Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoP/5/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú: S. Y., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, dieťa rodičov: matky X. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. č. XXX a otca D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. 4, X Y. street, K. 8, T. republika, zastúpený: JUDr. Mária Cagalová, advokátka so sídlom Poľovnícka 2040/10, Nové Mesto nad Váhom, o návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti na maloleté dieťa, na odvolanie otca maloletej proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. - 62 zo dňa 10. júla 2013, jednohlasne, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh otca na zníženie výživného na maloletú a o trovách konania rozhodol konštatujúc, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Svoje zamietavé rozhodnutie, ktoré po právnej stránke odôvodnil poukázaním na ust. , , ust. a ust. , o rodine, založil na tom skutkovom základe, že rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. - 59 zo dňa 26. januára 2011 bola maloletá S. Y., nar. X.X.XXXX zverená do osobnej starostlivosti a výchovy matke a otcovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou vo výške 130,- Eur mesačne s účinnosťou od 1.9.2010, pričom nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 1.9.2010 do 31.1.2011 vo výške 450,- Eur bolo otcovi maloletej povolené splácať v mesačných splátkach po 30,- Eur spolu s bežným výživným. Výška výživného bola stanovená na sumu 130,- Eur s poukazom na príjem otca, ktorý sa v tom čase pohyboval medzi sumou 800,- až 1.200,- Eur mesačne a matka maloletej poberala rodičovský príspevok a príspevok na dieťa spolu vo výške 256,- Eur mesačne. V odôvodnení konštatoval, že otec maloletej hodnoverne nezdokladoval zmenu na strane jeho príjmov a výdavkov, pričom matka maloletej je v súčasnosti vedená na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, kde jej nevznikol nárok na podporu a je tak okrem príspevku na dieťa bez príjmu. Náklady na bývanie matky s maloletou sa pohybujú vo výške okolo 100,- Eur mesačne a náklady na materskú školu sú vo výške 35,- Eur mesačne, približne 10,- Eur pri nástupe do nového školského roka. Maloletá navštevuje i kurz anglického jazyka, kde náklady predstavujú približne 6,- až 8,- Eur mesačne. Dôvodil, že k tomu, aby mohla byť zmena súdneho rozhodnutia o vyživovacej povinnosti uskutočnená, je potrebné porovnať okolnosti dôležité pre určenie výživného v dobe skoršieho i nového rozhodnutia a musí pritom ísť o takú zmenu, ktorá sa výraznejším spôsobom prejaví v pomeroch účastníkov. Posledná úprava výšky výživného sa uskutočnila v roku 2011, pričom od tejto doby sa podľa názoru súdu prvého stupňa podstatne nezmenili pomery ako na

strane maloletého dieťaťa, tak i na strane otca vychádzajúc zo skutočnosti, že v čase rozhodovania otec dosahoval približne rovnaké príjmy ako v súčasnosti. Výživné pôvodne určené vo výške 130,- Eur vychádzalo presne z finančnej situácie otca, v akej sa nachádza v súčasnosti, keď nepracuje, ale poberá dávku v nezamestnanosti ako sám potvrdil vo výške 188,- Eur týždenne, čo mesačne predstavuje sumu 752,- Eur. Mal za to, že otec maloletej neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadne hodnoverné doklady (o nájme, pôžičke, výške poberanej dávky v nezamestnanosti a pod.), a to ani na pojednávaní uskutočnenom v termíne navrhovanom otcom maloletej, na ktoré sa v konečnom dôsledku nedostavil. S poukazom na princíp potencionality príjmu oboch rodičov, ktorý v danom prípade dáva možnosť poskytovania výživného na maloleté dieťa vo výške uloženej právoplatným rozhodnutím, súd prvého stupňa návrh otca na zníženie výživného zamietol a v danej súvislosti uzavrel, že výživné stanovené právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu je v súlade tak s potrebami dieťaťa, ako i s možnosťou a schopnosťou otca.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu, resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. Vyjadril presvedčenie, že platiť výživné na maloletú vo výške 130,- Eur mesačne nie je v jeho schopnostiach a možnostiach. Disponuje síce príjmom v podobe dávky v nezamestnanosti vo výške 188 Eur týždenne, ani tieto prostriedky mu však nepostačujú na úhradu nákladov súvisiacich s rekvalifikačných kurzom, hľadaním si zamestnania, nájomným a zabezpečovaním si živobytia. V dôsledku uvedeného v záujme aspoň čiastočného plnenia vyživovacej povinnosti bol nútený požičiavať si a tým jeho dlhy narastali. Na pojednávanie, ktorého termín bol vytýčený v letných mesiacoch, sa dostaviť nemohol v dôsledku zhoršenia pomerov, ktoré mu neumožnili zakúpiť si letenku na Slovensko, pričom požičať si už nemal od koho. Mal za to, že pokiaľ súd nemal riadne preverené jeho skutočné výdavky, nemal vo veci rozhodnúť, keďže nevykonal dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu v záujme spravodlivého rozhodnutia vo veci. Dôvodil, že súdu prvého stupňa zaslal rozpis a výšku jeho výdavkov, tieto však súd prvého stupňa nevzal do úvahy. Ďalej konštatoval, že v danom prípade súd prvého stupňa zohľadnil výlučne potreby maloletej, prezentované jej matkou a vôbec neprihliadol k jeho schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom, ktoré mu neumožňujú platiť tak vysoké výživné. V danej súvislosti uviedol, že i výživné vo výške 30 Eur je nad jeho schopnosti a možnosti, pretože i túto sumu si musí požičiavať a dochádza tak k nárastu jeho dlhu. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nebral do úvahy jeho nevyhnutné výdavky a čo sa týka odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že otec neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepredložil hodnoverné doklady o jeho výdavkoch, dôvodil, že predpokladal svoju účasť na pojednávaní ako aj predloženie predmetných dokladov na pojednávaní. Zdôraznil, že v predvolaní na pojednávanie ho súd vôbec neupozornil na možnosť rozhodnutia v jeho neprítomnosti a bez predložených dokladov. Na záver zhrnul, že pri určení vyživovacej povinnosti súd nemôže zohľadniť výlučne potreby maloletej a príjmy otca, bez prihliadnutia k jeho výdavkom, a to napriek tomu, že tieto riadne do rozhodnutia súdu nepredložil, keďže v tomto smere mal súd prvého stupňa dokazovanie doplniť. Uvedeným spôsobom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a predkladať dôkazy ako i návrhy na doplnenie dokazovania.

K odvolaniu otca maloletej sa vyjadrila matka maloletej, ktorá napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považovala za správny, žiadala ho potvrdiť a odvolanie otca maloletej zamietnuť. Mala za to, že rozhodnutie súdu je v záujme maloletej a namietala včasnosť podania odvolania otca maloletého, keďže rozsudok si prevzal dňa 20.12.2013 a odvolanie bolo napísané a doručené súdu dňa 07.01.2014, teda po uplynutí zákonnej lehoty. Zotrvala na svojej pôvodnej argumentácii vo vzťahu k meritu veci, uviedla však, že napriek tomu, že otec dokázal doložiť svoje vyjadrenie a prehľad príjmov a výdavkov do trestného spisu v rámci konania vedeného na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. , do spisu v prejednávanej veci sp. zn. však už takéto vyjadrenie ani dôkaz nedoložil. Vyjadrila presvedčenie, že otec maloletej nepriznáva niektorý zo svojich príjmov, v opačnom prípade je jeho konanie v podobe preukazovania oveľa vyšších výdavkov ako príjmov viac rokov dozadu krajne nelogické až hlúpe. V danej súvislosti poukázala na vypracovanú tabuľku, v zmysle ktorej otec maloletej len za rok 2012 vyprodukoval čistú stratu vo výške 4.588,73 Eur, v dôsledku čoho má za to, že otec maloletej s najväčšou pravdepodobnosťou zatajuje svoj príjem, prípadne zavádza súdy svojimi nepravdivými tvrdeniami.

K odvolaniu otca maloletej sa vyjadril i kolízny opatrovník maloletej, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa žiadal potvrdiť plnom znení, nakoľko zníženie výživného nie je v záujme maloletého dieťaťa.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. O.s.p a zistil, že tento napadnutý rozsudok je potrebné čo do veci samej potvrdiť podľa ust. , pretože je vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. , podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Súd prvého stupňa postupoval pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na zníženie vyživovacej povinnosti v súlade s ust. § 78 Zákona o rodine, podľa ktorého dohody a súdne rozhodnutie o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu zmeniť na rozdiel od iných rozhodnutí rozhodnutia o výživnom, ak sa zmenia pomery, a to ako na strane osoby oprávnenej na výživné, tak aj osoby, ktorá je povinná výživné platiť. Plynutím času totiž môžu nastať rôzne zmeny pomerov buď na strane oprávnenej osoby s pribúdajúcim vekom, čo má za následok nárast odôvodnených potrieb v každej oblasti, prípadne na strane osoby povinnej výživné platiť v súvislosti so zmenou jeho osobných, zárobkových alebo majetkových pomerov.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne zistil, že od poslednej úpravy o výživnom uplynula doba takmer troch rokov, kedy rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k.

- 59 zo dňa 26. januára 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

- 99 zo dňa 21. marca 2012, bola maloletá S. Y., nar. 8.3.2009 zverená do osobnej starostlivosti a výchovy matke a otcovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou vo výške 130,- Eur mesačne s účinnosťou od 1.9.2010, pričom nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 1.9.2010 do 31.1.2011 vo výške 450,- Eur bolo otcovi maloletej povolené splácať v mesačných splátkach po 30,- Eur, spolu s bežným výživným. Súd prvého stupňa sa dôsledne zaoberal skúmaním pomerov na strane otca ako osoby povinnej a s prihliadnutím na dôkaznú situáciu správne vyhodnotil jeho osobné, majetkové aj zárobkové pomery zohľadňujúc skutočnosť, že otec maloletej v konaní hodnoverným spôsobom zvýšenie svojich výdavkov nezdokladoval.

V konečnom dôsledku potom súd prvého stupňa v celom rozsahu správne a korektne vyhodnotil zmenu zárobkových pomerov na strane otca maloletej v podobe poklesu jeho mesačného príjmu zo sumy 800,- až 1.200,- Eur na súčasných 752,- Eur mesačne, ktorú nepovažoval za zásadnú, odôvodňujúcu novú úpravu výživného. Rovnako sa možno stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že za túto dobu, ktorá uplynula od poslednej úpravy výživného, nedošlo k zásadnej zmene pomerov ani strane maloletej, ktorá je v predškolskom veku, vlastným zdrojom príjmu nedisponuje a z uvedeného dôvodu je odkázaná na svojich rodičov.

Na rozdiel od úpravy v zákon o rodine explicitne nevyžaduje podstatnú zmenu okolností, no napriek tomu, vzhľadom na konštrukciu tejto okolnosti ako výnimky zo zásady nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí, ktorá smeruje k právnej istote, sa vyžaduje, aby k vydaniu nového rozhodnutia o výške výživného došlo len vtedy, ak ide o zmenu pomerov závažnejšieho charakteru. Nie je žiaduce a prípustné reparovať právoplatné súdne rozhodnutie pre nepodstatnú zmenu v pomeroch. V zmysle záverov aplikačnej praxe preto treba prihliadať na všetky okolnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre zmenu výživného. Dôvodom na zmenu rozhodnutia však uvedené okolnosti môžu byť len v prípade, ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov. Relevantnosť zmeny súd prvého stupňa v danom prípade posúdil porovnaním tvrdených a preukázaných aktuálnych pomerov s pôvodnými pomermi, významnými z hľadiska určovania vyživovacej povinnosti tak, ako boli zistené v príslušnom spisovom materiáli vzťahujúcom sa k rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci nevykonal dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu tak, aby mohol vo veci spravodlivo rozhodnúť, keď prihliadol výlučne k potrebám maloletej a deklarovaným príjmom otca. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa otca prvý krát vyzval výzvou zo dňa 12.12.2012 na predloženie jednotlivých hodnoverných dokladov preukazujúcich jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery ako povinnej osoby a zároveň ho poučil, že v prípade nedoloženia predmetných listín mu môže súd uložiť poriadkovú pokutu alebo nebude prihliadať na tvrdenia účastníka o vyššie uvedených skutočnostiach. Na túto výzvu otec maloletej reagoval žiadosťou o odročenie termínu pojednávania vytýčeného vo veci na dátum 16.01.2013 s tým, že nestihol zozbierať všetky potrebné dokumenty a zaväzuje sa súdu prvého stupňa, že sa k novému vytýčenému termínu pojednávania bude pohybovať na území Slovenskej republiky a požadované listinné dôkazy doloží. Predmetnej žiadosti súd prvého stupňa vyhovel a

ďalší termín pojednávania vo veci vytýčil na dátum 13.05.2013, na ktorom sa otec maloletej opäť nezúčastnil s odôvodnením, že nemal peniaze na letenku a rovnaký deň faxom požiadal o ďalšie odročenie pojednávania o päť mesiacov, aby si mohol ušetriť peniaze na cestu na Slovensko. Ďalšieho pojednávania vytýčeného na dátum 13.07.2013 sa otec maloletej opäť nezúčastnil, svoju účasť neospravedlnil a rovnako nedoložil hodnoverné doklady preukazujúce jeho pomery, v nadväznosti na čo súd prvého stupňa správne rozhodol o tom, že bude pojednávať v jeho neprítomnosti. Z uvedeného je zrejmé, že otec maloletej mal dostatok času a možností predložiť v konaní listinné dôkazy, ktoré sú z jeho pohľadu pre rozhodnutie vo veci určujúce, pričom z jeho strany namietaný procesný postup súdu prvého stupňa možno z pohľadu odvolacieho súdu považovať dokonca za zhovievavý. Napriek skutočnosti, že otec maloletej sa zaviazal byť prítomný na ďalšom pojednávaní, ktorého termín súd prvého stupňa určil počas ním vybratého týždňa, otec sa na toto pojednávanie nedostavil a svoju neprítomnosť nekvalifikovaným spôsobom ospravedlnil až v deň uskutočnenia daného pojednávania, pričom od začiatku konania požadované listinné dôkazy súdu prvého stupňa nedoložil, a to ani poštou. Za správny možno z uvedených dôvodov považovať záver súdu prvého stupňa, že otec maloletej vo vzťahu k preukázaniu zmeny pomerov, opodstatňujúcej zníženie vyživovacej povinnosti na maloletú, neuniesol dôkazné bremeno v konaní, ktoré inicioval.

Napriek tomu, že otec maloletej vo svojom odvolaní opätovne namieta výšku výživného, do dňa rozhodovania pred odvolacím súdom žiadne relevantné podklady o jeho majetkových a sociálnych pomeroch v T. nedoložil. Nič mu pritom nebránilo hodnoverne preukázať v rámci odvolacieho konania zmenu pomerov na strane povinnej osoby v podobe nárastu výdavkov. Za týchto okolností potom aj odvolací súd vychádzal z vyjadrenia samotného otca, že jeho príjem predstavuje dávka vo výške 188,- Eur týždenne a následne potom vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že otec je schopný aj naďalej platiť výživné na maloletú vo výške 130,- Eur mesačne. Otec svoje právo zúčastniť sa pojednávania nevyužil, doklady napriek prísľubu rovnako pred súd prvého stupňa nepredložil, tieto nedoložil ani do rozhodnutia odvolacieho súdu, preto odvolací súd vychádzal z jeho vyjadrenia o výške jeho príjmu. Otec si musí byť vedomý toho, že jeho vyživovacia povinnosť má prednosť pred inými výdavkami, ktoré je nutné na jeho strane vynaložiť, preto z týchto údajov vychádzal aj odvolací súd pri svojom rozhodovaní.

Súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného v dostatočnom rozsahu dospel k rovnakému záveru, k akému po preskúmaní dospel i odvolací súd, t.j. že zmenu zárobkových pomerov na strane navrhovateľa, predovšetkým ktorá by mala odôvodňovať zníženie výživného na maloletú, nemožno hodnotiť ako zásadnú. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na ust. § 62 ods. 5 prvá veta zákona o rodine, v zmysle ktorého má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že platenie výživného na dieťa treba považovať za elementárnu povinnosť rodiča, ktorý sa svojou osobnou starostlivosťou nepodieľa na výchove a všestrannom rozvoji svojho dieťaťa, ako je tomu v prejednávanej veci. Práve z uvedeného dôvodu neplnenie si vyživovacej povinnosti riadne a včas zákonodarca sankcionuje vyvodením trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa ust. . Otec maloletej by teda nemal v prvom rade hľadať dôvody, pre ktoré nebude platiť výživné v primeranej výške, ale usilovať sa o to, aby sa aspoň týmto minimálnym spôsobom podieľal na starostlivosti o svoju dcéru, obzvlášť ak v tomto smere svoje zákonné povinnosti už v minulosti neraz zanedbal. K otcom maloletej navrhovanému rozsahu vyživovacej povinnosti vo výške 30,- Eur mesačne a jeho tvrdeniu, že aj platenie takejto čiastky pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho oprávnene požadovať, je nad jeho schopnosti a možnosti, odvolací súd uvádza, že suma 30,- Eur je na hranici minimálneho výživného, na platenie ktorého sú ex lege zaviazané všetky povinné osoby s neporovnateľne horšími schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi, než ktorými disponuje otec maloletej ako mladý, zdravý a v zahraničí pôsobiaci človek, pričom táto suma výživného by nebola schopná pokryť ani len časť výdavkov súvisiacich so starostlivosťou o maloletú.

Preto bol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdený.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. a žiadnemu z účastníkov neboli priznané trovy odvolacieho konania, nakoľko sa jedná o konanie, ktoré mohlo začať i bez návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .