., 4. 5. a 6. rade. V osvedčení o dedičstve je vyjadrené, v akých spoluvlastníckych
podieloch jednotliví dedičia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Z ust. § 175y ods. 2 O.s.p. vyplýva, že osvedčenie o dedičstve (majúce účinky právoplatného súdneho rozhodnutia) je pre účastníkov dedičského konania záväzné, pretože iba ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, môže sa domáhať odlišného ustálenia vlastníctva v sporovom súdnom konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k názoru, že osvedčenie o dedičstve z 13.05.2004 má deklaratórnu povahu, závery súdu prvého stupňa sú mylné a neakceptovateľné, lebo je nepochybné, že už v rámci prejednania dedičstva po C. K., K.. L. sa riešila otázka vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiach v 4/8 a to podľa stavu ku dňu 21.02.1964. Preto pokiaľ podľa právoplatného osvedčenia o dedičstve bola nebohá C. K., K.. L. ku dňu 21.02.1964 považovaná za podielovú spoluvlastníčku sporných nehnuteľností v 4/8, deklarovalo sa tým so spätnou účinnosťou vlastnícke právo tejto poručiteľky. Stalo sa tak spôsobom, ktorý bol pre všetkých účastníkov dedičského konania záväzný. Nezodpovedá podľa odvolateľov pravde, žeby žalobkyne nemohli ovplyvniť skutočnosť, podľa ktorej notár JUDr. Pavlík v rámci dodatočného prejednávania dedičstva v roku 2004 vychádzal zo stavu, ktorý bol daný. Práve naopak, žalobkyniam, ak boli presvedčené, že daný katastrálny stav je v rozpore so skutočnosťou, nič nebránilo netrvať na prejednaní novoobjaveného majetku v rámci dedičstva v takom rozsahu, ako to vyplývalo zo zápisu v liste vlastníctva. Už vtedy mali možnosť podať takú žalobu, akú podali až v roku 2005. Veď im bolo známe, že zápis vlastníckeho práva C. K., K.. L. podľa ich vlastného presvedčenia nezodpovedá skutočnosti, resp. skutočnému stavu vlastníctva. Ustálenie súdu, podľa ktorého žalobkyne nevedeli presne, o ktoré parcely ide v rámci dedičského konania o novoobjavenom majetku, je iba špekulatívne a opiera sa ich vlastné tvrdenie bez vykonania akéhokoľvek iného dokazovania. Okrem toho je tento záver súdu irelevantný. Je iba vecou žalobkýň, že ak v dedičskom konaní nechránili svoje práva dôsledne a pristúpili k dedičskej dohode bez dostatočnej znalosti faktov, takýto prístup ich neospravedlňuje a rozhodne z neho nevyplýva, že by právoplatným osvedčením o dedičstve nemali byť viazané, resp. žeby mali právo sa domáhať na súde žalobou odlišného usporiadania vlastníckeho práva.
Žalovaná v 2. rade v písomnom odvolaní doručenom okresnému súdu dňa 27.11.2012 (č.. 262 spisu) uviedla, že podáva odvolanie proti napadnutému rozsudku z rovnakých dôvodov, ako jej deti (žalovaní v 3. a 4. rade), pričom obsah odvolania si osvojuje v celom rozsahu.
Žalobkyne vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaných v 3. a 4. rade navrhli rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnili trovy odvolacieho konania.
V dôvodoch vyjadrenia akcentovali na to, že svedecké výpovede očitých svedkov sú napriek ničím nepodloženým domnienkam žalovaných nespochybniteľné. Títo zhodne vypovedali o skutočnostiach, ktoré sú im známe a ktoré si pamätali od veku svojich 12 až 13 rokov. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku správne uvádza, že dohodou strán o deľbe predmetných nehnuteľností medzi spoluvlastníkmi na samostatné časti došlo k zrušeniu ich spoluvlastníctva a je potrebné podľa rozhodnutia č. 911/1932 Úr. zb. považovať túto dohodu za dohodu čo do vlastníckeho práva. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal aj s otázkou povahy osvedčenia o dedičstve zo dňa 13.05.2004 38D/80/2004, Dnot/43/2004 keď uviedol, že toto má deklaratórnu povahu a jeho existencia nebráni podaniu žaloby o určenie vlastníckeho práva. V kontexte danej veci poukázali žalobkyne na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva, ktorá je zakotvená v právnom poriadku SR. Právny zástupca žalobkýň v 1. a 2. rade v odvolacom konaní predložil plnomocenstvo udelené mu žalobkyňou v 3. rade (č.l. 273 spisu).
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali žalovaní v 2. a 3. rade v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. c) O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p. verejne vyhlásil potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 20.02.2014 o 08.55 hodine v pojednávacej miestnosti č.dv. 221, II. poschodie oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 12.02.2014.
Rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Odvolatelia namietali odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke, ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, príp., že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo vada uvedená v § 221 ods. 1 O.s.p.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa, že za účinnosti Uhorského obyčajového práva do 01.01.1951 došlo k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností pôvodne vedených v pozemnoknižnej vložke č. XXX F.. Ú.. F. X. Y. C. F. G. G. J. G. F. J. R. S. Ž.Ň. C. Ž. Y. X., X., X. C. X. K. (H. K.), ktoré dedičské konanie bolo právoplatne ukončené zápisom do pozemkovej knihy zo dňa 03.04.1944 č.d. 4219.
Žalovaná v 2. rade E. K., K.. S., H. X. C. K. C. C. Ž. Y. X. C. X. K. A.. C. K. C. G.. A.. B. M., M.., K.. K. G. X. C. K. v písomnom vyjadrení sa k žalobe uviedli, že konštatovanie, že ich otec a manžel prenechal súrodencom H. C. C. svoj podiel, nie je písomne dokladované žiadnou listinou. Zároveň vo vyjadrení namietali, že dedičský podiel po nebohej C. K., K.. L. bol prejednaný v dedičskom konaní v roku 2004. Žalovaná v 2. rade vo svojej účastníckej výpovedi č.l. 36 spisu vypovedala, že jej manžel C. K., za ktorého sa vydala v roku 1948 ukončil v roku 1945 vysokoškolské vzdelanie, následne si ho ešte dopĺňal vzdelanie tým, že si robil doktorát v Budapešti. Výdavky ktoré mal, boli hradené zo štipendia, ktoré poberal, niečo mu mohla dávať aj jeho mama, k čomu sa nevie vyjadriť. Na ďalšiu otázku, či užíval alebo neužíval pozemky potom ako sa vrátil z Budapešti uviedla, že pozemky neužíval , bol v dobrom vzťahu so súrodencami a od súrodencov nikdy nič nepýtal. Aj zo samotnej výpovede žalovanej v 2. rade vyplýva, že právny predchodca žalovaných v 2., 3. a 4. rade až do roku 1958, kedy pozemky zobralo do užívania JRD, si nečinil žiadne nároky za užívanie reálne podelených nehnuteľností jeho bratmi C.
K. C. H. K.. C. F. Y. Č. K. G. L. C. K., K.. L. spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností v podiele 4/8 k celku, nič nebránilo jej, aby aj svoj podiel prenechala svojim synom v rámci deľby majetku po nebohom manželovi.
Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku odvolateľov, že s výnimkou svedka D., všetci ostatní svedkovia tvrdiaci, že videli na sporné pozemky v rokoch 1945-1958 chodiť iba C. K., boli v inkriminovanom čase maloletí. Odvolatelia v konaní nikdy netvrdili, že predmetné nehnuteľnosti užíval aj ich právny predchodca.
Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym posúdením súdu prvého stupňa, že osvedčenie o dedičstve z 13.05.2004 38D/80/2004 má len deklaratórnu povahu. Ust. § 175y ods. 1 O.s.p. (nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve. Nemožno vylúčiť podanie žaloby (mimo dedičského konania) o určenie (§ 80 písm. c) O.s.p.), že poručiteľ v čase smrti bol vlastníkom veci, s cieľom vyriešiť spornosť k tejto otázke. Legitimovaní na podanie žaloby sú účastníci dedičského konania, ktorí tak môžu urobiť počas prebiehajúceho konania o dedičstve, ako aj po jeho skončení. Ak následne v sporovom konaní súd rozhodne, že určitá vec do dedičstva patrí, prejedná sa v dedičskom konaní o novoobjavenom majetku. Preto odvolacia námietka odvolateľov, že žalobkyne mohli podať takúto žalobu len počas prebiehajúceho prejednania novoobjaveného majetku, neobstojí.
Právo žalobkýň domáhať sa na súde žalobou odlišného usporiadania vlastníckeho práva, nevylučuje znenie ust. § 175y ods. 1 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.