Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-252-2013.pdf
PDF · 90.89 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/252/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Romana Tichého v právnej veci navrhovateliek: 1/ G. X., rod. R., nar. XX.X.XXXX, bytom F. X, XXX XX R., 2/ J. T., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T. Q. X. XXX a 3/ P. T., rod. R., nar. X.X.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX M., všetky navrhovateľky v rade 1/ až 3/ právne zastúpené splnomocneným zástupcom GARANT PARTNER legal s.r.o., so sídlom Koceľova 9, 821 09 Bratislava, proti odporcom: 1/ G. T., rod. R., 2/ J. X., rod. R., 3/ K. R. a 4/ T. R., všetci odporcovia v rade 1/ až 4/ v súčasnosti na neznámom mieste, všetci odporcovia zastúpení: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, 817 15 Bratislava, ako zákonným zástupcom podľa ust. § 34 ods.14 zákona SNR č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (vo veciach poľnohospodárskych pozemkov) a súčasne LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, ako zákonným zástupcom podľa ust. § 34 ods.14 zákona SNR č. 330/1991 Zb. a ust. § 50 ods.6 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších predpisov (vo veciach lesných pozemkov)
- v právnom zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Dušanom Paulíkom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie X. XX, XXX XX U. U., v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie odporcov v rade 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 10C/15/2010-306 zo dňa 19. marca 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom v rade 1/, 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil že tam označené nehnuteľnosti - pozemky zapísané v katastri nehnuteľnosti Správy katastra Čadca pre katastrálne územie T. Q. X. a J. patria do dedičstva po H. R., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom T. Q. X.. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol právny predchodca navrhovateliek H. R. na základe darovacej zmluvy z roku 1943, ktorá však nebola predmetom zápisu v pozemkovej knihe a najneskôr od ktorej sa ujal držby sporných nehnuteľností. Následne skutkové a právne odôvodnenie uplatneného nároku navrhovateliek posudzoval podľa právnej úpravy Uhorského obyčajového práva účinného v období, z ktorého pochádza uvedená darovacia zmluva a potom podľa ustanovení Stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník účinný od 1.1.1951), ako právnej úpravy, ktorá nadobudla účinnosť počas držby sporných nehnuteľností predchodcom navrhovateliek. Vychádzal zo zistenia, že existenciu darovacej zmluvy z roku 1943 mal preukázanú, aj keď sa nezachovala, bez akýchkoľvek pochybností však nemal preukázaný jej obsah, preto ju posúdil ako tzv. domnelý (putatívny) právny titul - písomný prejav vôle nakladania s vlastníctvom k nehnuteľnostiam mimo zápisu v pozemkovej knihe počas platnosti obyčajového práva. Táto zmluva sama o sebe nemohla byť právnym titulom podľa v tom čase platného práva s jeho intabulačným princípom, zakladajúcim
bez splnenia požiadavky zápisu v pozemkovej knihe zmenu nositeľa vecného práva k nehnuteľnostiam, na druhej strane však mohla byť so zreteľom na všetky okolnosti konkrétnej veci titulom zakladajúcim dobromyseľnosť držby predchodcu navrhovateliek (o to viac, že obyčajové právo poznalo možnosť prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti i mimo zápisu v pozemkovej knihe). V čase nadobudnutia účinnosti Stredného občianskeho zákonníka napriek zrušeniu intabulačného princípu, táto zmluva predstavovala už len domnelý právny titul. Avšak s prihliadnutím na správanie predchodcu navrhovateliek a osôb, ktorým svedčil zápis vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v poslednej príslušnej evidencii, ktorou bola pozemková kniha, bola akceptovaná nielen samotným predchodcom navrhovateliek ako držiteľom a odporcami, ale i vtedajšími orgánmi štátnej správy a súdmi (o čom svedčí aj predmet a priebeh trestného konania vedeného proti predchodcovi navrhovateliek pod sp.zn. T/166/1952); takto ju nakoniec akceptoval i občianskoprávny súd v predchádzajúcom konaní vo veci sp.zn. 4C/521/1974, konštatujúc splnenie podmienok vydržania.
Uhorské obyčajové právo vychádzalo pri existencii skutočnej držby z domnienky jej oprávnenosti, tzn. dobromyseľnosti držiteľa, takisto i Stredný občiansky zákonník v ust. § 145 ods. 1, 2 (ako aj súčasná právna úprava v Občianskom zákonníku) výslovne pre prípad pochybností ustanovuje zákonný predpoklad, že držba je oprávnená. Posúdenie skutkovej a právnej otázky dobromyseľnosti predchodcu navrhovateliek H. R. pri jeho preukázanej držbe sporných nehnuteľností považoval prvostupňový súd za rozhodujúce pre konečné rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, najmä identifikácie parciel zo dňa 25.3.1974 v súvislosti s okolnosťami zistenými o držbe sporných nehnuteľností predchodcom navrhovateliek z obsahu súdnych konaní sp.zn. 4C/521/1974 a sp.zn. T/166/1952, vrátane posudzovania sa správania oboch dotknutých strán, okresný súd prijal záver o dobromyseľnosti predchodcu navrhovateliek ako držiteľa sporných nehnuteľností.
Odporcovia, ktorých zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania opaku, t.j. neoprávnenosti držby, túto skutočnosť počas konania nepreukázali. Okresný súd teda ustálil, že právny predchodca navrhovateliek H. R. nadobudol vlastnícke právo ku všetkým sporným nehnuteľnostiam v rozsahu, v ktorom patrilo podľa stavu zápisu v príslušnej pozemkovej knihe odporcom titulom vydržania podľa ustanovení § 115 a nasl., v spojení s ust. § 143 a nasl., § 145 ods. 1, 2 Stredného občianskeho zákonníka a v spojení s prechodným ustanovením § 854 Občianskeho zákonníka uplynutím 10-ročnej vydržacej doby (§ 116 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka) nepretržitej oprávnenej držby nehnuteľnosti počítanej v zmysle ust. § 566 ods. 1, 2 Stredného občianskeho zákonníka od 1.1.1951, ktorá tak uplynula a predchodca navrhovateliek sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností dňa 1.1.1961.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľkám patrilo právo na náhradu trov konania v plnej výške, ktoré si však voči odporcom výslovne neuplatnili, preto im okresný súd ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie odporcovia v rade 1/ až 4/ prostredníctvom svojich zákonných zástupcov.
Slovenský pozemkový fond ako zástupca odporcov v podanom odvolaní žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie. Namietal, že navrhovateľky nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ich právnym predchodcom H. R.. Poukazoval na to, že podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 sa zmluvný prevod uskutočňoval nielen vlastnou zmluvou ale musel byť zavŕšený aj zápisom do pozemkovej knihy. Podľa zápisu v pozemkovej knihe vložka č. 197 pre kat. územie T. Q. X., H. R. s manželkou X. nadobudli nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zapísanou do pozemkovej knihy. H. R. tak muselo byť zrejmé, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva je potrebný zápis do pozemkovej knihy, čím je spochybnená jeho dobromyseľnosť nadobudnutia sporných nehnuteľností iba na základe darovacej zmluvy bez jej zápisu do pozemkovej knihy. Naviac H. R. ako dedič po svojej matke vedel, že nenadobudol dedením sporné nehnuteľnosti, ale tieto nadobudli jeho súrodenci.
Zákonný zástupca odporcov LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, v podanom odvolaní žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh zamietnuť. Za nesprávne označil tvrdenie okresného súdu, že jeho predchádzajúce rozhodnutie v prejednávanej veci bolo krajským súdom zrušené z
dôvodu nesprávneho záveru v merite veci. Zrušujúce uznesenie krajského súdu poukazovalo iba na jeho procesné pochybenia, nie však na vecnú nesprávnosť. Ďalej poukázal na to, že okresný súd voči navrhovateľkám uplatnil „požiadavku zhovievavosti“, ktorú však možno aplikovať iba v prípade reštitučného nároku, ktorý si v prejednávanej veci navrhovateľky neuplatňovali. Naviac, pri odporcoch ide o neznámych vlastníkov, ktorým by mala byť poskytnutá zvýšená ochrana. Ďalej poukázal na to, že okresný súd vychádzal iba z domnienky obsahu darovacej zmluvy, ktorý však nebol riadne preukázaný, nebolo zistené, kto darovaciu zmluvu podpísal. H. R. si nikdy nedal zapísať nehnuteľnosti na seba a nedomáhal sa vlastníckeho práva k nim, v trestnom konaní tvrdil, že užíva zdedené nehnuteľnosti, muselo však ísť o iné, než tvrdené darované nehnuteľnosti. Pokiaľ sa navrhovateľky domáhajú určenia vlastníckeho práva po 70-tich rokoch, nabúravajú právnu istotu a neexistuje u nich naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Na záver poukázal na to, že 1.1.1951 neuplynula 32-ročná vydržacia doba na nadobudnutie vlastníckeho práva, preto sa právny predchodca navrhovateliek nemohol stať vlastníkom sporných nehnuteľností.
Navrhovateľky vo vyjadrení k odvolaniu odporcov žiadali rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Právne názory uvádzané v odvolaní zástupcu odporcov LESY, š.p. označili za účelové bez opory v skutkovom stave a bez súvislostí s inými dôkazmi. Pokiaľ išlo o námietku zástupcu Slovenského pozemkového fondu o nedobromyseľnosti ich právneho predchodcu, poukazovali na to, že tento vydržal vlastnícke právo mimo pozemkovej knihy, čo obyčajové právo platné v tom období na Slovensku umožňovalo.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti/argumenty.
Súd prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Nezodpovedá stavu veci námietka zástupcu odporcov Slovenského pozemkového fondu o nesplnení podmienok vydržania vlastníckeho práva právnym predchodcom navrhovateliek H. R. podľa obyčajového práva platného na území Slovenskej republiky do 31.12.1950. Krajský súd, tak ako to uvádzal aj prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí, zdôrazňuje, že obyčajové právo platné na území Slovenska do 31.12.1950 poznalo aj vydržanie nehnuteľnosti v prípade, ak bola uzavretá zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná. V takom prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa nemohlo len na základe zmluvy prejsť. To však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti, čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva. Vlastnícke právo nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel preukazovať. Skutočnosť, že H. R. sa v roku 1941 stal vlastníkom nehnuteľnosti za základe zápisu kúpnej zmluvy do pozemkovej knihy, a teda mal vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nezasiahla do jeho následnej dobromyseľnosti pri uzatvorení darovacej zmluvy z roku 1943, nakoľko v tomto čase nedošlo u jeho osoby k nadobudnutiu sporných nehnuteľností bezprávne (nestatočne). Vydržanie mimo pozemkovej knihy podľa Uhorského obyčajového práva bolo pôvodné nadobudnutie vlastníctva na základe dlhotrvajúcej pokojnej a statočnej držby; vydržiteľ musel byť presvedčený, že svojou mimopozemnoknižnou držbou nikoho neukracuje, jeho nestatočnosť musí
preukázať druhá strana. Nebolo zo strany odporcov preukázané, že právny predchodca navrhovateliek pri uzatvorení darovacej zmluvy, momentom vstupu do držby k sporným nehnuteľnostiam bol si takéhoto ukracovania vedomý.
Rovnako nemožno prisvedčiť námietke zástupcu odporcov - LESOM š.p., týkajúcich sa nesprávneho výkladu záverov zrušujúceho uznesenia krajského súdu, ktorým bolo predchádzajúce (v poradí prvé) rozhodnutie okresného súdu zrušené. Naopak okresný súd v zmysle ust. § 226 O.s.p. dôsledne vychádzal zo záverov tohto uznesenia odvolacieho súdu. Krajský súd poukazoval na jeho nedôslednosť pri vykonávaní dokazovania a spôsobu hodnotenia dôkazov, čo okresný súd v ďalšom konaní odstránil. Na základe toho následne vec opätovne prejednal a rozhodol. Krajský súd vzhľadom na vady konania, na ktoré poukazoval vo svojom zrušujúcom uznesení, sa nemohol zaoberať správnosťou meritórneho rozhodnutia, ktoré v dôsledku vytýkaných vád bolo predčasné.
Pokiaľ zástupca odporcov LESY š.p. namietal správnosť skutkových záverov okresného súdu o existencii darovacej zmluvy ako aj o jej obsahu, túto námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k správnemu záveru, že darovacia zmluva o prevode sporných nehnuteľností z roku 1943 uzavretá bola a jej existenciu preukázal aj nepriamymi dôkazmi. Správne prihliadal na správanie sa účastníkov tejto zmluvy po jej uzavretí. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje najmä na tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (strana 13 až 16), kde sa vyhodnotením týchto okolností prvostupňový súd dôsledne zaoberal. Prihliadal na identifikáciu parciel zo dňa 25.3.1974 vyhotovenú právnym predchodcom navrhovateliek pre potreby konania, v ktorom sa domáhal určenia vlastníckeho práva (vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp.zn. 4C/521/1974), ako aj na výsledky trestného konania vedeného Okresným súdom Čadca pod sp.zn. T/166/1952, z ktorého vyplynulo, že v tom čase vedenia trestného konania H. R. obhospodároval celkom 11,27 ha poľnohospodárskej pôdy vrátane lesných pozemkov, bez toho, aby bola otázka vlastníckeho práva k jednotlivým konkrétnym pozemkom nejako bližšie skúmaná. Zdôrazňujúc povahu a predmet súdneho trestného konania a jeho priebeh (zrušenie trestu prepadnutia nehnuteľného majetku odvolacím súdom) mal okresný súd aj týmto spôsobom nepriamo preukázané, že právny predchodca navrhovateliek bol držiteľom sporných nehnuteľností.
Vychádzajúc z týchto záverov preto krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Odporcovia priamo nenapadli správnosť výroku okresného súdu o trovách konania, tento odvolací súd preskúmal ako závislý výrok a ako vecne správny ho tiež potvrdil.
Rovnaká procesná situácia ako v prvostupňovom konaní nastala v odvolacom konaní. Odporcovia neboli úspešní, preto v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. vznikla povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania navrhovateľkám. Tieto si však trovy odvolacieho konania neuplatnili, krajský súd im preto ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.