Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/88/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ireny Dobňákovej a sudcov JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: MAXIMA FINANCE s.r.o., so sídlom v Košiciach, Moyzesova 22, IČO: 36589055, zastúpená JUDr. Ivanom Husárom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Vojenská 14, proti žalovanej: V. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B., O. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Petzwalova 12, Nitra, IČO: 42205735, o zaplatenie 16.178,39 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. zo dňa 12.6.2013, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 15.710,56 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 6.8.2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa prvostupňový súd mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o pôžičke č. zo dňa 8.8.2007, na základe ktorej bola poskytnutá pôžička vo výške 39.832,70 eur spolu s dodatkom zo dňa 20.2.2009, ktorá bola zabezpečená uzatvorením zmluvy o zabezpečovacom prevode práva č. ZPP/67/2007 zo dňa 8.8.2007, na základe ktorej sa žalobca stal dočasným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XX k. ú. B.. Pod sp. zn. sa žalovaná v tomto konaní domáhala neplatnosti určenia uvedených zmlúv rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť na základe potvrdzujúceho rozsudku Krajským súdom v Prešove zo dňa 26.5.2011 pod sp. zn. dňa 12.7.2011. Právoplatným rozhodnutím došlo k zrušeniu zmluvy o pôžičke, ako aj zmluvy o zabezpečovacom prevode práva od počiatku, v dôsledku čoho vznikla v súlade s citovaným zákonným ustanovením obom zmluvným stranám povinnosť vydať druhej strane navzájom prijaté plnenia v zmysle neplatných, resp. zrušených zmlúv. Podľa vyjadrenia žalobcu tohto konania, tento poskytol žalovanej na základe neplatnej zmluvy o pôžičke sumu vo výške 39.832,70 eur (1.200.000,- Sk), z ktorej sumy žalovanou bola vrátená suma 23.654,31 eur splátkami uvedenými v rozsudku. Žalovaná dlhuje žalobcovi sumu 16.178,39 eur. Žalovaná súdu predložila doklady o úhrade sumy zo dňa 15.8.2009 vo výške 5.990,- Sk (198,83 eur), a vo výške 269,- eur ako poplatok za správu úveru zaplatený dňa 20.2.2009. Taktiež žalovaná uviedla, že zaplatila žalobcovi 248.000,- Sk, t. j. 8.232,09 eur, táto platba bola realizovaná spoločnosti žalobcu. Touto platbou zaplatila pánovi W. W. a ju realizovala pod tlakom, nakoľko im hrozilo, že príde o dom, na ktorý mal žalobca realizovaný zabezpečovací prevod práva. Na pojednávaní vedenom pod sp. zn. žalovaná tvrdila, že jej žalobca nevystavil doklad o zaplatení už tvrdenej inej sumy 248.000,- Sk dňa 20.2.2009. Z obsahu spisu Okresného súdu v Prešove zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 30.3.2010 vyplýva, že žalovaná opätovne uvádza inú sumu, na ktorú jej spoločnosť žalobcu nemala dňa 20.2.2009 vystaviť príjmový pokladničný doklad a to vo výške 260.000,- Sk. Svedok B. zase uviedol sumu okolo 250.000,- Sk. Svedok W. W. poprel, aby dňa 20.2.2009 bola mu vyplatená suma vo výške okolo 250.000,- Sk bez vystavenia príjmového pokladničného dokladu. Uviedol, že dňa 20.2.2009 bol podpísaný dodatok k zmluve o pôžičke, kedy došlo k zmene splácania úroku na anuitnú formu. Svedok W. W. zhodne vypovedal aj v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. , že v uvedený deň 20.2.2009 prevzal od svedka O. B. sumu 269,- eur, a na túto sumu bol vystavený príjmový pokladničný doklad a na tomto tvrdení zotrval aj pri konfrontácii realizovanej dňa 26.8.2011. Ani zo zvukového záznamu, ktorý bol vykonaný z mimosúdneho jednania v sídle spoločnosti žalobcu v čase prebiehajúceho súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. za účasti konateľa spoločnosti žalobcu, žalovanej, jej manžela, ako aj právnej zástupkyne JUDr. Lucie Verešpejovej nevyplýva prevzatie sumy 248.000,- Sk W. W.. Navrhovaný dôkaz - nahrávku vykonanú z mimosúdneho jednania, bez vedomia žalovanej spoločnosti prvostupňový súd vykonal ako dôkaz. Z tohto dôkazu nevyplýva odovzdanie sumy 248.000,- Sk svedkovi W. W.. V danom prípade bola vznesená námietka premlčania. Podľa , ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Podľa , ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať. Obe zmluvné strany sa stali povinným i oprávneným z právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia získaného plnením podľa neplatnej, či zrušenej zmluvy. Pokiaľ ide o ich synallagmatické práva v zmysle ust. , podľa ktorého, pokiaľ si zo zmluvy majú účastníci plniť navzájom, môže sa domáhať splnenie záväzku iba ten, kto sám svoj záväzok už splnil alebo je pripravený ho splniť. Rozdiel oproti ust. oproti je v tom, že pokiaľ ide o vrátenie plnenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy, nie je synallagmatický vzťah založený zmluvou, ako je to v prípade , ale vyplýva priamo zo zákona. Z hľadiska aplikácie ust. , nie je teda rozhodujúce, že sa prevod vlastníckeho práva z dôvodu neplatnej zmluvy neuskutočnil a žalobkyňa tak vlastníctvo k veci podľa zmluvy platne nenadobudla a nie je rozhodujúca ani tá okolnosť, či kupujúci sa fakticky držby ujal, alebo nie. V prípade neplatnej, či zrušenej kúpnej zmluvy podlieha vyporiadaniu bezdôvodného obohatenia zmluvných účastníkov režimu a bez ohľadu na to, či na základe takejto zmluvy bolo predávajúcim vlastnícke právo, či držba prevedené. Z uvedeného vyplýva záver, že v zmysle ust. je námietka premlčania vznesená žalovanou nedôvodná, nakoľko z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nesporne vyplýva, že v prípade neplatnej zmluvy o pôžičke podlieha vyporiadanie bezdôvodného obohatenia zmluvných účastníkov režimu ust. a bez ohľadu na to, či niektorému z účastníkov neplatnej zmluvy reštitučná povinnosť vznikla alebo nie, resp., či svoju reštitučnú povinnosť splnil, alebo nie (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.7.2012 sp. zn. ). V danom prípade sporná ostala úhrada sumy 8.232,09 eur (248.00,- Sk), ktorú mala žalovaná spolu s manželom realizovať hotovostne k rukám zamestnanca žalovanej spoločnosti dňa 20.2.2009 s tým, že na túto sumu im nebol vystavený príjmový pokladničný doklad. V danom prípade nemal súd za jednoznačne preukázané, či zo strany žalovanej v prospech žalobcu došlo k realizácii tvrdenej úhrady vo výške 248.000,- Sk. Rozporuplnosť považoval v samotnom tvrdení žalovanej o úhrade realizovanej sumy v prospech žalobcu vo výške 248.000,- Sk, nakoľko v konaniach vedených na súde sp. zn. a žalovaná vo svojich výpovediach uvádzala rozdielnu výšku tvrdenej úhrady a to sumu 260.000,- Sk ako aj 280.000,- Sk. Zvukový záznam z mimosúdneho jednania účastníkov konania tiež nepreukazuje, že by konateľ spoločnosti žalobcu jednoznačne potvrdil realizáciu uvedenej úhrady žalovanou. Nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že konateľ spoločnosti mal potvrdiť, že došlo k úhrade celkovej sumy 1.512.000,- Sk tak, ako je to uvedené v ňou vykonanom prepise zvukového záznamu, nakoľko po jeho vykonaní bolo zistené, že štatutárny zástupca žalobcu na túto otázku odpovedal „To tvrdíte vy. O.K. To tvrdíte vy.“. To isté uviedol aj na priamu otázku, že došlo k úhrade 248.000,- Sk. Na základe vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný na základe neplatnej zmluvy o pôžičke realizoval vyplatenú sumu v celkovej výške 1.200.000,- Sk (39.832,70 eur), z ktorej žalovaná preukázateľne doposiaľ uhradila sumu 24.122,14 eur. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná doposiaľ nezaplatila pôžičku vo výške 15.710,56 eur, preto súd žalobe vyhovel s tým, že nad uvedenú sumu žalobu zamietol. O úrokoch z omeškania rozhodol tak, že priznal úroky z omeškania od 6.8.2011 do zaplatenia vo výške 9 %, podľa , že nárok bol priznaný od nasledujúceho dňa po vzniku, resp. zániku právneho úkonu, t. j. od účinkov vyhlásenia neplatnosti právneho úkonu. Úroky z omeškania je možné priznať veriteľovi iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas plnenia, súd vychádzal z toho, že dlžník je povinný bezdôvodné obohatenie vydať v prvý deň po tom, čo ho veriteľ o to požiadal. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe však nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému. Na základe uvedeného nakoľko žalobca nepreukázal doručenie výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia pred doručením žaloby v predmetnom konaní, ktorú žalovaná prevzala dňa 4.8.2011, súd priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania až počnúc dňom 6.8.2011 vo výške 9 % zročne a v prevyšujúcej časti žalobu v uplatnenom úroku z omeškania zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa O. s. p tak , že o týchto bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatného rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku v odvolacej lehote bolo podané odvolanie zo strany žalovanej. V podanom odvolaní žalovaná namieta správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti. Odvolacími dôvodmi sú dôvody uvádzané v - nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie premlčania podľa . Podstata predmetného problému spočíva v otázke, či žalovaná uhradila alebo neuhradila sumu 248.000,- Sk a v tejto súvislosti aj v otázke správnosti vyhodnotenie dôkazov jednotlivo a všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti. Súd uveril nebankovej spoločnosti, že nezaplatila 248.000,- Sk, a nie tvrdeniu žalovanej. Pre žalovanú je to znepokojujúce, že súd rozhodol i napriek tomu, že W. jej nevystavila potvrdenie o prijatí sumy štvrť milióna korún a tvrdí, že takáto prax musí byť bezpodmienečne kvalifikovaná ako nekalá obchodná praktika podľa a násl. o ochrane spotrebiteľa a podľa cieľov Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES. Súd nielenže vystavil žalovanú existenčnému problému, ale odobril aj nekalú obchodnú praktiku. Vystrašený spotrebiteľ, ktorému Maxima hrozí predajom rodinného domu, z neskúsenosti odovzdá peniaze v dobrej viere, že zažehná problém, netušiac nekalú obchodnú praktiku a zlý úmysel. Komu veriť? Je v danom prípade nútená otvoriť zoznam sporov W., na potvrdenie nekalých praktík. Vzhľadom na to, že jej manžel utrpel nedávno srdcový kolaps, nedokáže zadovážiť ďalších štvrť milióna korún a je nútená navrhnúť rozsiahlejšie dokazovanie výsluchmi svedkov na praktiky W.. Verí v to, že odvolací súd po oboznámení sa s neuveriteľnými praktikami v iných prípadoch neuverí nebankovke, ale žalovanej, ktorá v deň spornej úhrady, s vypätím všetkých síl získala štvrť milióna od firmy LEYA a v priebehu pár hodín ich už odovzdala v spoločnosti W., pod veľkým stresom a pri obave z hrozby predaja domu, v ktorom bývajú jej rodičia v dôchodkovom veku. Súd neodpovedal presvedčivo na otázku, prečo W. ustúpila z úmyslu vykonať zabezpečovací prevod práva po úhrade len cca 269,- eur. V podaní odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je pomerne jednoduché arbitrárne sformulované dôsledky skutočnosti, že nedisponuje potvrdením o úhrade. Takýto rozsudok môže mať značne negatívny odkaz v duchu hesla pritlačte na spotrebiteľa, zatajte úhradu, istý výsledok na súde a z nekalej obchodnej praktiky je naopak úspech v spore s odobrením súdu. Taktiež súd sa nedostatočne vysporiadal s obsahom trestného spisu o úžere, ku ktorej došlo v príčinnej súvislosti s požiadavkami W.. Úvery sa brali s nevedomosti o nekalých praktikách nebankových subjektov. Teraz sme s manželom opisovaní ako nejakí neplatiči a za všetko môže jeden ručiteľský záväzok a snaha splatiť všetko, čo diktovali nebankovky. V danom prípade vyhodnotenie dôkazov je najdôležitejší proces súdu a preto súd musí venovať náležitú pozornosť pri vyhodnocovaní dôkazov jednotlivo, a nielen jednotlivo, ale aj vzájomné súvislosti ( O.s.p). Argumenty súdu by mohli byť presvedčivé, ak by sa súd vysporiadal s dôležitými skutočnosťami, ktorých opomenutie robí rozsudok arbitrárnym a nepresvedčivým. Prekvapivý záver súdu a vážnosť následkov pre 2 rodiny musí byť dostatočným argumentom na vysporiadanie sa s otázkami, ktoré súd pre nedôslednosť obišiel. V otázke premlčania uvádza, že ide o spor z neplatnej zmluvy o pôžičke. Podľa sú si účastníci neplatnej zmluvy o pôžičke povinní vrátiť všetko to, čo podľa nej dostali. Súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, v prejednávanom prípade však už to, čo slovami zákona bolo povedané účastník dostal, má plniť len jedna strana. Nie je tu súvislosť s uvedeným judikátom, pretože niet tu povinnosti vzájomného plnenia. Ust. je o inej právnej situácii, a to o takej, keď si účastníci neplatnej, či zrušenej zmluvy majú navzájom vydať bezdôvodné obohatenie, a to tak, že jeden by mal vydať peňažné plnenie a druhý vydať nehnuteľnosť. Je zjavné, že iba jedna strana by mohla namietať premlčanie, a to tá, ktorá má nepeňažnú povinnosť. Bolo by nespravodlivé, ak by jedna strana musela vydať nehnuteľnosť a druhá strana by nemusela vydať kúpnu cenu (premlčanú). Zákonný termín v navzájom si vrátiť v tomto konaní nemožno naplniť skutkovú podstatu uvedeného ustanovenia, pretože ide len o povinnosť jednej strany vydať bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu, a to podlieha premlčaniu subjektívnej a objektívnej premlčacej dobe. Takýmto spôsobom by sa pohľadávka žalobcu nikdy nepremlčala, pretože nemá čo žiadať na vrátenie. Nehnuteľnosť nebola predmetom vzájomného vrátenia. Poukazuje na odlišné rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky , podľa ktorého sa nemá aplikovať , ak proti peňažnej pohľadávke nestojí právo, ktoré nepodlieha premlčaniu a plne sa tým popiera názor súdu. Súd sa vôbec nezaoberal začiatkom plynutia premlčacej doby, ani jej skončením a tak nemôže namietať správnosť rozsudku o premlčaní zo strany súdu, preto súd nesprávnym výkladom ust. vôbec nezistil skutkový stav relevantný na účely premlčania. Z uvedených dôvodov navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca. Pokiaľ ide o údajne nesprávne skutkové zistenie súdom prvého stupňa v ust. , podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ak dospel k záveru, že subjektívne tvrdenie žalovanej o úhrade 248.000,- Sk žalobcovi nebolo žiadnym objektívnym spôsobom žalovanou preukázané, a to vzhľadom na nasledovné. Jediný dôkaz o údajnej úhrade tejto sumy bola okrem výpovede žalovanej, svedecká výpoveď jej manžela, ktorý má záujem na výsledku súdneho sporu s tým, že obdobne hodnotil výpoveď zamestnanca žalobcu pána W. W.. Správne poukazuje súd prvého stupňa, že v rôznych konaniach uvádzala žalovaná rôzne sumy, ktoré mala údajne uhradiť žalobcovi. Konkrétne v konaní vedenom pod sp. zn. a uvádzala odlišné sumy, a to 260.000,- Sk, 280.000,- Sk. Aj uvedená skutočnosť svedčí o rozporuplnosti a nepravdivosti tvrdenia žalovanej, že došlo k úhrade 248.000,- Sk žalobcovi. Ani samotný nelegálny prepis mimosúdneho rokovania nepreukazuje, že k úhrade tejto sumy došlo. Samotný prepis záznamu predložený žalovanou bol v podstatnej časti nesprávny, nakoľko konateľ žalobcu na tvrdenie žalovanej, že uhradila 1.512,- Sk uviedol „To tvrdíte Vy“ a nie to, čo uviedla žalovaná v ňom vyhotovenom prepise záznamu. Zároveň tvrdenia žalovanej o tom, že mal konateľ žalobcu na mimosúdnom rokovaní priznať prijatie 248.000,- Sk zo strany žalovanej nepotvrdila ani jej vtedajšia právna zástupkyňa, ktorá bola v konaní vypočutá ako svedkyňa. Žalovaná nepredložila žiadne potvrdenie o prijatí takejto platby žalobcom, pričom žalobca vždy a každému svojmu klientovi vydáva potvrdenia o akejkoľvek platbe a to na akúkoľvek sumu, zvyčajne omnoho nižšiu ako údajná platba tvrdená žalovanou o čom svedčia aj príjmové pokladničné doklady predložené žalovanou. Je nedôveryhodné, aby niekto vyplatil takú vysokú sumu bez vydania potvrdenia. Žalobca neurobil žiadne právne kroky smerujúce k realizácii zabezpečovacieho prevodu práva a žalovaná preto nemohla mať reálnu obavu z takéhoto postupu. Žalovaná dlhodobo tvrdila, že vyplatila žalobcovi peniaze v Sk, pričom v čase údajnej platby bola už platná mena na území SR euro. To, či žalovaná prevzala od obchodnej spoločnosti LEYA nejakú pôžičku a kedy, je pre prejednávanú vec nepodstatné. Ak by ju aj získala, to neznamená, že ju použila na úhradu žalobcovi, najmä nie za situácie, keď ako sama žalovaná priznáva, že mala cca 57 pôžičiek. Súd z vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru, že nebola preukázaná úhrada sumy 248.000,- Sk. Nebolo preukázané, čo súd jasne, zrozumiteľne a vecne zdôvodnil a preto žalovanou uplatnený odvolací dôvod nie je dôvodný. K údajnému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa O.s .p. žalobca uvádza, že vzhľadom na existenciu zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnosti, ktorý bol nerozlučne spojený s uzavretou zmluvou o pôžičke, išlo v tomto prípade o sylagmatický záväzok a preto súd správne s poukazom na ust. uplatnenú námietku premlčania neakceptoval. Naviac v zmysle zovšeobecnenia právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , na ktorú poukazuje v odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd, je potrebné uvedené ustanovenie aplikovať aj na situáciu, kedy nebola alebo neexistovala nejaká vzájomná reštitučná povinnosť druhej zmluvnej strany. Uvedený právny názor súdu považuje za správny. Opačný výklad práva by bol absurdný popierajúci princípy právneho štátu. Inými slovami, v danom prípade by bolo povedané asi to, že i napriek tomu, že splátky pôžičky sa realizovali, žalobca mal podať žalobu najneskôr 8.8.2009, pričom posledná splátka bola realizovaná 17.9.2009. Určenie neplatnosti zmluvy bolo vyvodené cez poukaz na dobré mravy, čo je vágny právny inštitút, ktorý súdy vykladajú rozdielne a žalobca je napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu dodnes presvedčený, že zmluva o pôžičke mala byť považovaná maximálne za čiastočne neplatnú, a nie za absolútne neplatnú, nakoľko k podstate zmluvného vzťahu došlo - žalovaná peniaze od žalobcu prevzala, a tým došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke. Žalovaná pozabudla na to, že tak, ako sa ona domáha neplatnosti zmluvy o pôžičke s poukazom na dobré mravy, platí korektív dobrých mravov v plnej miere aj pre ňu v zmysle viacerých rozhodnutí súdov Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj slovenských súdov, totiž nesmie byť ani uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na celkove okolnosti prípadu uvedená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a súd by aj s uvedeného dôvodu nemal námietku premlčania akceptovať s poukazom na ust. . Leitmotívom celého odvolania je neobjektívne, ničím nepreukázané a dobré meno žalobcu znevažujúce tvrdenie o tom, že žalovaná je úbohý poškodený spotrebiteľ a žalobca je necharakterný a bezohľadný veriteľ ťažiaci z jej zlej situácie. Realita je však pri objektívnom posúdení okolností úplne odlišná. Žalovaná prevzala od žalobcu 1.200.000,- Sk ešte v auguste 2007, teda pred 6 rokmi. Po započítaní všetkých platieb žalovanej iba na istinu - teda ani cent na úroky za poskytnutie pôžičky, posledná úhrada bola vykonaná pred 4 rokmi 17.9.2009, odvtedy žalovaná neuhradila ani cent a jej dlh predstavuje 15.710,56 eur. Ak by zobrala obdobnú bezúčelovú pôžičku od banky s úrokovou sadzbou zhruba 15 - 16 % za uvedené obdobie z 1.200.000,- Sk by zaplatila len na úrokoch 700.000,- Sk. Vzhľadom na určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke žalobca od žalovanej nepožaduje žiadne úroky a žalovaná nie je ochotná uhradiť ani poskytnutú istinu dokonca ani sumu, ktorú ani sama nespochybňuje a nespochybňovala ako svoj dlh, teda sumu 7.478,56 eur (15.710,56 eur - 248.000 Sk (8.232,- eur) = 7.478,56 eur). Žalovaná vzniesla námietku premlčania a tvrdí, že nie je vzhľadom na uvedenú skutočnosť povinná vrátiť žalobcovi ani cent. Naopak, dožaduje sa úhrady zo strany žalobcu v sume 20.000,- eur, súdne konanie sa vedie na Okresnom súde Prešov pod sp.. zn. . V takomto prípade by žalovaná, ktorá získala od žalobcu ešte v roku 2007 sumu 1.200.000,- Sk, t. j. 39.832,70 eur, ale reálne by bola povinná vrátiť iba 4.122,14 eur istiny, ani cent úroku. V konečnom dôsledku, kto koná v rozpore s dobrými mravmi a kto je v uvedenom konaní vlastne poškodený ponecháva na zvážení súdu. Navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 393,78 eur.

Odvolací súd preskúmal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa a napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. , . Podľa tohto ustanovenia odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva odvolacieho súdu je teda určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. . Nad rámec rozsahu a dôvodov uvedených v odvolaní, nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Po takomto preskúmaní a po doplnení dokazovania v odvolacom konaní dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Na vyhlásení rozhodnutia sa zúčastnil aj vedľajší účastník, ktorý vstúpil do konania v deň vyhlásenia rozhodnutia odvolacím súdom. Žalovaná sa ospravedlnila z vyhlásenia rozhodnutia s tým, že je nemocná. Odvolací súd na tieto skutočnosti neprihliadal a vo veci vyhlásil rozhodnutie s poukazom na to, že v danom prípade nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, ale len bolo oznámené verejné vyhlásenie rozhodnutia podľa .

Z vykonaného dokazovania a z dôkazov nachádzajúcich sa v spise súd zistil, že predmetom tohto konania je bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo z titulu, ktorý odpadol, a to z pôžičky, ktorá bola poskytnutá žalobcom - žalovanej, a ktorá následne na návrh žalovanej bola vyhlásená za neplatnú. Ako dôvod odvolania žalovaná uviedla nesprávne skutkové zistenia súdom na základe vykonaných dôkazov, ktoré prvostupňový súd nesprávne posúdil, ako aj nesprávneho vyhodnotenia námietky premlčania.

Podstata predmetného problému spočíva v otázke, či žalovaná uhradila alebo neuhradila 248.000,- Sk a v tejto súvislosti aj otázka správnosti vyhodnotenia dôkazov jednotlivo a všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti. Odvolanie podala žalovaná podľa . Prvostupňovému súdu sa vytýka, že uveril nebankovému subjektu a nie žalovanej. Tým pripustil, aby ostala v platnosti nekalá obchodná praktika podľa a nasl. zákona . Tým, že súd rozhodol, že žalovaná nezaplatila žalobcovi 248.000,- Sk, vystavil žalovanú existenčnému problému a udobril aj nekalú obchodnú praktiku nebankového subjektu. Poukazuje na to, že v danom prípade vystrašený spotrebiteľ, ktorému sa hrozí predajom rodinného domu, z neskúsenosti odovzdal peniaze v dobrej viere, že zažehná problém netušiac nekalú obchodnú praktiku a zlý úmysel. Navrhované dôkazy v priebehu prvostupňového súdu, ktoré boli navrhované zo strany účastníkov konania, prvostupňový súd v rozsahu návrhu vykonal. Naviac súdom bola vykonaná aj konfrontácia medzi zamestnancom spoločnosti Maxima a žalovanou. Taktiež bol vykonaný dôkaz, a to nahrávka z mimosúdneho jednania medzi žalobcom a žalovanou, ktorá bola vykonaná žalovanou bez vedomia žalobcu.

Odvolací súd s poukazom na uvedené, že žalovaná v odvolacom konaní nenavrhuje v predmetnej veci vykonanie dôkazu, týkajúceho sa predmetnej problematiky, dôkazu zaplatenia sumy 248.000,- Sk, ktorú súd nevykonal, má zato, že táto obrana zo strany žalovanej je len účelová. Z mimosúdneho jednania z nahrávky, ktorá bola vykonaná bez vedomosti žalobcu, nevyplýva, aby predmetom rokovania zmluvných strán bolo zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 248.000,-Sk. Tvrdenia žalovanej ohľadom zaplatenia predmetnej sumy sú rozporuplné. Žalovaná rôznymi sumami označovala zaplatenie zmluvnej pokuty. Pre odvolací súd je nepochopiteľné, ako zo sumy 700.000,- Sk, ktoré vraj žalovaná mala k dispozícií došlo na poníženie na sumu 248.000,- Sk. Je ťažko uveriť tomu, aby žalovaná zaplatila po vlastných skúsenostiach, ktoré mala s nebankovými subjektmi 248.000,- Sk bez dokladu. Taktiež je ťažko uveriteľné, ako došlo k výpočtu tejto sumy 248.000,-Sk. Ďalším problémom je aj to, prečo žalovaná uvádza slovenské koruny, keď mala platiť v eurách. Slovenské koruny uvádzala nielen v priebehu súdneho konania, ale aj v priebehu trestného konania a taktiež je pre súd nepochopiteľné, prečo udáva rozdielne sumy, keď zaplatila 248.000,- Sk, prečo uvádza nesprávnu sumu. Suma 248.000,-Sk sa rovná 8.232,- eur. Ani manžel žalovanej neuviedol sumu 248.000,- Sk, ale sumu okolo 250.000,- Sk. Je ťažké uveriť takýmto tvrdeniam, ktoré sú rozporné, aj keď súd má na zreteli, že ide o spotrebiteľa, ktorému je potrebné venovať zvýšenú ochranu.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade zo strany žalovanej neboli predložené vierohodné dôkazy v odvolaní, ktoré by vyvracali zistené skutočnosti pred súdom prvého stupňa, resp. nepredložila nové dôkazy, ktoré nemohli byť predložené pred súdom prvého stupňa.

Z obsahu spisu odvolací súd zisťuje, že predmetom jednania dňa 20.2.2009 bol uzatvorenie dodatku č. 1 k Zmluve o pôžičke ZP67/2007 a k Zmluve o zabezpečenie záväzku prevodom práva č. . Dodatkom sa predĺžila lehota splatnosti pôžičky.

Dlžník sa zaviazal zaplatiť pôžičku v termíne do 19.2.2014 odo dňa podpísania tejto Zmluvy o pôžičke a to v splátkach uvedených v splátkovom kalendári. Taktiež odvolací súd zisťuje, že poplatok za správu úveru , predlženie splatnosti istiny pôžičky bol zaplatený vo výške 269,- eur. Je nepochopiteľné, aby doklad na sumu 269,- eur, ktoré boli zaplatené do pokladne, bol vystavený doklad a doklad na sumu 8.232,- eur zo strany žalobcu nebol žalovanej vystavený. Pokiaľ sa prvostupňovému súdu vytýka, že nepresvedčivo odpovedal na otázku, prečo Maxima ustúpila z úmyslu vykonať zabezpečovací prevod práva po úhrade cca. 269,- eur, keď len na túto sumu Maxima vystavila potvrdenie, odvolací súd na tento odvolací dôvod uvádza, že medzi žalobkyňou a žalovanou bol uzavretý dodatok o pôžičke so splatnosťou do 19.2.2014. Z tohto dôvodu nebolo opodstatnené pristúpiť k vykonaniu zabezpečovacieho prevodu práva. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku v tom zmysle, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že úhradu 8.323,- eur zaplatila žalobcovi. Z tohto dôvodu uvedený odvolací dôvod zo strany žalovanej nie je opodstatnený. Odvolací súd sa v celom rozsahu pridržiava odôvodnenia ohľadom premlčania predmetného nároku. Pre doplnenie uvedeného zdôvodnenia odvolací súd okrem ust. poukazuje aj nato, že v danom prípade Zmluva o pôžičke a Zmluva o zabezpečení prevodu práva bola rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu vyslovená za neplatnú. Podľa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohatenia a kto sa na jeho úkor obohatil. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade, tak ako už predtým uviedol, boli Zmluva o pôžičke, ako aj Zmluva o zabezpečení prevodu práva, vyhlásené rozsudkom súdu prvého stupňa za neplatné. Rozsudok súdu prvého stupňa bol vydaný dňa 21.4.2010, čiže s poukazom na uvedený dátum sa oprávnený dozvedel o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie a kto sa na jeho úkor obohatil dňom vyhlásenia rozhodnutia, čiže lehota začala plynúť z tohto titulu podľa od uvedeného dátumu. Odvolací súd zisťuje, že na súd bola žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia podaná dňa 27.7.2011. Ani z tohto dôvodu nedošlo k premlčaniu pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia. S poukazom na uvedené odvolací súd má zato, že prvostupňový súd vo veci správne rozhodol, ak na základe vykonaného dokazovania, na základe tvrdení a predložených dôkazov, jednak zo strany žalobcu, ako aj zo strany žalovaného rozhodol tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť rozdiel bezdôvodného obohatenia s poukazom na uvedené. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil podľa a .

O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd s poukazom na .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.