Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1CoP-2-2014.pdf
PDF · 108.12 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoP/2/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej vo veci navrhovateľky Mgr. S. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. D., Ul. W. č. X, toho času bytom X., Ul. U. č. XX, zastúpenej JUDr. P. M., bytom F., Ul. Q. č. XXXX/XX, proti odporcovi F. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. D., Ul. W. č. X, o určenie výživného na čas po rozvode k mal. X. P., nar. XX.XX.XXXX a mal. F. P., nar. XX.XX.XXXX, zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 6P 33/2012 - 131 z 21.10.2013 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o určení výživného.
V prevyšujúcej časti rozsudok zrušuje a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu - otca maloletých prispievať na výživu maloletých detí, a to na mal. X. sumou 170 Eur a na mal. F. sumou 130 Eur mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky od 03.01.2013 do budúcnosti. Započítal otcovi sumu 1.000 Eur ako splnené výživné za obdobie od 03.01.2013 do 31.10.2013 a zaviazal zaplatiť otca sumu 2.000 Eur ako dlžné výživné, ktoré povolil otcovi splácať v splátkach po 100 Eur mesačne spolu s bežným výživným k rukám matky. V prevyšujúcej časti návrh matky zamietol. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Vychádzal zo zistenia, že matka maloletých dosahuje príjem 530 Eur a má vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom. Otec maloletých pracuje ako živnostník a prevádzkuje práčovňu, pričom on sám na pojednávaní uviedol, že má príjem z uvedenej práčovne vo výške 1.500 až 2.000 Eur mesačne v hrubom, pričom spláca hypotéku, platí si životnú poistku a platí náklady spojené s užívaním domu. Po rozhodnutí odvolacieho súdu však otec uvádzal, že jeho príjem je veľmi nízky, že určitú dobu poberal len nemocenské dávky a v práčovni sa zamestnal až v septembri 2013, kedy dosiahol zárobok vo výške 400 Eur brutto. Otec súdu predložil listinné dôkazy, ktorými sa snažil preukázať, že prevádzka práčovne je veľmi málo zisková. Súd však aj na základe výpovede svedkyne Q. dospel k záveru, že otec dosahuje určite vyšší príjem ako sa snažil zdokladovať, a preto mu určil výživné na staršie dieťa v sume 170 Eur mesačne, na mladšie dieťa v sume 130 Eur mesačne a je toho názoru, že takto určené výživné je primerané odôvodneným potrebám maloletých detí a je primerané zárobkovým možnostiam a schopnostiam oboch rodičov. Takto určené výživné nie je neprimerane vysoké v tom zmysle, že by otec ho nedokázal platiť. Súd započítal otcovi ako dlžné výživné sumu 1.000 Eur, ktorá pozostáva zo sumy, ktorú otec na výživné poukázal matke v mesiacoch apríl až október 2013, čo činí 950 Eur a započítal ako splnené výživné nákup v sume 50 Eur, ako to uvádzal otec. Keďže súd zaviazal otca výživným odo
dňa právoplatnosti rozvodu manželstva, na výživnom mu takto vznikol dlh v sume 2.000 Eur a toto dlžné výživné mu súd povolil splácať v pravidelných mesačných splátkach po 100 Eur mesačne, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Pokiaľ matka maloletých navrhovala, aby súd zaviazal otca výživným v sume 200 Eur na každé dieťa, súd považoval takéto výživné za neprimerane vysoké, a preto v tejto časti návrh zamietol.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie otec maloletých.
Po zrušujúcom rozsudku odvolacieho súdu vyzval súd prvého stupňa otca maloletých na zaslanie daňového priznania za rok 2011, pričom žiaden iný dôkaz nepožadoval. Napriek tomu však otec maloletých predložil viaceré dôkazy, a to kompletnú účtovnú a nadobúdaciu dokumentáciu spoločnosti, výkaz ziskov a strát (na č.l. 106, 107), súvahu (na č.l. 108), prehľad nákladov a výnosov, potvrdenie o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou v mesiacoch 3/2012 až 4/2013, potvrdenie o trvaní práceneschopnosti a doklad o oprave navrhovateľkinho auta v sume 210 Eur.
Okrem predložených dokladov sa k sume spätného výživného otec maloletých vyjadril na pojednávaní 04.10.2013, kde poukázal na to, že matka maloletých žila s otcom maloletých v spoločnej domácnosti asi jeden rok, kedy neplatila žiadne poplatky za bývanie, pričom robili spoločné nákupy deťom a nič im nechýbalo.
Otec maloletých vo svojom vyjadrení z 29.04.2013 vyčíslil nevyhnutné životné výdavky, ktoré musí vynakladať na zabezpečenie aspoň minimálnej životnej úrovne.
Otec maloletých sa venoval aj primeraným výdavkom a opodstatneným nákladom na maloleté deti súvisiacim so stravovaním a zabezpečením dochádzky do školy. So všetkými týmito dôkazmi sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevyporiadal.
Treba zdôrazniť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa a odôvodnenie tohto rozhodnutia je v rozpore s vyššie uvedenými princípmi i s pokynom odvolacieho súdu a naďalej pretrváva nepreskúmateľnosť rozhodnutia tohto súdu.
Súd prvého stupňa odňal otcovi maloletých možnosť konať pred súdom, pretože neodôvodnil, z akých dôvodov neuveril účtovným dokladom predloženým otcom maloletých detí, prečo uveril výpovedi svedkyne Q. a neuveril výpovediam svedkov MUDr. O. a O., nevyporiadal sa so zdravotným stavom odporcu, ktorý mu nedovoľuje venovať sa aktívnemu hraniu hokeja, ktorým sa donedávna živil, nevyporiadal sa s nevyhnutnými životnými výdavkami otca maloletých, s opodstatnenými výdavkami na maloleté deti, s nákladmi matky maloletých na bývanie, ktoré si vytvorila sama, keď sa rozhodla zo spoločného domu odsťahovať, nevyporiadal sa so skutočnosťou, že matka maloletých žila s otcom maloletých po rozvode spoločnej domácnosti a nepodieľala sa na platení úveru a neodôvodnil, prečo otec maloletých je povinný zaplatiť matke maloletých spätné výživné vo výške 2.000 Eur.
Pokiaľ súd zo zistených skutočností dospel k záveru, že otec maloletých je schopný platiť mesačné výživné vo výške 300 Eur, ide o tvrdenia ničím nepodložené a nepreskúmateľné. Situácia je taká, že v predmetnom konaní otec maloletých splnil všetky pokyny a žiadosti zo strany súdu, ako aj zo strany matky maloletých, aby hodnoverne zdokladoval svoj príjem a nemožno súhlasiť s názorom, že neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich zárobkových pomerov.
Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane účastníka je potrebné rešpektovať negatívnu dôkaznú teóriu, teda pravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Podstatou predmetného odvolania nie je neochota otca maloletých poskytnúť deťom finančné prostriedky na primeranú a aj vyššiu životnú úroveň, ale faktická nemožnosť takéhoto plnenia. V skutočnosti je potrebné rozlišovať medzi životnou úrovňou rodiny, v akej sa nachádza počas manželstva a úrovňou, v ktorej sa každý z účastníkov konania nachádza dnes.
Pokiaľ by čisté zisky z vedenia práčovne boli v takej výške, ako uvádza matka maloletých a jej sestra, nepreviedla by jej rodina túto práčovňu na otca maloletých zmluvou o prevode obchodného podielu bezplatne.
Súd sa však rozhodol uveriť tvrdeniam matky maloletých, ktoré bez predloženia akýchkoľvek dôkazov záväzne prevzal do svojho rozhodnutia, hoci súdny spis obsahuje množstvo dôkazov preukazujúcich z jej strany zavádzanie súdu. Pokiaľ matka maloletých uvádza, že je platové pomery nedosahujú ani sumu 500 Eur mesačne, treba vziať do úvahy, že v konaní je zastúpená advokátkou, čo si vyžaduje značné náklady.
Výrok o dlžnom výživnom je nepreskúmateľný, pokiaľ súd bez bližšieho zdôvodnenia uznal sumu 1.000 Eur ako zaplatené výživné. V skutočnosti otec maloletých prispieval sumou 100 Eur mesačne do rúk matky maloletých, okrem zabezpečovania ďalších potrieb v čase, keď účastníci žili v spoločnej domácnosti.
V čase rozhodovania mal súd preukázané, že otec maloletých dosahuje zárobok vo výške 400 Eur mesačne a iný príjem z uvedenej spoločnosti nemá. Je zrejmé, že súdom priznaná výška výživného presahuje reálne možnosti a schopnosti otca maloletých.
Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, akú výšku príjmu ustálil súd ako východiskovú sumu, z ktorej vypočítal výživné pre maloleté deti, ako dospel k záveru, že postačuje návrh matky maloletých znížil o sumu 100 Eur z jej pôvodného návrhu, ako sa vyporiadal s namietanými skutočnosťami, že matka maloletých a maloleté deti bývali rok s otcom maloletých v spoločnej domácnosti, ako bolo možné ustáliť nevyhnutné náklady na výživu maloletých detí a odôvodnené nevyhnutné osobné náklady otca maloletých, ako dospel k povinnosti otca maloletých zaplatiť spätné výživné a prečo súd nepožadoval ďalšie dôkazy na zistenie zárobkových pomerov otca maloletých. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a zaviazal otca maloletých platiť výživné vo výške 75 Eur na každé z maloletých detí.
Matka maloletých vo vyjadrení k odvolaniu otca poukázala na to, že tento síce doložil všetky účtovné a daňové doklady, avšak tieto nedokazujú reálne príjmy a výdavky, ktoré dosahoval v predmetnej práčovni. V spoločnej domácnosti s otcom maloletých žila do mája 2013, v predmetnej práčovni pracovala a možno konštatovať, že čistý príjem otca maloletých dosahoval sumu 2.500 až 3.000 Eur. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne Q., táto je objektívna a vychádza zo samotných údajov, ktoré jej poskytol otec maloletých, a to vrátane okolností týkajúcich sa chodu predmetnej firmy. Naopak svedecká výpoveď MUDr. O. sa však nezakladá na pravde. Predmetná práčovňa je prevádzkou, ktorá zamestnáva dve pracovné sily a samotný otec maloletých tam pracuje na plný úväzok.
Dlžné výživné, tak ako ho určil súd prvého stupňa, treba považovať za správne, nakoľko otec maloletých neprispieval na výživu maloletých detí ničím, neplatil výživné určené prvým rozsudkom súdu prvého stupňa, a preto je výška dlžného výživného ustálená správne. Na základe toho navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Opatrovník maloletých navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie otca maloletých je len čiastočne dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu umožňujúcom záver, že jeho rozhodnutie v otázke určenia výživného je potrebné považovať za vecne správne.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine, rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnenie údajov chránených podľa osobitného predpisu a zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje 20-násobok sumy životného minima.
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že otec maloletých je súkromným podnikateľom zaoberajúcim sa prevádzkou práčovne, zamestnáva dve pracovné sily a je pravdou, že už v predchádzajúcich štádiách konania pripustil, že jeho príjem z predmetnej práčovne dosahuje sumu do 2.000 Eur mesačne. Totiž na pojednávaní na súde prvého stupňa 20.09.2012 (č.l. 42 spisu) otec maloletých deklaroval svoj príjem v rozmedzí od 1.500 do 2.000 Eur mesačne brutto.
V následnom konaní, po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom boli do spisu založené ďalšie dôkazy týkajúce sa najmä daňovej povinnosti otca maloletých a taktiež aj doklady o príjmoch a výnosoch z jeho podnikateľskej činnosti.
Z týchto dokladov vyplývajú značné výnosy, ktoré dosahuje otec maloletých vo svojej podnikateľskej činnosti s tým, že za rok 2012 to bola suma 25.897,44 Eur, za rok 2011 suma 9.512,62 Eur a za rok 2010 suma 9.155,67 Eur, pričom tieto okolnosti naznačujú stúpajúci trend a dobré podnikateľské výsledky firmy riadenej otcom maloletých a podporne tieto dobré výsledky potvrdzujú aj ďalšie doklady pripojené k spisu a oboznámené na súde prvého stupňa dokumentujúce majetok vzťahujúci sa na firmu otca maloletých s tým, že k 30.06.2013 predstavovala táto hodnota 20.223 Eur.
Nemožno spochybniť, že podnikanie v našom štáte nie je jednoduchá záležitosť a že na výnosy sa viažu aj náklady, avšak daňové priznania, s ktorými sa súd prvého stupňa oboznámil, nepochybne preukazujú výrazné príjmy na strane otca maloletých detí, pričom na tieto okolnosti nie je možné neprihliadať pri určení výživného, aj keď opätovne je potrebné zdôrazniť, že výdavky spojené s podnikaním sú nepochybné. Je však právom podnikateľa - majiteľa obchodného podielu v obchodnej spoločnosti používať finančné prostriedky získané z titulu výnosov v obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom, aj pre osobnú potrebu a z toho je potom možné pri takomto objeme obratu finančných prostriedkov vo firme zabezpečiť aj výživné vo vzťahu k maloletým deťom, tak ako to konštatuje súd prvého stupňa
predovšetkým so zreteľom na to, že Zákon o rodine jednoznačne zakotvuje prednosť výživného pred ostatnými výdavkami rodičov.
Na základe toho je možné uzavrieť, že majetkové pomery otca maloletých ako podnikateľa sú priaznivé a umožňujú platenie výživného vo výške, ako to zvolil súd prvého stupňa.
Pokiaľ ide o zisťovanie príjmových pomerov matky maloletých, toto nie je v súčasnom štádiu konania tak podstatné a právne významné ako zistenie majetkových pomerov na strane otca maloletých, pretože matka si plní svoju vyživovaciu povinnosť predovšetkým osobnou starostlivosťou a to vzhľadom na vek oboch maloletých detí, u ktorých je potrebné konštatovať, že ide o deti, ktoré takúto starostlivosť vyžadujú a najmä u mal. F. ide o dieťa v pomerne útlom veku.
To znamená, že súd prvého stupňa v zásade správne zistil adekvátnosť príjmových pomerov otca maloletých ako súkromného podnikateľa vo vzťahu k stanovenému výživnému a nepochybil pri určení tejto výšky.
Pokiaľ ide o zistenie konkrétnych potrieb maloletých detí, samotný otec maloletých konštatuje výdavky na mal. X. vo výške 72 Eur mesačne a na mal. F. vo výške 139,70 Eur mesačne, pričom tieto výdavky sa vzťahujú na pobyt dieťaťa v škole a na zabezpečenie pomôcok v súvislosti so vzdelávaním. Je však nepochybné, že maloleté deti majú aj ďalšie výdavky týkajúce sa stravovania v mimoškolskom čase, výdavky týkajúce sa primeraného oblečenia, obutia, zabezpečenia adekvátnej zdravotnej starostlivosti, zabezpečenia voľno-časových aktivít a ďalšej starostlivosti aj počas školských prázdnin, v čase keď budú deti pri svojej matke.
V tejto súvislosti vyčíslila matka maloletých náklady na mal. X. vo výške 244 Eur mesačne a na mal. F. vo výške 174 Eur mesačne, ktoré sa špecificky vzťahujú na potreby týchto jednotlivých maloletých detí a ďalšie spoločné náklady týkajúce sa bývania, internetu, telefónu, hygienických prostriedkov a podobne na sumu 566 Eur mesačne.
Je pochopiteľné, že z takto rozsiahlo špecifikovaných výdavkov nie je možné vychádzať v celosti, tak ako to stanovila matka, ale je potrebné zvoliť rozumnú výšku výživného, ktorá nemôže byť do detailu odôvodnená presným matematickým výpočtom vo vzťahu ku každému z maloletých detí, ale musí sa opierať len o základné východiská, ktorými sú pochopiteľne príjmové pomery otca maloletých a odôvodnené potreby maloletých detí.
V tomto kontexte je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa zvolil rozumnú výšku výživného, zodpovedajúcu aj diferenciácii vo vzťahu k veku maloletých detí, pokiaľ sa priklonil k sume 170 Eur mesačne pre mal. X. a k sume 130 Eur mesačne pre mal. F.. Takáto suma výživného bude postačovať pre zabezpečenie základných potrieb maloletých detí, teda najmä v podobe stravovania, primeraného ošatenia, obutia, ako aj na zabezpečenie ďalších potrieb, ktoré sa týkajú predovšetkým vzdelávania detí, mimoškolskej činnosti, voľno-časových aktivít a primeranej zdravotnej a hygienickej starostlivosti.
Pokiaľ ide o náklady otca, ktoré špecifikoval vo svojom odvolaní na sumu 717,60 Eur mesačne, už samotná táto okolnosť svedčí o tom, že príjmy otca maloletých sú vyššie ako deklarovaná suma 400 Eur mesačne brutto, pričom ako vyššie bolo naznačené, nie je možné opomenúť veľmi priaznivé výnosy, ktoré firma otca maloletých dosahuje. Práve v tejto súvislosti nie je dôvod neveriť aj výpovede svedkyne Q., ktorá bola vypočutá počas konania na súde prvého stupňa a o výpoveď ktorej sa súd prvého stupňa oprel.
K odvolacím námietkam otca maloletých je potrebné poukázať na to, že súd prvého stupňa poukázal na príjmy otca a na okolnosť, že tento samotný pripustil príjmy vo výške do 2.000 Eur mesačne a oprel sa aj o daňové a ďalšie doklady pripojené k spisu, úvahy o znížení výživného oproti pôvodnému návrhu nie
sú bližšie v odôvodnení rozhodnutia špecifikované, avšak ide o okolnosť, ktorá je pre otca maloletých z pohľadu odvolacieho konania priaznivá a už odvolací súd v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia naznačil, že nie je možné vychádzať zo všetkých špecifikovaných výdavkov matky maloletých, ako táto prezentovala tieto výdavky v štádiu konania na súde prvého stupňa a následne vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca maloletých.
V závislosti od toho je potrebné konštatovať, že určenie výživného vo výške ako to urobil súd prvého stupňa, teda v sume 170 Eur mesačne pre mal. X. a v sume 130 Eur mesačne pre mal. F., zodpovedá zárobkovým a majetkovým možnostiam otca maloletých a korešponduje aj s odôvodnenými potrebami maloletých detí v danom veku.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozsudok v tejto časti ako vecne správny potvrdil.
Je potrebné akceptovať výhrady otca maloletých uvedené v jeho odvolaní, ktoré sa týkajú ustálenia dlžného výživného, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa je v tomto smere nepreskúmateľné a rozhodnutie sa nevyporiadalo so všetkými okolnosťami právne významnými pre náležité ustálenie dlžného výživného.
Predovšetkým je potrebné brať do úvahy, že otec maloletých poukazoval na to, že účastníci aj po rozvode manželstva žili v spoločnej domácnosti, kde sa otec maloletých podieľal na výdavkoch pre maloleté deti a súd prvého stupňa skutočne neodôvodnil náležite výšku dlžného výživného a nezvolil ani jej správnu štruktúru z pohľadu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.
Predovšetkým nie je nutné vo výroku rozsudku uvádzať, akú sumu započítal súd prvého stupňa otcovi maloletých detí na dlžné výživné, pretože ide o okolnosť, s ktorou by sa mal súd prvého stupňa podrobne vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia a uviesť, akú sumu zaplatených čiastok zohľadnil pri celkovom ustálení dlhu na výživnom a zároveň by dlžné výživné malo byť určené špecificky vo vzťahu ku každému z maloletých detí osobitne, práve so zreteľom na nutnosť vykonateľnosti takéhoto súdneho rozhodnutia a teda pri úprave výživného pre dve maloleté deti, nemôže byť vo výroku rozsudku uvedená jednotná suma. Podobne, ak súd prvého stupňa tvrdí, že výška dlžného výživného dosiahla sumu 2.000 Eur, musí svoje rozhodnutie v tomto smere náležite odôvodniť, čo sa v danom prípade nestalo.
Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia je potrebné vždy hodnotiť ako odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom (ako to naznačuje aj otec maloletých vo svojom odvolaní), čo je zároveň dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Preto vo výroku o dlžnom výživnom odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa predovšetkým náležite zistiť všetky právne významné a skutkové okolnosti týkajúce sa zaplatenia výživného, teda plnenia si vyživovacej povinnosti zo strany otca maloletých, vyhodnotiť čas, po ktorý účastníci žili v spoločnej domácnosti aj po rozvode manželstva a zistiť, či skutočne došlo k plneniu si vyživovacej povinnosti zo strany otca maloletých, alebo či v skutočnosti išlo len o tak konfliktný charakter spolužitia, ako to popísala matka maloletých vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca maloletých. V závislosti od toho bude možné ustáliť výšku dlžného výživného, ktorá však musí byť stanovená v zmysle vyššie uvedeného diferencovane vo vzťahu ku každému z maloletých detí.
Až po takto vykonanom dokazovaní a právnych úvahách bude možné vo veci zákonne rozhodnúť v otázke dlžného výživného.
Pokiaľ ide o výrok rozsudku súdu prvého stupňa týkajúci sa zamietnutia návrhu v prevyšujúcej časti, tento výrok bol taktiež odvolacím súdom zrušený, nakoľko ide o výrok nadbytočný, pretože ak súd prvého stupňa je toho názoru, že je potrebné stanoviť výživné v nižšej výške, než je požadované matkou maloletých detí v návrhu, pričom sa súd prvého stupňa stotožňuje s obdobím, za ktoré výživné by malo byť poskytované (v danom prípade za obdobie na čas po rozvode), nie je potrebné zamietať návrh v prevyšujúcej časti, nakoľko výživné je dané úvahou súdu vychádzajúcou zo zistených skutočností, avšak návrhom v tomto smere nie je súd prvého stupňa viazaný, a preto nie je potrebné uvádzať výrok o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti.
V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.