Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16CoPr-9-2013.pdf
PDF · 80.09 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoPr/9/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Ivice Hanuskovej v právnej veci navrhovateľky A. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., K. XX, zastúpenej V. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., K. XX, proti odporcovi POĽANA - vlnárske závody, s. r. o., so sídlom Lučenec, Gemerská cesta 1, IČO: 36 036 048, zastúpenému JUDr. Jánom Miadokom, nar. 16. 05. 1953, Banská Bystrica, Nám. SNP 2, o zaplatenie 1.944,40 EUR, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č. k. 13 Cpr/1/2012 - 121 zo dňa 06. 12. 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozhodnutím uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 627,66 EUR spolu s 9 % úrokom z omeškania od 26. 04. 2012 až do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V posudzovanej veci navrhovateľka uplatnila nároky a to nevyplatenú mzdu a stravné. U odporcu ukončila pracovný pomer ku dňu 14. 03. 2012 dohodou z dôvodu organizačných zmien. Odporca bol v omeškaní s výplatou mzdy za mesiac marec a odstupného za dva mesiace vo výške 732,23 EUR. Na úhradu mzdy sa domáhala zaplatenia sumy 732,23 EUR s 9% úrokom z omeškania ročne. V tejto časti návrhu odporca pohľadávku navrhovateľke uznal a 24. 05. 2012 (po začatí konania) jej uhradil sumu 332,23 EUR. Po otvorení prvého pojednávania navrhovateľka čiastočne zobrala návrh späť a so súhlasom odporcu. Súd vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom č. k. 13Cpr/1/2012 - 64 zo dňa 28. 06. 2012, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 400,- EUR s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 732,23 EUR od 26. 04. 2012 do 24. 05. 2012 a zo sumy 400,- EUR od 25. 05. 2012 do zaplatenia a zároveň konanie v časti o zaplatenie 332,23 EUR zastavil.
Z obsahu prešetrenia podnetu vyplývalo, že Inšpektorát práce Banská Bystrica zistil porušenie povinnosti odporcu, ktorý navrhovateľke neposkytoval spravovacie lístky za obdobie od júna 2010, ďalej za celý rok 2011 až do marca 2012. Navrhovateľka vyčíslila celkovú sumu za neposkytované stravné lístky na 1.544,40 EUR, z toho za rok 2010 suma 484,20 EUR, 2011 suma 896,80 EUR a 2012 suma 163,40 EUR.
Okresný súd zistil, že navrhovateľka uzatvorila s odporcom ako zamestnávateľom dňa 01. 10. 2008 pracovnú zmluvu s dňom nástupu do práce od 01. 10. 2008 na dobu neurčitú. Podľa bodu 5 pracovnej zmluvy bola dohodnutá mzda 48,10 Sk/hod. a výplatný termín k 25. dňu v mesiaci. Pracovný pomer zanikol ku dňu 14. 03. 2012. K nároku, ktorým sa navrhovateľka domáhala náhrady nákladov na stravu okresný súd uviedol, že odporca ako zamestnávateľ nezabezpečoval navrhovateľke stravovanie od júna 2010 do marca 2012. Splnomocnený zástupca navrhovateľky na pojednávaní 06. 12. 2012 vzal návrh na
začatie konania v časti o zaplatenie sumy 916,74 EUR s príslušenstvom späť a žiadal vyhovieť návrhu v časti o zaplatenie sumy 627,66 EUR. Okresný súd konanie o zaplatenie 916,74 EUR zastavil uznesením č. k. 13Cpr/1/2012 - 150 z 05. 11. 2013, právoplatným 25. 11. 2013. Po čiastočnom späťvzatí návrhu navrhovateľka žiadala za nezabezpečené stravovanie peňažnú náhradu v sume 627,66 EUR, ktorá bola nižšia ako suma 638,45 EUR, vypočítaná súdnym znalcom Ing. I. Miklošom v znaleckom posudku č. 4/2012 (č. l. 111 súdneho spisu). Súd v tejto časti návrhu nemohol prekročiť žalobný návrh. Znalecké dokazovanie bolo nariadené aj na základe námietky odporcu, ktorý považoval vyčíslenie uplatnené navrhovateľkou za nepreskúmateľné a žiadal návrh v tejto časti zamietnuť. Súdny znalec uviedol, že stanovenie minimálneho príspevku sa odvíja od konkrétnej ceny jedla v konkrétnom čase a dodatočné stanovenie príspevku je problematické. V praxi sa používa maximálny príspevok v prípade, ak sa má poskytnúť až po uplynutí doby za ktorú patril. Podľa bodu 5 pracovnej zmluvy bol výplatný termín k 25. dňu v mesiaci. Mzda, odstupné a príspevok na stravovanie za mesiac marec mali byť vyplatené najneskôr do 25. 04. 2012, preto od 26. 04. 2012 bol odporca v omeškaní s plnením. Z toho dôvodu okresný súd priznal navrhovateľke aj v tejto časti úrok z omeškania podľa návrhu. Pokiaľ odporca namietal premlčanie práva na vyplatenie náhrady za stravné, pretože stravné lístky bolo potrebné spotrebovať v príslušnom kalendárnom roku, okresný súd uviedol, že odporca neposkytol stravné lístky ani stravovanie nezabezpečoval. Premlčacia lehota začala plynúť za každý mesiac osobitne. Za mesiac jún 2010 dňom splatnosti výplaty 26. 07. 2010. Žaloba bola podaná na súde 29. 04. 2012, v trojročnej premlčacej lehote.
Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol § 43 ods. 1, 2, § 152 ods. 1 až 6 zák. č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, § 5 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách ako aj opatrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny č. 110/2009 a č. 533/2010. Priznaný úrok z omeškania odôvodnil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce.
Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Odporca vo včas podanom odvolaní zo dňa 23. 01. 2013 uviedol, že navrhovateľka pracovala u odporcu s vedomím, že odporca jej neposkytoval od júna 2010 príspevok na stravovanie. Navrhovateľka, ktorá u odporcu pracovala do marca 2012, sa nedomáhala stravných lístkov, hoci aj z toho dôvodu mohla hocikedy skončiť pracovný pomer. Neposkytnutie finančného príspevku na stravovanie odporca nepovažoval za peňažná dlh voči navrhovateľke. Nešlo o mzdu, ale o určitú sociálnu výhodu pre zamestnancov. Na pracovný vzťah nemožno použiť trojročnú premlčaciu lehotu a za neposkytnutie príspevku prislúchala premlčacia doba jeden mesiac, podobne, ako pri škode spôsobenej zamestnávateľovi zamestnancom. Navrhol žalobe v tejto časti nevyhovieť.
Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odporca jej bol povinný zabezpečovať stravovanie. Od zamestnávateľa sa domáhala iba základného práva, ktoré priznáva zákon a poukázala na § 152 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce. Odporca nezabezpečoval stravovanie, preto bol povinný poskytnúť stravné lístky. Navrhovateľka si uplatnila právo v trojročnej premlčacej lehote. Navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v rozsahu podaného odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 OSP napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne.
Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.
Podľa § 152 ods. 1, veta prvá a druhá Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny.
Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.
Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55% ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.
Podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v sume uvedenej v odseku 3, len ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa odseku 2, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.
V posudzovanej veci odporca podal odvolanie proti rozsudku, ktorým okresný súd rozhodol o nároku navrhovateľky na poskytnutie finančného príspevku na stravovanie podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce. Vzhľadom na to, že odporca bol v omeškaní s peňažným plnením, okresný súd priznal navrhovateľke úrok z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka, pretože na uvedený postup odkazuje § 1 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie vecne správne, lebo vychádzal z vykonaného dokazovania, ktorým správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, aké skutočnosti mal preukázané, ako ich hodnotil z hľadiska právneho posúdenia a akými úvahami sa pri vydaní rozhodnutia riadil. Tvrdenie odporcu, že navrhovateľka mala uplatniť nárok v premlčacej dobe jeden mesiac nemá oporu v právnej úprave. Tvrdenie, že navrhovateľka mohla hocikedy skončiť pracovný pomer nevylučuje to, že navrhovateľka uplatnila žalobný nárok dôvodne. Odporca správnosť znaleckého dokazovania, ostatných dôkazov, ani správnosť záverov, ktoré z dokazovania okresný súd vyvodil, ničím nespochybnil, preto odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil a v ďalšom len odkazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí okresného súdu (§ 219 ods. 2 OSP).
Rozhodnutie senátu o odvolaní odporcu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.