Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (18)Rozsudok_6Co-143-2013.pdf
PDF · 248.33 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/143/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ Ing. N. Y., rod. Y., nar. XX. XX. XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, C. XXX, 3/ Ing. Y. Y., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/ XXX, Y., C. E. XXXX/X, 4/ N. Y., nar. XX.X.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, A., Y. XXX/XX, 9/ E. C., rod. Y., nar. XX.X.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, A., R. XXXX/XX, 10/ Ing. E. F., rod. V., nar. XX.X.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, A., T. XXXX/XX, 11.1/ Ing. K. U., nar. XX.X.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, A., A. F. XXXX/ XX, 12.1/ M. Y., rod. Z., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, A. - Y. N., N. XX/X, 13.1.1/ F. Y., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, A., J. XXXX/X/X, 13.1.2/ L. Y., nar. X.X.XXXX, A., J. XXXX/X/X, 13.1.3/ M. Y., nar. XX.X.XXXX, A., J. XXXX/X/X, 13.1.4/ N. Y., nar. XX.X.XXXX, A., J. XXXX/X/X, 13.2/ Y. Y., nar. X.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, C., Q. XXX/XX, 13.3/ E. C., rod. Y., nar. X.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, A. - Y. N., N. XX/X, 13.4/ R. Y., nar. X.X.XXXX, XXXXXX/XXXX, A.- Y. N., V. XX/X, navrhovatelia v rade 1/, 4/, 10/, 11.1/ zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o. so sídlom Národná 17, Žilina, IČO: 36 848 654, navrhovateľka v rade 9/ zastúpená JUDr. Magdou Poliačikovou, advokátkou so sídlom Národná 17, Žilina, navrhovatelia v rade 3/, 12.1/, 13.1.1/ - 13.1.4/ a 13.2 - 13.4/ zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s.r.o. so sídlom Vajanského 1/2765, Žilina, IČO: 36 851 906, proti odporcom: 1/ U. V., XX.X.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, A. - Y. N. XX, 2/ T. V., nar. X.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, Y., H. Y. XXXX/X, 3/ U. I., rod. V., nar. XX.X.XXXX, r. č. XXXXXX/ XXX, L., X. Y. XXX/XX, 4/ Y. Q., rod. V., nar. XX.X.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, U. XXX, všetci odporcovia zastúpení JUDr. Dušanom Chlapíkom, advokátom so sídlom L. XX, A., o zaplatenie 62.068,04 Eur, v konaní o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 13C/150/2005-1001 zo dňa 31. januára 2013, takto
rozhodol:
Odvolacie konanie o odvolaní navrhovateľky v rade 9/ z a s t a v u j e .
Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 31. januára 2013, č.k. 13C/150/2005-1001
- v časti výroku I., ktorým bol návrh navrhovateľa v rade 3/ proti odporcom 1/, 2/, 3/, 4/ zamietnutý, m e n í tak, že: odporca v rade 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 3/ istinu 421,45 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 213,26 Eur za čas od 12. 09. 1996 do 25. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 504,36 Eur za čas od 25. 11. 1998 do 25. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 421,45 Eur za čas od 26. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 3/ istinu 421,45 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 213,26 Eur za čas od 12. 09. 1996 do 24. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 504,36 Eur za čas od 28. 11. 1998 do 24. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 421,45 Eur za čas od 25. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 3/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 3/ istinu 421,45 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 213,26 Eur za čas od 12. 09. 1996 do 25. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 504,36 Eur za čas od 27. 11. 1998 do 25. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 421,45 Eur za čas od 26. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 4/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 3/ istinu 421,45 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 213,26 Eur za čas od 12. 09. 1996 do 26. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 504,36 Eur za čas od 27. 11. 1998 do 26. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 421,45 Eur za čas od 27. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, Vo zvyšku návrh navrhovateľa v rade 3/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ z a m i e t a . Časť výroku I. (odstavec druhý) zostáva n e d o t k n u t á .
- v časti výroku II., ktorým bol návrh navrhovateľky v rade 12.1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ zamietnutý, m e n í tak, že
odporca v rade 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 12.1/ istinu 201,74 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 25. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 12.1/ istinu 201,74 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 28. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 3/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 12.1/ istinu 201,74 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 4/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 12.1/ istinu 201,74 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku návrh navrhovateľky v rade 12.1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ z a m i e t a . Časť výroku II. (odstavec prvý a odstavec tretí) zostáva n e d o t k n u t á .
- v časti výroku III., ktorým bol návrh navrhovateľov v rade 13.1.1/ - 13.1.4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ zamietnutý, m e n í tak, že Odporca v rade 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 13.1.1/, 13.1.2/, 13.1.3/, 13.1.4/, každému jednotlivo po 113,48 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 25. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
Odporca v rade 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 13.1.1/, 13.1.2/, 13.1.3/, 13.1.4/, každému jednotlivo po 113,48 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 28. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
Odporca v rade 3/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 13.1.1/, 13.1.2/, 13.1.3/, 13.1.4/, každému jednotlivo po 113,48 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
Odporca v rade 4/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 13.1.1/, 13.1.2/, 13.1.3/, 13.1.4/, každému jednotlivo po 113,48 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľov v rade 13.1.1/ - 13.1.4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ z a m i e t a . Časť výroku III. (odstavec prvý a odstavec tretí) zostáva n e d o t k n u t á .
- v časti výroku IV., ktorým bol návrh navrhovateľov v rade 13.2/, 13.3/, 13.4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ zamietnutý, m e n í tak, že
odporca v rade 1/ je povinný zaplatiť navrhovateľom v rade 13.2/, 13.3/, 13.4/, každému jednotlivo po 453,93 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 25. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 2/ je povinný zaplatiť navrhovateľom v rade 13.2/, 13.3/, 13.4/, každému jednotlivo po 453,93 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 28. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 3/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 13.2/, 13.3/, 13.4/, každému jednotlivo po 453,93 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 4/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 13.2/, 13.3/, 13.4/, každému jednotlivo po 453,93 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
Vo zvyšku návrh navrhovateľov v rade 13.2/ až 13.4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ z a m i e t a . Časť výroku IV. (odstavec prvý a odstavec tretí) zostáva n e d o t k n u t á .
- v časti výroku V., ktorým bol návrh navrhovateľky v rade 1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ zamietnutý, m e n í tak, že
odporca v rade 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ istinu 421,45 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 504,36 Eur za čas od 25. 11. 1998 do 25. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 421,45 Eur za čas od 26. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ istinu 421,45 Eur,17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 504,36 Eur za čas od 28. 11. 1998 do 24. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 421,45 Eur za čas od 25. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 3/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ istinu 421,45 Eur,17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 504,36 Eur za čas od 27. 11. 1998 do 25. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 421,45 Eur za čas od 26. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 4/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ istinu 421,45 Eur,17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 504,36 Eur za čas od 27. 11. 1998 do 26. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 421,45 Eur za čas od 27. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, Vo zvyšku návrh navrhovateľky v rade 1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ z a m i e t a . Časť výroku V. (odstavec prvý) zostáva n e d o t k n u t á .
- v častiach výroku VI. (odstavec druhý, štvrtý, šiesty), ktorým bol návrh navrhovateľa v rade 4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ zamietnutý, m e n í tak, že
odporca v rade 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 4/ istinu 612,34 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 25. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 4/ istinu 612,34 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 28. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 3/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 4/ istinu 612,34 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 4/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 4/ istinu 612,34 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľa v rade 4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ z a m i e t a . Časť výroku VI. (odstavec prvý, tretí, piaty) zostáva n e d o t k n u t á .
- v častiach výroku VIII. (odstavec druhý, štvrtý, šiesty), ktorým bol návrh navrhovateľky v rade 10/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ zamietnutý, m e n í tak, že
odporca v rade 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 10/ istinu 990,98 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.008,72 Eur za čas od 25. 11. 1998 do 25. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 990,98 Eur za čas od 26. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 10/ istinu 990,98 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.008,72 Eur za čas od 28. 11. 1998 do 24. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 990,98 Eur za čas od 25. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 3/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 10/ istinu 990,98 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.008,72 Eur za čas od 27. 11. 1998 do 25. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 990,98 Eur za čas od 26. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 4/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke v rade 10/ istinu 990,98 Eur, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.008,72 Eur za čas od 27. 11. 1998 do 26. 10. 2010, 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 990,98 Eur za čas od 27. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, Vo zvyšku návrh navrhovateľky v rade 10/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ z a m i e t a . Časť výroku VIII. (odstavec prvý, tretí, piaty) zostáva n e d o t k n u t á .
- v časti výroku IX., ktorým bol návrh navrhovateľa v rade 11.1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ zamietnutý, m e n í tak, že
odporca v rade 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 11.1./ istinu 1.008,72 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania za čas od 25. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 11.1./ istinu 1.008,72 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania za čas od 28. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 3/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 11.1./ istinu 1.008,72 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania za čas od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odporca v rade 4/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi v rade 11.1./ istinu 1.008,72 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania za čas od 27. 11. 1998 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, Vo zvyšku návrh navrhovateľa v rade 11.1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ z a m i e t a . Časť výroku IX. (odstavec prvý) zostáva n e d o t k n u t á .
O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e prvostupňový súd.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
- návrh navrhovateľa v rade 3/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 673,64 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 969,80 Eur 15. 02. 1996 do 26. 10. 2010 eur a zo sumy 673,64 Eur od 26. 10. 2010 do zaplatenia zamieta. Konanie v časti nároku navrhovateľa v rade 3/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 1.283,75 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.957,39 Eur od 06. 02. 1996 do 14. 02. 1996 a zo sumy 1.283,75 Eur od 15. 02. 1996 do zaplatenia zastavuje (výrok I.).
- Odporcovia v rade 1/, 2/, 3/, 4/ sú povinní každý jednotlivo zaplatiť navrhovateľke v rade 12.1/ sumy po 85, 30 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 12. 09. 1996 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľky v rade 12.1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 302, 62 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 387, 92 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996 a so 17,6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 302, 62 Eur od 12. 09. 1996 do zaplatenia, zamieta. Konanie v časti nároku navrhovateľky v rade 12. 1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 3,56 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 06. 02. 1996 do zaplatenia a so 17,6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 391, 84 Eur odo dňa 06. 02. 1996 do 14. 02. 1996 zastavuje (výrok II.).
- odporcovia v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ sú povinní každý jednotlivo zaplatiť navrhovateľom v rade 13.1.1/, 13.1.2/, 13.1.3/ a 13.1.4/ každému jednotlivo sumy po 47,98 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 12. 09. 1996 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Jednotlivé návrhy navrhovateľov v rade 13.1.1/, 13.1.2/, 13.1.3/ a 13.1.4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 170,22 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 218,20 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996 a so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 170,22 Eur od 12. 09. 1996 do zaplatenia zamieta. Konanie v časti jednotlivých nárokov navrhovateľov v rade 13.1.1/, 13.1.2/, 13.1.3/ a 13.1.4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 2,01Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 06. 02. 1996 do zaplatenia a so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 220,21 Eur odo dňa 06. 02. 1996 do 14. 2. 1996 zastavuje (výrok III.).
- odporcovia v rade 1/, 2/, 3/, 4/ sú povinní každý jednotlivo zaplatiť navrhovateľom v rade 13.2/, 13.3/ a 13.4/ každému jednotlivo sumy po 191,93 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 12. 09. 1996 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Jednotlivé návrhy navrhovateľov v rade 13.2/, 13.3/ a 13.4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 680,90 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 872,83 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996 a so 17,6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 680,90 Eur od 12. 09. 1996 do zaplatenia, zamieta. Konanie v časti jednotlivých nárokov navrhovateľov v rade 13.2/, 13.3/ a 13.4/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/, 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 8,00 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 06. 02. 1996 do zaplatenia a so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 880,83 Eur odo dňa 06. 02. 1996 do 14. 02. 1996, zastavuje (výrok IV.).
- odporcovia v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ sú povinní každý jednotlivo zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ sumu po 530,04 Eur z titulu zaplatenia 17,6% ročného úroku z omeškania zo sumy 213,26 Eur od 12. 09. 1996 do 26. 10. 2010, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľky v rade 1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 1.957,36 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.957,36 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996, so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.744,10 Eur od 11. 09. 1996 do 26. 10. 2010 a po 673,64 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 673,64 Eur odo dňa 27. 10. 2010 do zaplatenia zamieta (výrok V.).
- odporcovia v rade 1/ a 3 sú povinní každý jednotlivo zaplatiť navrhovateľovi v rade 4/ sumu po 22,51 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 170,60 Eur od 12. 09. 1996 do 26. 10. 2010 a so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 22,51 Eur odo dňa 27. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľa v rade 4/ proti odporcom v rade 1/ a 3/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 782,94 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 782,94 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996, so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 612,35 Eur od 11. 09. 1996 do 26. 10. 2010 a po 634,86 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 612,35 Eur odo dňa 27. 10. 2010 do zaplatenia zamieta. Odporca v rade 2/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi
v rade 4/ sumu 22,51 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 170,60 Eur od 12. 09. 1996 do 25. 10. 2010 a so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 22,51 Eur odo dňa 26. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľa v rade 4/ proti odporcovi v rade 2/ o zaplatenie 782,94 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 782,94 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996, so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 612,35 Eur od 11. 09. 1996 do 25. 10. 2010 a po 634,86 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 612,35 Eur odo dňa 26. 10. 2010 do zaplatenia zamieta. Odporkyňa v rade 4/ je povinná zaplatiť navrhovateľovi v rade 4/ sumu 22,51 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 170,60 Eur od 12. 09. 1996 do 27. 10. 2010 a so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 22,51 Eur odo dňa 28. 10. 2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľa v rade 4/ proti odporkyni v rade 4/ o zaplatenie 782,94 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 782,94 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996, so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 612,35 Eur od 11. 09. 1996 do 27. 10. 2010 a po 634,86 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 612,35 Eur odo dňa 28. 10. 2010 do zaplatenia zamieta (výrok VI.).
- súd návrh navrhovateľky v rade 9/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 782,94 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 15. 02. 1996 do 25. 10. 2010, (resp. 26. 10. 2010 alebo 27. 10. 2010) a po 634,86 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 26. 10. 2010 (resp. 27. 10. 2010 alebo 28. 10. 2010) do zaplatenia v celom rozsahu zamieta (výrok VII.).
- odporcovia v rade 1/ a 3/ sú povinní každý jednotlivo zaplatiť navrhovateľke v rade 10/ sumu po 1.180,39 Eur z titulu zaplatenia 17,6% ročného úroku z omeškania zo sumy 426,52 Eur od 12. 09. 1996 do 26. 10. 2010, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľky v rade 10/ proti odporcom v rade 1/ a 3/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 1.957,36 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.957,36 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996, so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.530,84 Eur od 12. 09. 1996 do 26. 10. 2010 a po 1.513,10 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania odo dňa 27. 10. 2010 do zaplatenia zamieta. Odporca v rade 2/ je povinný zaplatiť navrhovateľke v rade 10/ sumu 1.177,51 Eur z titulu zaplatenia 17,6% ročného úroku z omeškania zo sumy 426,52 Eur od 12. 09. 1996 do 25. 10. 2010, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľky v rade 10/ proti odporcovi v rade 2/ o zaplatenie 1.957,36 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.957,36 Eur od 15. 02.1 996 do 11. 09. 1996, so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.530,84 Eur od 12. 09. 1996 do 25. 10. 2010 a 1.513,10 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania odo dňa 26. 10. 2010 do zaplatenia zamieta. Odporkyňa v rade 4/ je povinná zaplatiť navrhovateľke v rade 10/ sumu 1.183,27 Eur z titulu zaplatenia 17,6% ročného úroku z omeškania zo sumy 426,52 Eur od 12. 09. 1996 do 25. 10. 2010, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľky v rade 10/ proti odporkyni v rade 4/ o zaplatenie 1.957,36 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.957,36 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996, so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.530,84 Eur od 12. 09. 1996 do 27. 10. 2010 a 1.513,10 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania odo dňa 28. 10. 2010 do zaplatenia zamieta (výrok VIII.).
- odporcovia v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ sú povinní každý jednotlivo zaplatiť navrhovateľovi v rade 11.1/ sumy po 426,52 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 12. 09. 1996 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Návrh navrhovateľky v rade 11.1/ proti odporcom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ o zaplatenie od každého z nich jednotlivo po 1.530,84 Eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.957,36 Eur od 15. 02. 1996 do 11. 09. 1996, so 17,6% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.530,84 Eur od 11. 09. 1996 do zaplatenia zamieta (výrok IX.).
- O trovách konania si vymienil rozhodnúť po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej (výrok X.).
V odôvodnení rozsudku z hľadiska podstaty sporu v odôvodnení uviedol: R. V., nar. XX. XX. XXXX, vlastnil poľnohospodársku pôdu o výmere asi 4,70 ha v Mojšovej Lúčke, ktorá bola prevažne v užívaní miestneho JRD. Zomrel XX. XX. XXXX a v dedičskom konaní pred ŠN v Žilie pod sp. zn. D 614/64 bolo 7 jeho detí zákonnými dedičmi: 1) Y. H. (stará matka navrhovateľov v 1./ a 3./ rade), 2) E. Y. (matka navrhovateľov v 4./ a 9./ rade), 3) U. V. (otec navrhovateľky v 10./ rade a starý otec navrhovateľa v 11.1./ rade), 4) C. Y. (matka nebohého manžela navrhovateľky v 12.1./ rade a stará maka navrhovateľov v 13.1./-13.4./ rade), 5) S. V. (otec odporcov v 1./ - 4./ rade), 6) E. M. (jej nástupcovia nie sú účastníkmi konania) a 7) A. I. (jej nástupcovia nie sú účastníkmi konania). ŠN v Žiline rozhodnutím D 614/64 zo dňa 23. 06. 1964 celé dedičstvo (4,70 ha pôdy v JRD) prikázalo jedinému synovi S. V. bez povinnosti vyplácať odstupujúcich dedičov. V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že dedičstvo ako poľnohospodársky podnik preberá S. V., ktorý je členom JRD. Pôda je v bezplatnom užívaní, preto na návrh prítomných dedičov (Y., E., C. a S.) upustilo od určenia výplat.
Proti rozhodnutiu podala odvolanie C., ktorá žiadala pôdu rozdeliť a druhé odvolanie 6 detí (okrem S. a vrátane C.), ktorí žiadali doplniť uznesenie nasledovne: "V prípade scudzenia pozemkov uvedených v odstavci III. za náhradu, rozdelí sa táto náhrada v rovnakom pomere medzi všetkých dedičov uvedených v odstavci II-1 tohto rozhodnutia." S. V. na základe predvolania ŠN v Žiline sa k odvolaniu vyjadril tak, že: "... súhlasí s tým, aby v prípade vyvlastnenia niektorých nehnuteľností vyvlastňovacia náhrada bola rozdelená všetkým rovnakým dielom." Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 7Co 754-64-13 zo dňa 20. 11. 1964 potvrdil rozhodnutie ŠN v Žiline s tým, že v prípade scudzenia pozemkov uvedených v ods. 3 za náhradu rozdelí sa táto náhrada v rovnakom pomere medzi všetkých dedičov. S. V. zomrel XX. XX. XXXX a na základe dedičského rozhodnutia ŠN v Žiline č.k. 1D 1630/90-18 zo dňa 12. 11. 1990 poľnohospodársku pôdu v užívaní JRD nadobudli do vlastníctva 4 jeho deti (odporcovia v rade 1/ - 4/) všetky v rovnakom pomere. V rozhodnutí sa žiaden záväzok pre dedičov uvedený v rozhodnutí D 614/64 neuvádza. Takisto ostatní S. súrodenci súvisiaci s týmto konaním zomreli na prelome 80.-ych a 90.-ych rokov 20. storočia - Y. H. XX. XX. XXXX, E. Y. XX. XX. XXXX., U. V. XX. XX. XXXX a C. Y. XX. XX. XXXX). Po smrti všetkých 7 dedičov R. V. a prechode vlastníctva spornej pôdy na odporcov (dedením po S.) došlo k 2 zmenám vo vlastníctve spornej pôdy: 1) Vodné dielo Žilina kúpilo od odporcov 4 samostatnými zmluvami ich podiely v pôde za dohodnutú kúpnu cenu pre každého po 187.381,50,- Sk, spolu 749.526,- Sk (V 4949 - V 4952 s účinkami vkladu dňa 23. 11. 1995). 2) Obvodný úrad životného prostredia Žilina rozhodnutím č. ŽP.2/2784/94 zo dňa 12. 12. 1994, právoplatným 20. 02. 1995 vyvlastnilo okrem iného pod bodom č. 35 časť spornej pôdy na meno neb. R. V. v podiele 1/1 za náhradu 2.552.700,00 Sk s tým, že náhradu uhradí vlastníkom Vodné dielo Žilina do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a s tým, že pre neznámych vlastníkov bude náhrada uložená v rovnakej lehote do súdnej úschovy. Vodné dielo sumu na účet OS Žilina v októbri 1995 zložilo a súd uznesením z novembra 1995 sumu prijal do úschovy. Sporné medzi účastníkmi konania bolo, či v danom prípade obidve sumy (kúpna cena - KC a vyvlastňovacia náhrada - VN) patria len dedičom po S. ako spoluvlastníkom pôdy alebo či záväzok vyplatiť náhradu za scudzenie na základe rozhodnutia D 614/64 aj ostatným dedičom sa vzťahuje len na S. a len vo vzťahu k jeho súrodencom alebo sa tento záväzok vzťahuje aj na dedičov S. a aj vo vzťahu k dedičom S. súrodencov. Pôvodní navrhovatelia sa domáhali návrhom podaným dňa 17. 01. 1996 voči odporcom zaplatenia sumy celkovo vo výške 1.886.986,70,00 Sk. Navrhovatelia vychádzali z toho, že odporcom bola spolu za pozemky vyplatená suma 3.302.226,00 Sk (ako súčet kúpnych cien 749.526,00 Sk a vyvlastňovacej náhrady 2.552.700,00 Sk). Mali za to, že právny nárok na výplatu podielov im vyplýval z rozhodnutia D 614/64 a následných dedičských rozhodnutí (práva a povinnosti z pôvodného rozhodnutia prechádzali na dedičov obidvoch strán sporu). Keďže R. V. mal 7 detí, na každé z nich pripadá 1/7-ina zo sumy 3.302.226,00 Sk, čo je suma 471.746,57 Sk. Pokiaľ tieto deti zomreli, tak suma 471.746,57 Sk sa má rozdeliť na ich dedičov podľa ich počtu. Pri 2 dedičoch (navrhovatelia v rade 1/ - 3/) ide o sumu 235.873,30 Sk, pri 3 (navrhovatelia v rade 4/ - 9/) 78.624,50 Sk a pri 6 (navrhovatelia v rade 11/ - 13/) 157.248,90 Sk - tak znel pôvodný návrh. (Pôvodní navrhovatelia v rade 1/ - 3/ boli nástupcovia po neb. Y. H., rod. V., navrhovatelia v rade 4/ - 9/ nástupcovia po neb. E. Y., rod. V., navrhovatelia v rade 10/ - 11/ nástupcovia po neb. U. V. a navrhovatelia v rade 12/ a 13/ nástupcovia po neb. C. Y., rod V.. Odporcovia v rade 1/ - 4/ sú nástupcovia po neb. S. V.. Súd zachoval pôvodné číslovanie účastníkov kvôli prehľadu. V prípade, že jeden z pôvodných účastníkov zomrel, dedičia po ňom majú prvé číslo poradia pôvodné - napr. po úmrtí pôvodného odporcu v rade 13/ R. Y., nástupcovia po ňom sú označení 13.1./, 13.2./). Odporcovia žiadali návrh zamietnuť s tým, že povinnosť vyplatiť pozemky v prípade scudzenia sa vzťahovala na pôvodného nadobúdateľa S. V., nie na jeho nástupcov - odporcov. S. V. za svojho života pozemky ani nescudzil. Na jeho dedičov nemohol prejsť žiaden osobný záväzok (§ 454 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a stali sa vlastníkmi majetku bez obmedzení. Ďalej uviedli, že kúpna cena uvedená v zmluvách bola pri výplate odporcom znížená o daň. Nie je pritom podstatné, či sa tak stalo oprávnene alebo neoprávnene. Navrhovatelia sa mohli domáhať vyrovnania dedičských podielov podľa zákona č. 293/1992 Zb. Suma zložená do depozitu nemôže byť vymáhaná od odporcov, ak im nebola vyplatená. Namietali znenie žaloby s tým, že navrhovatelia by sa mali domáhať určenia, že jednotlivé sumy patria do dedičstva. Túto spornú otázku definitívne vyriešil v tomto konaní Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 5Cdo 96/2000-151 zo dňa 26.11.2003. NS SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 2007 č. k. 7Co 1267/1997-101, ktorým odvolací súd potvrdil pôvodný zamietavý rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 29. 10. 1996 č. k. 12C 44/1996-65. Dovolací súd v citovanom rozsudku 5Cdo 96/2000 vyslovil záväzný právny názor: "NS považuje za dôležité, že ŠN a KS v spornom dedičskom konaní sledovali svojimi rozhodnutiami cieľ - spravodlivé vysporiadanie ustupujúcich dedičov s prihliadnutím na podmienky a okolnosti, za ktorých k vyporiadaniu
došlo. Dedičom bola zrejmá jedinečnosť poľnohospodárskej pôdy (vec, ktorá sa nespotrebúva) a len z dôvodu vtedajších predpisov rešpektovali vyporiadanie dedičstva prikázaním pôdy jedinému dedičovi. Krajský súd na odvolanie ostatných dedičov ich požiadavku akceptoval a odstupujúci dedičia sa mohli spoľahnúť na právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu a nadobudnúť presvedčenie o spravodlivom vysporiadaní dedičstva. Vzhľadom na podmienku scudzenia pôdy v budúcnosti je zrejmé, že právo na náhradu nebolo obmedzené len na osoby ustupujúcich dedičov, ale malo sa týkať aj ich právnych nástupcov. Takisto povinnosť poskytnúť náhradu sa netýkala len S. V., ale aj jeho právnych nástupcov (vlastníkov pôdy). Dôvera občanov v právo priznané právoplatným rozhodnutím patrí medzi základné istoty, o ktoré sa možno v demokratickom štáte opierať. Takáto dohoda umožňuje jej účastníkom, ale aj ich nástupcom domáhať sa nárokov ňou založených, keď sa stanú splatnými. V dedičskom rozhodnutí nebola uvedená konkrétna výška náhrady a ani nemohla byť uvedená, lebo mohla byť známa až v budúcnosti. Bola však určená takým spôsobom, aby jej vyčíslenie po splnení podmienky bolo možné bez akýchkoľvek pochybností." Následne odvolací súd zrušil pôvodné prvostupňové rozhodnutie uznesením č.k. 23Co 55/2004-157 zo dňa 21. 03. 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ktoré už bolo vedené pod novou sp. zn. 13C 150/2005). V odôvodnení uviedol, že súd bude v ďalšom konaní viazaný názorom NS SR obsiahnutým aj v rozhodnutí odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR a Krajský súd Žilina teda odôvodnili, že právo aj povinnosť z dedičskej dohody sa nevzťahovala len na pôvodných účastníkov dedičskej dohody, ale aj na ich nástupcov. Musela nastať podmienka - scudzenie pôdy - a potom boli oprávnení a povinní tí, ktorých sa to aktuálne týkalo. Teda oprávnení boli tí, ktorí boli preukázateľne dedičmi a právnymi nástupcami a za života ktorých došlo k scudzeniu pôdy. Priamo si potom mohli uplatňovať nárok voči tým, ktorí aktuálne za scudzenie pôdy prevzali náhradu. Na strane oprávnených nešlo a nemohlo ísť o nárok na finančnú náhradu, ktorú by mali nadobudnúť dedičstvom, pretože doba ani výška náhrady nebola v roku 1966 známa. Nešlo teda o nárok, ktorý by mal byť predmetom dedičstva po nebohých súrodencoch - účastníkoch dedičskej dohody.
Vo vzťahu k vyvlastňovacej náhrade v odôvodnení uviedol: Zo spisu konania o úschove pred OS Žilina sp. zn. Nc/a/54/95, z listín predložených účastníkmi a ich tvrdení súd zistil nasledovné: Súd už citoval rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia Žilina z 12. 12. 1994 č. ŽP 2/2784/94, právoplatné 20.2.1995, ktorým vyvlastnil úrad pozemky, okrem iných vedených vo vl. 35 PK Mojšova Lúčka, pozemky č. 265/1 o výmere 3.578 m2 ako diel 17 GP, 205/2 o výmere 3.333 m2 ako diel 34 GP, 206/2 o výmere 114 m2 ako diel 85 GP, 207/2 o výmere 1.484 m2 ako diel 88 GP, všetko PK Mojšova Lúčka, v podiele 1/1 na R. V. (ženatý E. Q.) - vlastník neznámy, za 2.552.700,- Sk. Podľa rozhodnutia náhradu malo uhradiť vlastníkom Vodné dielo Žilina do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia s tým, že pre neznámych vlastníkov bude náhrada uložená v rovnakej lehote do súdnej úschovy. Z rozhodnutia ("Rozhodnutie dostanú:") vyplýva, že v zozname nie je uvedený žiaden z účastníkov konania s výnimkou L. Y. (.syn C. Y.) ale vyvlastnené boli aj majetky rodiny Y., preto sa údaj evidentne netýka predmetu sporu. Nie je totiž zrejmé, prečo práve jemu jedinému by bolo rozhodnutie doručované. Z rozhodnutia ("Rozhodnutie na vedomie:") však vyplýva, že sa má doručiť okrem iného všetkým 4 odporcom a N. Y. - navrhovateľovi 4. Vyvlastňovaný však bol osobitne aj majetok E. Y. (položka 21), takže doručovanie sa v prípade N. Y. tiež netýkalo spornej veci, platí to isté, čo pri L. Y.. To isté sa však týka aj odporcov - aj oni prichádzali do úvahy ako dedičia v iných bodoch vyvlastnenia. Nie je preto zrejmé, na základe čoho postupoval obvodný úrad, ak uvádzal pri vyvlastnení majetku po neb. R. V. "vlastník neznámy". Či nemal vedomosť o dedičoch alebo ich pobyte alebo nevyvinul dostatočné úsilie na ich zistenie. Nie je zrejmé, či už v priebehu vyvlastňovacieho konania sa pôvodní navrhovatelia uchádzali o náhradu ako možní účastníci konania a považoval úrad vlastníctvo za sporné. Na posúdenie veci to však nemá vplyv. Zástupkyňa pôvodných navrhovateľov (JUDr. Badová) doručila Vodnému dielu list z 15. 02. 1995 (po vydaní vyvlastňovacieho rozhodnutia) so žiadosťou, aby náhradu za vyvlastnenie pozemkov po R. V. v časti pripadajúcej na U. V., E. Y. a Y. H. (po 1/7-ine) poukázalo v alikvótnych čiastkach ich dedičom. List s totožným obsahom zo dňa 21. 03. 1995 doručila Vodnému dielu v mene dedičov po C. Y.. Návrh na prijatie náhrady do úschovy podala spoločnosť Vodné dielo Žilina, a.s., dňa 31. 03. 1995. V konkrétnom prípade bolo uvedené pri nároku označeného ako "neb. R. V. (ž. E. r. Q.)" - príjemca neznámy. Išlo o sumu 2.552.700,00 Sk. V ďalšom texte bolo uvedené: "Vyvlastnenú čiastku nemôžeme poukázať vlastníkom, lebo vlastníci sa zdržujú na neznámom mieste - zomreli - dedičia nie sú známi a dedičské konanie ohľadom vyvlastnenej čiastky nebolo ešte prevedené, ide o sporné vlastníctvo." Zjavne ide o všeobecné odôvodnenie, kde sú uvedené všetky možné varianty, pričom v konkrétnom prípade nie je zaškrtnutá len jedna možnosť. Vo všetkých prípadoch však ide o dôvod, keď je príjemca pre zložiteľa neznámy. Zostáva tak smerodajný len údaj "príjemca neznámy".
Vodné dielo Žilina listom z 25. 04. 1995 predložilo súdu žiadosť odporcov s dokladmi o dedení s tým, že súd ešte nedoručil Vodnému dielu poukaz na príjem peňazí, preto Vodné dielo nemôže odporcom sumu poukázať. Z kontextu vyplýva, že Vodné dielo malo preukázané, že sumu môže poukázať odporcom, ktorí preukázali dedičským rozhodnutím vlastníctvo k pozemkom. Dňa 18.8.1995 došlo súdu podanie N. I. (syna jednej z dcér R. V. - A. I.), ktorým poukázal na to, že v prípade predaja pozemkov v súvislosti s výstavbou vodného diela bola určená jeho matka ako spoludedička (D 694/64). Označil všetkých následných dedičov po nej a list doručil na vedomie aj Vodnému dielu Žilina. Listom zo dňa 26.10.1995 Vodné dielo oznámilo, že sumu 2.552.700,00 Sk vkladá na účet súdu. Zástupca Vodného diela ako pôvodný odporca v rade 5/ na pojednávaní 06. 09. 1996 uviedol, že vyvlastňovacia náhrada bola zložená na depozitný účet 31. 10. 1995. Súd uznesením zo dňa 15. 11. 1995 prijal túto sumu do úschovy. Listom zo dňa 28. 11. 1995 sa na Vodné dielo v mene niektorých pôvodných navrhovateľov obrátila JUDr. Mária Badová, ktorým poukazuje na svoj predchádzajúci list z 26. 10. 1995 - na uplatnenie časti vyvlastňovacej náhrady, resp. časti kúpnych cien z kúpnej zmluvy uzavretej s dedičmi po S. V.. Dňa 29. 11. 1995 bola súdu doručená žiadosť z 28. 11. 1995 pôvodných navrhovateľov v rade 1/ - 13/ o vydanie čiastky úschovy, ktorá na nich má pripadať (spôsob výpočtu ako pri návrhu vo veci samej - na každé z detí R. V. patrí 1/7-ina náhrady a následne podľa počtu ďalších dedičov sa suma delí medzi nich). Vodné dielo odpovedalo JUDr. Badovej na list z 28. 11. 1995 listom z 11. 12. 1995, ktorým pôvodnej zástupkyni všetkých pôvodných navrhovateľov oznámilo, že na pozemky parc. č. 105 a 212 má uzatvorené zmluvy s odporcami. Vodné dielo listom zo dňa 12.1.1996 oznámilo súdu, že okrem odporcov si na uvedenú nehnuteľnosť nárokujú aj ďalší dedičia, preto "prosíme o zváženie možnosti vydania poukazu. Žiadame Vás po predložení právoplatných dokladov určujúcich dedičov, vyplatiť uvedené čiastky." Súd uznesením č.k. Nc/a/54/95 zo dňa 17. 01. 1996 upravilo Slovenskú sporiteľňu, aby odporcom vyplatila po 638.175,00 Sk, t.j. celú sumu 2.552.700,00 Sk. Rozhodol tak na základe toho, že dedičia po nebohom R. V. už zomreli s tým, že ostatní uchádzači si môžu nárokovať náhradu osobitným konaním. Rozhodnutie bolo doručené aj iným uchádzačom, ktorí sa proti uzneseniu odvolali. Odvolací súd - Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 17Co 1037/1996-38 zo dňa 04. 04. 1996 pôvodné uznesenie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol: Podľa § 185a ods. 2 OSP ide o typ konania, kedy je veriteľ neznámy: "Návrh na prijatie do úschovy musí obsahovať vyhlásenie toho, kto peniaze, cenné papiere alebo iné veci do úschovy skladá (ďalej len "zložiteľ"), že záväzok, ktorého predmetom sú hodnoty skladané do úschovy, nemožno splniť, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo že zložiteľ má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo že zložiteľ veriteľa nepozná." V uschovávacom konaní, ktoré je tzv. nesporovým konaním, súd vystupuje len ako uschovávateľ. Neskúma pravdivosť tvrdení účastníkov, ani nerozhoduje spory medzi nimi. Skúma len naplnenie formálnych predpokladov prijatia a vydania úschovy, prípadne jej kadukovania a pripadnutia štátu. Nehodnotí ani neskúma vecnú stránku dôvodov uschovávacieho konania. Je dôležité si ozrejmiť okruh účastníkov a rozsah práv, ktoré im patria. V zmysle § 185b OSP ("Účastníkom konania je zložiteľ a po prijatí úschovy aj ten, pre koho sú peniaze, cenné papiere alebo iné veci určené (ďalej len "príjemca"). Po právoplatnosti uznesenia o prijatí do úschovy je účastníkom konania aj ten, kto uplatňuje právo na predmet úschovy.") je dôležité si ozrejmiť okruh účastníkov konania a rozsah práv, ktoré im patria. Účastníkom konania je ten, kto podáva návrh na úschovu (zložiteľ), ďalej ten, pre koho je predmet úschovy určený (príjemca), ako aj ten, kto si uplatňuje právo na predmet úschovy. Ak v danom prípade zložiteľ oznámi ako príjemcu dedičov, ktorých nepozná, potom je príjemcom každý, kto sa označí za právneho nástupcu zložiteľom uvedeného poručiteľa. Pre vydanie predmetu úschovy platí všeobecné pravidlo, že ju "súd vydá príjemcovi na jeho žiadosť" (§ 185d ods. 1 veta prvá OSP: "Predmet úschovy vydá súd príjemcovi na jeho žiadosť."). Ak ale "bolo plnenie zložené pre neznámeho veriteľa", vyžaduje sa súhlas zložiteľa (§ 185d ods. 1 tretia veta OSP: "Súhlas zložiteľa je však potrebný len vtedy, ak bolo plnenie zložené pre neznámeho veriteľa.").. Neznámym veriteľom je pritom ten, ktorého zložiteľ nepozná, ako aj tí veritelia, o ktorých má dôvodné pochybnosti, kto je veriteľom. Preto v danej veci nie je dôvod postupovať podľa § 185d ods. 1 druhá veta OSP ("Ak k zloženiu došlo preto, že niekto iný než príjemca uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy alebo že niekto iný, koho súhlas je potrebný, nesúhlasí s vydaním predmetu úschovy príjemcovi, je na vydanie predmetu úschovy potrebný súhlas všetkých účastníkov konania a osoby, pre ktorej nesúhlas s plnením došlo k zloženiu do úschovy."). Takýto postup by bol dôvodný len v prípade, ak by účastníkom konania bol niekto iný ako príjemca. Takýto účastník v konaní nevystupuje. V konaní o úschovách podali 13 navrhovatelia (totožní s okruhom v konaní 13C 150/2005) žiadosť o vydanie časti úschovy. Takúto žiadosť nepodali odporcovia, ktorí podali žiadosť ešte pred prijatím do úschovy. Prvostupňový súd mal teda správne požiadať o udelenie súhlasu (resp. neudelenie súhlasu) s vydaním požadovanej časti zloženej sumy zložiteľa. Keďže sa tak nestalo (a zložiteľ súhlas zatiaľ nedal), musel odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zrušiť. Ďalší postup súdu
bude závisieť od toho, či niektorí iní právni nástupcovia nepožiadajú o vydanie predmetu úschovy. Ak áno, vydanie súhlasu bude závisieť od súhlasu zložiteľa a v prípade nedania súhlasu uschovávací súd osobitné rozhodnutie nevydáva, len sleduje plynutie tzv. kadukačnej lehoty podľa § 185g ods. 1 OSP ("Ak uplynula lehota troch rokov od právoplatnosti uznesenia o prijatí do úschovy, prípadne odo dňa, keď predmet úschovy mal byť podľa návrhu vydaný zložiteľovi, rozhodne súd, že predmet úschovy pripadne štátu, ak sa oň nikto neprihlási do troch rokov odo dňa vyhlásenia tohto uznesenia. Toto uznesenie súd vyvesí na úradnej tabuli súdu."). Príjemcovia môžu v prípade, že súhlas s vydaním predmetu úschovy bol odopretý, postupovať podľa § 185e ods. 1 OSP ("Ak bol súhlas s vydaním predmetu úschovy odopretý, možno ho nahradiť právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že ten, kto vydaniu odporoval, je povinný súhlasiť s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi."). Teda súdnou žalobou podanou na miestne a vecne príslušnom sporovom súde sa domáhať rozhodnutia, že ten, kto vydaniu odporoval, je povinný súhlasiť s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi. Nie je vylúčená ani žaloba, ktorou by sa niektorí príjemcovia domáhali proti všetkým ostatným účastníkom konania určenia, že im patrí časť predmetu úschovy. V prípade vyhovenia žalobe, by uschovávací súd vydal túto časť úschovy na žiadosť úspešných účastníkov. Súd v konaní 12C 44/96 (teraz 13C 150/2005) vydal uznesenie č.k. 12C 44/96-356 zo dňa 18. 04. 1996, právoplatným dňa 28. 08. 1996, ktorým nariadil Vodnému dielu (vtedajšiemu odporcovi 5) súhlasiť s ponechaním časti vyvlastňovacej náhrady, resp. ukladá, aby časť vyvlastňovacej náhrady zloženej pod Nc/a/54/95 vo výške 2.188.028,55 Sk zostala uložená v úschove súdu do skončenia konania (ide o 6/7-ín z celkove sumy, pretože návrh na predbežné opatrenie podávali navrhovatelia z obidvoch súvisiacich konaní 12C 44 a 97/1996). Zástupca odporcov listom zo dňa 20. 08. 1996 súdu oznámil, že odporcovia si nárok na vydanie úschovy uplatňujú v zmysle pôvodného podania z 28.3.1995. JUDr. Mária Badová oznámila súdu listom zo dňa 31. 10. 1997 (doručený 03. 11. 1997), aby nerozhodoval o vydaní úschovy do skončenia konania 12C 97/1996 s tým, že vo veci 12C 44/1996 (teraz 13C 150/2005) bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým sa Vodnému dielu súhlasiť s ponechaním časti vyplatenej náhrady do skončenia konania. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 1997 č. k. 7Co 1267/1997-101, bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 29. 10. 1996 č. k. 12C 44/1996-65. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. 09. 1998. Rozsudkom bol zamietnutý návrh navrhovateľov proti odporcom o vyplatenie časti vyvlastňovacej náhrady. Zástupca odporcov doručil súdu 16. 10. 1998 list, v ktorom žiadal vyplatiť príslušné sumy zloženej v úschove s odkazom na skočenie sporu 12C 44/96 (teraz 13C 150/2005). Súd požiadal Vodné dielo o súhlas a výšku súm, ktoré má súd odporcom poukázať. Vodné dielo listom z 11. 11. 1998 oznámilo súdu, že odporcom má vyplatiť po 402.304,60 Sk, spolu sumu 1.609.218,50 Sk a zvyšok (do 2.552.700,00 Sk) vo výške 943.481,50 Sk má súd zatiaľ ponechať na účte. Dňa 17. 11. 1998 súd dal pokyn na vyplatenie svojej učtárni a oznámil to odporcom a Vodnému dielu (doručené 20. 11. 2011). Z uvedeného vyplýva, že Vodné dielo pri súhlase vychádzalo len z čistej sumy 2.552.700,00 Sk, teda bez prihliadania na bankové úroky (súčet vyplatenej a ešte nevyplatenej sumy dáva 2.552.700,00 Sk). 1/7-na z tejto sumy je 364.671,42 Sk (čo je podiel prináležiaci odporcom po S.), 4/7-iny je suma 1.458.685,71 Sk (podiel na 4 predchodcov navrhovateľov) a 2/7-iny je suma 729.342,85 Sk (podiel na 2 predchodcov navrhovateľov v konaní 12C 97/96). Odporcom by mohla byť v roku 1998 vyplatená suma už vo výške 5/7-ín vo výške 1.823.357,14 Sk (ich 1/7-ina nebola nikdy sporná + 4/7-iny po 4 predchodcoch navrhovateľov). Vodné dielo však nedalo súhlas ani na vyplatenie sumy vo výške 4/7-ín (1.458.685,71 Sk) a ani vo výške 5/7- ín (1.823.357,14 Sk), ale na vyplatenie sumy 1.609.218,50 Sk. Je to o 150.532,79 Sk viac ako 4/7-iny a o 214.138,66 Sk menej ako je 5/7-ín. Súčet týchto dvoch súm (150.532,79 Sk a 214.138,66 Sk), z čoho vyplýva, že na vlastný podiel odporcov T. S. im bolo vyplatených len 150.532,79 Sk a zvyšok 214.138,66 Sk je ešte v úschove súdu. Okresný súd na základe vyššie uvedených zistení a s poukazom na námietku premlčania vznesenú odporcami, túto námietku vo vzťahu k nárokom navrhovateľov na zaplatenie časti vyvlastňovacej náhrady akceptoval. V podrobnostiach v tomto smere uviedol, že Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí zo dňa 04. 04. 1996, č.k. 17Co/1037/1996-38 jasne definoval, aký bol možný postup navrhovateľov v prípade, keď vyvlastňovacia náhrada bola zložená do súdnej úschovy z dôvodu neznámeho príjemcu. Buď sa mali domáhať rozhodnutia, že ten, kto vydaniu odporoval, je povinný súhlasiť s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi, alebo nebola vylúčená ani žaloba, ktorou by sa niektorí príjemcovia domáhali proti všetkým ostatným účastníkom určenia, že im patrí časť predmetu úschovy. V prípade vyhovenia žalobe by uschovávací súd vydal tú časť úschovy na žiadosť úspešných účastníkov. V danom prípade bola žiaduca práve takáto žaloba, pretože základ sporu bol medzi dedičmi po nebohom R. V., teda vzájomné vysporiadanie medzi nimi. Pokiaľ ide o možné žaloby, akými sa mohli a mali navrhovatelia domáhať svojich nárokov v rámci konania o úschovách, tak obdobnými sa mohli a mali domáhať svojich nárokov aj pred týmto konaním, resp. pred zložením vyvlastňovacej
náhrady do úschovy, najmä žalobou proti Vodnému dielu Žilina a všetkým odporcom o vyplatenie časti vyvlastňovacej náhrady, ktorou by na základe rozsudku vyplatilo Vodné dielo Žilina, ktoré prostriedkami disponovalo. Namiesto toho navrhovatelia podali dňa 17. 01. 1996 žalobu len proti dedičom po S. V. o plnenie priamo voči týmto odporcom. Odporcovia prevzali predmet úschovy až v dňoch 23. - 26. 11. 1998, dovtedy nefigurovali ako vlastníci pozemkov vo vyvlastňovacom konaní, nebolo im ako účastníkom tohto konania doručené vyvlastňovacie rozhodnutie, neboli označení ako príjemcovia vyvlastňovacej náhrady a ani ako príjemcovia v konaní o úschove, nikdy do konca roku 1998 nedisponovali náhradou a ich súhlas či nesúhlas nebol pre súd významný. Z uvedeného dôvodu nemohli byť do konca novembra 1998 v omeškaní s plnením voči navrhovateľom, pretože vyvlastňovaciu náhradu sami neprezvali. Ak neboli v omeškaní, nemohol existovať ani základ plnenia. Správanie Vodného diela Žilina bolo dôvodom na podanie žaloby, vo veci samej však účastníkom konania nebolo, resp. navrhovatelia sa voči nemu ničoho nedomáhali. Navrhovatelia sa dôsledne neriadili poučením Krajského súdu v Banskej Bystrici uvedenom v jeho rozhodnutí zo dňa 04. 04. 1996. Podali síce pôvodne návrh aj proti Vodnému dielu Žilina, ale len vo vzťahu k navrhovaným predbežným opatreniam (o povinnosť zložiť kúpne ceny do úschovy a povinnosť súhlasiť s ponechaním vyvlastňovacích náhrad na účte súdu do skončenia konania). Neskôr navrhovatelia vzali návrh voči Vodnému dielu Žilina späť a súd uznesením zo dňa 29. 10. 1996, č.k. 12C/44/1996-65a zastavil konanie voči Vodnému dielu Žilina a súčasne pripustil zmenu návrhu podanú na súde dňa 27. 09. 1996 (úroky z omeškania). Nakoľko pôvodní navrhovatelia splnomocnili advokátku na zastupovanie v dňoch 31. 1. 1995 a 17. 03. 1995, najneskôr odvtedy mali vedomosť o tom, že došlo k vyvlastneniu (rozhodnutie zo dňa 12. 12. 1994, právoplatné 20. 02. 1995) a že Vodné dielo Žilina malo povinnosť do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vyplatiť vyvlastňovaciu náhradu. Dňa 20. 03. 1995 márne uplynula lehota na vyplatenie náhrad. Prvýkrát nasledujúci deň - 21. 03. 1995 sa mohli navrhovatelia domáhať svojho majetkového práva v trojročnej premlčacej lehote na súde voči Vodnému dielu Žilina a dedičom po S. V.. Po zložení náhrady do súdnej úschovy sa mohli navrhovatelia domáhať obdobnou žalobou svojich nárokov. Neučinili tak nikdy do 23. 11. 1998, kedy bola prvému z odporcov vyplatená vyvlastňovacia náhrada. Trojročná lehota by bola prekročená aj vtedy, ak by súd akceptoval prerušenie plynutia premlčacej doby v čase od 29. 11. 1995 (doručenie podania, ktorým si navrhovatelia uplatnili v konaní o úschove vyplatenie časti náhrad) do 27. 05. 1996 (doručenie rozhodnutia Okresného súdu Žilina o tom, že náhrady majú byť vyplatené len odporcom) alebo do 22. 01. 1996 (doručenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici), čo je doba necelých 4 mesiacov. Nešlo však o riadne uplatňovanie práva na súde, pretože nešlo o konanie, ktoré by sa začalo na návrh navrhovateľov. Išlo o konanie, ktoré na návrh Vodného diela Žilina začalo práve preto, že tento subjekt nemienil zaplatiť náhrady navrhovateľom (neznámy veriteľ). Nad rámec vyššie uvedeného okresný súd prijal i záver, že trojročná lehota na podanie žaloby voči všetkým odporcom uplynula aj dňom 27. 11. 2001. V tomto smere vyšiel okresný súd zo zistenia, že navrhovatelia podali na súd zmenu návrhu na základe toho, že odporcom bola poukázaná vyvlastňovacia náhrada až dňa 27. 12. 2006. V tomto smere vyslovil názor, že ak najneskôr bolo možné uplatniť nárok na plnenie voči všetkým odporcom dňa 27. 11. 1988 (okresný súd mal zrejme na mysli dátum 27. 11. 1998 - poznámka odvolacieho súdu) a v trojročnej lehote takáto žaloba nebola podaná, nemožno ako včas podanú žalobu akceptovať tú, ktorá bola na inom skutkovom základe podaná dňa 17. 01. 1996. Návrh z roku 19966 a zmenený návrh navrhovateľov z roku 2006 mohol byť totožný čo do znenia žalobného výroku, ale čo obidva návrhy rozlišovalo, bol skutkový stav tvrdený v obidvoch návrhoch. Skutkovým dôvodom podania žaloby v roku 1996 bola skutočnosť, že Vodné dielo Žilina nemieni zaplatiť navrhovateľom vyvlastňovacie náhrady (nebolo však účastníkom konania), skutkovým dôvodom zmenených návrhov z roku 2006 bola skutočnosť, že náhrady už boli odporcom vyplatené. Uplatniť spätné účinky vecne inej žaloby z roku 1996 na stav po novembri 1998 v súvislosti so zmenenou žalobou v roku 2006 považoval okresný súd za neprípustné s odôvodnením, že bola podaná včas. V roku 1996 totiž nebolo zrejmé, komu a v akom rozsahu bude vyplatená náhrada, či a kto sa bude domáhať nárokov voči vyvlastňovacej náhrade. Žaloba o plnenie voči tým, ktorí náhradu neprevzali a boli tiež v neistom postavení, bola teda nedôvodná a len plynutím času a zmenou skutkových okolností, ktoré nastali až v budúcnosti, nemohla založiť stav, akoby žaloba bola včas podaná s odkazom, že dôležitý je stav v čase rozhodovania súdu a nie v čase podania žaloby. Takéto stanovisko možno akceptovať v prípade kúpnych zmlúv s odporcami, ktoré už boli uzavreté, boli predmetom vkladu a vznikol odporcom právny nárok na vyplatenie kúpnych cien a zároveň im končila aj lehota na ich vyplatenie. Ak navrhovateľom nebol priznaný základ nároku (vo vzťahu k vyvlastňovacej náhrade), nemohol priznať ani úrok z omeškania.
Vo vzťahu ku kúpnym cenám, ktoré získali odporcovia z titulu kúpnych zmlúv V 4949/1995, V 4950/1995, V 4951/1995 a V 4952/1995, okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v inom konaní vedenom
na Okresnom súde Žilina (sp. zn. 12C/97/1996) odporcovia zhodne uviedli, čo doložila i odporkyňa v rade 3/, že dňa 14. 02. 1996 im bola poukázaná kúpna cena v celkovej výške 719.558,00 Sk (23.884,94 Eur), t.j. každému po 179.889,50 Sk. Navrhovatelia túto skutočnosť akceptovali a podľa toho i upravili svoj návrh. Okresný súd v tomto smere konštatoval, že nárok navrhovateľov o zaplatenie príslušnej časti z kúpnych cien akceptoval. V tejto súvislosti poznamenal, že rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 11. 2003, sp. zn. 5Cdo/96/2000 bola už ustálená právna otázka, že dedičské rozhodnutie D 614/1964 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 7Co/754/1964 zaväzovalo a oprávňovalo nielen účastníkov dedičského konania, ale aj ich právnych nástupcov, ako na strane odporcov, tak i na strane navrhovateľov. Pokiaľ si navrhovatelia uplatnili úroky z omeškania od 06. 02. 2006 (správne 1996 - poznámka odvolacieho súdu), okresný súd uvedený dátum neakceptoval. Nakoľko navrhovatelia nepreukázali komunikáciu s odporcami pred podaním návrhu na začatie konania, akceptoval ako najskorší deň omeškania deň nasledujúci po dni, kedy bol odporcom doručený návrh vo veci samej. Tento prevzali odporcovia dňa 11. 09. 1996, začiatok omeškania bolo preto potrebné počítať odo dňa nasledujúceho po uvedenom dni, t.j. od 12. 09. 1996. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska bola ku dňu 12. 09. 1996 vo výške 8,8 %, čo znamená, že v zmysle § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. predstavujú úroky z omeškania výšku 17,6 % ročne. V ďalšej časti odôvodnenia (str. 20 - 29 rozsudku) okresný súd podrobne a s prihliadnutím na výšku dedičských podielov rozpočítal nároky, ktoré patria navrhovateľom z titulu kúpnych cien vyplatených odporcom. V tomto smere vychádzal z nesporného tvrdenia účastníkov sporu, že odporcom bola vyplatená kúpna cena, každému po 179.889,50 Sk (nie po 187.351,50 Sk, z ktorej vychádzali navrhovatelia pri podaní žaloby), t.j. spolu 719.558,00 Sk (23.884,95 Eur). Zároveň pri výpočte prihliadol na skutočnosť, že právny predchodca navrhovateľov v rade 1/ a 3/ (X. Y.) nebola dcérou K. H., a preto označení navrhovatelia majú právo na podiel z kúpnych cien, každý po 3/84- iny z celku. Ďalej prihliadol na skutočnosť, že každý z odporcov vyplatil navrhovateľom v rade 1/ a 3/ v priebehu konania po 296,17 Eur a tiež na skutočnosť, že navrhovateľ v rade 4/ bol jediným (závetným) dedičom po E. Y., rod. V. (jedno zo siedmich detí poručiteľa U. V.). Nakoľko si označený navrhovateľ podľa poslednej zmeny návrhu uplatňoval len 1/5-inu z 1/7-iny, okresný súd poznamenal, že bol rozsahom uplatneného nároku navrhovateľa v rade 4/ viazaný. Pokiaľ navrhovatelia uplatňovali nároky z kúpnych cien vo väčšom rozsahu, ako im boli priznané, resp. uplatňovali nároky z vyvlastňovacej náhrady (z ktorej im peňažné nároky neboli priznané vôbec), prípadne si uplatňovali úrok z omeškania už od 06. 02. 1996 (navrhovatelia zastúpení JUDr. Poliačikovou), resp. už od 15. 02. 1996 (navrhovatelia zastúpení JUDr. Badovou), okresný súd ich nároky vo zvyšku zamietol. Konanie o tých nárokoch, ktoré navrhovatelia vzali čiastočne späť (v súvislosti so zmenami návrhu), zastavil. V tejto súvislosti poznamenal, že konanie zastavil len v tej časti, kde došlo k zníženiu rozsahu predmetu konania, t.j. ak si navrhovatelia uplatňovali menej než pôvodne. Čo sa týka späťvzatia návrhu navrhovateľov o alternatívny petit, okresný súd uviedol, že v prípade navrhovateľa v rade 11.1/ zmena návrhu pripustená uznesením zo dňa 03. 02. 2010 neobsahovala žiadnu alternatívu. Len v prípade nástupcov po T. Y. a K. Y. títo žiadali alternatívne o vyplatenie všetkých náhrad priamo ku svojim rukám alebo alternatívne žiadali časť náhrad zaplatiť do dedičstva po označených poručiteľoch. Formálne však v zmene návrhu pri obidvoch alternatívach uvádzali aj žalobný petit týkajúci sa navrhovateľa v rade 11.1/. V obidvoch alternatívach však návrh označeného navrhovateľa bol totožný - vždy žiadal zaplatenie náhrad do dedičstva po nebohej Ing. X. U.. V prípade tohto navrhovateľa preto o alternatívnom návrhu nemožno hovoriť. O alternatívnom návrhu navrhovateľa v rade 11.1/ možno uvažovať až v súvislosti s podaním zo dňa 04. 09. 2012, kde žiadal buď vyplatenie náhrad priamo sebe alebo alternatívne vyplatenie do dedičstva po nebohej Ing. X. U.. O tomto návrhu však súd už nerozhodoval, pretože následne došlo ďalšie podanie z 18. 09. 2012, o ktorom už rozhodoval ako o podaní neskoršie podanom. V tomto smere okresný súd uzavrel, že ak sa navrhovateľ v rade 11.1/ domáhal aktuálnym návrhom (ktorý súd procesne pripustil) priameho zaplatenia náhrad, nerozhodoval procesne o alternatívnom petite (nakoľko bol nahradený neskoršou zmenou návrhu). Takisto nerozhodoval o zastavení konania v tejto časti. To isté platí i o späťvzatí návrhu v časti o alternatívnom návrhu zo strany navrhovateľov v rade 3/, 12.1/, 13.1.1/, 13.1.2/, 13.1.3/, 13.1.4/, 13.2/, 13.3/ a 13.4/. Ak označení navrhovatelia zmenili návrh poslednou zmenou len na priame plnenie a súd takýto návrh pripustil, okresný súd mal za to, že o zastavení konania v časti o druhom alternatívnom návrhu už duplicitne nie je možné rozhodovať. Za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že pôvodný návrh (vyjadrený alternatívne) bol aj procesne nahradený iným (nealternatívnym) návrhom. Podobné závery prijal okresný súd aj vo vzťahu k alternatívnym návrhom navrhovateľov v rade 1/, 4/, 9/, 10/. Vo vzťahu k navrhovateľke v rade 10/ naviac poznamenal, že alternatívny petit sa jej netýkal, keďže ide o pôvodnú
navrhovateľku, ktorá nemala vzťah ku pohľadávke nebohej Ing. X. U., nakoľko navrhovateľka v rade 10/ nie je jej závetnou ani zákonnou dedičkou. Preto o zastavení konania v časti nikdy neexistujúceho alternatívneho návrhu nemohol rozhodovať.
Okresný súd v závere odôvodnenia (str. 33 - 35) podrobne rozviedol svoje argumenty k námietkam účastníkov a uviedol stručný procesný postup v prejednávanej veci (str. 36 - 38). O náhrade trov konania si v zmysle ust. § 151 ods. 3 O. s. p. vymienil rozhodnúť po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej s ohľadom na charakter nároku, viacnásobné zmeny návrhov a na zastupovanie viacerých účastníkov jedným advokátom.
Proti rozsudku (v tých častiach, v ktorých bol návrh zamietnutý) podali odvolanie všetci navrhovatelia. Navrhovateľka v rade 9/ následne písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 27. 02. 2013 vzala svoje odvolanie späť. Navrhovatelia v rade 1/, 4/, 10/, 11.1/ v dôvodoch odvolania uviedli, že názor okresného súdu o údajnom premlčaní ich nároku na zaplatenie vyvlastňovacej náhrady je nesprávny. Mali za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tomto smere nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Ako príklad citovali druhý odsek na strane 16 a tretí odsek na strane 17 písomného vyhotovenia rozsudku. Ďalej uviedli, že Občiansky súdny poriadok nikde neustanovuje lehotu na podanie žaloby o zaplatenie určitej peňažnej sumy, takéto právo obrátiť sa s návrhom na súd sa nepremlčuje a rovnako sa na toto právo nevzťahuje ani preklúzia. Žalobou, ktorú podali v roku 1996 sa domáhali a stále sa domáhajú vyplatenia peňažnej sumy. Nakoľko nárok uplatnili už v roku 1996, v žiadnom prípade nie je možné ani len teoreticky uvažovať o premlčaní ich nároku. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku už nie je možné hovoriť ani o predčasnej žalobe, a preto z uvedeného vyplýva, že ich návrh bol podaný včas. Okresný súd v tomto smere dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Je nesporne preukázané, že dňa 17. 01. 1996 si uplatnili voči odporcom nárok na zaplatenie vyvlastňovacích náhrad. Z odôvodnenia návrhu, právnych a skutkových skutočností v ňom označených jednoznačne vyplýva, že časť nehnuteľností, ktoré odporcovia nadobudli dedičstvom po svojom otcovi S. V., bola vyvlastnená rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia zo dňa 12. 12. 1994. Na základe tohto rozhodnutia bola celková vyvlastňovacia náhrada určená vo výške 2.552,700 Sk, z ktorej patrí každému zo siedmich detí po nebohom R. V. podiel vo výške 364.671,00 Sk. Vyvlastňovacia náhrada bola zložená do depozitu na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. Nc /a/54/95, ktorú uschovávací súd na žiadosť odporcov a so súhlasom Vodného diela Žilina vyplatil odporcom v rade 1/ až 4/. Z obsahu žaloby podanej dňa 17. 01. 1996 teda jednoznačne vyplýva, že ako navrhovatelia sa domáhali voči odporcom zaplatenia aj tej časti, ktorá im bola vyplatená na základe rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia zo dňa 12. 12. 1994. Tvrdenie okresného súdu v napadnutom rozsudku, že pôvodne síce bolo žalované aj Vodné dielo Žilina a neskôr voči nemu bola zobratá žaloba späť, nemá žiaden právny význam na ich uplatňovaný nárok, nakoľko si vyplatenie finančnej náhrady neuplatňujú voči Vodnému dielu Žilina, ale voči odporcom. Obsah žaloby zo dňa 17. 01. 1996 je jasný a z tohto obsahu je jasný tak skutkový, ako i právny nárok, ktorý si uplatňujú. Poznamenali, že okresný súd vo veci rozhodol predchádzajúcim rozsudkom zo dňa 27. 12. 2007, teda v čase, kedy podľa názoru okresného súdu už mal byť ich nárok premlčaný a v tom čase odporcovia už vzniesli námietku premlčania, v uvedenom rozsudku okresný súd nepovažoval ich nárok napriek vznesenej námietke premlčania za premlčaný. Od vyhlásenia uvedeného rozsudku v konaní nenastali žiadne nové skutkové ani právne okolnosti, ktoré by mohli mať dopad na zmenený právny názor okresného súdu. V prípade vyplatenia vyvlastňovacej náhrady nešlo o právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu, naviac v nesporovom konaní o úschovách nebolo vydané ani rozhodnutie, ktorým by bolo uložené ktorémukoľvek z účastníkov niečo plniť. Súd len ako uschovávateľ vydal predmet úschovy odporcom. Okrajovo poukázali na skutočnosť, že Vodné dielo Žilina, a.s. bolo likvidované, likvidácia bola ukončená dňa 26. 11. 2007, takže účastníkom konania nemohol byť neexistujúci subjekt. Poukázali na ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V prípade, ak by odvolací súd v neočakávanom prípade potvrdil napadnutý rozsudok, žiadali pripustiť dovolanie v otázke zásadného právneho významu, ktorú formulovali nasledovne: Je možné, aby nárok navrhovateľov uplatnený na súde dňa 17. 01. 1996 bol premlčaný, pokiaľ odporcovia obdržali finančnú čiastku, ktorá je predmetom sporu, po 16. 10. 1998 a súdne konanie od 17. 01. 1996 doteraz prebieha. Navrhovateľ v rade 4/ v odvolaní uviedol, že návrhom zo dňa 17. 01. 1996 si uplatnil voči odporcom zaplatenie sumy 78.624,50 Sk (2.609,85 Eur), okresný súd mu napadnutým rozsudkom priznal len zaplatenie 90,04 Eur, čo znamená, že rozdiel 2.519,81 Eur sú povinní mu odporcovia v rade 1/ až 4/ doplatiť. Na základe týchto skutočností žiadali napadnutý rozsudok zmeniť tak, že ich návrhu sa v celom rozsahu vyhovie, eventuálne žiadali rozsudok zrušiť a zaviazať
odporcov zaplatiť im všetky trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia. V odvolaní doručenom okresnému súdu dňa 21. 02. 2013 navrhovatelia v rade 1/, 4/, 10/, 11.1/ v podstate zopakovali tie isté dôvody, ktoré uviedli v odvolaní doručeným súdu dňa 18. 02. 2013. Naviac uviedli len toľko, že okresný súd na základe nesprávneho matematického a logického postupu dospel k nesprávnym matematickým výpočtom. Zároveň tvrdili, že vyplatená náhrada z titulu kúpnych cien činila celkom 749.526,00 Sk a nespornou, ako i preukázateľnou bola skutočnosť, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 12. 12. 1994 mala byť vyplatená odporcom v rade 1/ až 4/ vyvlastňovacia náhrada vo výške 2.552.700,00 Sk. Celovo malo byť za odpredané nehnuteľnosti a vyvlastňovaciu náhradu vyplatená odporcom suma 3.302.226,00 Sk a keďže nebohý R. V. mal sedem detí, podiel na každé dieťa by mal činiť 471.746,00 Sk.
Navrhovatelia v rade 3/, 12.1/, 13.1.1/ - 13.1.4/, 13.2/ - 13.4/ v dôvodoch odvolania uviedli, že rozsudok okresného súdu považujú sčasti za vecne a právne nesprávny. Okresný súd síce náležite zistil skutkový stav, vykonal riadne dokazovanie, avšak nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy. Odôvodnenie napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o zamietnutie žalobného návrhu, považovali za neurčité a nezrozumiteľné. Aj oni poukázali na skutočnosť, že skutočnými dedičmi po nebohom R. V. zomrelom dňa XX. XX. XXXX boli okrem právneho predchodcu odporcov S. V. aj ďalšie deti nebohého R. V., konkrétne C. Y. a Y. H., ktoré boli ich právnymi predchodcami. Neobstojí argumentácia okresného súdu, že došlo k premlčaniu ich nároku. Aj oni poukázali na ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p., t.j. že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ v priebehu konania menili petit návrhu, stalo sa tak v dôsledku námietok produkovaných odporcami i v dôsledku zmien skutkového stavu. Namietali závery okresného súdu, pokiaľ bol zamietnutý ich návrh týkajúci sa vyplatenia príslušných súm z vyvlastňovacej náhrady zloženej do úschovy na Okresnom súde Žilina. Vyvlastňovacia náhrada zložená do úschovy vo výške 2.552,700 Sk by sa mala rozdeliť medzi 7 dedičov po nebohom R. V., teda každé jeho dieťa by malo mať podiel 364.671,42 Sk, čo činí 12.104,87 Eur. Táto časť vyvlastňovacej náhrady odvolateľov predstavuje spolu 2/7-iny, teda pre každého z dvoch právnych predchodcov odvolateľov po 1/7-ine, ktorá v čase vyhlásenia rozsudku už bola vyplatená každému z odporcov v časti po 402.304,60 Sk, t.j. spolu vo výške 1.609.218,50 Sk. Preto z uvedeného dôvodu v podaní zo dňa 11. 09. 2012 žiadali, aby bola každému z odporov uložená povinnosť zaplatiť odvolateľom sumy bližšie uvedené v tomto podaní. Na základe tohto podania označeného ako čiastočné späťvzatie návrhu a zmena petitu žaloby bolo vydané uznesenie súdu zo dňa 10. 10. 2012, č.k. 13C/150/2005-930, ktorým bola táto zmena pripustená. Nesúhlasili s tým, že okresný súd i v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že pokiaľ zobrali svoj žalobný návrh späť, bolo potrebné rozhodnúť o zastavení konania iba v takom rozsahu, ako je uvedené vo výroku. Aj ostatní navrhovatelia v rade 13.1.1/ - 13.1.4/, 13.2/ - 13.4/ zobrali sčasti svoj žalobný návrh späť, v tejto časti okresný súd konanie zastavil, avšak pokiaľ ide o alternatívny petit, o tomto nerozhodol. Pokiaľ ide o podanie navrhovateľa v rade 3/, výklad tohto jeho podania označeného ako čiastočné späťvzatie návrhu a zmena petitu návrhu zo dňa 11. 09. 2012 súdom prvého stupňa iným spôsobom, ako u ostatných navrhovateľov je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania v tejto sporovej veci. Okresný súd nedostatočne vyhodnotil dôkazy predložené v konaní, pokiaľ rozhodol, že nemohol im priznať úroky z omeškania už odo dňa 15. 02. 1996. V tomto smere poukázali na to, že listami zo dňa 16. 02. 1996 vyzvali odporcov na zaplatenie pomernej časti vyvlastňovacej náhrady a zloženej kúpnej ceny, avšak k dohode medzi nimi nedošlo napriek tomu, že predtým im odporcovia avizovali predloženie návrhu na písomné uznanie záväzku zo dňa 15. 02. 1996, ktoré napokon odmietli podpísať. V tejto súvislosti poukázali aj na spis okresného súdu o úschove, z obsahu ktorého je zrejmé, že si uplatnili právo vyplatenie časti vyvlastňovacej náhrady i v konaní o úschove vedenom pod sp. zn. Nc/a/54/95-29 žiadosťou zo dňa 17. 01. 1996, v ktorom súd vydal poukaz na vyplatenie celej vyvlastňovacej náhrady odporcom, avšak uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04. 04. 1996 bol tento poukaz zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z obsahu listu právnej zástupkyne odvolateľov zo dňa 28. 11. 1995 je zrejmé, že tento list je vlastne urgenciou na nečinnosť Vodohospodárskej výstavby, š. p., pokiaľ ide o vyplatenie časti vyvlastňovacej náhrady a tomuto listu predchádzali písomné uplatnenia nárokov na jej vyplatenie zo dňa 31. 08. 1995, 16. 10. 1995, 26. 10. 1995 a 15. 02. 1995. Z poukazu Okresného súdu Žilina zo dňa 17. 01. 1998 je zrejmé, že pokiaľ ide o vyvlastňovaciu náhradu, každému z odporcov bola vyplatená suma po 402.304,60 Sk plus istiny, čo činí spolu 1.609.218,50 Sk plus istiny. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť zmenili petit žalobného návrhu. Odvolatelia mali za to, že už z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 03. 04. 1996 nepochybne vyplýva, že postup odporcov bol v rozpore s platnou právnou úpravou ako i s dobrými mravmi. Napriek tejto skutočnosti odporcovia odmietli súhlasiť s tým, aby im v konaní o úschove boli vyplatené žalované sumy. Zo žiadosti zo dňa 28. 11. 1995 je zrejmé, že požiadali o vydanie časti úschovy zo zloženej
vyvlastňovacej náhrady a takúto žiadosť podali i odporcovia. Vzhľadom na to, že pôvodný žalovaný v rade 5/ - Vodné dielo Žilina, a.s. dalo súhlas s vyplatením vyvlastňovacej náhrady z úschovy iba pre odporcov, neobstojí konštatovanie súdu uvedené v odôvodnení rozsudku s poukázaním na ust. § 185a O. s. p.. Pri použití tohto ustanovenia by súd musel vydať vo veci úschovy rozhodnutie o tom, že vyvlastňovacia náhrada zložená do úschovy pôvodne vo výške 2.552.700,00 Sk pripadá odporcom i v doposiaľ nevyplatenej časti zloženej úschovy 943.481,50 Sk. Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04. 04. 1996 je zrejmé, že odvolatelia a ich právni predchodcovia mali možný postup v dvoch variantách, a to jednak podľa § 185e O. s. p. a jednak podľa § 80 O. s. p.. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, že mohli dať jednak žalobu voči Vodnému dielu Žilina, a.s. o tom, že ten, kto vydaniu odporuje, je povinný súhlasiť s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi, avšak nie je vylúčená ani žaloba, ktorou by sa niektorí príjemcovia proti všetkým ostatným účastníkom konania domáhali, že im patrí nimi žiadaná časť predmetu úschovy. Vzhľadom k tomu, že mali dané na výber, akým spôsobom sa budú domáhať časti finančných prostriedkov z vyvlastňovacej náhrady a že žalobou sa domáhali voči odporcom, ako i voči Vodnému dielu Žilina, a.s. zaplatenia časti zloženej vyvlastňovacej náhrady do úschovy, došlo k prerušeniu plynutia premlčacích lehôt. Nič na tom nemení skutočnosť, že v priebehu konania niekoľkokrát menili obsah žalobného petitu. Tým, že dňa 17. 01. 1996 podali žalobný návrh, došlo k prerušeniu plynutia akýchkoľvek premlčacích lehôt týkajúcich sa vyplatenia, resp. rozdelenia časti vyvlastňovacej náhrady, ktorá nezostala v úschove Okresného súdu Žilina. Žiadne ustanovenie O. s. p. neupravuje spôsob skončenia konania začatého na základe žalobného návrhu tak, že možno konštatovať, že by akákoľvek žaloba bola podaná predčasne alebo právne nevýznamným spôsobom, pretože v súlade s ust. § 42, § 43, § 95 O. s. p. žalobcovia môžu kedykoľvek do právoplatného skončenia konania meniť petit žalobného návrhu. Zdôraznili, že konanie v tejto veci, pôvodne vedené pod sp. zn. 12C/44/1996 bolo skončené právoplatnosťou rozsudku dňom 29. 09. 1998. Dňa 23. 10. 1998 prevzala podateľňa okresného súdu dovolanie pôvodných navrhovateľov v rade 12/, 13/, čo znamená, že týmto dňom sa začalo konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku a došlo k prerušeniu plynutia akýchkoľvek premlčacích lehôt aj pre ostatných navrhovateľov, vzhľadom na procesné spoločenstvo na ich strane. Dovolacie konanie na Najvyššom súde SR trvalo od jeho podania až do vyhlásenia rozsudku dovolacieho súdu, ktorým bol rozsudok č.k. 5Cdo/96/2000 zo dňa 26. 11. 2003. Po doručení tohto rozsudku okresnému súdu nedošlo k žiadnemu právoplatnému rozhodnutiu v merite veci, a preto nemohla plynúť do dnešného dňa trojročná premlčacia doba napriek tomu, že časť vyvlastňovacej náhrady bola už odporcom vyplatená. V ďalšej časti odvolania tvrdili, že pre ich nesúhlas, resp. nesúhlas ich právnych predchodcov došlo k zloženiu do úschovy vyvlastňovacej náhrady vo výške 2.552.700,00 Sk. Z ich podaní je zrejmé, že jednak odporcovia nesúhlasili s vydaním časti úschovy navrhovateľom ako dedičom a jednak navrhovatelia nesúhlasili s vydaním úschovy odporcom. Na základe uvedeného odvolatelia tvrdili, že petit žalobného návrhu v časti, ktorej bola ich žaloba zamietnutá a čo sa týka vyplatenej časti predmetu úschovy, je nezákonný a nespravodlivý. V závere odvolania poznamenali, že pokiaľ ide o vyvlastňovaciu náhradu, okresný súd rozhodol rovnako, ako v predchádzajúcom rozsudku, ktorý bol vyhlásený dňa 01. 07. 2011 a ktorý bol zrušený rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 25. 07. 2012. Už v tomto rozsudku v tejto časti nerešpektoval právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 11. 2003, následne i právny názor vyslovený Krajským súdom v Žiline v rozsudku zo dňa 25. 07. 2012. Okresný súd i napriek tomu, že je viazaný právnym názorom odvolacieho i dovolacieho súdu, opätovne nepreskúmateľným a neurčitým spôsobom odôvodňoval, ako dospel k záverom, že nemajú nárok na vyplatenie žalovanej časti z prevzatej vyvlastňovacej náhrady. Tiež zdôraznili, že dňa 27. 11. 1988 nebolo vydané ani vyvlastňovacie rozhodnutie, teda nemohla byť ani zložená vyvlastňovacia náhrada do úschovy príslušného súdu a tobôž nemohla byť vyplatená odporcom. Pokiaľ nie je konanie právoplatne skončené, bolo možné meniť aj skutkový základ žaloby podanej dňa 17. 01. 1996. Na základe týchto skutočností navrhli rozsudok okresného súdu v tej časti, v ktorej bol ich návrh zamietnutý, zmeniť tak, že odporcom sa uloží povinnosť zaplatiť odvolateľom sumy tak, ako bola pripustená zmena petitu žaloby uznesením okresného súdu zo dňa 10. 10. 2012. Alternatívne navrhli rozsudok v zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Pre prípad, že by odvolací súd dospel k záveru, že ich námietky uvedené v odvolaní nie sú dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, navrhli, aby bolo pripustené dovolanie, nakoľko za základnú právnu otázku považujú to, či ich žaloba bola podaná predčasne a či ich nárok je napriek dĺžke konania v tejto právnej veci premlčaný.
Odporcovia sa k odvolaniu navrhovateľov písomne nevyjadrili.
K odvolaniu navrhovateľov v rade 1/, 4/, 9/, 10/, 11.1/ sa písomne vyjadrili navrhovatelia v rade 3/, 12.1/, 13.1.1/ - 13.1.4/, 13.2/ - 13.4/. Vo vyjadrení uviedli, že sa pripájajú k dôvodom odvolania ostatných
navrhovateľov. V ďalšej časti sa vyjadrovali k trovám za poskytnutú právnu pomoc a zároveň sami tieto trovy aj vyčíslili.
Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie navrhovateľov bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vymedzenom v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a po nariadení odvolacieho pojednávania (§ 214 od. 1 písm. a/ O. s. p.) rozsudok okresného súdu v jednotlivých výrokoch, resp. v tých častiach, ktorými okresný súd návrh navrhovateľov zamietol, podľa § 220 O. s. p. zmenil, pretože v týchto častiach neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 219 O. s. p.) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poznamenať, že v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. predmetom odvolacieho prieskumu boli len tie časti jednotlivých výrokov prvostupňového rozsudku, ktorými bol návrh navrhovateľov zamietnutý, nakoľko len tieto časti boli napadnuté odvolaním zo strany navrhovateľov. Keďže odporcovia proti tým častiam rozsudku, ktorými bolo návrhu navrhovateľov čiastočne vyhovené, odvolanie nepodali a sporové strany nepodali ani odvolanie proti tým častiam rozsudku, ktorými bolo konanie o návrhu navrhovateľov čiastočne zastavené, odvolací súd sa týchto častí prvostupňového rozsudku nedotkol. Čo sa týka skutkových okolností prejednávanej veci, odvolací súd i po zopakovaní dokazovania na odvolacom pojednávaní konštatuje, že skutkový stav bol prvostupňovým súdom zistený v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a dôkazy vykonal podľa návrhu procesných strán. Účastníci v tomto smere nenamietali nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, čomu nasvedčujú prednesy ich právnych zástupcov na odvolacom pojednávaní, ako i obsah odvolania jednotlivých navrhovateľov. Účastníci, zvlášť odporcovia, nenamietali ani skutočnosť, že odporcom bola zo súdnej úschovy (ktorá sa viedla a naďalej vedie na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. Nc/a/54/95) vyplatená časť vyvlastňovacej náhrady, každému po 425.443,70 Sk. Táto skutočnosť bola potvrdená i správou Okresného súdu Žilina, ktorú zadovážil odvolací súd (č.l. 1102 - 1104 spisu), z ktorej vyplýva, že odporca v rade 1/ prevzal vyššie uvedenú sumu dňa 23. 11. 1998, odporca v rade 2/ dňa 26. 11. 1998, odporkyňa v rade 3/ dňa 25. 11. 1998 a odporkyňa v rade 4/ dňa 25. 11. 1998. Uvedená skutočnosť nakoniec vyplýva i z obsahu spisu Okresného súdu Žilina Nc/a/54/95 (č. l. 54 označeného spisu). Medzi účastníkmi nebola sporná ani skutočnosť, že odporcom bola z titulu kúpnych cien podľa kúpnych zmlúv V 4949/95, V 4950/95, V 4951/95 a V 4952/95 vyplatená pre každého v sumách po 179.889,50 Sk (spolu 719.558,00 Sk), a to dňa 14. 02. 1996. Okresný súd vo vzťahu k rozdeleniu vyplatených kúpnych cien správne vychádzal zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 11. 2003, sp. zn. 5Cdo/96/2000 (č.l. 151 a nasl. spisu), v zmysle ktorých si ustupujúci dedičia po nebohom R. V., zomrelom dňa XX. XX. XXXX mohli uplatňovať (požadovať) od nadobúdateľa dedičstva (S. V.) i od jeho právnych nástupcov (v danom prípade od odporcov) náhrady pre prípad, že v budúcnosti dôjde k scudzeniu pôdy. Zároveň správne vychádzal zo záverov označeného rozsudku Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých právo na uplatňovanie náhrady v prípade scudzenia pôdy v budúcnosti sa neobmedzovalo len na osoby ustupujúcich dedičov, ale i na ich právnych nástupcov. Čo sa týka nároku jednotlivých navrhovateľov na peňažné plnenie, ktoré z titulu vyplatených kúpnych cien požadovali od jednotlivých odporcov, okresný súd správne vychádzal z nesporného základu, ktorým bola u každého odporcu suma 179.889,50 Sk (5.971,24 Eur), správne určil podiely jednotlivých navrhovateľov na týchto sumách (navrhovateľ v rade 3/ - 3/84, navrhovateľ v rade 12.1./ - 4/280, navrhovatelia v rade 13.1.1./ - 13.1.4/ - každý po 9/1120, navrhovateľ v rade 13.2./ - 13.4./ - každý po 9/280, navrhovateľ v rade 1/ - 3/84, navrhovateľ v rade 4/ - 1/7, navrhovateľ v rade 10/ - 1/14, navrhovateľ v rade 11.1./ - 1/14). Pokiaľ ide o podiel navrhovateľov v rade 1/ a 3/, odvolací súd si osvojil záver okresného súdu, ktorým ustálil podiel navrhovateľky v rade 1/ vo výške 3/84 a podiel navrhovateľa v rade 3/ tiež vo výške 3/84. V tomto smere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (str. 21) a zároveň konštatuje, že i samotní navrhovatelia v rade 1/ a 3/ z výšky uvedeného podielu vychádzali pri podaní poslednej zmeny návrhu (č.l. 915 spisu). Odvolací súd si takisto osvojil záver okresného súdu, že podiel navrhovateľa v rade 4/ predstavuje výšku 1/7, nakoľko označený navrhovateľ bol jediným závetným dedičom po E. Y. (dcéra nebohého R. V.), ktorá skutočnosť sa nakoniec prejavila i tým, že navrhovateľka v rade 9/, ktorej návrh bol v celom rozsahu zamietnutý (výrok VII.), vzala odvolanie v celom rozsahu späť. Okresný súd správne prihliadol i na skutočnosť, že každý z odporcov v priebehu konania vyplatil navrhovateľovi v rade 3/ sumu po 296,17 Eur (č.l. 729 spisu), navrhovateľke v rade 1/ sumu po 296,17 Eur (č.l. 908 spisu), navrhovateľovi v rade 4/ sumu po 148,09 Eur (č.l. 909 spisu) a navrhovateľke v rade 10/ sumu po 444,26 Eur (č.l. 906 spisu). Čo sa týka úroku z omeškania z peňažných nárokov, ktoré si jednotliví navrhovatelia uplatnili z titulu rozdelenia kúpnych cien, odvolací súd vyhodnotil závery okresného súdu v tomto smere ako správne.
Za situácie, keď medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporcom boli vyplatené kúpne ceny (podľa zmlúv V 4949/95 - V 4951/95) dňa 14. 02. 1996 a odporcom bol návrh na začatie konania doručený dňa 11. 09. 1996, začiatok omeškania odporcov s vyplatením časti prevzatých kúpnych cien bol prvostupňovým súdom správne ustálený na deň 12. 09. 1996, a to v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia, eventuálne ich právni predchodcovia ani podľa odvolacieho súdu nepreukázali skoršiu kvalifikovanú výzvu, ktorou by konkrétne žiadali od odporcov vyplatenie tých častí kúpnych cien, ktoré zodpovedali ich dedičským podielom. Pred podaním návrhu vo veci samej nakoniec takáto výzva nemohla byť zo strany právnych predchodcov navrhovateľa ani daná, nakoľko podľa nesporného tvrdenia účastníkov kúpna cena bola vyplatená odporcom až po podaní návrhu vo veci samej.
Peňažné nároky jednotlivých navrhovateľov, ktoré v konaní uplatnili z dôvodu, že odporcom bola vyplatená vyvlastňovacia náhrada, okresný súd zamietol z dôvodu premlčania nároku. S týmto právnym posúdením prvostupňového súdu sa navrhovatelia nestotožnili, čo bola ich podstatná odvolacia námietka voči zamietajúcim častiam napadnutého rozsudku. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolacia námietka navrhovateľov je v tomto smere dôvodná. Zo spisového materiálu (najmä zo žalobného návrhu, ktorý bol doručený súdu dňa 17. 01. 1996), vyplýva, že navrhovatelia, eventuálne ich právni predchodcovia podali proti odporcom v rade 1/ až 4/ (ako odporcu v rade 5/ označili spoločnosť Vodné dielo Žilina) žalobu na plnenie, ktorá podľa žalobného petitu smerovala len proti odporcom v rade 1/ až 4/. Konkrétne žiadali, aby odporcovia v rade 1/ až 4/ zaplatili v rovnakom pomere pôvodným navrhovateľom v rade 1/ až 3/ po 157.248,90 Sk, navrhovateľom v rade 4/ až 9/ po 78.624,50 Sk a navrhovateľom v rade 10/ až 13/ po 235.873,30 Sk. Skutkovým základom žaloby bolo tvrdenie vtedy označených navrhovateľov, že odporcom v rade 1/ až 4/ mala byť podľa kúpnych zmlúv V 4949/95 - V 4952/95 vyplatená kúpna cena, spolu vo výške 749.486,00 Sk a podľa rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Žilina zo dňa 12. 12. 1994 i vyvlastňovacia náhrada vo výške 2.552.700,00 Sk. Pôvodný navrhovatelia vychádzajúc zo základu 3.302.186,00 Sk (kúpna cena + vyvlastňovacia náhrada) a s prihliadnutím na výšku ich dedičských podielov požadovali od odporcov v rade 1/ až 4/ peňažné plnenie spolu vo výške 1.886.986,70 Sk. V žalobe zároveň uviedli, že peňažný nárok si uplatňujú z dôvodu, že odporcovia v rade 1/ až 4/ nie sú ochotní im dobrovoľne vyplatiť časť kúpnej ceny a časť vyvlastňovacej náhrady, hoci majú na to právny nárok podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 7Co/754/64-13 vydaného v dedičskom konaní D 614/64 po nebohom R. V.. Z uvedeného skutkového i právneho vymedzenia nároku je teda zrejmé, že navrhovatelia, eventuálne ich právni predchodcovia si žalobou zo dňa 17. 01. 1996 uplatnili proti odporcom v rade 1/ až 4/ peňažné nároky nielen z kúpnych cien, ale i z vyvlastňovacej náhrady, ktorá bola podľa rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Žilina zo dňa 12. 12. 1994 určená vo výške 2.552.700,00 Sk. V súvislosti s vyvlastňovacou náhradou je potrebné poznamenať, že sa týkala pozemkov č. 205/1, 206/2, 207/2, 265/1 zapísaných v protokole č. 35 kat. úz. Y. N., ktoré boli v celosti zapísané na R. V. a ktoré v rámci dedičského rozhodnutia D 614/64 zo dňa 23. 06. 1964 nadobudol S. V. a následne na základe dedičského rozhodnutia 1/D 1630/90 zo dňa 12. 11. 1990 v znení opravného uznesenia zo dňa 15. 02. 1990 odporcovia v rade 1/ až 4/, každý v rovnakom pomere. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná, bola preukázaná i zistenými dôkazmi, ktoré odvolací súd zopakoval na odvolacom pojednávaní. Nespornou a preukázanou je i skutočnosť, že Okresný súd Žilina po niekoľkých rokoch od zloženia uvoľnil (na základe súhlasu ešte vtedy existujúcej spoločnosti Vodné dielo Žilina) časť úschovy, keď dňa 17. 11. 1998 vydal poukaz (pre každého odporcu v sume po 402.304,70 Sk) a následne bola každému odporcovi vyplatená suma po 425.443,70 Sk, konkrétne odporcovi v rade 1/ dňa 23. 11. 1998, odporcovi v rade 2/ dňa 26. 11. 1998, odporkyni v rade 3/ dňa 25. 11. 1998 a odporkyni v rade 4/ dňa 25. 11. 1998. Tu treba poznamenať, že pokiaľ podľa potvrdenia Okresného súdu Žilina (č.l. 1102 spisu) pri dvoch sumách po 425.443,70 Sk nie sú uvedené mená, z výpisu z bežného účtu Slovenskej sporiteľne (č.l. 1103 spisu) možno vyvodiť, že išlo o sumy vyplatené odporcom v rade 2/ a 3/. Skutočnosť, že všetkým odporcom bola vyplatená v dňoch 23. 11. 1998 až 26. 11. 1998 suma po 425.443,70 Sk, nakoniec potvrdil i právny zástupca odporcov na odvolacom pojednávaní. Pokiaľ ide o zvyšok zálohy - 36.305,46 Eur (v ktorej sume sú započítané úroky a daň z úrokov za obdobie rokov 1995 - 2014), je stále vedený na účte úschov, čo bolo preukázané potvrdením Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 01. 2014 (č.l. 1102 spisu). Z vyššie uvedeného teda možno ustáliť, že z vyvlastňovacej náhrady bola každému odporcovi skutočne vyplatená suma po 425.443,70 Sk (14.122,14 Eur), a to v dňoch 23. 11. 1998 až 26. 11. 1998, keď zvyšok vyvlastňovacej náhrady je stále vedený na účte úschov na Okresnom súde Žilina.
Odvolací súd na základe vyššie uvedených zistení dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená odporcami, ktorá smerovala k nárokom navrhovateľov, ktoré si uplatnili z titulu vyvlastňovacej náhrady, nie je dôvodná. Ako už bolo konštatované vyššie, navrhovatelia, eventuálne ich právni predchodcovia si uplatnili peňažné nároky proti odporcom v rade 1/ až 4/ aj z titulu vyvlastňovacej náhrady žalobou na plnenie zo dňa 17. 01. 1996. V čase podania žaloby (a v podstate až do doby, kedy odporcom bola skutočne vyplatená časť vyvlastňovacej náhrady) bolo možné uvažovať, že zo strany navrhovateľov, eventuálne ich právnych predchodcov išlo vo vzťahu k nároku, ktorý si uplatnili z titulu vyvlastňovacej náhrady o predčasne podanú žalobu, nakoľko odporcovia s vyvlastňovacou náhradou (ani jej časťou) nedisponovali. Navrhovatelia, eventuálne ich právni predchodcovia sa však od 17. 01. 1996 stále domáhali a doteraz domáhajú voči odporcom peňažného plnenia aj z titulu vyvlastňovacej náhrady na tom istom skutkovom základe, aký uviedli v žalobe zo dňa 17. 01. 1996. Nakoľko predmetné konanie nebolo doteraz právoplatne skončené, nemožno podľa odvolacieho súdu prijať záver, že nárok navrhovateľov je vo vzťahu k vyvlastňovacej náhrade premlčaný z dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. V tomto smere možno súhlasiť s námietkou navrhovateľov, že v zmysle ust. § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom prvostupňového súdu, že navrhovatelia, eventuálne ich právni predchodcovia si uplatnili nárok na vyvlastňovaciu náhradu až zmenou žaloby zo dňa 27. 12. 2006 (č.l. 252 + 262 spisu) a ak odporcom v rade 1/ až 4/ bola vyplatená časť vyvlastňovacej náhrady už v novembri 1998, uplynula navrhovateľom 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie peňažného nároku i z uvedeného dôvodu. Z podania navrhovateľov v rade 1/, 4/, 9/, 10/ a právnej predchodkyne navrhovateľa v rade 11.1./ (v tom čase i navrhovateľov v rade 7.1./-7.3./) zo dňa 27. 12. 2006 vyplýva, že označení navrhovatelia upresnili žalobný petit (čo do výšky uplatneného peňažného nároku) jednak z dôvodu, že pôvodná navrhovateľka R. S. zomrela a tiež z dôvodu, že odporcom v rade 1/ až 4/ bola podľa poukazu Okresného súdu Žilina zo dňa 17. 11. 1998 vyplatená časť úschovy. Následným podaním zo dňa 12. 03. 2007 (č.l. 283 spisu), t.j. skôr, ako okresný súd rozhodol o pripustení úpravy návrhu zo dňa 27. 12. 2006, označení navrhovatelia upravili petit návrhu z dôvodu, že v podaní doručenom súdu dňa 27. 12. 2006 došlo pri výpočte k zrejmým nesprávnostiam v počítaní. V priebehu ďalšieho konania označení navrhovatelia niekoľkokrát upravovali petit návrhu (napr. č.l. 307, 331, 515 spisu), a to z viacerých dôvodov (správne označenie účastníkov, alternatívny návrh, úmrtie pôvodnej navrhovateľky v rade 11/). Každá ďalšia úprava žalobného návrhu (čo sa týka požadovaných peňažných nárokov) však vychádzala z toho, že označení navrhovatelia si uplatňovali proti odporcom v rade 1/ až 4/ peňažné nároky tak z vyplatených kúpnych cien, ako i z vyvlastňovacej náhrady. Podanie navrhovateľov zo dňa 27. 12. 2006 (ako i opravené podanie zo dňa 12. 03. 2007) potom nemožno podľa odvolacieho súdu považovať za samostatné (iné) podanie, ktorým by označení navrhovatelia žiadali iné nároky a na inom skutkovom základe ako v pôvodnom žalobnom návrhu zo dňa 17. 01. 1996. Vyššie uvedené závery možno prijať i vo vzťahu k úpravám žalobného petitu navrhovateľov v rade 3/, 12.1./, 13.1.1/ - 13.1.4./, 13.2./ - 13.4./, eventuálne ich právnych predchodcov (č.l. 262, 325, 538 a ďalšie), z ktorých vyplýva, že označení navrhovatelia menili počas konania len výšku uplatňovaných peňažných nárokov buď z dôvodu, že došlo ku chybe v počítaní, resp. z dôvodu, že niektorý navrhovateľ počas konania zomrel, resp. z dôvodu podania alternatívneho petitu, prípadne z dôvodu, že počas konania došlo k čiastočnej úhrade zo strany odporcov.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené závery i na skutočnosť, že po zopakovaní dokazovania mal dostatočné podklady vo vzťahu k výške vyvlastňovacej náhrady, akú prevzali odporcovia v rade 1/ až 4/, rozsudok okresného súdu v zamietajúcich častiach v zmysle § 220 O. s. p. zmenil, vychádzajúc z týchto skutkových a právnych úvah: Každému z odporcov v rade 1/ až 4/ vyplatil Okresný súd Žilina z úschovy po 425.443,70 Sk (14.122,14 Eur). Odporcovia prostredníctvom právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní túto skutočnosť nenamietali a nasvedčujú tomu i listinné dôkazy založené v spise (č.l. 1102 - 1104). Je nepochybné, že išlo o vyplatenie časti vyvlastňovacej náhrady za pozemky, ktoré pôvodne patrili nebohému R. V., ktoré pozemky podľa dedičského rozhodnutia nadobudol najskôr jeho syn S. a následne po ňom odporcovia v rade 1/ až 4/, každý v rovnakom pomere. Ak uvedené sumy sa už dostali do dispozície odporcu v rade 1/ dňa 23. 11. 1998, odporcu v rade 2/ dňa 26. 11. 1998, odporkyne v rade 3/ dňa 25. 11. 1998 a odporkyne v rade 4/ dňa 25. 11. 1998, boli povinní v zmysle dedičského rozhodnutia po nebohom R. V. D 614/64 zo dňa 23. 06. 1964 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici 7Co/754/64 zo dňa 20. 11. 1964 a v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR 5Cdo/96/2000 zo dňa 26. 11. 2003 (ktoré bolo
vydané v tejto prejednávanej veci) zaplatiť navrhovateľom sumy podľa výšky ich dedičských podielov, ktoré nadobudli po svojich právnych predchodcoch. Odvolací súd už na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku uviedol výšku podielov, aká prislúcha každému navrhovateľovi, keď zároveň v tomto smere odkazuje na podrobné dôvody uvedené na strane 21 až 28 napadnutého rozsudku.
Čo sa týka oprávnených peňažných nárokov, ktoré prináležia jednotlivým navrhovateľom, odvolací súd vychádzal z nespornej skutočnosti (podobne ako prvostupňový súd), že každý odporca dostal z titulu vyplatených kúpnych cien po 179.889,50 Sk (5.971,24 Eur) a zároveň preukázanej skutočnosti, že každý z odporcov dostal z titulu vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady po 425.443,70 Sk (14.122,14 Eur). Vyššie uvedené sumy boli základom pre výpočet peňažných nárokov jednotlivých navrhovateľov a tento výpočet bol odvolacím súdom ustálený nasledovne:
Navrhovateľovi v rade 3/ (podiel 3/84) prináleží voči každému odporcovi z vyplatených kúpnych cien suma po 213,26 Eur, z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady suma po 504,36 Eur, spolu po 717,62 Eur. Každý odporca zaplatil navrhovateľovi v rade 3/ v priebehu konania po 296,17 Eur (č.l. 729 - 730) t.j. plnili nárok, ktorý navrhovateľovi v rade 3/ prináležal z titulu vyplatenej kúpnej ceny (213,26 Eur) plus sumu 82,91 Eur navyše, ktorú odvolací súd odpočítal od nároku 504,36 Eur, ktorý označenému navrhovateľovi patril z titulu vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady. Nárok označeného navrhovateľa potom činí sumu po 421,45 Eur od každého odporcu. Navrhovateľovi v rade 12.1./ (podiel 4/280) prináleží voči každému odporcovi z vyplatených kúpnych cien suma po 85,30 Eur, z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady suma po 201,74 Eur, spolu po 287,04 Eur. Nakoľko odporcovia označenému navrhovateľovi v priebehu konania nič neplnili, ale zároveň právoplatným výrokom rozsudku okresného súdu (výrok II. odstavec prvý) bola označenému navrhovateľovi priznaná suma 85,30 Eur, jeho nárok činí po 201,74 Eur od každého odporcu. Navrhovateľovi v rade 13.1.1./ (podiel 9/1120) prináleží voči každému odporcovi z vyplatených kúpnych cien suma po 47,98 Eur, z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady suma po 113,48 Eur, spolu suma po 161,46 Eur. Nakoľko odporcovia označenému navrhovateľovi v priebehu konania nič neplnili, ale zároveň právoplatným výrokom rozsudku okresného súdu (výrok III. odstavec prvý) bola označenému navrhovateľovi priznaná suma 47,98 Eur, jeho nárok činí po 113,48 Eur od každého odporcu. Výpočet podľa predchádzajúceho odseku platí i vo vzťahu k navrhovateľom v rade 13.1.2./ - 13.1.4./, nakoľko ich podiel je rovnaký ako u navrhovateľa v rade 13.1.1./. Navrhovateľovi v rade 13.2./ (podiel 9/280) prináleží voči každému odporcovi z vyplatených kúpnych cien suma po 191,93 Eur, z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady suma po 453,93 Eur, spolu po 645,86 Eur. Nakoľko odporcovia označenému navrhovateľovi v priebehu konania nič neplnili, ale zároveň právoplatným výrokom rozsudku okresného súdu (výrok IV. odstavec prvý) bola označenému navrhovateľovi priznaná suma 191,93 Eur, jeho nárok činí po 453,93 Eur od každého odporcu. Výpočet podľa predchádzajúceho odseku platí i vo vzťahu k navrhovateľom v rade 13.3./ - 13.4./, nakoľko ich podiel je rovnaký ako u navrhovateľa v rade 13.2./. Navrhovateľovi v rade 1/ (podiel 3/84) prináleží voči každému odporcovi z vyplatených kúpnych cien suma po 213,26 Eur, z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady suma po 504,36 Eur, spolu po 717,62 Eur. Každý odporca zaplatil označenému navrhovateľovi v priebehu konania po 296,17 Eur (č.l. 908 spisu), t.j. plnili nárok, ktorý navrhovateľovi v rade 1/ prináležal z titulu vyplatených kúpnych cien (213,26 Eur) plus sumu 82,91 Eur navyše, ktorú odvolací súd odpočítal od nároku 504,36 Eur, ktorý označenému navrhovateľovi patril z titulu vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady. Nárok označeného navrhovateľa činí potom sumu po 421,45 Eur od každého odporcu. Tu odvolací súd poznamenáva, že právoplatným výrokom rozsudku okresného súdu (výrok V. odstavec prvý) bola síce navrhovateľovi v rade 1/ priznaná suma po 530,04 Eur od každého odporcu, táto sa však netýkala istiny z titulu vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady, ale len úroku z omeškania z istiny 213,20 Eur, ktorá predstavovala podiel tohto navrhovateľa na vyplatených kúpnych cenách. Z uvedeného dôvodu odvolací súd priznal navrhovateľovi v rade 1/ úrok z omeškania len z nároku, ktorý mu prináleží z titulu vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady. Navrhovateľovi v rade 4/ (podiel 1/7) by prináležala voči každému odporcovi z vyplatených kúpnych cien suma po 853,03 Eur, z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady suma po 3.026,21 Eur. Navrhovateľ v rade 4/ si podľa poslednej zmeny návrhu (č.l. 921) pripustenej právoplatným uznesením okresného súdu (č.l. 930) uplatnil proti každému odporcovi peňažný nárok (z vyplatenej kúpnej ceny + vyvlastňovacej náhrady) len v sume po 782,94 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 15. 02. 1996 do 26. 10. 2010, resp. po 634,86 Eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 27. 10. 2010 do zaplatenia. Pri uplatnení vyššie uvedených nárokov vychádzal navrhovateľ v rade 4/ z toho, že mu patrí podiel
len v rozsahu 1/5-iny z 1/7-iny, t.j. podiel 1/35-ina, keď pri nároku z vyplatenej kúpnej ceny vychádzal zo základu 5.971,24 Eur (ktorú prevzal každý odporca), čo činilo sumu 170,60 Eur. Zvyšok nároku
- po 612,34 Eur od každého odporcu bol žiadaný navrhovateľom v rade 4/ z titulu vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady. Navrhovateľ v rade 4/ následne po tom, čo mu odporcovia v rade 1/ až 4/ uhradili každý po 148,09 Eur, znížil svoj nárok na sumu 634,85 Eur od každého odporcu (782,94 - 148,09). Okresný súd správne v odôvodnení rozsudku uviedol, že z nároku navrhovateľa v rade 4/ z titulu vyplatených kúpnych cien bolo potrebné odpočítať sumy po 148,09 Eur, ktoré odporcovia označenému navrhovateľovi v priebehu konania plnili. Zároveň správne zaviazal odporcov v rade 1/ až 4/, aby každý doplatili navrhovateľovi v rade 4/ z titulu vyplatených kúpnych cien po 22,51 Eur (170,60 - 148,09). V tejto časti výrok VI. prvostupňového rozsudku odvolaním napadnutý nebol. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil námietku premlčania vo vzťahu k nároku navrhovateľa v rade 4/ na vyplatenie časti vyvlastňovacej náhrady ako nedôvodnú a zároveň za situácie, keď navrhovateľ v rade 4/ tento nárok obmedzil len na sumu po 612,34 Eur od každého odporcu, odvolací súd priznal navrhovateľovi v rade 4/ proti každému odporcovi vyššie uvedenú sumu s príslušným úrokom z omeškania. Nakoľko uvedený nárok predstavuje časť vyvlastňovacej náhrady, úrok z omeškania bol priznaný podľa právnych úvah uvedených v ďalšej časti tohto odôvodnenia. Tu odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľovi v rade 4/ právoplatnými časťami výroku VI. napadnutého rozsudku už boli priznané úroky z omeškania zo súm priznaných z titulu vyplatených kúpnych cien. Odvolaciu námietku navrhovateľa v rade 4/, že žalobným návrhom zo dňa 17. 01. 1996 si uplatnil voči odporcom sumu po 78.624,50 Sk (2.609,85 Eur) odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Je síce pravdou, že označený navrhovateľ si pôvodným návrhom uplatnil voči odporcom peňažný nárok vo vyššie uvedenej sume, ale rozhodujúce je to, aký nárok si uplatňoval voči odporcom v priebehu ďalšieho konania. Ak svoj nárok voči odporcom následnými úpravami žalobného návrhu zmenil na sumu po 782,94 Eur s príslušenstvom, resp. na sumu 634,86 Eur s príslušenstvom a táto zmena bola súdom právoplatne pripustená, ani odvolací súd nemohol pri výpočte vychádzať z inej sumy, než akú si navrhovateľ sám proti odporcom uplatnil. Navrhovateľovi v rade 10/ (podiel 1/14) prináleží voči každému odporcovi z vyplatených kúpnych cien suma po 426,52 Eur, z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady suma po 1.008,72 Eur, spolu po 1.435,24 Eur. Každý z odporcov vyplatil navrhovateľovi v rade 10/ v priebehu konania po 446,26 Eur (č.l. 906), t.j. plnili nárok, ktorý navrhovateľovi v rade 10/ prináležal z titulu vyplatených kúpnych cien (426,52 Eur) plus sumu 17,74 Eur navyše, ktorú odvolací súd odpočítal od nároku 1.008,72 Eur, ktorý navrhovateľovi v rade 10/ patril z titulu vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady. Nárok navrhovateľa v rade 10/ proti každému odporcovi potom činí sumu po 990,98 Eur. Tu odvolací súd poznamenáva, že právoplatným výrokom okresného súdu (výrok VIII. odstavec prvý, tretí, piaty) bola navrhovateľovi v rade 10/ priznaná suma voči odporcom v rade 1/, 3/ po 1.180,39 Eur, voči odporcovi v rade 2/ suma 1.177,51 Eur a voči odporkyni v rade 4/ suma 1.183,27 Eur, ale z obsahu výroku je zrejmé, že išlo o priznanie súm len z titulu úroku z omeškania zo sumy 426,52 Eur (podiel navrhovateľa v rade 10/ z vyplatenej kúpnej ceny) a nie o nárok na zaplatenie podielu z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady. Navrhovateľovi v rade 11.1./ (podiel 1/14) prináleží voči každému odporcovi z vyplatených kúpnych cien suma po 426,52 Eur, z vyplatenej časti vyvlastňovacích náhrad suma po 1.008,72 Eur, spolu po 1.435,24 Eur. Nakoľko právoplatným výrokom rozsudku kresného súdu (výrok IX. odstavec prvý) bola označenému navrhovateľovi priznaná proti každému odporcovi suma po 426,52 Eur, odvolací súd priznal tomuto navrhovateľovi už len nárok, ktorý mu patrí z titulu vyplatenia časti vyvlastňovacích náhrad, t.j. voči každému odporcovi po 1.008,72 Eur.
Odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie námietky navrhovateľov i na skutočnosť, že peňažný nárok navrhovateľov z titulu vyvlastňovacej náhrady (avšak len tej časti, ktorá bola odporcom už vyplatená), považoval za dôvodný, zaoberal sa i úrokom z omeškania, ktorý si navrhovatelia v konaní uplatnili. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z nárokov na zaplatenie vyplatených kúpnych cien, odvolací súd (čo do začiatku omeškania i výšky úroku) sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, podľa ktorých prináleží navrhovateľom úrok z omeškania vo výške 17,6 % so začiatkom od 12. 09. 1996, keď okresný súd za rozhodujúci okamih pre začiatok omeškania ustálil deň nasledujúci po doručení žalobného návrhu odporcom. V tomto smere už len odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Čo sa týka úroku z omeškania z nárokov patriacich navrhovateľom z vyplatenej časti vyvlastňovacej náhrady, odvolací súd pri určení začiatku omeškania vychádzal zo zistenia, že odporca v rade 1/ prevzal časť vyvlastňovacej náhrady dňa 23. 11. 1998, odporca v rade 2/ dňa 26. 11. 1998 a odporcovia v rade 3/ a 4/ dňa 25. 11. 1998. Nakoľko navrhovatelia, eventuálne ich právni predchodcovia si nároky z vyvlastňovacej náhrady uplatnili už dňa 17. 01. 1996 (síce predčasne, nakoľko vyvlastňovacia
náhrada bola v tom čase v úschove súdu), odporcovia v čase prevzatia časti vyvlastňovacej náhrady mali nepochybne vedomosť o tom, že navrhovatelia, eventuálne ich právni predchodcovia požadujú od nich i vyvlastňovaciu náhradu. Ak následne časť vyvlastňovacej náhrady aj skutočne prevzali, nasledujúci deň po prevzatí mali a zároveň i reálne mohli plniť navrhovateľom, eventuálne ich právnym predchodcom časť pripadajúcu na ich podiel. Ak tak neurobili od ďalšieho dňa, t.j. odporca v rade 1/ od 25. 11. 1998, odporca v rade 2/ od 28. 11. 1998, odporcovia v rade 3/ až 4/ od 27. 11. 1998 boli v omeškaní s plnením peňažného dlhu voči navrhovateľom, eventuálne ich právnym predchodcom. Vzhľadom na skutočnosť, že časť vyvlastňovacej náhrady bola odovzdaná odporcom do ich dispozície až po niekoľkých rokoch od jej zloženia do úschovy a tiež na skutočnosť, že v čase vyplatenia časti vyvlastňovacej náhrady už prebiehalo proti odporcom konanie o vyplatenie vyvlastňovacej náhrady, odvolací súd v súlade s ust. § 1 O. s. p. považoval za spravodlivé určiť deň omeškania odporcov odo dňa nasledujúceho po dni, kedy mohli reálne vyplatiť navrhovateľom, eventuálne ich právnym predchodcom časť vyvlastňovacej náhrady pripadajúcu na ich podiel. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, odvolací súd ju určil v rozsahu 17,6 % ročne, ktorá v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. zodpovedá dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska. Diskontná sadzba vo výške 8,8 % bola určená dňa 13. 01. 1996 a platila v nezmenenej výške až do 31. 12. 2001. Prvý deň omeškania odporcov s vyplatením časti kúpnych cien bol deň 12. 09. 1996, prvý deň omeškania s vyplatením časti vyvlastňovacích náhrad bol deň 25. 11. 1998 (u odporcu v rade 1/), deň 28. 11. 1998 (u odporcu v rade 2/), deň 27. 11. 1998 (u odporcov v rade 3/, 4/). Čo sa týka navrhovateľov v rade 1/ a 3/, odvolací súd pri priznaní úrokov z omeškania postupoval rozdielne, nakoľko navrhovateľke v rade 1/ bol právoplatným výrokom (výrok III. odstavec prvý napadnutého rozsudku) už priznaný úrok z omeškania z istiny 213,26 Eur (z titulu kúpnej ceny) za čas od 12. 09. 1996 do 26. 10. 2010, naproti tomu navrhovateľovi v rade 3/ úrok z omeškania (ani istina) neboli priznané vôbec (výrok I. odstavec prvý napadnutého rozsudku). V prípade, keď odporcovia počas konania niektorým navrhovateľom časť ich nárokov plnili (ide o navrhovateľov v rade 1/, 3/, 10/), odvolací súd túto skutočnosť (čo sa týka úrokov z omeškania) zohľadnil v zaväzujúcich výrokoch rozsudku. Pokiaľ navrhovateľ v rade 11.1./ vzal čiastočne návrh späť (písomné podanie zo dňa 02. 05. 2013) a pokiaľ vzal návrh čiastočne späť i navrhovateľ v rade 4/ (prednes jeho právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní dňa 29. 01. 2014), odvolací súd o týchto dispozitívnych úkonoch už nerozhodoval, nakoľko čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľa v rade 11.1./ sa týkalo plnenia, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté (výrok IX. odstavec prvý), čo platí aj vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu návrhu navrhovateľa v rade 4/, ktoré sa vzťahuje na plnenie uvedené vo výroku VI. odstavec tretí. V zmysle § 208 O. s. p. odvolací súd rozhoduje o ne/pripustení späťvzatia návrhu len dovtedy, pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa nenadobudlo právoplatnosť. V čase, kedy navrhovateľ v rade 11.1./ a navrhovateľ v rade 4/ vzali čiastočne návrh späť, výrok VI. odstavec tretí i výrok IX. odstavec prvý rozsudku okresného súdu už boli právoplatné, nakoľko tieto výroky neboli odvolaním napadnuté.
Nakoľko všetci navrhovatelia pri výpočte svojich nárokov z titulu vyvlastňovacích náhrad vychádzali zo základu 2.552.700,00 Sk (84.734,12 Eur), t.j. ako keby každému z odporcov bola z tohto titulu vyplatená suma po 21.183,53 Eur, ale na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že odporcom bola skutočne vyplatená len časť vyvlastňovacej náhrady, a to každému po 14.122,14 Eur, odvolací súd vo zvyšnej časti návrhy navrhovateľov ako predčasne podané zamietol. V tomto smere poznamenáva, že odporcov nemohol zaviazať na zaplatenie tej časti vyvlastňovacej náhrady, ktorá je stále v úschove súdu a z ktorého dôvodu sa doteraz nedostala do dispozície odporcov. Čiastočné zamietnutie návrhu sa vzťahuje i na príslušenstvo (úroky z omeškania), pokiaľ navrhovatelia ich žiadali priznať už od 15. 02. 1996.
Výrokov prvostupňového rozsudku, ktoré sporové strany nenapadli odvolaním, t.j. výrokov vyhovujúcich a zastavujúcich, sa odvolací súd nedotkol.
O trovách odvolacieho konania rozhodované nebolo (§ 224 ods. 4 O. s. p.), nakoľko si prvostupňový súd postupom podľa § 151 ods. 3 O. s. p. vymienil rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.