Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/497/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava", Trnava, Sladovnícka 13, zast. splnomocnenkyňou: In Medias Res, s.r.o., Trnava, Františkánska 22, proti žalovaným: 1/ T. C., nar. XX.XX.XXXX a 2/ W. C., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom R. XX, O., o vypratanie bytu, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -59 zo dňa 11. septembra 2012, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Rozsudkom napádaným odvolaním súd prvého stupňa uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať byť číslo XX na X. nadzemnom podlaží v bytovom dome - XX b. j. na R. ulici, číslo XX v O., vchod číslo XX, označenom súpisným číslom XXXX, katastrálne územie O., zápis na LV číslo XXXX vydaný Správou katastra Trnava, postavenom na parc. číslo 8399/70, zastavané plochy a nádvoria katastrálne územie O., zápis na LV číslo XXXX vydaný Správou katastra Trnava do 3 dní od právoplatnosti rozsudku bez bytovej náhrady. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil , a , a , ako aj O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne tým, že žalovaní 1/ a 2/ užívali ako nájomcovia predmetný byt, ktorý bol rozhodnutím Trnavských automobilových závodov, štátny podnik dňa 1.10.1990 pridelený žalovanému 1/, čím mu vzniklo právo osobného užívania bytu, ktoré sa ku dňu účinnosti , t. j. ku dňu 1.1.1992 zmenilo na nájom. Žalovaní 1/ a 2/ sú manželia, preto ide na ich strane o spoločný nájom bytu manželmi, čo nebolo v konaní sporné. V súlade s ust. žalobca vypovedal nájomnú zmluvu uzatvorenú so žalovanými, pretože títo hrubo porušovali svoje povinnosti vyplývajúce im z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatili nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace s tým, že výpovedná doba uplynula 31.8.2011, keď výpoveď zo strany prenajímateľa bola doručená žalovanému 1/ dňa 19.5.2011 a žalovanej 2/ dňa 27.4.2011, čo nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Žalovaní 1/ a 2/ sa v zákonom stanovenej lehote nedomáhali na súde určenia neplatnosti výpovede, a preto má súd za to, že výpoveď z nájmu bytu zo dňa 4.3.2011 je platná. Žalovaní 1/ a 2/ napriek výzvam na vypratanie predmetného bytu, predmetný byt naďalej užívajú a žalobcovi ho doposiaľ neodovzdali, preto návrhu žalobcu vyhovel a uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať byt bez zabezpečenia bytovej náhrady, keďže žalobca dal žalovaným výpoveď v zmysle ust. ods. d/ , keď žalovaní netvrdili, že sú v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov a v konaní nebolo preukázané, že by išlo o prípad osobitného určenia. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia

tak, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v konaní priznal náhradu trov konania vo výške 313,75 eur, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 4 úkony právnej služby podľa vyhlášky: 1. prevzatie veci a príprava zastúpenia 1.2.2011 á 57 eur + režijný paušál á 7, eur, . žaloba 1.2.2011 á 57 eur + režijný paušál á 7,41 eur, 3. účasť na pojednávaní dňa 15.5.2012 á 58,69 eur + režijný paušál á 7,63 eur, 4. účasť na pojednávaní dňa 11.9.2012 á 58, 69 eur + režijný paušál á 7,63 eur t.j. 261,46 eur + 20 % DPH vo výške 52,29 eur, spolu celkom 313,75 eur, ktoré v súlade s ustanovením zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť splnomocnenej zástupkyni žalobcu.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní, ktorí ho navrhli zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedli, že sa s právnym zástupcom žalobcu JUDr. Kukučkom dohodli na tom, že im žalobca umožní dlh zaplatiť bez toho, žeby sa niečo dialo. Výpoveď z nájmu bytu zo dňa 10.6.2010 bola doručená len žalovanému 1/ a výpoveď z nájmu bytu zo dňa 4.3.2011 bola doručená obom. Prvostupňový súd skonštatoval platnosť druhej výpovede bez toho, aby skúmal prvú. Prvostupňový súd neskúmal ani výšku údajného nedoplatku na nájomnom, keď nedoplatok hodnotil za obdobie od februára 2010 do decembra 2010 a za časť januára 2011. V uvedenom období si nájomné platili a to JUDr. Dušanovi Pohovejovi, správcovi konkurznej podstaty TAZ, a. s. v likvidácii. Na súde potvrdili nedoplatok, ktorý už však splatili a nebol z uvedeného obdobia.

Z vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu vyplynulo, že dňa 15.12.2012 sa konalo súdne pojednávanie týkajúce sa predmetu žaloby, kde nebol namietaný existujúci dlh na nájomnom voči žalobcovi a rovnako tak nebola podaná žaloba o neplatnosť výpovede. Dňa 11.9.2012 sa konalo ďalšie pojednávanie na súde prvého stupňa, kde boli vyzvaní, aby sa vyjadrili k dokazovaniu a právnej stránke veci. Následne bolo vyhlásené dokazovanie za skončené, pričom žalovaní nevzniesli pred vyhlásením, že majú nejaké návrhy na dokazovanie, preto nie je pravdivé ich tvrdenie uvedené v odvolaní, že upozorňovali súd prvého stupňa na dôkazy, ktoré tento nemal akceptovať. Z dôvodu právnej istoty doručil žalovaným 1/ a 2/ výpoveď z nájmu bytu, ktorá bola doručená žalovanému 1/ 19.5.2011 a žalovanej 2/ 27.4.2011 z dôvodu ustanovenom v § 711 ods. 1 písm. a/ O. z., pretože títo hrubo porušili povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, keď nezaplatili nájomné za obdobie február 2010 až december 2010 a časť mesiaca január 2011, t. j. za čas dlhší ako tri mesiace. Žalovanému 1/ bola doručená výpoveď aj bývalým prenajímateľom a to spoločnosťou TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s.r.o. Trnava, Františkánska 22, IČO: 36 862 649 z dôvodu hrubého porušovania povinností, keď nedošlo k zaplateniu nájomného za užívanie bytu, čo však nič nemení na tom, že žalobca, ktorý má oprávnenie konať za úpadcu (skutočného vlastníka bytu) z dôvodu právnej istoty doručil žalovaným 1/ a 2/ výpoveď z nájmu bytu. Žalobca neeviduje žiadnu platbu nájomného za obdobie od februára 2010 do decembra 2010 a časť januára 2011. Suma, ktorú uhradili vo výške 497 je úhradou nedoplatku, avšak za obdobie roka 2009 a nie inkriminovaného obdobia.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania žalovaných celú vec (pretože predmetom odvolacieho konania bolo výslovne urobené posúdenie správnosti rozhodnutia vo veci samej, ktoré bolo možné z povahy veci preskúmať len ako celok - keďže povinnosť na vypratanie možno len uložiť alebo neuložiť, nie teda aj nič medzitým a na rozhodnutí vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania, ktoré bolo žalovanými taktiež napadnuté) a to podľa bez pojednávania (pretože tu síce šlo o vec samu, popri tom však nie aj o žiaden zo zákonom predpokladaných dôvodov, vyžadujúcich si prejednanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu - nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa si pred jeho vydaním opatril dostatok skutkových zistení potrebných na rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd nemá dôvod nesúhlasiť so závermi vedúcimi súd prvého stupňa k rozhodnutiu práve ním zvoleným spôsobom - tak ako tieto závery okresný súd sformuloval i v odôvodnení napadnutého rozsudku. Použitá argumentácia pritom nielenže nevykazovala žiadne vecné, logické ani právne

medzery, ale pôsobila tiež kompaktne a objektívne veľmi presvedčivo (ktorou objektivitou tu samozrejme treba rozumieť nedostatok ambície presvedčiť úplne každého, teda i niekoho majúceho záujem na celkom inom výsledku konania). Takýmto podaním dôvodov súd prvého stupňa odvolaciemu súdu inak ani neposkytol príliš priestoru na to, aby sa tu poukázalo na niečo, čo v konaní dosiaľ neodznelo, a preto bolo možné postupovať podľa aliney prvej (len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne). Z dôvodu nutnosti aspoň stručného vyporiadania sa aj s podstatou tzv. odvolacej námietky žalovaných sa potom žiada doplniť ( in fine) len nasledovné :

Podľa § 567 ods. 2 O. z. peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak.

Podľa § 522 prvej vety O. z. veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu.

Podľa § 711 ods. 5 O. z. ak nájomca, ktorý je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, pred uplynutím ochrannej lehoty (§ 710 ods. 4) zaplatí prenajímateľovi dlžné nájomné alebo sa písomne dohodne s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady, rozumie sa tým, že dôvod výpovede nájmu bytu zanikol a podľa § 710 ods. 4 O. z. ak bola daná výpoveď z dôvodu podľa , že nájomca nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a preukáže, že ku dňu doručenia výpovede bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov (odkaz poznámkou č. 5b v O. z. na § - 9 o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov) výpovedná lehota sa predlžuje o ochrannú lehotu, ktorá trvá šesť mesiacov.

Vyššie citované ustanovenia O. z. i v spojení s tými citovanými už súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého rozsudku) treba celkom jednoznačne interpretovať tak, že i keď dôvod výpovede z nájmu bytu spočívajúci v hrubom porušovaní povinností nájomcu tým, že tento neplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, je daný len v prípade neplnenia si príslušnej povinnosti (vedomého, ale i nevedomého opomenutia tak urobiť) po zákonom určený čas viac než troch mesiacov, ak nastane takáto situácia (zakladajúca dôvod pre skončenie nájomného pomeru zo strany prenajímateľa), ani dodatočné (neskoršie) splnenie príslušnej povinnosti nevedie k zániku výpovedného dôvodu. Jedinou výnimkou z takéhoto pravidla je nástup fikcie zániku výpovedného dôvodu (spojený s logickou, nech aj v zákone priamo nevyslovenou požiadavkou, aby prenajímateľ aj v takomto prípade so žalobou o vypratanie bytu neuspel) vtedy, ak nájomca nachádzajúci sa v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov ešte v priebehu ochrannej lehoty (teda do uplynutia 9 mesiacov, počítaných od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po tom, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď) buď zaplatí dlžné nájomné alebo sa s prenajímateľom dohodne o spôsobe jeho úhrady. Zaplatením nájomného či úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu, teda bez pochyby splnením peňažného dlhu je za predpokladu snahy dlžníka plniť prostredníctvom peňažného ústavu (banky) alebo poštového podniku (pošty) len dôjdenie platby adresátovi (vyjadrené v zákone ako pripísanie sumy predstavujúcej dlh na bankový účet veriteľa

- ak ide o plnenie prostredníctvom banky, alebo ako vyplatenie príslušnej sumy v hotovosti - tu rozumej, ak sa platí za súčinnosti pošty) a je tu preto zjavný rozdiel oproti skoršej úprave (do novelizácie O. z. s účinnosťou od 1. januára 2003), podľa ktorej postačovalo poukázanie platby - teda jej odchod od odosielateľa (tu por. najmä čl. I bod 9 a čl. VI ostatného spomenutého zákona a znenie O. z. pred ním). Platenie prostredníctvom pošty zaiste vyžaduje aj súčinnosť veriteľa, keďže tu oproti zásadnej nemožnosti ovplyvniť príchod platby na bankový účet je potrebná buď prítomnosť veriteľa (resp. osoby oprávnenej za tohto prijímať plnenia) pri doručovaní príslušnej sumy do jeho bydliska či sídla alebo vyvinutie aktivity reprezentovanej návštevou pošty (po oznámení, že snaha doručiť v mieste bydliska alebo sídla nebola úspešnou) a takto nepochybne je tu aj väčší priestor pre potenciálne obštrukcie (v istých prípadoch zrejme aj so zámerom vyvodiť z toho určité právom predpokladané následky), i ak by však aj šlo o takýto prípad, platné právo umožňuje nežiadúce dôsledky počínania či skôr opomenutia veriteľa eliminovať tým, že ako pri neprijatí týmto riadne ponúknutého plnenia, tak i pri neposkytnutí dlžníkovi potrebnej súčinnosti ustanovuje následok v podobe vzniku

omeškania veriteľa (so vznikom na strane veriteľa tiež viacerých v zákone ustanovených rizík) a aj pre prípad, že toto nastane, umožňuje dlžníkovi zbaviť sa povinnosti plniť dlh priamo veriteľovi tak, že predmet plnenia (v intenciách prejednávanej veci dlžné nájomné alebo úhrady) bude zložený do úradnej úschovy (tzv. solučná úschova) - tu tiež s výslovným ustanovením, že aj tieto náklady pôjdu na vrub veriteľa.

Práve takáto úprava v spojení so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa vylučovala, žeby žalovaní mohli so svojou obranou uspieť. V prejednávanej veci najmä nešlo o prípad, v ktorom by mohla nastúpiť fikcia zániku výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 5 O. z., pretože odhliadnuc od nezaplatenia nájomného žalovanými, (viac ako tri mesiace) títo nepreukázali stav svojej hmotnej núdze z objektívnych dôvodov či aspoň uzavretie dohody s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady.

Obstáť by pritom nemohla ani námietka zaplatenia nájmu týkajúceho sa inkriminovaného obdobia v neskoršom období (čo však nebolo v konaní na súde prvého stupňa ani tvrdené a ani žiadnymi dôkazmi preukázané), pretože by sa jednalo o plnenie oneskorené, t.j. nejednalo by sa už o riadne ponúknuté plnenie a snaha zaplatiť takto len nájomné za inkriminované obdobie by bola evidentným svedectvom snahy žalovaných plniť len v takom rozsahu, aby sa im podarilo vyvrátiť argumentáciu žalobcu o existencii výpovedného dôvodu, t. j. nezaplatenia nájomného za čas dlhší ako tri mesiace.

Za opísaného stavu vecí však boli celkom bez právneho významu i námietky žalovaných o neskúmaní nedoplatku na nájomnom súdom prvého stupňa, pretože v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaní mali v tom čase dlh na nájomnom spôsobený tým, že nezaplatili nájomné za čas dlhší ako tri mesiace, pričom preukazovanie v odvolacom konaní nimi neexistencie dlhu vyhodnotil odvolací súd, ako ich účelovú obranu, keď v odvolacom konaní, ako správne uvádzal vo vyjadrení k odvolaniu aj žalobca, nebolo možné dôkazy predkladať, naviac, z týchto vyplynulo, že sa v žiadnom prípade nemohlo jednať o plnenia nájomného za obdobie od februára 2010 do decembra 2010, keďže všetky sú z januára 2010, čo by preukazovalo len tvrdenie žalobcu z jeho vyjadrenia k odvolaniu, že sa jednalo o plnenia súvisiace s dlhom na nájomnom za obdobie roka 2009.

Pokiaľ existoval výpovedný dôvod a nebolo tu nič na ujmu platnosti výpovede z nájmu, malo to za následok, že riadne a to už 31. augusta 2011 uplynula aj výpovedná lehota a dňom nasledujúcim po uplynutí takejto lehoty (1. septembra 2011) skončil nájomný pomer a zanikol tiež právny dôvod užívania bytu žalovanými. Námietku odvolateľov spočívajúcu v tom, že už dňa 10.6.2010 bola doručená žalovanému 1/ výpoveď, s ktorou sa súd prvého stupňa nevyporiadal, je treba považovať za právne irelevantnú, pretože výpoveď zo dňa 4.3.2011 bola založená už na iných skutkových dôvodoch ako výpoveď zo dňa 10.6.2010 (neplatenie nájmu za obdobie od február 2010 do apríl 2010 vrátane), ktorá bola doručená len žalovanému 1/, ktorá ak by mala byť účinná musela by byť doručená aj žalovanej 2/. Pokiaľ z uvedenej výpovede žalobca nevyvodzoval žiadne konzekvencie, bolo to jeho oprávnenie a nie povinnosť (pričom treba podotknúť, že z hľadiska žalovaných jednoznačne v ich prospech), ak tieto vyvodzoval až na základe výpovede zo dňa 4.3.2011, ktorá bola doručená obidvom žalovaným (žalovaný 1/ 19.5.2011 a žalovaná 2/ 27.4.2011), kde boli vymedzené aj jej skutkové dôvody, t. j. nezaplatenie nájomného za obdobie od februára 2010 až decembra 2010 a časť mesiaca január 2010, bolo to v súlade s ust. § 711 ods. 1 písm. d/ O.z..

Ak potom žalovaní nepreukázali žiaden iný právny dôvod oprávňujúci ich na pokračovanie v užívaní bytu, žaloba o vypratanie bytu bola dôvodnou a odvolací súd preto podľa rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku (potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa ako celku, čo platilo nielen vo veci samej, ale aj o trovách konania).

Aj v odvolacom konaní (obdobne ako jemu predchádzajúcom konaní na súde prvého stupňa) bol plne úspešným žalobca a bol to on, komu aj tu vzniklo právo na náhradu trov konania (tentoraz odvolacieho) a to podľa (ustanovenia normujúceho použitie ustanovení o trovách konania na súde prvého stupňa aj pre odvolacie konanie) i rovnakého zákona (v tomto prípade už súdom prvého stupňa použitého ustanovenia, ktoré je legislatívnym vyjadrením zásady zodpovednosti

účastníkov, tzv. sporového konania za jeho výsledok, teda zásady, podľa ktorej má úspešný účastník právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti tomu účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal). Žalobca nepodal návrh na priznanie mu náhrady (hoci tu ide o zákonnú podmienku podľa ) a tým sa prakticky príslušného procesného práva (na náhradu trov odvolacieho konania) vzdal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote (počítanej od doručenia rozsudku krajského súdu poslednému z účastníkov), možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.