Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Sd-320-2013.pdf
PDF · 79.2 KB
Case nature
Area
Subarea
25Sd/320/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v konaní vedenom pred samosudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci navrhovateľa: RSDr. Z. D., nar. XX. X. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom W. I., Q.. H. XXXX/XX, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o starobný dôchodok, takto
rozhodol:
Rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 11. novembra 2013 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Odporkyňa napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 11. novembra 2013 podľa § 142 ods. 4 písm. a) Zákona o sociálnom zabezpečení a § 259 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov zamietla žiadosť navrhovateľa o priznanie starobného dôchodku ku dňu 1. augustu 1998.
Proti rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, v ktorom namietal, že odporkyňa vec nesprávne posúdila, a preto sa domáhal zrušenia rozhodnutia a priznania starobného dôchodku. Na pojednávaní sa navrhovateľ v plnom rozsahu pridržiaval svojho písomného vyjadrenia z 26. 11. 2013. Súčasne konštatoval, že odchodom do výslužby 31. 8. 1998 mu bol priznaný výsluhový dôchodok rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 19. augusta 1998 podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z. z. Pre nárok na starobný dôchodok splnil podmienku, keď odslúžil v armáde 39 rokov a z toho 35 rokov v I. kategórii. Jediné, čo podľa odporkyne splnil, je to, že nepretržite nepracoval od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. 12. 2003. Túto podmienku však splniť nemohol, keďže bol, napriek písomnému nesúhlasu, prepustený zo služobného pomeru 31. 7. 1998 a toto je jediný dôvod nepriznania starobného dôchodku. Skutočnosťou však je, že po celú dobu pracovného pomeru v armáde, od 1. 11. 1958 až do 31. 7. 1998 za neho zamestnávateľ pravidelne odvádzal finančné prostriedky a riadne si splnil svoje povinnosti voči odporkyni, a to nemalou sumou. Súčasne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 10So/85/2012 zo dňa 17. 7. 2013. V zákonoch sa uvádza, že odporkyňa je príslušná na rozhodovanie o nároku na starobný dôchodok v zmysle Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na ust. § 142 ods. 4 písm. a) Zákona o sociálnom zabezpečení odporkyňa nie je príslušná rozhodnúť o tomto nároku, aj keď do pokladne odporkyne 39 rokov odvádzal poplatky. Potom jednotlivé paragrafy rôznych zákonov ho diskriminujú voči tým, ktorým vznikol nárok na starobný dôchodok podľa Zákona o sociálnom poistení.
Zástupkyňa odporkyne prítomná na pojednávaní poukázala na písomné vyjadrenie odporkyne vo veci zo dňa 3. 1. 2014 a vzhľadom k tomu navrhla napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 11. novembra 2013 ako vecne správne potvrdiť. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 9So/103/2011 zo dňa 26. septembra 2012, v ktorom je uvedený názor, že na rozhodnutie o starobnom dôchodku je povinný rozhodnúť Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.
Krajský súd v súlade s ust. § 250l - § 250s O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s administratívnym spisom odporkyne, ako aj ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.
Žiadosťou zo dňa 20. septembra 2013 požiadal navrhovateľ o starobný dôchodok od 1. augusta 1998.
Rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. 65304006443205/2-VÚSZ/DO 2 zo dňa 19. augusta 1998 bol navrhovateľovi priznaný výsluhový dôchodok od 1. augusta 1998 podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov.
Pre nárok na výsluhový dôchodok a jeho výšku bola zhodnotená základná služba vo vojenskej škole od 1. novembra 1958 do 31. októbra 1960 (I. kategória funkcií), ďalšia služba od 1. novembra 1960 do 31. júla 1961 (I. kategória funkcií), doba služobného pomeru vojaka z povolania od 1. augusta 1961 do 14. augusta 1984 (I. kategória funkcií), doba služobného pomeru vojaka z povolania od 15. augusta 1984 do 31. augusta 1991 (II. kategória funkcií) a doba služobného pomeru vojaka z povolania od 1. septembra 1991 do 31. júla 1998 (I. kategória funkcií).
Podľa § 132 ods. 1 písm. a) Zákona o sociálnom zabezpečení vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií.
Nakoľko navrhovateľ získal najmenej 25 rokov zamestnania a v službe získal najmenej 20 rokov v I. kategórii funkcií, vznikol mu nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) Zákona o sociálnom zabezpečení dňa 13. júna 1996, t. j. pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 259 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z. z. v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004 a o ktorých nebolo do tohto dňa rozhodnuté, sa rozhoduje podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004.
Podľa § 175 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 235/1992 Zb. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie alebo služby do I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2023.
Vzhľadom na výkon zamestnania v služobnom pomere zaradenom do I. kategórii funkcií v rozsahu najmenej 20 rokov, nárok na starobný dôchodok vznikol navrhovateľovi 13. júna 1996, čo je podľa § 94 ods. 1 Zákona o sociálnom zabezpečení v čase, kedy sa na vzniknuté nároky vzťahovala piata časť zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Zákon č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov a ani žiaden iný právny predpis nestanovil zánik nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia podľa piatej časti Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, ktoré neboli doteraz uplatnené. Právo na dávky dôchodkového zabezpečenia, na ktoré už raz vznikol nárok podľa Zákona o sociálnom zabezpečení, podľa § 1 ods. 2 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov nezaniká uplynutím času.
Podľa § 142 ods. 4 písm. a) Zákona o sociálnom zabezpečení o dávke dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.
Nárok na starobný dôchodok vznikol navrhovateľovi podľa § 132 ods. 1 písm. a) Zákona o sociálnom zabezpečení a zostal zachovaný podľa § 175 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 235/1992 Zb. a § 259 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z. z.. Vzhľadom na ust. § 142 ods. 4 písm. a) Zákona o sociálnom zabezpečení odporkyňa nie je príslušná rozhodnúť o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok.
Nárok na starobný dôchodok nevznikol podľa Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a to ani s prihliadnutím na ust. § 261 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, pretože navrhovateľ nesplnil podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003.
Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že rozhodnúť o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 259 ods. 1 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. je daná právomoc Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, preto napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 11. novembra 2013 považoval za súladné so zákonom, a teda ako zákonné ho potvrdil v súlade s ust. § 250q ods. 2 O.s.p..
Napriek tomu, že krajský súd napadnuté rozhodnutie odporkyne ako zákonné a vydané v súlade s poslednými právnymi názormi Najvyššieho súdu SR potvrdil podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p., bude potrebné, aby v kontinuite i s týmito právnymi názormi odporkyňa postúpila žiadosť navrhovateľa na rozhodnutie príslušnému orgánu v súlade s § 142 ods. 4 písm. a) Zákona o sociálnom zabezpečení, t. j. Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia.
Odporkyňa v tomto konaní nemá nárok na náhradu trov a podľa výsledku konania navrhovateľovi právo na náhradu trov nevzniklo, preto súd o trovách konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva) v súlade s ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v 3 vyhotoveniach.
V odvolaní sa ma popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických osobách opatrený podpisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým že, a) v konaní došlo k vadám uvedeným § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.