Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Er-1299-1997.pdf
PDF · 91.32 KB
Case nature
Area
Subarea
2Er/1299/1997
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: JUDr. Brigita Miklasová, so sídlom kancelárie Špitálska 10, 811 08 Bratislava, ako správca konkurznej podstaty úpadcu GAZDA GABČÍKOVO, s.r.o., so sídlom Zdravotnícka 593/2, 930 05 Gabčíkovo (predtým KOHUCSI, spol. s r.o.), IČO: 31 449 476, proti povinnému: t. č. neexistujúci právny subjekt M. DEGNER, s.r.o., so sídlom Internátna 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 643 825, na vymoženie pohľadávky vo výške 8.062,17 eura (242.881,- Sk) s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Vladimírom Kliniecom, so sídlom Exekútorského úradu Prievidza, Hollého 1/417, 971 01 Prievidza, pod spis. zn. EX 584/02, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a z a s t a v u j e j u .
Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a .
Súd oprávnenému náhradu trov exekučného konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 8.062,17 eura (242.881,- Sk) s príslušenstvom a to na základe vykonateľného rozhodnutia - platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Rob 554/97 zo dňa 17. 06. 1997.
Poverením č. 5601 * 002354 zo dňa 02. 09. 1997 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Evu Miklovičovú, so sídlom Exekútorského úradu Trenčín, Jilemnického 2, Trenčín, ktorý ju viedol pod sp. zn. EX 685/97. Dňom 16. 04. 2002 bol súdny exekútor Mgr. Eva Miklovičová Slovenskou komorou exekútorov z funkcie súdneho exekútora odvolaný, pričom za náhradníka bol ustanovený súdny exekútor JUDr. Vladimír Kliniec, so sídlom Exekútorského úradu Prievidza, Hollého 1/417, 971 01 Prievidza, ktorý v súčasnosti exekúciu vedie pod sp. zn. EX 584/02.
Podaním, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 16. 01. 2012, súdny exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko počas konania bolo zistené, že povinný ako účastník exekučného konania zanikol výmazom z obchodného registra.
Predmetné exekučné konanie bolo zo zákona /§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní/ prerušené v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok oprávneného subjektu GAZDA GABČÍKOVO, s.r.o.
Podľa § 14 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v konaniach prerušených podľa odseku 1 písm. d) s výnimkou konaní o pohľadávkach, ktoré treba prihlásiť v konkurze (§ 20), sa však pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. Správca sa stáva účastníkom konania namiesto úpadcu.
S ohľadom na vyššie citované ustanovenia súd vyzval správcu konkurznej podstaty úpadcu (oprávneného) na vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v tomto exekučnom konaní v zmysle § 14 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní za účelom jeho zastavenia podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, nakoľko povinný zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu. Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 07. 02. 2014, oznámil správca konkurznej podstaty úpadcu (oprávneného), že podáva návrh na pokračovanie v konaní podľa § 14 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní za účelom zastavenie predmetnej exekúcie, čím sa zároveň stal účastníkom predmetného exekučného konania na strane oprávneného namiesto úpadcu.
Z aktuálneho výpisu z obchodného registra súd zistil, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 63Cbr 105/2005-64 zo dňa 14. 03. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 04. 2011, súd zrušil obchodnú spoločnosť M. DEGNER, s.r.o., so sídlom Internátna 2, Banská Bystrica, IČO: 31 643 825 bez likvidácie. Následne bola spoločnosť z obchodného registra dňom 29. 04. 2011 ex offo vymazaná.
Súd ďalej skúmal, z akého dôvodu došlo k zrušeniu povinnej spoločnosti a následne k jej výmazu z obchodného registra. Z pripojeného uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 63Cbr 105/2005-64 zo dňa 14. 03. 2011 súd zistil, že povinná spoločnosť bola zrušená bez likvidácie, nakoľko si nesplnila povinnosť uložiť do zbierky listín účtovné závierky, pričom v takom prípade platí vyvrátiteľná právna domnienka, že spoločnosť nemá obchodný majetok a v konaní nebol preukázaný opak. Pred zrušením obchodnej spoločnosti súd zisťoval majetok spoločnosti pričom zistil nasledovné. Podľa oznámenia príslušného dopravného inšpektorátu a podľa oznámenia Geodetického a kartografického ústavu Bratislava spoločnosť nie je vlastníkom ani držiteľom žiadnych motorových vozidiel a taktiež nie je vlastníkom žiadnych nehnuteľností na území SR. Sociálna poisťovňa súdu oznámila, že spoločnosť nie je registrovaná v príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny súdu oznámil, že voči spoločnosti neeviduje žiadne pohľadávky ani záväzky. Príslušný daňový úrad súdu oznámil, že spoločnosť podala naposledy daňové priznanie za rok 1998, pričom v tomto daňovom priznaní spoločnosť vykazovala stratu. Z uvedeného mal súd za preukázané, že majetok povinného pred výmazom z obchodného registra nepostačoval ani na úhradu trov exekúcie. V dôsledku uvedených skutočností nie je možné aplikovať ani jeden zo spôsobov vykonávania exekúcie upravených v ust. § 63 ods. 1 a § 65 Exekučného poriadku, a to pre nemajetnosť povinného.
V prípade, že povinný bol zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (pozn. súdu: ustanovenie účinné až od 01. 02. 2002), a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. /z unesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Cdo 15/2011 zo dňa 19. 01. 2012/
Súd mal preukázané, že exekučné konanie začalo dňom 08. 08. 1997, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému.
Podľa § 235 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok") exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 58 ods. 1 exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení, súd exekúciu zastavil, nakoľko z obsahu exekučného spisu, mal v konaní preukázanú skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Podľa § 151 ods. 1 vety prvej zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP") o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Súdny exekútor si uplatnil od oprávneného trovy exekúcie spolu vo výške 139,04 eura /z toho odmena 79,68 eura (73,04 eura za 11 h. á 6,64 eura + 6,64 eura za 2 úkony á 3,32 eura), náhrada hotových výdavkov 43,42 eura + 20 % DPH z odmeny, t.j. 15,94 eura/.
Podľa § 196 Exekučného poriadku /v znení účinnom až do 31. 08. 2005/ za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 01. 2002/ ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Exekučný poriadok bol od svojho prijatia viackrát novelizovaný. V jedenástej časti v prechodných a záverečných ustanoveniach zakotvuje, podľa ktorého zákona sa má postupovať v súvislosti s účinnosťou jednotlivých noviel zákona. Tieto prechodné ustanovenia s výnimkou ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku rešpektujú zásadu platnú v občianskom súdnom konaní, podľa ktorej konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí už podľa novej právnej úpravy. Znamená to, že ak aj exekúcia začala pred účinnosťou novely Exekučného poriadku, v exekučnom konaní sa už postupuje podľa novelizovaného právneho predpisu, pokiaľ prechodné ustanovenia neustanovujú niečo iné. Práve ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku je výnimkou z tejto zásady, pretože výslovne vylučuje použitie novelizovaného zákona účinného od 1. februára 2002 na konanie začaté pred 1. februárom 2002. Ak sa teda táto predmetná exekúcia začala pred 1. februárom 2002, posudzuje sa a dokončí sa podľa predpisov platných do 1. februára 2002.
Z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie má povinnosť exekútorovi uhradiť povinný a len vo výnimočných prípadoch (§ 203 Exekučného poriadku) bude mať túto povinnosť oprávnený. Keďže v priebehu exekúcie bola zistená nemajetnosť povinného (následkom čoho bola povinná spoločnosť zrušená bez likvidácie a následne vymazaná z obchodného registra), súdny exekútor žiadal, aby bol na úradu trov zaviazaný oprávnený. Vyššie citované ustanovenie § 203 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 01. 2002/ uvádza, že súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, ak dôjde k zastaveniu exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Súd má za to, že v danom prípade oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia ani pri náležitej opatrnosti. Za podmienky pridŕžania sa zákonného ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 má súd za to, že samotná skutočnosť,
že u povinného bola zistená nemajetnosť a nemožno mu preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, nakoľko túto skutočnosť (nemajetnosť) nie je možné subsumovať pod ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, ktoré vymedzuje podmienky, za ktorých možno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie oprávnenému. Novela Exekučného poriadku, ku ktorej došlo zák. č. 32/2002 Z.z., síce zaviedla do ust. § 203 druhý odsek, podľa ktorého trovy exekúcie pri nemajetnosti povinného znáša oprávnený, toto ustanovenie však pre danú exekúcie nie je možné použiť, nakoľko exekučné konanie začalo pred 1. februárom 2002 a je nutné postupovať podľa právnej úpravy platnej do 31. januára 2002. Súd má za to, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie /viď. uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 41 CoE 340/2011/.
Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením vo výkone funkcie /III ÚS 351/2007-11/. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len "ústava", je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t.j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, pričom v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok /IV ÚS 236/08-12/.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie uplatnil náhradu trov exekučného konania. Oprávnenému však vzniká nárok na náhradu trov exekučného konania od povinného, ak bol s návrhom na vykonanie exekúcie úspešný, prípadne ak k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku splnenia uloženej povinnosti v priebehu exekúcie. Keďže exekúcia bola zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného, v danom prípade nie je možné na úhradu vzniknutých trov oprávneného zaviazať povinného. Súd preto o uplatnených trovách exekučného konania oprávneného rozhodol tak, že ich oprávnenému nepriznal.
Pri rozhodovaní súd aplikoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 659/2007 Z.z., podľa ktorého peňažné sumy v slovenskej mene, ktoré sú uvedené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, v rozhodnutiach, opatreniach, osvedčeniach a iných právnych, administratívnych alebo organizačných aktoch súdov, iných štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy, rozhodcovských súdov alebo iných orgánov verejnej moci, v zmluvách a dohodách, ako aj v registroch, evidenciách a iných záznamoch, na účtoch, v ďalších právnych aktoch, návrhoch, oznámeniach a iných právnych úkonoch, v ostatných právnych dokumentoch alebo v iných právnych prostriedkoch vyhotovených v akejkoľvek forme alebo podobe, sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné sumy v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro; to sa nevzťahuje na ustanovenia právnych predpisov o nominálnej hodnote slovenských bankoviek alebo slovenských mincí, na ustanovenia právnych predpisov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré upravujú zmenu peňažných súm zo slovenskej meny na eurá, ani na ustanovenia právnych predpisov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré nie sú aplikovateľné po prechode na euro.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia, na tunajší súd, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.