Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BR-6C/329/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno, samosudcom JUDr. B. H., v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Gr? sslingova 4, Bratislava, proti žalovanému T. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Žalobca sa v tejto veci domáhal tohto, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 175,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 497,88 Eur, prípadne medzitímnym rozsudkom rozhodnúť tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu P., ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote. Pohľadávka žalobcu mala vzniknúť zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX voči dlžníkovi I. Y., nar. XX.XX.XXXX.

Žalobca podanú žalobu odôvodňoval tak, že v pozícii oprávneného navrhol vykonanie exekúcie pred zvoleným súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere. Následne podal v súlade s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku návrh na zmenu exekútora, o ktorom mal súd rozhodnúť v zákonnej lehote 30 dní. Do uvedenej lehoty súd nerozhodol a dostal sa do omeškania so splnením si zákonnej povinnosti.

V predmetnom prípade podľa tvrdenia žalobcu neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpi až po veľmi dlhej dobe. Súd najmä nevykonával žiadne také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, ktorej sa žalobca v predmetnej veci nachádzal, čím porušil základné práva žalobcu zaručené v SR.

Následne žalobcovi vznikla majetková aj nemajetková ujma. Majetková ujma predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s činnosťou žalobcu, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelení poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, celkovo v sume 175,- Eur, ktorá pozostáva zo sumy 70,- Eur vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- Eur, ktorá predstavuje náklady na udržiavanie a správu informačného systému, ďalej zo sumy 50,- Eur na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Majetková škoda žalobcovi vznikla aj vo výške vymáhanej istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o úvere, pričom zo strany exekučného súdu nemôže byť akceptovaný návrh na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva.

Druhým uplatneným nárokom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, tj. že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, prípadne k insolvencii povinného. Žalobca sa najmä pre oneskorené rozhodovanie exekučného súdu dostal do rizika, že povinný zanikne, že sa zmarí účel konania pre stratu kontaktu s povinným alebo že povinný bude insolventný. Náhrada nemajetkovej ujmy má byť teda vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Žalobca zdôraznil, že neexistuje akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu, a možno konštatovať úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na stane jeho majiteľov. Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Výšku nemajetkovej ujmy vyčísľoval žalobca podľa dvoch rôznych kritérií. Podľa prvého potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, z ktorých vyplýva najmä právo žalobcu na včas a kvalitne poskytnutú súdnu ochranu, v súlade s ktorým má byť vykonávaný aj výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov. Pri určovaní primeranej sumy ako náhrady za nemajetkovú ujmu žalobca vychádzal z doteraz judikovaných súm, ktoré boli priznané sťažovateľom nálezmi Ústavného súdu SR pri konštatovaných prieťahoch za určité obdobie, resp. trvanie týchto prieťahov. Primeranou sumou podľa názoru žalobcu je v tomto prípade za každý rok omeškania približne 660,- Eur za rok, resp. 55,- Eur za mesiac (žalobca zároveň uviedol rad rozhodnutí ÚS SR, z ktorých pri úvahe a vyčíslení vychádzal). Náhrada v tomto prípade je vo výške 497,88 Eur, za nečinnosť súdu počas 273 dní.

Žalovaná Slovenská republika v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR sa napokon k žalobe nevyjadrila.

Súd v prvom rade konštatoval, že žalobca dostatočne právne nezdôvodnil vznik nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy, z obsahu žaloby je však zrejmé, že ide o nárok, ktorý mal vzniknúť ako zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdom pri výkone jeho právomocí, v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okrem iného tomu zodpovedá aj argumentácia žalobcu ohľadne uplatnenia nárokov na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie v zmysle uvedeného zákona.

V zmysle zodpovednosť štátu voči poškodenému subjektu môže nastať buď na základe nezákonného rozhodnutia, na základe nezákonného zatknutia, zadržania alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom.

Žalobca vo svojej žalobe nekonkretizuje, či exekučné súdy pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie vydali nezákonné rozhodnutie alebo zvolili nesprávny úradný postup, pričom pre oba prípady, ktoré ako možnosti prichádzajú do úvahy v rámci exekučného konania, platia v otázke vzniku zodpovednosti štátu v citovanom zákone odlišné pravidlá. Zákon výslovne stanovuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Nárok na náhradu škody možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda pôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu ( ).

Štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup zákon považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 9 uvedeného zákona).

Bolo možné konštatovať, že žalobca si celkom zjavne uplatnil náhradu škody aj náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle , a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu (zbytočné prieťahy, nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote) exekučného súdu v exekučnom konaní, kde žalobca vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoju pohľadávku voči svojmu dlžníkovi z uzavretej úverovej zmluvy. Výška škody aj výška nemajetkovej ujmy je zo strany žalobcu vyčísľovaná ako dôsledok toho, že exekučný súd nedodržal zákonom stanovenú 30. dňovú lehotu, v ktorej je potrebné rozhodnúť o zmene súdneho exekútora.

Po preskúmaní dôvodov a argumentácie, uvedenej v žalobnom návrhu, súd konštatoval, že nie je možné žalobe vyhovieť, a to už prima facie, bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet vo vzťahu k žalobcovi a jeho podnikateľskej činnosti.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že vzniknutá majetková ujma spočíva v účelne vynaložených nákladoch spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. V prípade tejto exekučnej veci vyčíslil žalobca náklady na 70,- Eur, ktoré boli vynaložené prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, ďalej na 40,- Eur za udržiavanie a správu informačného systému, na 50,- Eur ako náklady na komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a napokon na 15,- Eur za administratívne spracovanie textov urgencií voči exekučnému súdu a publikačné výdaje spojené s ich vyhotovovaním, ako aj za poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde.

Nemajetkovú ujmu žalobca zdôvodnil svojimi legitímnymi očakávaniami, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Podľa žalobcu, keďže súd takto nepostupoval, vyvolal riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s povinným, a napokon riziko insolvencie povinného. Vzniknutú situáciu nie je možné reštituovať a napraviť, čo u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u majiteľov žalobcu vyvolalo pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ovplyvnené boli jeho ďalšie podnikateľské postupy, vznikla neistota v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu aj jeho majiteľov.

Za adekvátnu náhradu považoval žalobca sumu, ktorá zodpovedá dĺžke času jednotlivých exekučných konaní a dobe zbytočných prieťahov súdu, pričom za každý mesiac omeškania je primeranou náhrada vo výške 55 Eur, resp. za rok náhrada vo výške 660 Eur. Pri výpočte vychádzal žalobca z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ako je to uvedené vyššie.

K tvrdenej materiálnej ujme súd zhodnotil, že žalobca vyčíslením a charakteristikou účelne vynaložených nákladov mienil vznik skutočnej škody, tj. ujmy v dôsledku zmenšenia jeho majetku, v zmysle . Problematickými v tomto prípade sú dva aspekty tvrdení žalobcu. Prvým je vyčíslenie nákladov vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci, druhým potom príčinná súvislosť ich vzniku. Pri nákladoch žalobcu celkom zrejme nejde o ich presné vyčíslenie, zodpovedajúce skutočnosti v zmysle kauzálnej väzby na tvrdené prieťahy v konkrétnom exekučnom konaní, ale len paušalizovaná suma, vyčíslená neznámym spôsobom, z neznámych východiskových hodnôt, bez ohľadu na to, či pri uplatňovaní konkrétneho nároku v exekučnom konaní došlo k prieťahom v určitom časovom rozsahu, s určitým počtom potrebných podaní na súd, reakcií na výzvy alebo rozhodnutia súdu a teda s potrebou konkrétneho množstva a rozsahu administratívnych prác, úkonov, výdajov na poštovné a pod. Napríklad takzvané udržiavanie a správa informačného systému, ohodnotené k jednej exekučnej veci sumou 40 Eur je zrejmou paušalizáciou, ale aj právnym nezmyslom vo vzťahu k atribútom zodpovednosti za škodu v zmysle občianskoprávnych predpisov (protiprávne konanie, škoda, priama príčinná súvislosť). Súd nemôže prijať argumentáciu žalobcu v tomto zmysle, tj. že by náklady, ktoré vyčíslil, boli priamo spôsobené konaním alebo nekonaním exekučného súdu. Medzi vznikom tých nákladov, ktoré žalobca uviedol a konaním resp. nekonaním súdu nie je žiadna priama súvislosť, ktorú by žalobca vysvetlil a právne zdôvodnil. V tomto ohľade zdôvodnenie aj spôsob výpočtu majetkovej škody žalobcu v zmysle žaloby je neprípustné a nemožno mu vyhovieť.

Pri nemajetkovej ujme súd znovu musí poukázať na neprípustnú paušalizáciu náhrady, ktorá vychádza z rozhodovacej praxe nášho ústavného súdu, tento nedostatok by však mohol byť v konaní konvalidovaný, ak by dokazovaním mohol súd dospieť k možnosti konkretizácie následkov vo vzťahu ku konkrétnemu exekučnému konaniu a pochybeniam súdu. Výška náhrady totiž vždy spočíva v úvahe súdu, vychádza zo subjektívnych poznatkov, zhodnocovania jednotlivých okolností atď., presná suma náhrady sa nedá vypočítať exaktným spôsobom a s konečnou platnosťou ju môže určiť až súd. Závažnejším pochybením sú však tvrdenia žalobcu o legitímnych očakávaniach a zmarených podnikateľských plánoch a aktivitách, frustrácii, úzkosti a pocitu nespravodlivosti. Súd musí pri tomto nároku v zmysle zohľadňovať osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a napokon závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Notorietou je už v súčasnosti osoba žalobcu aj jeho obchodné praktiky vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorým poskytoval úvery. Nespočetne krát došlo pri ich skúmaní súdom alebo orgánmi Európskej únie (komisia, ESĽP) ku konštatovaniu rôznych zákonu odporujúcich postupov, ktorými žalobca vyvolal (a to zámerne) stav nerovnováhy v právach účastníkov úverových zmlúv, vždy v neprospech spotrebiteľov. Obsahom úverovej zmluvy, ale najmä všeobecnými podmienkami poskytovania úveru, ktoré žalobca klientom predkladal a ktoré boli vopred zostavenými formulárovými zmluvami a zmluvnými podmienkami, stanovoval neprimeranú odplatu za úver, neprimerane vysoké sankcie za porušenie podmienok splácania, nevýhodné podmienky pri predčasnom splatení úveru atď. V neposlednom rade klientom zásadným spôsobom sťažil uplatnenie ich spotrebiteľských práv a rozhodovanie sporov presunul na rozhodcovské súdy (bez možnosti odmietnuť takúto zmluvnú podmienku spotrebiteľom), ktoré sa aj pri skúmaní Európskej komisie javili ako predpojaté a neuplatňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.

Posledne uvedený aspekt sa odrazil na počte rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli ako exekučný titul predložené s návrhom na vykonanie exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora na súdy, a to v enormnom počte. Nepochybne to malo potom vplyv na lehoty, v ktorých exekučné súdy rozhodovali o žiadostiach na udelenie poverenia, ale aj o ďalších návrhoch, napr. na zmenu súdneho exekútora.

Nie je súdu celkom zrejmé, aké mal žalobca očakávania vo vzťahu k predmetným exekučným konaniam, keď legitímnymi by boli vo vzťahu k rýchlemu a zároveň správnemu postupu súdu len v prípade, že by z jeho strany nedochádzalo k zneužívaniu práva, namiesto férovej spotrebiteľskej politiky, tj. primeraných úrokových sadzieb, primeraných sankcií, umožnenia odmietnuť ponúkané rozhodcovské konanie, prípadne výber takého rozhodcovského súdu, ktorý je oboznámený so spotrebiteľským právom a aj ho uplatňuje (tj. nepôsobí len ako obchodný partner poskytovateľa úveru). Skutočnosť bola taká, že v dôsledku množiacich sa nekalých podnikateľských praktík rôznych subjektov, poskytujúcich úvery, štátne orgány, vrátane súdov, takmer na každej mocenskej úrovni museli (a stále musia) vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Ak takéto subjekty zahltili súdy svojimi podaniami a uplatnili si svoje práva, vyplývajúce aj z horeuvedených nekalých praktík, potom ich reálne očakávania museli obsahovať aj vedomie rizík, ktoré z toho vyplývajú.

Podobné je možné konštatovať aj k pocitom frustrácie, úzkosti a pocitu nespravodlivosti žalobcu, resp. jeho štatutárov či majiteľov vo vzťahu k postupu exekučného súdu. Súd uznáva, že frustrovane sa môže cítiť aj ten podnikateľ, ktorý nekonal férovo, ale rozhodne to nemôže byť pripisované na vrub jeho spotrebiteľa alebo štátu.

Súd, vychádzajúc zo zásady, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, neuznal žalobcove argumenty a uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za nedôvodný.

Z dôvodu hospodárnosti konania súd neskúmal ďalšie okolnosti, tvrdené navrhovateľom ani nevykonával ďalšie dokazovanie vo veci. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodoval podľa , v spore úspešná žalovaná si vo svojom písomnom vyjadrení síce uplatnila náhradu trov konania, avšak tieto bližšie nevyčíslila a zo súdneho spisu ani žiadne vzniknuté trovy nevyplývajú. Preto súd rozhodol tak, že žalovanej sa táto náhrada nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e m o ž n é podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedených v , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, alebo že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.