Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9CoP-77-2013.pdf
PDF · 107.7 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/77/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a sudkýň JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľky: S. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., Q. XX/XX, zastúpená JUDr. Martinom Jánskym, advokátom so sídlom v Nitre, Štúrova 13, proti odporcovi: F. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., P. XX, zastúpený Mgr. Martinom Hurtajom, advokátom so sídlom v Nitre, Štefánikova 15, o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 16. októbra 2013 č. k. 11P/166/2012-194, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala, aby súd zaviazal odporcu prispievať na jej výživu ako rozvedenej manželky sumou 500 eur mesačne, zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o týchto bude rozhodnuté do 30-tich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 72 ods. 1, 2, 3 a § 73 Zákona o rodine. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zákonné podmienky pre priznanie nároku, ktorý svojím návrhom uplatnila navrhovateľka, nie sú splnené. Podľa názoru súdu prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyplynul stav, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť, pričom zákon priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela odvodzuje od neschopnosti manžela, ktorý si takýto príspevok nárokuje, živiť sa sám. Pritom nie je rozhodujúci len aktuálny príjem navrhovateľky, ktorá od 01. 01. 2013 ako uchádzačka o zamestnanie poberá dávku v hmotnej núdzi 118,30 eur pre posúdenie jej schopnosti živiť sa sama. Na strane navrhovateľky súd prvého stupňa zistil stav, že táto má dosiahnuté vzdelanie na gymnáziu spolu s nadstavbovým štúdiom, doteraz prešla viacerými zamestnaniami, kde uplatnila svoju kvalifikáciu a bola pracovne zaradená. Naposledy u zamestnávateľa EDYMAX HOLDING, a. s., ktorý pracovný pomer mala uzatvorený na dobu určitú, pričom ho skončila dohodou o dva mesiace skôr podľa § 60 Zákonníka práce. U tohto zamestnávateľa bola schopná dosahovať príjem vo výške v priemere 297,60 eur mesačne v čistom. Tento pracovný pomer skočila navrhovateľka skôr ako bol zmluvne dohodnutý. V konaní nijako nepotvrdila, že sa tak stalo z príčin objektívnych. Navrhovateľka mala v uplynulom období pracovný pomer aj u zamestnávateľa ZUPS, s. r. o., ktorý bol s ňou uzatvorený na dobu neurčitú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 08. 2011. Bol skončený dohodou podľa § 60 Zákonníka práce dňom 31. 03. 2012. Príjem navrhovateľky u tohto zamestnávateľa bol v priemere mesačne v čistom za obdobie výkonu práce 358,03 eur. Aj v danom prípade navrhovateľka ukončila jej pracovný pomer vlastným rozhodnutím. Navyše, išlo o pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú, ktorý mohol u navrhovateľky pokračovať, pričom zo subjektívnych dôvodov na strane navrhovateľky sa tak nestalo. Zdravotný stav navrhovateľky tiež nevytvára žiadne prekážky v jej pracovnom zaradení, čo v konaní potvrdil aj stav výkonu práce navrhovateľky v zahraničí v Nemecku, kam vycestovala v priebehu leta 2013. Takýto stav jednoznačne svedčí o tom, že navrhovateľka je schopná z hľadiska jej kvalifikácie, zdravotného stavu, skúseností, zručností a schopností živiť sa sama. Na jej strane neexistujú žiadne subjektívne a ani objektívne príčiny, pre ktoré by bola odkázaná ako rozvedená manželka na výživu zo strany jej bývalého manžela. Navrhovateľka je taktiež podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, a to 3-izbového bytu, v ktorom býva aj jej staršia dcéra F., často sa zdržiavajúca i u priateľa. Navrhovateľka sa vlastným konaním ocitla v stave, keď o príjem, ktorý mohla dosahovať v pracovnom pomer v spoločnosti ZUPS, s. r. o. prišla, následnú prácu mala zabezpečenú na dobu určitú, ktorú prácu však ukončila predčasne a ocitla sa v stave poberania dávky v hmotnej núdzi, pričom s úhradou výdavkov jej pomáha jej matka - dôchodkyňa. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že prvú podmienku, ktorú skúma súd, navrhovateľka nespĺňa, keďže nie je v stave, že by nebola schopná sama sa živiť, a to ani z príčin objektívnych a rovnako ani z príčin subjektívnych. Jej neschopnosť živiť sa sama nemožno odvodiť len od stavu, že je evidovaná ako nezamestnaná a je odkázaná len na príjem z dávok v hmotnej núdzi. Za takéhoto posúdenia predmetnej právnej veci, keď nie sú splnené podmienky Zákona o rodine pre to, aby súd návrhu navrhovateľky vyhovel, súd návrh navrhovateľky akceptovať nemohol, a preto ho zamietol. Napriek tomu, že súd prvého stupňa vykonal podrobné dokazovanie aj k pomerom na strane odporcu, nebolo dôvodné zaoberať sa tým, či by bol odporca schopný prispievať na výživu rozvedenej manželke, keďže základný predpoklad pre priznanie príspevku na rozvedenú manželku /alebo manžela/, a to neschopnosť rozvedenej manželky živiť sa sama, splnený nebol. V konečnom dôsledku však z pomerov na strane odporcu nevyplynul taký stav, aby bolo možné požadovať určenie výživného v sume, ktorú navrhovateľka ako príspevok na rozvedenú manželku v rozsahu 500 eur mesačne požadovala, pretože takáto suma by rozhodne nezodpovedala pomerom na strane odporcu. Na záver súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka by mala vyvinúť maximálne úsilie smerujúce k tomu, aby v rámci vlastného potenciálu reprezentovaného jej už uvádzanými schopnosťami využila ponuky trhu práce, pracovne sa zaradila a snažila sa o to, aby si získanú prácu čo najdlhšie udržala a vytvorila ňou zázemie predovšetkým pre seba samotnú. O trovách konania účastníkov súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ustanovenia § 151 ods. 3 OSP tak, že o nich rozhodne do 30-tich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd jej návrhu v celom rozsahu vyhovie, resp. napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní vytýkala súdu prvého stupňa, že konanie pred súdom prvého stupňa má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ OSP), ako i to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ OSP), a napokon to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Poukázala na to, že neschopnosť sama sa živiť znamená, že podľa konkrétnych okolností prípadu rozvedený manžel z dôvodu aj napríklad len nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, dosahuje príjmy, ktoré mu neumožňujú pokryť základné životné potreby. Rozhodujúcim je preukázaný nesúlad medzi príjmami oprávneného rozvedeného manžela a nákladmi na uspokojovanie jeho základných životných potrieb. V danom prípade bolo objektívne preukázané, že navrhovateľke na uspokojovanie jej základných životných potrieb nestačia ňou poberané dávky, keďže iné pravidelné a pre vec podstatné príjmy nemá. Nie je preto možné stotožniť sa s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť. Z odôvodnenia rozhodnutia to naviac ani nijako nevyplýva, keď súd prvého stupňa iba zjednodušeným spôsobom konštatuje tento záver bez toho, aby ho bližšie odôvodnil, najmä ohľadom objektívnej odkázanosti navrhovateľky, keď sa nedostatočne zaoberal objektívnou možnosťou a schopnosťou navrhovateľky uplatniť sa na trhu práce. Navrhovateľka pritom počas celého konania poukazovala na sťaženú možnosť jej uplatnenia sa na trhu práce, poukázala na častú diskrimináciu z dôvodu veku, na základe čoho boli jej žiadosti o zamestnanie zo strany potenciálnych zamestnávateľov odmietnuté. Bezúspešnosť snahy navrhovateľky o zamestnanie bola pred súdom prvého stupňa nesprávne vyhodnotená ako schopnosť sama sa živiť. Je pritom zrejmé, že pri aktuálnej miere nezamestnanosti a vekovej skladbe nezamestnaných je objektívne pre navrhovateľku nemožné sa bez svojej viny zamestnať a zabezpečiť si tak dostatočný príjem na pokrytie vlastných životných potrieb. Aj pre takéto situácie je zákonom upravený inštitút výživného rozvedenému manželovi, ktorý by pri zmene pomerov po rozvode mal zabezpečiť to, aby rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, mohol žiadať o príspevok na primeranú výživu. Nesprávny je záver súdu prvého stupňa o tom, že navrhovateľka ukončila predchádzajúce dva pracovné pomery na základe vlastného konania. V oboch prípadoch bol pracovný pomer ukončený dohodou, na základe podnetu zamestnávateľa z dôvodu organizačných zmien. Navrhovateľka by sama dobrovoľne neukončila pracovný pomer, ak by nemala možnosť zamestnať sa inde a mala by sa vedome a plánovito spoliehať na dávky sociálneho zabezpečenia, resp. príspevok od odporcu. K ukončeniu pracovných pomerov došlo ešte pred podaním návrhu, pričom pre vec je podstatné to, či sa oprávnený rozvedený manžel objektívne nachádza v situácii, kedy nie je schopný sám sa živiť, čo bolo na strane navrhovateľky preukázané. Čo sa týka pomerov odporcu, neobstojí záver súdu prvého stupňa v tom, že na jeho strane nevyplynul taký stav, že by bolo možné požadovať určenie výživného v požadovanej výške. Už len z výpovede odporcu vyplýva, že ním deklarované príjmy nezodpovedajú a nemôžu zodpovedať skutočnosti, a rozhodne nezodpovedajú jeho možnostiam. Odporca si protirečí, keď na jednej strane deklaruje príjem cca 300 eur mesačne, čo je 3.600 eur ročne, no na druhej strane predložil súdu stratové daňové priznanie za rok 2012 s výškou straty 4.730 eur. Pritom ani suma odporcom deklarovaného príjmu vo výške 300 eur mesačne nezodpovedá jeho nákladom, ktoré súdu prvého stupňa vo výške 389,93 eur mesačne uviedol. Rovnako, ak aj má odporca nedoplatky na odvodových povinnostiach, z toho vyplýva, že ak odporcovi vznikla odvodová povinnosť, a to naviac nie v minimálnej výške, musel v predchádzajúcich rokoch dosahovať príjem. Ani tým sa však súd prvého stupňa vôbec nezaoberal. Pritom podľa ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Súd prvého stupňa neskúmal dôsledne ani skutočné majetkové pomery odporcu, jeho možnosti a schopnosti. Vôbec nebolo zistené, akým spôsobom a s akým výťažkom boli scudzené motorové vozidlá, ktoré navrhovateľka prenechala odporcovi v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď sa súd bez ďalšieho uspokojil len s konštatovaním odporcu, že v súčasnosti má len jedno motorové vozidlo, bez toho, aby overil či sa bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zárobku, resp. majetkového prospechu. Ak by mali byť tvrdenia odporcu pravdivé, vyvstáva i ďalšia otázka, prečo podnikanie neukončí, ale naďalej produkuje stratu, ako i dlhy voči štátnym inštitúciám.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, na ktorom základe správne a spravodlivo vo veci rozhodol. Nie je daný žiadny dôvod pre zmenu, resp. zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z ustanovenia § 72 Zákona o rodine, základnou podmienkou pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela je neschopnosť tohto manžela sa samostatne živiť. Súd prvého stupňa v rámci dokazovania správne zistil, že navrhovateľka túto zákonnú podmienku nespĺňa, pretože je schopná sa samostatne živiť. Navrhovateľka je fyzicky a psychicky zdravá a neexistuje teda žiadna subjektívna prekážka, ktorá by jej bránila zamestnať sa na trhu práce. Navrhovateľka má ukončené gymnázium s maturitou a ukončila i nadstavbové štúdium v oblasti zdravotníctva. Neexistuje ani žiadna objektívna prekážka, ktorá by navrhovateľke bránila v jej schopnosti samostatne sa živiť. Na navrhovateľku nie je odkázaná žiadna iná osoba, o ktorú by sa musela nepretržite starať. Navrhovateľka má 46 rokov, je v produktívnom veku a vek určite nie je prekážkou v jej schopnosti sa samostatne živiť. Uvedenú „diskrimináciu“ pritom vylučuje samotné správanie sa navrhovateľky, ktorá po podaní návrhu na súde vystriedala viacero zamestnaní. Navrhovateľka pracovala a pravdepodobne aj pracuje nielen legálne, ale i nelegálne. Naposledy legálne pracovala v spoločnosti EDYMAX Holding s. r. o., kde pracovný pomer ukončila na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 30. 11. 2012. Tento pracovný pomer pritom ukončila z vlastného podnetu, čoho dôkazom je i skutočnosť, že jej nevznikol nárok na vyplatenie odstupného, čo je zákonnou podmienkou, pokiaľ by bol pracovný pomer ukončený z podnetu zamestnávateľa. Navrhovateľka v podanom odvolaní uvádza iný dôvod skončenia pracovného pomeru ako uvádzala na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, pričom súčasne v podanom odvolaní uvádza, že spôsob skončenia pracovného pomeru je skutočnosť irelevantná. S uvedeným nemožno súhlasiť, nakoľko, pokiaľ by sa navrhovateľka pracovného pomeru nevzdala, mohla v ňom naďalej pokračovať, a teda i dosahovať príjem. Navrhovateľka sa však zamestnania, ako aj príjmu bezdôvodne vzdala, na čo súd prvého stupňa, aplikujúc ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, správne prihliadol. Navrhovateľka rovnakým spôsobom, z vlastného podnetu, ukončila pracovný pomer aj v obchodnej spoločnosti ZUPS s. r. o. Nie je v schopnostiach, možnostiach a majetkových pomeroch odporcu prispievať na výživu navrhovateľky, on sám má existenčné problémy, o čom svedčí i skutočnosť, že jeho podnikanie je stratové a je nútený si peniaze pravidelne požičiavať. Jeho ťažkú finančnú situáciu vo svojej výpovedi potvrdzuje i navrhovateľka, keď pred súdom prvého stupňa uviedla, že doposiaľ jej nevyplatil zostatok dlhu titulom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 600 eur. Výška výživného požadovaného navrhovateľkou 500 eur mesačne je úplne neprimeraná a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zdôraznil, že v prípade príspevku na výživu rozvedeného manžela sa výška výživného určuje podľa zásady primeranosti, čomu v žiadnom prípade nezodpovedá suma 500 eur, pričom táto nezodpovedá ani schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom odporcu.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. l OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 2 písm. a/ OSP) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 OSP dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Predmetom konania je návrh navrhovateľky na určenie vyživovacej povinnosti rozvedeného manžela. Podaným návrhom, doručeným súdu prvého stupňa dňa 29. 05. 2012, navrhovateľka žiadala, aby súd zaviazal odporcu - bývalého manžela prispievať na jej výživu výživným vo výške 500 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci.
Podľa § 219 ods. 1 ,2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Podľa § 72 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Podľa § 72 ods. 3 Zákona o rodine, príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
Podľa § 73 Zákona o rodine, právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel zomrie.
Z vyššie uvedenej citácie zákonného ustanovenia § 72 Zákona o rodine vyplýva, že povinnosť prispievať na výživu rozvedeného manžela nevzniká priamo zo zákona, tak ako je to v prípade vyživovacej povinnosti rodičov k deťom alebo vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi, ale vzniká na základe dohody rozvedených manželov alebo rozhodnutia súdu. Zánik manželstva ako právna skutočnosť spôsobuje zánik osobných, ako aj majetkových práv medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela je teda samostatným nárokom s rozdielnymi podmienkami a rozsahom pre jeho priznanie, ako je tomu v prípade vzájomnej vyživovacej povinnosti za trvania manželstva. Pri hmotnoprávnej podmienke neschopnosti samostatne sa živiť je zrejmá odlišnosť od výživného medzi manželmi, nakoľko v tomto prípade nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň a vyžaduje sa kvalifikovaná miera odkázanosti. Zákon o rodine, na rozdiel od výživného medzi manželmi, ktoré upravuje ustanovenie § 71 Zákona o rodine, stanovuje v prípade príspevku na výživu rozvedeného manžela iba príspevok na primeranú výživu. Uvedeným zákonodarca zdôraznil užší rozsah výživného, ako je to v prípade vzájomnej vyživovacej povinnosti počas manželstva. Pokiaľ má jeden z manželov aj značne nadpriemerné príjmy, resp. majetkové pomery, zatiaľ čo druhý z rozvedených manželov sa ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť( aj z prípadných dávok v rámci systému sociálneho zabezpečenia), nárok na príspevok mu nevzniká. Rozvedená manželka (manžel) nie je schopná sama sa živiť spravidla v tých prípadoch, keď sa stará o deti do troch rokov, prípadne o deti staršie, avšak invalidné alebo vyžadujúce osobitnú starostlivosť. Uvedenú zákonnú podmienku (neschopnosť samostatne sa živiť) možno považovať za splnenú aj v tých prípadoch, keď podľa lekárskeho potvrdenia alebo znaleckého posudku rozvedená manželka (manžel) nie je so zreteľom na svoj vek alebo zdravotný stav schopná zárobkovej činnosti alebo za danej situácie nemá možnosť a príležitosť zaobstarať si primerané zamestnanie.
V preskúmavanej veci po jej prejednaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Súd prvého stupňa správne a dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Súd prvého stupňa sa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie nároku navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd zvýrazňuje, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, keď ustálil, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť a na jej strane neexistujú žiadne subjektívne ani objektívne príčiny, pre ktoré by bola ako rozvedená manželka odkázaná na výživu zo strany jej bývalého manžela. Súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie a ním vykonané dôkazy i správne vyhodnotil. Rovnako ako súd prvého stupňa, i odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie navrhovateľkou požadovaného nároku. Z hľadiska posúdenia uvedeného nie je pritom relevantnou len tá skutočnosť, že navrhovateľka je aktuálne od 01. 12. 2012 vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie ako nezamestnaná a je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi vo výške 118,30 eur (od 01. 01. 2013). Relevantným v konaní bolo posúdiť to, či navrhovateľka je schopná sama sa živiť, t.j. či vzhľadom na jej vek, dosiahnuté vzdelanie, kvalifikáciu, dosiahnuté zručnosti, zdravotný stav a pod., je schopná uplatniť sa na trhu práce. V tomto smere odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nezistil žiadne dôvody, tak subjektívneho ako ani objektívneho charakteru, pre ktoré by navrhovateľka s ohľadom na vyššie uvedené posudzované faktory nemohla dosiahnuť uplatnenie na trhu práce za účelom dosahovania pravidelného príjmu. Z priebehu konania pred súdom prvého stupňa je pritom zrejmé, že navrhovateľka bola pracovne činná, a to v spoločnostiach EDYMAX HOLDING a. s a ZUPS s. r. o, kde u oboch zamestnávateľov došlo k skončeniu jej pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce, pričom navrhovateľka pred súdom prvého stupňa nepreukázala, že skončenie oboch pracovných pomerov inicioval zamestnávateľ z organizačných dôvodov, tak ako tvrdila. I v konaní preukázané skutočnosti o existencii pracovného pomeru navrhovateľky svedčia o jej schopnosti zaradiť sa do pracovného procesu. Prekážkou zaradenia sa do pracovného procesu u navrhovateľky nie je ani jej zdravotný stav, ani dosiahnuté vzdelanie (gymnázium a nadstavbové štúdium). Rovnako je odvolací súd toho názoru, že ani vek navrhovateľky nie je tým dôvodom, pre ktorý by bolo možné konštatovať jej neschopnosť samej sa živiť. Navrhovateľka dosiahla vek 46 rokov, čo je vek osoby plne produktívnej, pričom podľa názoru odvolacieho súdu, táto skutočnosť, a to i s ohľadom na navrhovateľkou dosiahnuté vzdelanie, nie je prekážkou v procese aktívneho zapojenia sa do práce. To, že navrhovateľka je spôsobilá pracovať, svedčia i výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, keď táto vykonávala (okrem už vyššie uvedených zamestnaní) i krátkodobú pracovnú činnosť v Nemecku, ako i na území Slovenskej republiky. To, či pracovná činnosť navrhovateľky má charakter dlhodobý, resp. krátkodobý, nie je kritériom, podľa ktorého by bolo možné posúdiť jej schopnosť samostatne sa živiť, i keď i takáto krátkodobá pracovná činnosť je dôkazom toho, že navrhovateľka má schopnosti a možnosti na to, aby sa samostatne živila. V zaradení sa navrhovateľky do pracovného procesu nebránia ani ďalšie okolnosti, ako sú napríklad starostlivosť o dieťa. V kontexte vyššie uvedeného potom odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, ktorý konštatoval, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť. Pokiaľ potom absentuje základná hmotnoprávna podmienka pre priznanie nároku na príspevok na výživu pre rozvedeného manžela, a to neschopnosť rozvedeného manžela samostatne sa živiť, takýto návrh nie je možné považovať za dôvodný, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je v schopnostiach, možnostiach alebo majetkových pomeroch druhého účastníka sporu prispievať na výživu bývalého manžela. Posudzovanie schopností , možností a majetkových pomerov druhého bývalého manžela, pri súčasnej absencii hmotnoprávneho základu nároku na príspevok, v takomto prípade nie je skutočnosťou relevantnou pre rozhodnutie súdu. I napriek uvedenému, odvolací súd môže konštatovať správnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa i v otázke posúdenia pomerov odporcu, pre účely prípadného plnenia si vyživovacej povinnosti vo vzťahu k navrhovateľke. Súd prvého stupňa prvotne správne skonštatoval už vyššie uvedené, a síce, že bolo v danej veci irelevantným zaoberať sa tým, či odporca je schopný prispievať na výživu rozvedenej manželke, pričom však súčasne uviedol, že navrhovateľkou požadovaná suma príspevku na výživu 500 eur mesačne nezodpovedá pomerom na strane odporcu.
Pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím návrh navrhovateľky na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky zamietol, vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je vecne správne. Záverom odvolací súd zhrňujúco udáva, že ustanovením § 72 Zákona o rodine zákonodarca nesledoval požiadavku rovnakej životnej úrovne, nakoľko účastníci sporu už nie sú manželia - osoby rovnaké v právach a povinnostiach v manželstve, vrátane materiálneho postavenia. Hmotnoprávnym základom nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela je zistenie, že oprávnený rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť, a nie je už rozhodujúca prípadná rozdielna životná úroveň každého z rozvedených manželov po rozvode ich manželstva. Takáto alimentačná povinnosť po zániku manželstva je skôr výnimkou, vychádzajúc predovšetkým z princípu ekonomickej nezávislosti oboch manželov po rozvode, uprednostňujúc zabezpečenie uspokojenia potrieb bývalých manželov v prvom rade spravodlivým vysporiadaním nárokov zo spoločného majetku (Odporúčanie výboru ministrov Rady Európy členských štátov o zabezpečení po rozvode č. 1/1989).
S ohľadom na dôvody uvedené vyššie odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 224 ods. 4 OSP nerozhodoval, pretože súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30-tich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.