Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoP-103-2013.pdf
PDF · 82.37 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoP/103/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľky PaedDr. G. S., rod. F., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXXX, t.č. bytom Q., X. XXX, proti odporcovi Mgr. Q. S., nar. X.X.XXXX, trvale bytom X. XXXX, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná 2835/1 A, o rozvod manželstva a úpravu pomerov rodičov na čas po rozvode k maloletým deťom: F. S., nar. X.XX.XXXX, Z. S., nar. X.XX.XXXX a H. S., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXXX, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Čadca, na základe odvolania navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16P/27/2013-106 zo dňa 28.8.2013 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok okresného súdu vo výroku o určení povinnosti matky prispievať na výživu maloletých detí a vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku tak, že matka PaedDr. G. S., nar. XX.X.XXXX, je p o v i n n á, počnúc dňom 17.10.2013, prispievať mesačne na výživu maloletej F., nar. X.XX.XXXX, sumou 75 eur, maloletého Z., nar. X.XX.XXXX, sumou 65 eur a na maloletej H., nar. XX.X.XXXX, sumou 55 eur, a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred do rúk otca Mgr. Q. S..
Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výrokoch o rozvode manželstva účastníkov, o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti otca a o oprávnení matky stýkať sa s maloletými deťmi neobmedzene.
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd rozviedol manželstvo účastníkov, keď konštatoval, že vzťahy medzi manželmi sú vážne a trvalo narušené a ani jeden z nich nemá záujem manželské spolužitie obnoviť. Maloleté deti na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti otca. Okresný súd mal za to, že v doterajšom výchovnom prostredí (navrhovateľka - matka opustila spoločnú domácnosť a presťahovala sa k jej priateľovi) majú vytvorený citový vzťah ku všetkým rodinným príslušníkom, na rozdiel od prostredia, do ktorého ich chce umiestniť matka, ktoré prostredie deti (vôbec) nepoznajú. Nakoľko otec nebráni matke v stretávaní sa s deťmi, čo bolo potvrdené i v priebehu predmetného konania, okresný súd upravil styk matky s maloletými neobmedzene.
Matke určil výšku vyživovacej povinnosti tak, že bude povinná prispievať mesačne na výživu maloletej F. 100 eur, maloletého Z. 90 eur a maloletej H. 80 eur. Takáto diferenciácia výšky výživného je podmienená vekom detí a tomu zodpovedajúcim výdavkom - maloletá F. navštevuje (už) druhý stupeň základnej školskej dochádzky a tiež ľudovú školu umenia, maloletý Z. je žiakom prvého stupňa a maloletá H.
navštevuje materskú školu. Všetky deti majú dobrý zdravotný stav a ich bežné výdavky zodpovedajú obvyklým výdavkom na výživu a výchovu detí v ich veku. Okresný súd neprihliadol na to, že matka si po odchode zo spoločnej domácnosti zobrala viaceré pôžičky, nepreukázala totiž, na aký účel tieto finančné prostriedky použila. Do výšky výživného fakticky zahrnul aj platenie poistiek matkou pre detí. Jednak táto povinnosť jej nebola uložená súdom a jednak okresný súd nemal žiadnu istotu, že matka v úhrade poistiek bude riadne pokračovať.
O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu (§ 144 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku vo výroku o výživnom podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka - navrhovateľka, ktorá sa domáhala zníženia výšky určeného výživného. Poukazovala na svoj príjem (cca 680 eur mesačne) a pravidelné mesačné výdavky vznikajúce predovšetkým titulom dochádzania autom do zamestnania (denne 80 km) - 150 eur, náklady na bývanie - 120 eur a stravu - 100 eur. Taktiež dávala do pozornosti úverové zaťaženie, ktoré u nej mesačne predstavuje 348,54 eur, pričom nerátala výdavky potrebné na hygienu, lieky, ošatenie, údržbu auta atď. Vzhľadom na uvedené nie je schopná platiť výživné v určenej výške. Matka dodala, že nemá „žiadny kultúrny život“ a okrem učiteľského kreditového vzdelávania (čo ju taktiež stojí peniaze) ani nikam nechodí, lebo si to nemôže dovoliť.
Otec navrhol napadnutý výrok rozsudku okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že výdavky na cestovné do zamestnania sú len dôsledkom toho, že navrhovateľka - matka opustila spoločnú domácnosť a „rozbila rodinu s tromi maloletými deťmi“. Tvrdené výdavky na bývanie a tiež stravovanie sú určite nižšie, ako uvádza matka, keďže sa odsťahovala k jej priateľovi, kde žijú spoločne s jeho rodičmi v dvojgeneračnom dome, a teda sa môžu spoločne podieľať na úhradách súvisiacich nákladov. Navyše, matka ako učiteľka má počas pracovných dní v školskej jedálni zvýhodnenú cenu stravného lístka. Za zarážajúce otec označil, že v rámci rozpisu výdavkov matka neuviedla „ani jediný cent“, ktorým by prispela na výživu maloletých detí. Rozhodne bol proti tomu, aby sa zohľadňovali komerčné úvery, ktoré si navrhovateľka vzala po odchode z ich spoločnej domácnosti. Tieto podľa jej vlastného vyjadrenia mali slúžiť na vyriešenie bytovej otázky, nakoľko sa však nasťahovala k priateľovi, musí dotknutými finančnými prostriedkami ešte disponovať. Ak ich použila napríklad na úhradu dlhov priateľa z minulosti, je to len dôkazom jej nehospodárneho nakladania s peňažnými prostriedkami, čo však nemôže ísť na úkor maloletých detí.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1,2 písm. a/ v spojitosti s § 211 ods. 1 O.s.p. (z toho titulu zostali nedotknuté odvolaním nenapadnuté výroky o rozvode manželstva účastníkov, o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti otca a o oprávnení matky stýkať sa s maloletými deťmi neobmedzene)a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3O.s.p.) v preskúmavanej časti rozsudok zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozsudku.
Určenie výživného z mesačného príjmu výživou povinnej osoby (v súdenej veci matka) výrazne pod hranicou 1000 eur na úrovni takmer 40% tohto príjmu je vo všeobecnosti nutné považovať za neprimerané. Osobitne, keď osoba povinná výživou nedisponuje inými majetkovými hodnotami, ktorými by si aspoň čiastočne mohla vylepšiť svoju finančnú situáciu. Je pritom potrebné zohľadňovať nevyhnutné výdavky spojené s (čo i len) základným rozsahom uspokojovania absolútne štandardných potrieb, akými sú bývanie, ošatenie, stravovanie, dochádzka do zamestnania, regenerácia pracovnej sily, hygienické potreby, mobilný telefón atď.
V súdenej veci príjem matky dosahuje mesačne cca 700 eur. Úhrnná výška výživného určená okresným súdom činí 270 eur. Na uhrádzanie vyššie vymedzených základných potrieb tak matke zostane pomerne nízka čiastka, ktorá dovoľuje ich uspokojovanie vo veľmi nízkom štandarde, či skôr neumožňuje ich náležité (priebežné a plynulé) uspokojovanie. Nehovoriac o eventuálnom neočakávanom výdavku, akým je napríklad spoplatňovaný lekársky zákrok, či nutnosť zakúpenia (drahšieho) elektrospotrebiča do domácnosti a pod.
Krajský súd pritom medzi nevyhnutné výdavky nezahrnul výdavky matky spojené s užívaním osobného motorového vozidla a ani výdavky spojené s úverovým zaťažením matky (s výnimkou splátok do fondu vzdelávania v sume 53,11 eur mesačne). Je síce nepochybné, že použitie osobného motorového vozidla umožňuje matke jednoduchšie dochádzanie za prácou, vrátane nemalej úspory času, avšak pri nedostatku prostriedkov na iné základné potreby, nemá charakter priority, či nevyhnutnosti. Obdobne tak úverové zaťaženie matky, nakoľko z jej strany nebolo preukázané (v podstate ani konkrétne skutkovo tvrdené) účelné využitie úverov, čerpaných z peňažných ústavov.
Z pohľadu potrieb maloletých detí je zároveň potrebné konštatovať, že tieto navštevujú základnú školu, resp. materskú školu v mieste bydliska a ani z hľadiska zdravotného stavu, či záujmových aktivít nemajú výraznejšie výdavky v porovnaní s obvyklými výdavkami na deti v ich veku. Taktiež z daného hľadiska je určená výška výživného neprimeraná nevyhnutným výdavkom odôvodnených potrieb maloletých detí. Uvedené (všeobecné) kritérium nie je akceptovateľné vykladať tak, že vzhľadom na „možnosti doby“, rozvoj technológii, rozvoj možností vzdelávať sa, resp. venovať sa najrozmanitejším aktivitám, je na mieste stanoviť výšku výživného v takej výške, aby pokrylo takmer akýkoľvek výdavok dieťaťa. Krajský súd zdôrazňuje práve hľadisko nevyhnutnosti reálneho (t.j. zodpovedajúceho konkrétnostiam súdeného prípadu) rozsahu odôvodnených potrieb maloletých.
S poukazom na rozoberané kritériá odvolací súd považoval za primerané výživné matky voči maloletým deťom výživné v čiastkach mesačne 75 eur na maloletú F., 65 eur na maloletého Z. a 55 eur na maloletú H.. Dotknuté sumy spoločne s približne obdobným finančným plnením zo strany otca, rodinnými prídavkami a daňovým bonusom sú spôsobilé vytvoriť dostatočný finančný rámec na všestranný rozvoj osobnosti každého z maloletých detí.
Pre úplnosť krajský súd dodáva, že matka nepriamo na výživu detí prispieva tiež tým, že maloleté deti bezodplatne užívajú majetok (rodinný dom a súvisiace pozemky), ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve účastníkov, teda aj navrhovateľky - matky, avšak táto z neho nepoberá žiaden úžitok.
Nakoľko konanie v časti starostlivosti súdu o maloleté deti, vrátane rozhodovania o výživnom, je svojim charakterom vždy (aj v rámci konania o rozvod) konaním, ktoré môže začať i bez návrhu (§ 81 ods. 1 O.s.p.), nie je nevyhnutné v prípade, keď súd neakceptuje v celom rozsahu návrh niektorého z rodičov na výšku výživného, samostatným výrokom rozhodovať o zamietnutí návrhu „vo zvyšku“. Vzhľadom na uvedené odvolací súd („len“) výslovne určil konkrétnu výšku vyživovacej povinnosti matky (navrhovateľky) ku každému z maloletých detí a osobitným výrokom v prevyšujúcej časti návrh otca nezamietol.
Nakoľko krajský súd zmenil prvostupňové rozhodnutie (hoci len čiastočne) v zmysle § 224 ods. 2 O.s.p. rozhodoval o náhrade trov celého (prvo i druhostupňového) konania. V časti konania o rozvod manželstva neboli zistené žiadne také osobité okolnosti, ktoré by podmieňovali uloženie povinnosti jednému z účastníkov nahradiť súvisiace trovy protistrane. V spojenej časti - vo veci starostlivosti o maloleté deti sa jedná o konanie, ktoré môže začať i bez návrhu (§ 81 ods. 1 O.s.p.), v ktorom konaní v zmysle § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu jeho trov.
S poukazom na opísanú procesnú situáciu a označené zákonné ustanovenia krajský súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.