Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-779-2013.pdf
PDF · 106.92 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/779/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: GE Money, a. s., Bratislava, Bottova 7, zast. splnomocnenkyňou: MCGA legal, s. r. o., Bratislava, Partizánska 2, proti povinnému: U. H., nar. XX. W. XXXX, bytom U. - L., A. XXXX, o 538,34 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Kamil Líška, Bratislava, 29. augusta 2, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 2. mája 2013 č. k. 6Er/520/2008-21, EX 512/2008 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie v časti zastavenia exekučného konania m e n í tak, že zastavuje exekúciu.
V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
N a r i a ď u j e súdu prvého stupňa doplniť označenie súdneho exekútora v úvodnej časti jeho uznesenia.
Povinnému ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne z dôvodov uvedených neskôr „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu) a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Kamilovi Líškovi náhradu trov exekúcie v sume 39,83 eur do 3 dní od právoplatnosti takéhoto uznesenia. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, teda exekučného poriadku); § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež len „ZoRK“), § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“); § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2007) s poukazom na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) i s odvolaním sa na konštantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-76/10, C-243/08). Vecne mal za to, že právna úprava normami tzv. spotrebiteľského práva pripúšťa preskúmavanie rozhodcovských rozsudkov (v prejednávanej veci rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a. s., Bratislava, Trnavská cesta 7 z 23. mája 2008 sp. zn. 1207403) exekučnými súdmi nielen po formálnej, ale i materiálnej stránke. V danom prípade podľa názoru súdu prvého stupňa šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z bodu 5.38 obchodných podmienok úverových produktov) bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež
nemal. Rozhodnutie v časti trov exekúcie potom odôvodnil právne ust. § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 E. p. ako i poukazom na vyhlášku č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „exekútorská tarifa“) a vecne zavinením oprávnenou zastavenia exekúcie (ktorá sa domáhala vykonania exekúcie na podklade neúčinného exekučného titulu) a priznaním exekútorovi náhrady trov exekúcie vo výške 39,83 eur (33,19 eur + 20% daň z pridanej hodnoty, t. j. 6,64 eur).
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho zrušiť (bez ďalšieho?). Odvolaním namietala predovšetkým nesprávnosť posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke. I s poukazom na niektoré citované rozhodnutia iných súdov dospela k záveru, že vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žiadosti o preskúmanie rozsudku iným rozhodcom ako aj žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Zároveň ani vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu úverová zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala sa tak riadiť len ZoSÚ, Obchodným zákonníkom (zákonom č. 513/1991 Zb., ďalej tiež „Obch. z.“ - pozn. odvolacieho súdu) a zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Poukázala tiež na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ O. z., podľa dôvodovej správy ku ktorému, ak niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladá výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, takáto úprava nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Povinný odvolací návrh nepodal.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie, na ktorom bolo závislé aj rozhodnutie o jej trovách) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.
Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné je doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Podľa § 3 ods. 1 ZoSÚ (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007, teda i v čase uzavretia zmluvy účastníkmi konania v prejednávanej veci veriteľom (zo spotrebiteľského úveru - pozn. odvolacieho súdu) je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 1 O. z. spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Práve z ustanovení zhora potom vyplýva, že argumentácia oprávnenej založená na názore, podľa ktorého by sa právny vzťah účastníkov konania z prejednávanej veci mal riadiť výlučne zákonom
o spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom nemôže obstáť, nakoľko sa tu operuje prinajmenšom do istej miery s časťami rozhodnej právnej úpravy vytrhnutými z kontextu. Odhliadajúc od rozdielov medzi spotrebiteľskými úvermi (na jednej strane) a inými úvermi (na strane druhej), ktorými sa tunajší súd zaoberal už vo svojich skorších rozhodnutiach (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10CoE/10/2010-45) totiž aj tu platí, že jedným z kritérií vymedzujúcich hranice medzi spotrebiteľskými a inými úvermi (okrem negatívneho vymedzenia v ZoSÚ, čo sa za zmluvy o spotrebiteľskom úvere nepovažuje - tu por. aj § 1 ods. 2 a 3 zákona) je to, či bol úver poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania alebo naopak na iný účel.
Hoci toto samo osebe by na vyvrátenie námietok oprávnenej v prejednávanej veci nepostačovalo (možnosť zaradenia konkrétneho vzťahu pod definíciu spotrebiteľského úveru ešte nevylučuje možnosť riadenia sa v otázkach neupravených priamo zmluvou alebo zákonom o spotrebiteľských úveroch aj iným než základným občianskoprávnym predpisom všeobecnej povahy - tu v zmysle argumentácie z odvolania namiesto O. z. Obchodným zákonníkom); na ujmu úplnosti takýchto námietok bolo, že sa tu pozornosť nevenovala (otázkou môže byť, či zámerne, alebo len nevedomky) možnosti (resp. nemožnosti) zadefinovania zmluvy o úvere uzavretej účastníkmi (tu zmluvy zo 14. augusta 2006 na č. l. 10 spisu) i za spotrebiteľskú zmluvu (oproti zmluvnému typu predstavovanému spotrebiteľským úverom širší pojem). Práve spôsob zodpovedania tejto otázky mal pritom v prejednávanej veci rozhodujúci význam, pretože práve od toho záviselo, či po opustení oblasti výslovnej úpravy niektorých otázok v zmluve alebo v ZoSÚ má ako podporná úprava nastúpiť Obch. z. (a prípadné predpisy vydané na jeho vykonanie), alebo naopak O. z. (opäť vrátane prípadných vykonávacích predpisov).
Tu potom názory prezentované odvolaním ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno akceptovať.
Definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v O. z. je síce podobná definícii spotrebiteľa podľa ZoSÚ (platného a účinného aj v čase uzavretia zmluvy tvoriacej základ oprávnenou vymáhaných nárokov, keď inak aj tento zákon bol už medzičasom nahradený novším zákonom č. 129/2010 Z. z. - pozn. odvolacieho súdu), v smere ochrany spotrebiteľa a možností 1. simulácie jeho iného postavenia a 2. odopretia či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (rozumej vrátane O. z. a najmä jeho ustanovení § 52 a nasl.) je však dokonca ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým ustanovenie ZoSÚ obsahujúce definíciu spotrebiteľa považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho teda a contrario, čiže opakom plynie, že dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno); výkladom úpravy v O. z. taktiež citovanej vyššie treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Ak takto ustanoveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným jemu na roveň postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi), nemôže byť pochybností o tom, že aj dopad ochrany podľa ustanovení O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť (oproti ZoSÚ) širším. Takto to je už len preto, že v prípade definícií v O. z. odpadá celkom význam diskusie o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (hoc aj v prípadoch snahy považovať úver poskytnutý práve za takýmto účelom za iný než spotrebiteľský vzniká následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník či odberateľ v postavení zamestnanca za pomoci takéhoto úveru obstarávať a či aj takto nejde len o úmysel obísť úpravu majúcu chrániť spotrebiteľa). Bez ohľadu na ostatnú úvahu k výkladu úpravy v ust. § 52 ods. 4 O. z. totiž u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti - vypomáhajúc si tu terminológiou finančného práva) je pojmovo vylúčené, aby tieto mohli byť obchodnými či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s tak vymedzeným predmetom, ako to má na mysli úprava majúca sa tu použiť a to sa sprostredkovanie vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania z podstaty veci nemôže byť obchodníkom ani podnikateľom). Pri záujme na systematickom výklade noriem tzv. spotrebiteľského práva podobne jasne možno zadefinovať i vzťah pojmov podnikanie (§ 3 ods. 2 ZoSÚ) a obchodná alebo iná podnikateľská činnosť (§ 52 ods. 4 O. z.) a to tak, že je medzi nimi fakticky znamienko rovnosti (čo zároveň znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií).
Tunajší súd potom taktiež už skôr podal aj výklad k prípadnej podraditeľnosti povolaní pod možnosti vyplývajúce z ustanovenia § 52 ods. 4 O. z. a tým aj k použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní. S prihliadnutím k najmenšej „ostrosti“ tohto pojmu (používaného v ZoSÚ) totiž vo svojej rozhodovacej činnosti ustálil aj, že I. len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, II. v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ), že III. existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie (čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) a napokon, že IV. bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má (v tejto súv. por. najmä uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2010 č. k. 10CoE/70/2010-42).
Uplatnením skorších úvah zhora však musí platiť, že ak zmluva o úvere inak považovateľnom za spotrebiteľský nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale tu nie je ani nič nasvedčujúce vymknutiu sa takouto zmluvou zakladaného vzťahu spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o aký prípad vymknutia by napr. šlo vtedy, ak by nebolo sporným ani účinne spochybneným, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti - tu napokon por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29. júla 2010 č. k. 10CoE/91/2010-31), zmluva o spotrebiteľskom úvere si podržiava aj charakter spotrebiteľskej zmluvy. Aj použitím metódy právnej argumentácie „a minori ad maius“ (od menšieho k väčšiemu) totiž treba dovodiť, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať aj každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva (pokiaľ ide o úver) zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec. Už uvedené potom následne vedie k tomu, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi tu do úvahy (1. ZoSÚ, 2. O. z. a 3. Obch. z.) tak v prípadoch naznačených vyššie panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (ZoSÚ) a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu).
Pretože práve o takýto prípad (neuvedenia v zmluve o úvere zo 14. augusta 2006 ničoho nasvedčujúceho nespotrebiteľskému charakteru zmluvy, resp. naopak podnikateľskému statusu povinného) šlo aj v prejednávanej veci, tým bola daná i neudržateľnosť prakticky všetkých ďalších vecných námietok tejto účastníčky z jej odvolania (s prihliadnutím na vystavanie celej takejto argumentácie na potrebe posudzovania vzťahu účastníkov ako štandardného obchodnoprávneho vzťahu, čo aj korigovaného úpravou v ZoSÚ). Toto muselo platiť tým skôr, ak tunajší súd v nie až tak dávnej minulosti odmietol aj argumentáciu založenú na nezaradení (v istom čase) aj zmlúv formálne dojednávaných podľa Obch. z. do výpočtu v ustanovení § 52 ods. 1 O. z. a to s poukazom na paralelnú úpravu v zákone o ochrane spotrebiteľa, ktorá bola práve tou obraznou záchrannou sieťou, ktorá slúžila „zachyteniu“ aj prípadov obdobných tomu v prejednávanej veci (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 28. marca 2012 č. k. 10CoE/260/2011-30).
Pokiaľ šlo o otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky, podkladom exekúcie (exekučným titulom) tu bol rozhodcovský rozsudok označený už v úvodnej časti tohto uznesenia (odvolacieho súdu), právomoc na vydanie ktorého sa odvodzovala od bodu 5.38 obchodných podmienok taktiež už označených vyššie, ktorých podstatou bolo dojednanie účastníkov zmluvy 1. o zverení prejednania všetkých sporov rozhodcovskému súdu, ktorý nakoniec i vydal exekučný titul, 2. o podrobení sa účastníkov právomoci takéhoto súdu a 3. o alternatíve, ktorou bola možnosť predloženia prípadného sporu účastníkov na vyriešenie inému rozhodcovskému súdu.
Tunajší krajský súd už v minulosti uzavrel, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného), avšak s podmienkou podrobenia sa aj povinného (v pozícii spotrebiteľa) nemožno považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa k takémuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným. Logickým dôsledkom takejto úvahy potom muselo byť i to, že dojednanie v takejto podobe vykazuje charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Bez ohľadu na možné diskusie týkajúce sa zmien vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok v priebehu doterajšieho „života“ časti O. z. o spotrebiteľských zmluvách (zanesenej inak v pôvodnej podobe do zákona jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z. z.) totiž ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. od počiatku obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; rovnako však žiaden zo zákonov novelizujúcich Občiansky zákonník po nadobudnutí účinnosti jeho tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely nezmenil nič ani na tom, že výpočet majúci dnes miesto v § 53 ods. 4 takéhoto zákona (v čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci inak odsek 3) je len demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný a uzavretý
- tu por. predovšetkým výraz „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia).
Takto ale i v prejednávanej veci nutné je trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy alebo tiež nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa nie je spôsobilé zaručiť už dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom. Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto práve predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné teda treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými, v tu modelovanom prípade inak len dvoma do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).
Uplatnením záverov zhora i za použitia metódy právnej argumentácie „a minori ad maius“ (od menšieho k väčšiemu) potom bolo vylúčené dospieť k niečomu inému, než k tomu, že ak za neprijateľnú zmluvnú podmienku musí byť považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený prístup k všeobecnému súdu (závislý na okolnostiach, ktoré sám nemusí byť schopný ovplyvniť), nútiaca ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci rozhodcu, tým skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani žiaden výber neposkytuje.
Práve o takýto prípad neposkytnutia možnosti výberu šlo aj v tejto konkrétnej veci, v ktorej samozrejme možnosť výberu medzi vopred určeným rozhodcovským súdom a iným rozhodcovským súdom reálnou možnosťou výberu v intenciách už uvedeného vyššie nie je.
Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.
To ale zároveň znamenalo, že tu nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nahliadania na exekučný titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci (teda irelevantnou) bola otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol), pričom odvolaciemu súdu uniká aj zmysel tej časti argumentácie z odvolania, ktorou sa drukovalo v prospech čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky - kde napokon nie je zrejmé, 1. ako by to mohlo procesným postojom oprávnenej pomôcť v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v časti z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu rozhodujúcej a 2. aká (iná) časť výlučnej rozhodcovskej doložky (žiadna taká nebola) by mala byť tou, u ktorej by na nedostatok postihnutia neprijateľnosťou a neplatnosťou usudzované byť nemalo.
Ak takto navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.
Jedinou (už vyššie naznačenou) výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku napadnutého uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK, ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p. zdanlivo narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd už vo svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom v konaní Okresného súdu Senica sp. zn. 5Er/658/2008) v narábaní v ust. § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná iba do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo v prípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania, ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu (tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon (tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu).
Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický) výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania a druhá o trovách exekúcie).
Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa § 220 O. s. p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení) a súbežným potvrdením uznesenia v časti trov exekúcie podľa § 219 O. s. p. (kde proti záveru o priznaní exekútorovi tzv. minimálnej odmeny za výkon exekučnej činnosti zvýšenej o príslušnú DPH v zmysle exekútorskej tarify nikto nebrojil).
Odvolací súd zároveň podľa § 251 ods. 4, § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. súdu prvého stupňa nariadil vykonanie opravy (doplnenia) úvodnej časti jeho uznesenia. Riadne splnenie si povinnosti uviesť do uznesenia v exekučnej veci aj účastníkov konania (tu por. aj § 169 ods. 1 O. s. p.) si totiž vyžadovalo zaniesť do úvodnej časti takéhoto rozhodnutia aj povereného súdneho exekútora (len tak totiž mohol dávať zmysel aj výrok vyslovujúci či už nedostatok jeho práva na náhradu či prípadný opak takého záveru), a to sa v písomnom vyhotovení napádaného uznesenia súdu prvého stupňa nestalo.
Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnému reálne preto, lebo bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jemu a exekútorovi len formálne pre otvorenie odvolaním aj možnosti vyporiadať sa s otázkou správnosti priznania mu náhrady trov exekúcie). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa §
251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto svojho uznesenia.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.