Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-213-2013.pdf
PDF · 96.38 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/213/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: TOP Leasing, s. r. o., Streďanská 4056, Topoľčany, IČO: 34 106 448, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čižová, s. r. o., so sídlom J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou proti žalovaným: 1. Ing. I. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XX, K., 2. Z. I., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XX, K., obaja zastúpená JUDr. Vladimírom Babinom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 29, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 28. 06. 2013, č. k. 14C 37/2012-185 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok
Náhradu trov odvolacieho konania žalovaným v 1. a 2.rade n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným trovy konania 323,95 Eur na účet právneho zástupcu žalovaných v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil s poukazom na ust. §§42a, 116a 117 Občianskeho zákonníka so zistením, že v čase rozhodovania súdu má žalobca vykonateľnú pohľadávku voči svojmu dlžníkovi (N. L.), ktorý na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23. 02. 2009 previedol svoj spoluvlastnícky podiel 1/6 k nehnuteľnostiam (rodinný dom s príslušenstvom) zapísaným na LV č. XXXX, k. ú. K. na žalovaných manželov (sestru a švagra). Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobca ako prenajímateľ a N. L. ako nájomca uzavreli lízingovú zmluvu, v rámci ktorej sa nájomca zaviazal platiť žalobcovi odplatu, t. j. nájomné v zmysle splátkového kalendára. Neuhradené splátky lízingu, ktoré mal N. L. žalobcovi zaplatiť za obdobie november 2008 - január 2009 boli odložené s tým, že tieto splátky budú prepracované, pričom žalobca v konaní nepredložil súdu žiaden doklad o tom, či došlo k prepracovaniu splátkového kalendára, doručil súdu iba doklad zo dňa 20. 04. 2009 o zrušení lízingovej zmluvy. V súvislosti so zrušením lízingovej zmluvy nájomca predmet lízingu žalobcovi vrátil, následne žalobca finančne vysporiadal ešte vzájomné pohľadávky a záväzky vyplývajúce z lízingovej zmluvy s tým, že N. L. ako nájomcovi ostala povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 114,95 Eur. Uvedená pohľadávka bola uplatnená žalobou na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou, ktorý rozsudkom sp. zn. 5Cb 42/2011 zo dňa 06. 10. 2011 zaviazal N. L. zaplatiť žalobcovi sumu 4 047,95 Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania 1 006,39 Eur, v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. V súvislosti s existenciou vymáhateľnej pohľadávky súd poukázal na skutočnosť, že pohľadávka žalobcu bola presne vyčíslená a oznámená dlžníkovi (N. L.) až na základe listu žalobcu zo dňa 23. 07. 2009, pričom k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo
dňa 23. 02. 2009. Z výpovedí žalovaných mal súd za preukázané, že N. L. bol bankou poskytnutý úver v hodnote 1 200 000 Sk, ktorý zabezpečil založením rodinného (rodičovského) domu s príslušenstvom. Žalovaní sa v predmetnej veci „zainteresovali“ až vtedy, keď banka zaslala upomienku s tým, že úver zo strany dlžníka nie je splácaný a zostatok úveru je nevyhnutné uhradiť do 31. 01. 2009, lebo po zosplatnení úveru hrozí reálny predaj (exekúcia, dražba) rodinného domu s príslušenstvom. Žalovaní preto navrhli, že za dlžníka zaplatia banke dlh a keďže chceli mať nejaké záruky, dohodli sa s dlžníkom N. L. na prevode spoluvlastníckeho podielu 1/6 k nehnuteľnosti zapísanej na LV č XXXX, k. ú. K.. V tejto súvislosti je podľa názoru súdu podstatné, že nie dlžník žalobcu N. L. inicioval uzavretie kúpnej zmluvy, a teda prevod (zbavenia sa) svojho majetku, keďže uzavretie tejto zmluvy iniciovali samotní žalovaní, s čím N. L. súhlasil. Žalovaná v 2.rade spolu so svojím manželom (žalovaný v 1.rade) sa snažili zachrániť rodinný (rodičovský) dom, v ktorom bývala jej matka. Je nesporné, že spoluvlastníčkou tohto rodinného domu v čase kúpy bola aj žalovaná v 2.rade v podiele 1/6 a jej matka v podiele 1/2, a teda chcela zachrániť aj svoj majetok, čo podľa názoru súdu vytvára odlišné okolnosti, napríklad od situácie pokiaľ by N. L. sám inicioval prevod majetku za situácie, žeby neexistoval dlh z uvedenej úverovej zmluvy. Z uzavretej kúpnej zmluvy z 23. 02. 2009 napokon vyplýva, že hodnota podielu N. L. predstavuje 23 235,74 Eur (700 000 Sk), pričom nesplatená časť úveru banke sa do kúpnej ceny premietla tak, že suma 10 788,02 Eur ako cena podielu N. L. a suma 17 427,26 Eur ako cena podielu matky žalovanej v 2.rade, bola následne vo výške 28 200 Eur poukázaná banke na vyrovnanie dlhu N. L., na oddlženie nehnuteľnosti založenej na základe záložnej zmluvy. V tomto smere podľa názoru súdu nie je podstatné, za akú sumu odpredala svoj podiel matka žalovanej v 2.rade a N. L., lebo predaj nehnuteľnosti medzi blízkymi príbuznými za nižšiu než trhovú cenu nie je ničím neobvyklým a matka mohla teoreticky svoj podiel dcére aj darovať. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že v súvislosti s okolnosťami, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy dňa 23. 02. 2009, nemožno žalovanej v 2.rade vyčítať to, že podľa názoru žalobcu nevyvinula dostatočnú aktivitu na preukázanie sociálnej a finančnej situácie svojho brata. Podľa názoru súdu ani nebolo úmyslom dlžníka (N. L.) ukrátiť žalobcu ako veriteľa (v čase, keď mal odložené splátky lízingu, o nových splátkach žalobcom nebolo rozhodnuté a zároveň ako sa sám vyjadril, stále veril, že mu podnikanie pôjde a lízingové splátky uhradí), uzavretím kúpnej zmluvy z 23. 02. 2009 došlo k vyporiadaniu zostatku úveru a kúpna cena, ktorá bola dohodnutá v rámci kúpnej zmluvy zodpovedala trhovej cene predmetných nehnuteľností. Pokiaľ žalobca vyčítal žalovanej v 2.rade skutočnosť, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemala vedomosť o dlhoch svojho brata (N. L.), podľa názoru súdu iba táto samotná skutočnosť nemôže viesť k záveru, že žalovaná v 2.rade ako blízka osoba nevyvinula žiadnu aktivitu ohľadom zistenia pomerov svojho brata. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že reálne možnosti, zistenie pomerov inej fyzickej osoby, ktorá môže byť aj blízkym príbuzným, nie je jednoduché aj s ohľadom na skutočnosť, že inštitúcie ako napr. Sociálna poisťovňa, Všeobecná zdravotná poisťovňa takéto informácie, aj keď ide o súrodenca nemôžu poskytnúť. Navyše za okolností, že vo februári 2009 bolo nevyhnutné uhradiť urýchlene zostatok úveru, aby sa predišlo hrozbe predaja (exekúciou, dražbou) žalovaná v 2.rade riešila práve túto otázku a svojho brata sa ani nepýtala, či má aj iné dlhy, resp. aby jej predložil účtovné doklady. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, ktoré spočívajú v skutočnosti, že žalovaní v 1. a 2.rade za N. L. uhradili zostatok úveru a z tohto dôvodu sa s ním dohodli na prevode jeho podielu (1/6) na nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXXX, k. ú. K., súd dospel k záveru, že žalovaní ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel dlžníka (N. L.) žalobcu, že týmto úkonom chcel ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby, 4 x režijný paušál a 20 % DPH (vyhláška č. 655/2004 Z. z.).
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca má za to, že súd sa nedostatočne oboznámil s listinným dôkazmi, ktoré mal k dispozícií, tieto nesprávne vyložil, nakoľko už v čase uzavretia kúpnej zmluvy dňa 23. 02. 2009 mal žalobca voči N. L. vymáhateľnú pohľadávku. Súd pochybil, keď neustálil, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že ani pri náležitej starostlivosti nepoznali úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa, nepreukázali, že im nemožno vyčítať zavinenie tejto neznalosti. Podľa názoru žalobcu došlo k naplneniu zákonných predpokladov v zmysle ust. § 42a Občianskeho zákonníka pre odporovanie právneho úkonu - prevodu nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23. 02. 2009. Svedok N. L. potvrdil názor žalobcu o tom, že žalovaní
nevynaložili náležitú starostlivosť a túto v konaní nepreukázali. Napriek tomu súd prvého stupňa na uvedené neprihliadol a žalobu zamietol aj napriek tak závažnému zisteniu, že kupujúci, t. j. žalovaní sa pri uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy s dlžníkom ako predávajúcim toho ani nespýtali, či nemá iné neuhradené záväzky s výnimkou úveru poskytnutého mu Ľudovou bankou a. s.. Nesprávne závery prvostupňového súdu sú aj o hrozbe predaja zálohu. V konaní nijako nebolo preukázané, žeby hrozil predaj zálohu, t. j. založených nehnuteľností, nakoľko sa Ľudová banka a. s. mohla domôcť plnenia od ručiteľov, resp. od ktoréhokoľvek z nich, teda aj od ručiteľky - žalovanej v 2.rade, ktorá mohla v konečnom dôsledku aj takýmto spôsobom nadobudnúť vlastnícky podiel N. L. na nehnuteľnostiach. Záložný veriteľ nechcel pohľadávku uspokojiť predajom zálohu, ale prostredníctvom súdu, načo však súd prvého stupňa neprihliadol a osvojil si nepreukázaný názor žalovaných o hrozbe predaja rodinného domu. Svedok N. L. na pojednávaní dňa 22. 05. 2013 uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že zaňho sestra - žalovaná v 2.rade vyplatila zostatok úveru, on sa zriekol svojho podielu na rodičovskom dome (1/6) a čo sa týka právnej formy, k tomu sa nevedel vyjadriť. N. L. teda ani nemal vedomosť o tom, na základe akého právneho titulu previedol na žalovaných spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam. Nebol si vedomý akú zmluvu uzatvára, teda či táto nie je bezodplatná. Uzavretie kúpnej zmluvy iniciovali žalovaní a aj napriek tomu nevynaložili pri tomto potrebnú starostlivosť. Skutočnosť, že N. L. ani nevedel akým právnym titulom prevádza svoj spoluvlastnícky podiel, preukazuje jeho úmysel ukrátiť veriteľa, keďže tento bol zrejme ochotný spoluvlastnícky podiel aj darovať. O tom, že úmyslom žalovaných bola ochrana ich majetku, bez zreteľa na úmysel N. L. ukrátiť žalobcu, svedčí aj skutočnosť, že zo zmluvy o úvere zo dňa 20. 10. 2004 vyplýva, že podmienkou poskytnutia a čerpania úveru bolo okrem iného aj predloženie vykonateľnej notárskej zápisnice vzťahujúcej sa na poskytnutý úver obsahujúcej nielen súhlas klienta, ale aj súhlas ručiteľov, t. j. žalovanej v 2.rade. V prípade domáhania sa plnenia bankou od ručiteľov by došlo aj k zmenšeniu majetku žalovaných, resp. žalovanej v 2.rade. Právnym úkonom realizovaným medzi N. L. a žalovanými jednoznačne došlo k úmyselnému ukráteniu žalobcu ako veriteľa N. L., nakoľko v konaní bolo preukázané, že aj napriek oveľa vyššej hodnote jeho spoluvlastníckeho podielu (23 235,74 Eur), tento svoj podiel, vzhľadom na skutočnosť, že k plneniu dlžníka voči veriteľovi dochádza v prípade absencie inej dohody spoločne a nerozdielne, predal výrazne pod cenu za sumu 10 165,75 Eur. Na záver žalobca uviedol, že na podporu a preukázanie svojich tvrdení predložil súdu relevantné dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku a v konaní preukázal prezumovaný úmysel N. L. ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, žalobe vyhovel a zaviazal žalovaných v 1. a 2.rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi trovy konania.
Žalovaní v 1. a 2.rade k podanému odvolaniu žalobcu nepodali písomné vyjadrenie.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) bez nariadenia pojednávania (§ 214 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec správne právne posúdil.
Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 - 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo, ak už bol uspokojený.
Podľa ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo, ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľ aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka a tým i k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce o aký druh právneho úkonu ide. Môže ísť o úkon úplatný alebo bezúplatný, o právny úkon dvojstranný či jednostranný, resp. o úkon, ktorým bol majetok scudzený (napr. kúpna alebo darovacia zmluva). Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov, ako to správne uviedol súd prvého stupňa je, že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovaným) musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený vedel alebo musel vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere je na veriteľovi (žalobcovi). Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že sami o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.
Predpokladom úspešnosti odporovacej žaloby podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je, že dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Skrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také zmenšenie majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo sčasti. Z uvedeného teda vyplýva, že ten kto odporuje musí tvrdiť a dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, t.j. nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.
Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ neuviedol v odvolaní žiadne také argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, žeby jeho dlžník (N. L.) konal pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 23. 02. 2009 uzavretej so žalovanými v 1. a 2.rade s úmyslom ukrátiť svojho veriteľa (žalobcu) a v tomto smere spočívalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno práve na žalobcovi. Súd prvého stupňa tieto svoje závery presvedčivo zdôvodnil a odvolací súd preto v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie jeho rozsudku. Dlžník veriteľa (N. L.) svoj spoluvlastnícky podiel (1/6) k nehnuteľnostiam prevádzal na žalovaných v 1. a 2.rade kúpnou zmluvou zo dňa 23. 02. 2009 z dôvodu existencie dlhu voči Ľudovej banke a. s. s úmyslom dlžobu vyrovnať a tak oddlžiť nehnuteľnosti založené na základe záložnej zmluvy uzavretej s Ľudovou bankou a. s. (č. l. 89 - 90 spisu). Práve na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 23. 02. 2009 Ľudová banka a. s. zriadila záložné právo z dôvodu poskytnutého úveru dlžníkovi N. L. vo výške 1 200 000 Sk (viď zmluva o záložnom práve k nehnuteľnostiam zo dňa 15. 10. 2004; č. l. 154 - 159 spisu). Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23. 02. 2009 žalovaní v 1.a 2.rade ako kupujúci poskytli predávajúcim podielovým spoluvlastníctvom N. L. a jeho matke peňažné plnenie za odpredaj ich spoluvlastníckych podielov, pričom predávajúcemu N. L., ktorého podiel predstavoval 1/6 bola suma 10 788,02 Eur uhradená ako priama platba v Ľudovej banke a zostatok úveru vo výške 28 200 Eur (v uvedenej sume je zahrnutá aj cena predávaného podielu vo výške 1 matky žalovanej v 2.rade) bol následne poukázaný na vyrovnanie dlhu dlžníka N. L. na oddlženie nehnuteľnosti založených na základe záložnej zmluvy (viď pokladničný doklad vystavený Y. bankou, a. s., o zaplatení záväzku 28 500 Eur žalovaným v 2.rade z č. l. 172).
Z vyššie uvedeného je teda nepochybne preukázané, že dlžník veriteľa N. L. predával svoj podiel žalovaným v 1. a 2.rade, ktorí kúpili podiel 1/6-inu v nehnuteľnostiach práve z dôvodu existencie dlžoby s úmyslom dlžobu voči Y. banke a. s. vyrovnať, oddlžiť tak nehnuteľnosti založené na základe záložnej zmluvy a zabrániť predaju tejto nehnuteľnosti (exekúciou, resp. dobrovoľnou dražbou). V danom prípade teda neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady úspešnosti odporovacej žaloby v zmysle ust. § 42a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a teda žaloba o určenie, že kúpna zmluva zo dňa 23. 02. 2009, vklad ktorej bol povolený Správou katastra Prešov pod V 766/2009 zo dňa 24. 02. 2009 je voči žalobcovi právne neúčinná, je nedôvodná. Napokon treba uviesť, že ani skutočnosť, že žalobca má voči dlžníkovi
vymáhateľnú pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie, sama o sebe ešte nedokazuje úmysel dlžníka k odporovaným právnym úkonom ukrátiť žalobcu ako veriteľa.
Odvolacie námietky žalobcu sú preto neopodstatnené a odvolací súd napadnutý rozsudok s osvojením si dôvodov uvedených prvostupňovým súdom ako správny potvrdil postupom podľa ust. § 219 O. s. p..
Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, žalovaným v 1. a 2.rade ako úspešným účastníkom žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.