Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-207-2013.pdf
PDF · 76.14 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/207/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: JUDr. Martina Mrázová, správkyňa konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a. s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84", Bratislava, Šoltésovej 20, proti žalovanému: B. W., nar. XX. B. XXXX, bytom E., K. X, o 70,27 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava", Trnava, Sladovnícka 13, zast. advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, Dubnica nad Váhom, Námestie Matice Slovenskej 8, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 20. mája 2013 č. k. 27C/97/2011 - 156 takto
rozhodol:
Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a konanie z a s t a v u j e .
Žalobkyňa ani žalovaný nemajú právo na náhradu trov konania.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného k rukám jeho advokáta náhradu trov konania v sume 239,89 eur do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, II. žalobkyni (inak správkyni konkurznej podstaty nadobudnuvšej takéto postavenie v čase medzi určením a uskutočnením pojednávania, na ktorom došlo k rozhodnutiu vo veci) uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov „právneho zastúpenia“ vo výške 239,89 eur a to k rukám právneho zástupcu takéhoto účastníka do 3 dní (nadbytočne aj „od právoplatnosti rozsudku“) a III. žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Proti takémuto rozsudku podala včas a to v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa, následne však podaním z 1. júla 2013, podaným osobne na súde prvého stupňa 8. deň rovnakého mesiaca i roka vzala späť žalobu a žalovaný aj vedľajší účastník na jeho strane s takýmto jej procesným krokom vyslovili súhlas (žalovaný podaním zo 6. augusta 2013, podaným osobne na súde prvého stupňa 8. augusta 2013 a vedľajší účastník podaním z 27. augusta 2013, podaným rovnako osobne na tom istom súde v deň po datovaní podania nasledujúci), pričom len vedľajší účastník v rámci podania prejavujúceho súhlas so späťvzatím žaloby navrhol tiež priznanie mu náhrady trov konania (v sume vyčíslenej v deň vyhlásenia rozsudku okresného súdu).
Podľa § 208 a § 79 ods. 1 poslednej vety O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) ak je žaloba vzatá späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.
Ak v prejednávanej veci žalobkyňa napadla včasným odvolaním rozsudok súdu prvého stupňa, celkom zamietajúci jej žalobu a to v celom rozsahu, spôsobila tým i nedostatok právoplatnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa (v akejkoľvek časti) až do času nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní. Tým nielenže otvorila cestu k preskúmaniu správnosti rozhodnutia v prvom stupni (zo strany odvolacieho súdu), ale až do času pristúpenia odvolacieho súdu k vecnému vyriešeniu problému nastoleného odvolaním (čiže k rozhodnutiu o odvolaní) bol vytvorený i priestor pre prípadné úvahy o tom, či v začatom konaní (či už odvolacom alebo celom) bude žalobkyňa pokračovať. Výrazom nezáujmu pokračovať len v odvolacom konaní by bolo späťvzatie odvolania s následkom v podobe povinnosti odvolacieho súdu zastaviť len odvolacie konanie (tu pre prípad záujmu por. i § 207 ods. 2 a 3 O. s. p.), výrazom nezáujmu pokračovať v celom konaní potom späťvzatie žaloby (urobené aj v tejto konkrétnej veci), spojené so zastavením konania ako celku, čomu však v čase po rozhodnutí súdu prvého stupňa musí predchádzať i pripustenie späťvzatia a zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, brániaceho zastaveniu konania. Pre úspech zámeru iniciátora konania či jeho právneho nástupcu skončiť konanie druhým z práve priblížených spôsobov síce platné procesné právo Slovenskej republiky vyžaduje tiež, aby tu nebol nesúhlas toho, voči komu požiadavka uplatnená žalobou smeruje (žalovaného alebo aj viacerých osôb v takomto procesnom postavení) a za predpokladu zúčastnenia sa v konaní tiež vedľajšieho účastníka (i tu rozumej na strane žalovaného) toto rovnako platí aj na neho, i táto podmienka však bola v prejednávanej veci splnená.
Zastaveniu konania na základe späťvzatia žaloby tak v prejednávanej veci nič nebránilo a odvolací súd preto rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia a to po prejednaní veci bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (s prihliadnutím k uvedenému vyššie totiž už takto nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu).
Pri takomto spôsobe skončenia konania je to štandardne odvolací súd, ktorý stíha povinnosť rozhodnutia o trovách celého konania (prvostupňového i odvolacieho) a to práve preto, že rozhodnutie súdu prvého stupňa (vyporiadavajúce sa spravidla aj s otázkou trov prvostupňového konania, pričom ani v prejednávanej veci nešlo o výnimku z takéhoto pravidla) sa ruší ako celok. Zákonným podkladom tu okrem ustanovení o trovách konania v prvom stupni (§§ 142 - 151a O. s. p.) pritom sú § 224 ods. 1 O. s. p. a tiež odsek 2 rovnakého paragrafu i zákona (druhé z takýchto ustanovení pri jeho len analogickom použití, nakoľko platné procesné právo proces rozhodovania o trovách konania v súvislosti s nástupom procesnej situácie predpokladanej ustanovením § 208 O. s. p. priamo neupravuje, použiť tak treba úpravu významovo najbližšiu a tou je práve úprava rozhodovania o trovách konania v súvislosti so zmenou rozhodnutia súdu prvého stupňa na odvolacom súde - v ktorom prípade rovnako nastupuje následok v podobe nahradenia rozhodnutia súdu prvého stupňa rozhodnutím súdu odvolacieho).
Pri rozhodovaní v takejto časti bolo potom treba rozlišovať medzi vzťahom tzv. hlavných účastníkov konania (žalobkyne a žalovaného) na jednej strane a vzťahom vedľajšieho účastníka (v konaní podporujúceho žalovaného) a jeho procesného súpera (ktorým tu z povahy veci bola totožná osoba ako u žalovaného, čiže žalobkyňa) na strane druhej.
Ak žaloba bola vzatá späť bez uvedenia dôvodu a bolo tak treba usudzovať na zavinenie žalobkyne na takomto následku (keďže zavinenie sa tu posudzuje z procesného hľadiska a zásadne pričíta tomu, kto dal k takémuto skončeniu konania podnet), do úvahy prichádzalo rozhodovanie buď podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (uplatnením zákonného pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak toto bolo zastavené) alebo podľa § 146 ods. 2 vety prvej zákona, o ktorom tu je reč (tu rozumej uplatnením výnimky z práve priblíženého pravidla, vyjadrenej tak, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je to on, kto je povinný uhradiť jeho trovy). Obraznú deliacu čiaru medzi takýmito prístupmi tvorí vznik trov konania na strane sporu nenesúcej vinu na zastavení konania v spojitosti s existenciou požiadavky na náhradu (vyjadrenej príslušným návrhom, tu por. i § 151 ods. 1 O. s. p.) a pretože obe takéto podmienky
boli splnené len u vedľajšieho účastníka (žalovaný sa na rozdiel od neho i napriek možnosti vzniku trov aj jemu nepodaním návrhu na priznanie náhrady príslušného procesného práva vzdal), čiastkový procesnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným bolo treba (pokiaľ šlo o trovy) uzavrieť uplatnením vyššie zadefinovaného pravidla a naopak obdobný vzťah medzi žalobkyňou a vedľajším účastníkom na strane žalovaného uplatnením taktiež vyššie zadefinovanej výnimky z pravidla. Pre úplnosť viac- menej teoretického rozboru nadneseného problému sa pritom javí vhodné doplniť ešte to, že v súdnej praxi sa síce vyskytuje (ako alternatíva výroku priamo predpokladaného ustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) aj rozhodnutie nepriznávajúce náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorý nezavinil zastavenie konania; takéto rozhodovanie však podľa názoru tunajšieho súdu má opodstatnenie len pri vecnom rozhodovaní o predmete sporu a uplatnení zásady zodpovednosti za výsledok konania (kedy sa má práve opisovaným spôsobom vyjadriť to, že procesne neúspešného účastníka od tzv. náhradovej povinnosti uchránil len nedostatok vzniku trov jeho súperovi, nedostatok požiadavky na náhradu inak vzniknutých trov alebo celkom výnimočné rozhodnutie sa súdu pre takéto riešenie, založené na existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa), resp. aj pri rozhodnutí sa súdu i v súvislosti so zastavením konania účastníkovi nenesúcemu vinu na zastavení konania a požadujúcemu náhradu trov túto (náhradu) nepriznať a to vôbec (opäť vtedy, ak sú na to zákonné dôvody a kedy je práve takto nutné vyjadriť rozpor medzi požiadavkou účastníka a rozhodnutím súdu celkom odmietajúcim takúto požiadavku). Ak totiž tu niet trov majúcich sa nahradiť a/alebo požiadavky na ich náhradu, nie je dôvod použiť úpravu z ustanovenia § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. (ktorá hovorí len o náhradovej povinnosti, teda o jej existencii a nie aj neexistencii), ale je potrebné použiť pravidlo z odseku 1 písm. c/ príslušného paragrafu a zákona.
To bol dôvod rozhodnutia spôsobom pojatým do druhej aj tretej vety výroku tohto uznesenia, keď okolnosť vzniku trov prvostupňového konania vo výške priznanej aj rozsudkom súdu prvého stupňa nikto neurobil predmetom sporu, vedľajší účastník požadoval náhradu len týchto trov (nie aj trov odvolacieho konania) a odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s tým, ako v tu diskutovanej časti bol odôvodnený napadnutý rozsudok (nech aj týmto uznesením zrušený). Vo vzťahu žalobkyne a vedľajšieho účastníka takto zároveň bolo možné napraviť aj menšiu formulačnú nepresnosť z príslušnej vety výroku najskôr napadnutého a následne zrušeného rozsudku, kde súdu prvého stupňa zrejme uniklo, že zákonný dôvod narábať s konkrétnejším pojmom „trovy právneho zastúpenia“ namiesto všeobecnejšieho „trovy konania“ (z matematického hľadiska inak podmnožina množiny) je tu len vtedy, ak je treba rozlišovať medzi trovami právneho zastúpenia a inými trovami, nakoľko vznikli a majú sa nahradiť oba takto vymedzené typy trov (v tejto súv. por. i čl. II bod 7 a čl. IX zákona č. 332/2011 Z. z. a až nimi prinesené dnešné znenie § 151 ods. 8 O. s. p.); v prejednávanej veci však o takýto prípad nešlo.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.