Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoP-3-2014.pdf
PDF · 106.45 KB
Case nature
Subarea
10CoP/3/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa: V. W., nar. XX. P. XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta, dieťa matky: V. W., nar. XX. O. XXXX, bytom S. O. XXX a otca: A. W., nar. XX. O. XXXX, bytom B., T. XXXX/XX, zast. splnomocnenkyňou: Čibrik & Blazsek advokátska kancelária s.r.o., Šaľa, Hlavná 14, o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 21. novembra 2013, č. k. 12P/285/2013 - 12 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nariadil predbežné opatrenie, ktorým dočasne upravil styk otca s maloletým V. tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým dieťaťom každý kalendárny týždeň v roku, a to v nedeľu, vždy od 14:00 hod. do 17:00 hod. za prítomnosti matky maloletého dieťaťa, a to počnúc dňom nariadenia predbežného opatrenia až do právoplatného skončenia konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 17P/31/2013 o rozvode manželstva a úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ustanoveniami § 74 ods. 1 a ods. 2, § 75 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 6, ods. 8 a ods. 9, § 76 ods. 1 písm. f/ a ods. 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne stotožnením sa s návrhom matky, ktorá v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a v priložených listinných dôkazoch dostatočne osvedčila potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania odôvodňujúcu úpravu styku otca s maloletým V.. Súd prvého stupňa, vychádzajúc z charakteru predbežného opatrenia, ktorého cieľom je len dočasná úprava pomerov účastníkov, mal totiž za preukázané, že maloletý je vystavovaný situáciám, v ktorých pociťuje neistotu rodinného zázemia a strachu, ktorý sa prejavuje fyziologickými následkami, a to najmä tým, že sa pomočuje, má neovládateľné záchvaty hnevu, pri ktorých zvracia, pričom má narušenú i celodennú rovnováhu, keď nechce opustiť matku v prípade, že preňho do škôlky príde otec. Takéto stresové situácie, keď dieťa nedokáže ovládať svoj hnev a nedokáže inak vyjadriť svoje pocity, by mohli mať podľa súdu prvého stupňa negatívny vplyv na psychiku maloletého a mohli by ohroziť jeho zdravý duševný aj fyzický vývin. Oproti rozhodnutiu súdu o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému na čas do rozvodu manželstva vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré odôvodňovali naliehavosť a nevyhnutnosť dočasnej úpravy styku otca s dieťaťom, a to od septembra 2013 nástup dieťaťa do materskej školy a odmietanie upraveného styku s otcom zo strany samotného dieťaťa. Dočasná úprava pomerov účastníkov je podľa názoru okresného súdu potrebná najmä z dôvodu záujmu na výchove a zdravom sociálnom, fyzickom a psychickom vývine maloletého dieťaťa. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadol najmä na to, že aj keď matka v styku dieťaťa s octom nebráni, dieťa doposiaľ upravený styk s otcom neakceptuje, a preto dočasne (do právoplatného skončenia konania sp. zn. 17P/31/2013 o rozvode manželstva a úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva, kde úprava styku bude závisieť od vykonaného znaleckého dokazovania) určil deň stretávania sa dieťaťa s otcom na nedeľu, nakoľko takýto deň
nenaruší bežný týždenný harmonogram dieťaťa, súvisiaci najmä s návštevou materskej školy, avšak zabezpečí kontinuitu stretávania sa dieťaťa s otcom, pričom prítomnosť matky pri styku s otcom zamedzí strachu dieťaťa z odlúčenia od matky a ďalším negatívnym reakciám dieťaťa.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom predpísanej lehote odvolanie otec maloletého s návrhom na jeho zrušenie a zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (keď tu šlo o zrejmý návrh na jeho zmenu spôsobom zamietajúcim návrh matky, keďže zrušenie uznesenia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odvolacím súdom je možné iba v prípade súčasného zastavenia konania - viď § 221 ods. 3 O. s. p.). Odvolateľ dôvodil predovšetkým tým, že v konaní vedenom Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 17P/68/2013 (v konaní o úprave rodičovských práv a povinností do rozvodu manželstva) došlo v auguste 2013 k úprave práv a povinností medzi účastníkmi konania tak, že bola schválená rodičovská dohoda, ktorú dokonca navrhla sama matka (keďže otec navrhoval striedavú starostlivosť), pričom v predmetnom konaní zo strany matky neodzneli žiadne obvinenia voči otcovi, ktoré matka neskôr uviedla v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Tvrdenia matky o psychickom týraní maloletého otcom preto považuje odvolateľ za čisté fabulácie, a to aj z ohľadom na fakt, že návrh na rozvod podával on a nie matka maloletého, ktorá sama uvádza, že neviem prečo tak učinil. Ak by sa ku nej správal tak ako ona deklaruje, návrh na rozvod by ju určite neprekvapil. Od poslednej úpravy styku otca s maloletým prešiel len veľmi krátky čas a nedošlo k verifikovaným zmenám pomerov na strane maloletého, preto niet žiadneho dôvodu na revíziu predchádzajúcej úpravy predbežným opatrením. Otec sa domnieva, že zo strany matky ide o snahu pomstiť sa otcovi maloletého, ktorý požaduje striedavú starostlivosť, ktorú ona neakceptuje. Odvolateľ zároveň spochybnil i lekárske správy MUDr. O. G. (neurologičky) a PhDr. I. M. (psychologičky) predložené v konaní matkou, ktoré v žiadnom prípade nepreukazujú tvrdenia matky o zdravotných problémoch dieťaťa súvisiacich s odmietaním otca, keďže tie len reprodukujú jej tvrdenia a nekonštatujú žiadne neobvyklé problémy, resp. súvis zdravotného stavu dieťaťa s jeho vzťahom k otcovi. Závery z psychologického vyšetrenia boli pritom vyslovené bez priamej interakcie s otcom a len na základe jediného stretnutia. Otec spochybňuje aj tvrdenia matky o pomočovaní dieťaťa, jeho záchvatoch hnevu a odmietaní otca, keďže tieto nie sú v konaní preukázané, u otca s pomočovaním maloletý nikdy nemal problémy a maloletý sám tvrdí, že s otcom rád trávi čas (k písomným dôvodom odvolania otec priložil z časového hľadiska najčerstvejšiu psychologickú správu klinickej psychologičky PhDr. I. M. zo dňa 17. januára 2014, z ktorej je zrejmé, že maloletý pri stretnutí s otcom na neho reagoval veľmi dobre, pribral ho do hry, nepreukázal žiaden strach ani žiadne odmietanie otca). Nariadené predbežné opatrenie tak podľa názoru otca neprimerane obmedzuje jeho styk s maloletým dieťaťom (napr. aj pre maloletého v citlivom období Vianoc) aj napriek tomu, že nebola v konaní preukázaná potreba predbežnej úpravy, ktorá by pri jej zachovaní a pri očakávaní skončenia konania o rozvode manželstva až v období niekoľkých mesiacov spôsobila narušenie citových väzieb a narušeniu vzťahov maloletého s jeho otcom, pričom takéto následky by boli neskôr len veľmi ťažko napraviteľné.
K odvolaniu otca sa vyjadrila matka maloletého, ktorá navrhla napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť pre zotrvanie na svojich tvrdeniach a pri súčasnom popieraní argumentácie otca obsiahnutej v odvolaní. Zopakovala, že maloletý styk s otcom odmieta a otec má tendenciu si ho vynucovať násilím (čoho dôkazom je aj podané odvolanie), pričom zhoršenie zdravotného stavu dieťaťa si odvolateľ na rozdiel od nej nevšíma. K uzavretej rodičovskej dohode (ktorú ona nenavrhla) pristúpila len z toho dôvodu, že v tom čase s otcom maloletého bývali ešte v spoločnej domácnosti a maloletý bol na styk s otcom zvyknutý. Otec maloletého pritom vôbec nepoprel svoje násilnícke správanie voči jej osobe, a to pravdepodobne s vedomím, že matka má k dispozícii na preukázanie týchto skutočností dôkazy ako i svedkov konfliktných situácii.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 81 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť a návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia zamietnuť (§ 220 a § 221 ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ( § 219), ani na jeho zrušenie ( § 221 ods. 1).
Podľa § 221 ods. 3 O. s. p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 12P/285/2013 je návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by sa buď dočasne zakázal styk otca s maloletým V. do právoplatnosti rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností po rozvode alebo alternatívne upravil styk tak, že odporca (otec maloletého) bude oprávnený sa stýkať s maloletým jeden deň v týždni, a to výlučne v prítomnosti matky. Predmetom tohto odvolacieho konania je potom posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý návrhu matky maloletého vyhovel a nariadil predbežné opatrenie v znení uvedenom vo výroku napadaného uznesenia.
Z pripojeného spisu sp. zn. 17P/68/2013 odvolací súd zistil, že Okresný súd Galanta rozsudkom zo dňa 8. augusta 2013, č. k. 17P/68/2013-34 schválil rodičovskú dohodu účastníkov konania, na základe ktorej zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky, otcovi uložil prispievať na výživu maloletého sumou 150 eur mesačne a zároveň upravil styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým dieťaťom každý utorok a štvrtok od 16:00 hod. do 20:00 hod. a každý párny víkend v roku od piatku od 16:00 hod. do nedele do 18:00 hod. Tento rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť 22. augusta 2013.
Podľa § 74 O. s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 75 ods. 2 O. s. p. návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1 obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy alebo potreby dočasnej úpravy pomerov maloletého dieťaťa v záujme maloletého dieťaťa; ak ide o odovzdanie dieťaťa do starostlivosti fyzickej osoby, ktorá nie je blízkou osobou maloletého dieťaťa, k návrhu musí byť doložený doklad preukazujúci zapísanie do zoznamu žiadateľov podľa osobitných predpisov. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. Návrh musí ďalej obsahovať aj označenie fyzickej osoby, ktorej má byť maloleté dieťa zverené do starostlivosti, alebo označenie zariadenia na výkon rozhodnutia súdu, do ktorého má byť maloleté dieťa umiestnené. Návrh podľa odseku 8 musí obsahovať aj výšku zábezpeky na náhradu ujmy.
Podľa § 76 ods. 1 písm. f/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal.
Podľa § 36 zákona č. 36/ 2005 Z. z. o rodine v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „ZoR“) rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.
Podľa § 24 ods. 4 ZoR súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť
zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
Podľa § 26 ZoR ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.
Podľa § 163 ods. 2 O. s. p. (inak ekvivalentu vyššie citovaného ustanovenia zákona o rodine na poli procesného práva - pozn. odvolacieho súdu) rozsudky o výchove a výžive maloletých detí a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery.
Z povahy predbežných opatrení a aj úpravy rozhodovania o nich vrátane konaní súdov predchádzajúcich príslušnému rozhodnutiu v základnom predpise občianskeho procesného práva (v O. s. p.) je zrejmé, že zákonom ustanovenou podmienkou na vydanie predbežného opatrenia je potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov do toho času, než tieto budú upravené konečným rozhodnutím. Takáto potreba je daná naliehavosťou situácie, v ktorej vyčkávanie až na konečné rozhodnutie (vydané po riadne vykonanom dokazovaní) nemusí byť únosným, pretože by tu práve očakávateľné zdržanie spôsobené potrebou zachovania všetkých (o. i. procesných) postupov v konaní o veci mohlo viesť k ujme, ktorú by neskôr šlo len ťažko (ak vôbec) odvrátiť. Takýmto záujmom majúcim sa chrániť vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je potom vytvorenie, resp. za určitých okolností i obnovenie podmienok pre riadny a bezproblémový vývin dieťaťa. Tomuto je na jednej strane podriadená len obmedzená viazanosť súdu v konaniach návrhmi ich účastníkov (čo sa prejavuje v tom, že súd nemusí a často dosť dobre ani nemôže akceptovať práve riešenie problému predostreté tým či oným účastníkom konania, ale je povinný sa v tomto smere riadiť výlučne záujmom dieťaťa na preň čo najoptimálnejšej úprave - výchovného prostredia a tiež i ďalších s tým súvisiacich otázok), na druhej strane ale i postup pri dokazovaní v takýchto konaniach. Tu totiž súd na rozdiel od tzv. sporového konania (ktoré je ovládané zásadou zodpovednosti účastníkov za jeho výsledok a kde je tak v značnej miere na procesnej aktivite účastníkov, čo všetko sa v konaní preukáže a s akým výsledkom následne konanie skončí) je povinný i bez návrhu vykonávať všetky dôkazy potrebné na riadne objasnenie skutkového stavu bez ohľadu na to, či ich účastníci navrhli alebo či v tomto smere ostali naopak celkom nečinnými (dôvod ktorého počínania je niekedy celkom zrejmý).
Napriek už zhora uvedenému však práve v konaniach zahájiteľných i bez návrhu (do ktorej skupiny patrí i pomerne početná skupina konaní vo veciach starostlivosti súdov o maloleté deti a aj konkrétne konanie v prejednávanej veci) treba vidieť nezanedbateľné rozdiely medzi konaním vo veci a konaním o predbežnom opatrení. I keď v konaní o predbežnom opatrení (na rozdiel od konania vo veci samej) postačuje pre vydanie rozhodnutia i len osvedčenie skutočností preň významných (v konaní o veci je naopak potrebným preukázanie, a to spôsobom vlastným dôkaznému konaniu, teda bezpečne - rozumej spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti), táto pomyselná výhoda (z pohľadu navrhovateľa predbežného opatrenia, ktorý tak predbežne nemusí podstupovať „martýrium“ dokazovania) však má aj svoj rub, ktorým je relatívne zvýšená miera zodpovednosti navrhovateľa predbežného opatrenia najmä za osvedčenie nevyhnutnosti navrhovanej dočasnej úpravy pomerov. Je to tak i preto, že krátkosť zákonom ustanovenej lehoty na vydanie predbežného opatrenia na základe návrhu účastníka všeobecne (30 dní od doručenia návrhu podľa § 75 ods. 4 O. s. p., resp. v odvolacom konaní od predloženia veci odvolaciemu súdu podľa § 217 ods. 1 vety prvej a druhej O. s. p.; pričom práve o takéto konanie malo ísť na základe návrhu matky aj v tejto veci) a špecificky aj v konaniach sledujúcich premiestnenie maloletého dieťaťa z jeho doterajšieho výchovného prostredia do prostredia iného či odovzdanie do striedavej osobnej starostlivosti (tu len 7 dní od doručenia riadneho návrhu podľa § 75 ods. 5 vety prvej a § 76 ods. 1 písm. b/ O. s. p., resp. v odvolacom konaní opäť od predloženia veci podľa § 217 ods. 1 vety prvej pred bodkočiarkou O. s. p.) prakticky vylučuje akékoľvek podstatnejšie vloženie sa súdu do problému než to, že sa overí spoľahlivosť navrhovateľom predložených podkladov a ich dostatočnosť pre navrhované riešenie. Tým sa práve konanie o predbežnom opatrení vydávanom na návrh v konaniach zahájiteľných i bez návrhu líši nielen od konania vo veci (kde vykonávanie dokazovania súdom bez ohľadu na aktivitu účastníkov spravidla poskytuje dostatočný priestor pre zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností), ale aj od konania o prípadnom predbežnom opatrení
vydanom bez návrhu samotným súdom, v ktorom sa lehoty zhora neuplatnia (v tejto súv. por. i § 102 ods. 2 O. s. p.).
Pri nazeraní na prejednávanú vec aj z tohto uhla pohľadu potom kľúčovým bolo, že tu nedošlo (na rozdiel od názoru matky maloletého a napokon i súdu prvého stupňa) k celkom dostatočnému osvedčeniu matkou navrhovanej dočasnej úpravy pomerov. Nešlo tu pritom o stav nedostatku úpravy pomerov (majúcich byť upravených navrhovaným predbežným opatrením), keďže aj súd prvého stupňa správne poukázal na existenciu skoršej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému v jeho rozsudku zo dňa 8. augusta 2013, č. k. 17P/68/2013-34. Práve takáto úprava ale sama osebe prakticky podmieňovala možné vydanie predbežného opatrenia osvedčením základných skutočností v zmysle § 75 ods. 2 O. s. p.
Okrem toho sú to potom práve ostatné dve zo zhora citovaných ustanovení, ktoré zakotvujú v oblasti tzv. hmotného (rodinného) aj procesného práva klauzulu „rebus sic stantibus“, čiže zásadu zmeny pomerov ako ťažiskové pravidlo pre rozhodovanie vo veciach úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Podstatou takejto zásady je to, že konkrétna úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu má byť podľa možnosti čo najstabilnejšou a k zmenám v nej má dochádzať len vtedy, ak tu nastala taká zmena okolností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia, pre ktorej nástup už skoršiu úpravu nemožno považovať za udržateľnú (a kedy tak záujem maloletého dieťaťa na riadnom vývine musí prevážiť nad hľadiskom stability najmä tzv. výchovných pomerov k nemu).
Je už potom priam notoricky známou skutočnosťou, že zmenou pomerov v zmysle vyššie uvedeného je len podstatná zmena okolností významných pre rozhodovanie, ku ktorej možno zásadne dospieť iba porovnaním okolností existujúcich tu v čase skoršieho rozhodovania (na jednej strane) a rozhodovania o navrhovanej zmene (na strane druhej). Toto pritom platí bez ohľadu na to, či má ísť o úpravu pomerov k maloletému dieťaťu len rozhodnutím dočasnej povahy (uznesením o predbežnom opatrení, o aké ide aj u rozhodnutia majúceho sa zmeniť v prejednávanej veci) alebo konečným rozhodnutím vo veci (teda rozsudkom). Pre konečné rozhodnutie vo veci rozsudkom sa pritom vyžaduje náležité (nespochybniteľné) preukázanie skutočností významných pre rozhodnutie požadované návrhom na začatie konania, pričom vo vzťahu k rozhodnutiu predbežnej povahy (uzneseniu o predbežnom opatrení) je k veci potrebné vzhľadom na námietky matky vo vyjadrení sa k odvolaniu v prvom rade zdôrazniť, že podmienkou pre jeho vydanie je práve už spomínané osvedčenie, že bez okamžitej i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené a za týmto účelom je nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako i osvedčenie, že je nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy. Úprava predbežným opatrením musí mať samozrejme opodstatnenie najmä v čase pred vydaním konečného rozhodnutia preto, že dokazovanie smerujúce k podstate problému, teda sporu medzi rodičmi, je obvykle prácnejším a časovo náročnejším a očakávateľný čas rozhodnutia vo veci takto pomerne vzdialeným.
Po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s predloženými listinnými dôkazmi (s akcentom na najčerstvejšiu psychologickú správu klinickej psychologičky PhDr. I. M. zo dňa 17. januára 2014, z ktorej je zrejmé, že maloletý pri stretnutí s otcom na neho reagoval veľmi dobre, pribral ho do hry, nepreukázal žiaden strach ani žiadne odmietanie otca) sa odvolací súd nestotožnil so závermi súdu prvého stupňa o osvedčení vyššie spomínaných základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti uplatneného nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a taktiež osvedčení, že tu je nebezpečenstvo bezprostrednej hroziacej ujmy.
Matka maloletého požadujúca zmenu úpravy práv a povinností k maloletému (hoc len dočasného charakteru) založenej rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 8. augusta 2013, č. k. 17P/68/2013-34 totiž v danej veci ničím neosvedčila takú zmenu pomerov, ktorá by pre rozhodnutie mohla byť významnou, hoci skutočnosti ňou uvádzané v návrhu by mohli nabádať k opaku. Súhlasiť preto treba s odvolacím názorom otca, že od poslednej úpravy práv a povinností rodičov k maloletému nedošlo k zmene pomerov a jedine matka dala impulz na zmenu starostlivosti, ktorý bol navyše odôvodnený len skutočnosťami v konaní nepreukázanými (a teda vôbec neosvedčenými).
Smerodajná je tu totiž posledná úprava v zmieňovanom rozsudku okresného súdu zo dňa 8. augusta 2013, č. k. 17P/68/2013-34, kde došlo k schváleniu dohody rodičov maloletého o výkone rodičovských práv a povinností súdom, pričom námietky matky smerujúce k značne nevhodnému správaniu sa otca k nej prezentované v návrhu na vydanie predbežného opatrenia sa vzťahovali práve k obdobiu, ktoré tomuto rozsudku (a teda aj súdom schválenej dohode) predchádzalo. Čo sa potom týka (údajne) negatívneho vplyvu stretnutí otca (či už tých uskutočnených alebo len očakávaných) na správanie a zdravotný stav maloletého V., významným pre rozhodovanie súdu o predbežnej úprave rodičovských práv a povinností (v časti zabezpečenia stabilného výchovného prostredia maloletého dieťaťa aspoň do tej miery, do akej to umožňuje povaha konania o predbežnom opatrení) bolo, že tu aj napriek opačnému názoru matky nebolo nič relevantne spochybňujúce výchovnú spôsobilosť otca a nebol tu ani dôvod pre ústup od toho záveru konštantnej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v obdobných veciach (vo veciach predbežných opatrení dočasne upravujúcich výkon rodičovských práv a povinností spolu nežijúcich rodičov maloletého dieťaťa), podľa ktorého na aktuálnom stave veci (teda na úprave danej rozsudkom okresného súdu zo dňa 8. augusta 2013, č. k. 17P/68/2013-34) nevznikla v čase rozhodovania odvolacieho súdu potreba niečo meniť, najmä ak skutočnosti matkou uvádzané neboli i dostatočným spôsobom verifikované, a to i s prihliadnutím na uplynutie relatívne krátkeho času od poslednej právoplatnej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností (august 2013) do vyhovenia návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia okresným súdom (november 2013).
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že spôsob úpravy vyplývajúci z rozsudku okresného súdu zo dňa 8. augusta 2013, č. k. 17P/68/2013-34 možno považovať za primeraný, nakoľko práve takáto úprava stále zabezpečuje na jednej strane istú stabilizáciu výchovného prostredia maloletého u jeho matky až do času, kedy sa výsledkami dokazovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 17P/31/2013 (o rozvode manželstva a úprave rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode) poskytnú podklady či už pre potvrdenie takéhoto spôsobu úpravy osobnej starostlivosti o dieťa alebo naopak pre ústup od nej, na druhej strane potom aj potrebnú kultiváciu vzťahu druhého rodiča a dieťaťa v priebehu časových úsekov aspoň niekoľkých po sebe nasledujúcich dní. Prípadné vydanie predbežného opatrenia v navrhovanom znení a jeho možná korekcia neskorším rozhodnutím vo veci samej (ktorá by v žiadnom prípade vylúčená nebola či už zúžením styku alebo dokonca aj jeho rozšírením) by spôsobila destabilizáciu výchovného prostredia maloletého, ktorej je možné sa práve takýmto spôsobom vyhnúť (teda zamietnutím návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia).
Ak teda rozhodujúcim bolo to, že otázku zmeny pomerov si súd prvého stupňa nevyriešil správne a skutočnosti tvrdené matkou neboli v konaní o nariadení predbežného opatrenia preukázané, odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako z už uvedených dôvodov podľa § 220 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia zamietnuť.
O trovách konania odvolací súd nerozhodoval (rovnako ako súd prvého stupňa). Okrem zásadnej možnosti rozhodovania o trovách predbežného opatrenia až v rámci rozhodnutia o veci (§ 145 O. s. p.) tu totiž šlo o konanie zahájiteľné aj bez návrhu, v ktorom právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona (podľa bezvýnimočného pravidla zakotveného v ustanovení § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a z ktorého dôvodu rozhodnutie o trovách konania účastníkov v druhovo identických veciach nepatrí ani do rozhodnutia vo veci samej.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.