Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_12C-6-2013.pdf
PDF · 94.41 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/6/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rimavská Sobota samosudcom JUDr. Margitou Žilkovou v právnej veci žalobcu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, IČO 42 499 500 proti žalovanému X. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom v H., J. H. XX o 7.438,60 eur s prísl. takto
rozhodol:
Žaloba sa z a m i e t a.
Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou podanou dňa 10. 01. 2013 domáhal na žalovanom zaplatenia 4.067,05 eur s 13% úrokmi z omeškania ročne od 15. 01. 2003 do 31. 12. 2008 a 10,5% úrokmi z omeškania ročne od 01. 01. 2009 do zaplatenia. Na základe zmenenej žaloby, s ktorou súd súhlasil sa potom domáhal na žalovanom zaplatenia 7.438,60 eur s 13% úrokmi z omeškania ročne od 16. 01. 2003 do 31. 12. 2008 a 10,5% úrokmi z omeškania ročne od 01. 01. 2009 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je jeho bývalým zamestnancom. Skončenie pracovného pomeru bolo súdom právoplatne určené ako neplatné vo veci 10C/122/1996 Okresného súdu v Lučenci. Konanie skončilo právoplatne rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica tak, že žalovanému bola priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume celkom 337.488,- Sk s prísl. (17,6% úrokmi z omeškania). Uvedená priznaná suma predstavuje priemernú mzdu za obdobie od 01. 08. 1996 do 31. 07. 2000, pričom ide o mzdu brutto, ktorá v sebe zahŕňa aj povinné odvody, teda poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie, ako aj príspevok na poistenie v nezamestnanosti. Bývalý zamestnávateľ žalovaného Colné riaditeľstvo SR (ktorého je on ako žalobca právnym nástupcom v zmysle zákona č. 331/2011 Z. z.) odviedol príslušné sumy za žalovaného celkovo vo výške 4.067,05 eur a to 04. 02. 2002 odvody do fondu zamestnanosti za zamestnávateľa a zamestnanca 13.503,- Sk (448,20 eur) a 15. 02. 2002 odvody na nemocenské a dôchodkové poistenie za zamestnávateľa a zamestnanca spolu vo výške 109.021,50 Sk (3.618,85 eur). Jeho právny predchodca takto vyplatil 04. 02. 2002 žalovanému iba náhradu čistej mzdy zníženej o uvedené odvody, teda sumu 180.354,- Sk aj s príslušným úrokom z omeškania. Žalovaný sa následne domáhal vyplatenia aj tej časti mzdy, ktorá predstavuje už zaplatené odvody, pričom napriek námietkam právneho predchodcu, ktorý namietal, že takto dôjde k dvojitému plneniu a teda aj bezdôvodnému obohateniu, dosiahol vymoženie predmetnej sumy v exekúcii. Exekúcia skončila vymožením celej pohľadávky nezaplatenej náhrady mzdy brutto aj s prísl. celkovo vo výške 224.096,25 Sk dňa 31. 01. 2003. Jeho právny predchodca preto žaloval Sociálnu poisťovňu o zaplatenie 122.524,- Sk (4.067,05 eur), teda o vrátenie sumy odvodov za žalovaného avšak konanie skončilo právoplatne až 12. 12. 2012 zamietnutím žaloby a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. 26Cb/186/2004-112. Predtým konajúci súd mu dva-krát vyhovel a zaviazal žalovanú Sociálnu poisťovňu na vrátenie odvodov. Ako je uvedené v odôvodnení uvedeného rozsudku k bezdôvodnému obohateniu došlo na strane žalovaného (a nie Sociálnej poisťovne) a až na základe tohto rozsudku nadobudol on ako žalobca skutočnú vedomosť
o tom, kto sa ne jeho úkor bezdôvodne obohatil. Pri zmene (rozšírení) žaloby uviedol, že žiada zaviazať žalovaného na zaplatenie bezdôvodného obohatenia keďže bolo za neho plnené bez právneho dôvodu a to súm odvodov uhradených zo strany jeho právneho predchodcu do Sociálnej poisťovne keď následne to isté plnenie prijal žalovaný. Takto odviedol z hrubej mzdy žalovaného nemocenské poistenie za zamestnanca v sume 4.725,- Sk, dôchodkové poistenie za zamestnanca v sume 19.912,- S, ďalej na účet Spoločnej zdravotnej poisťovne zdravotné poistenie za zamestnanca vo výške 12.487,- Sk, do Sociálnej poisťovne ako odvod do fondu zamestnanosti príspevok za zamestnanca 3.375,- Sk a Daňovému úradu Trenčín preddavok na daň z príjmu žalovaného 116.635,- Sk. Po odrátaní týchto odvodov, ktoré bol povinný odviesť v súlade so zákonom, vyplatil žalovanému náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ako čistú mzdu vo výške 180.354,- Sk. Žalovaný sa však s týmto neuspokojil a podal návrh na vykonanie exekúcie na sumu rovnajúcu sa rozdielu medzi hrubou a čistou mzdou. Celková suma istiny, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil takto predstavuje súčet odvodov na nemocenské, dôchodkové, zdravotné poistenie a fond zamestnanosti, ktoré jeho právny predchodca odviedol za žalovaného ako jeho zamestnanca celkovo vo výške 40.499,- Sk (4.725,- Sk + 19.912,- Sk +12.487,- Sk + 3.375,- Sk = 40.499,- Sk) a preddavku na daň z príjmu 116.635,- Sk, teda spolu 157.134,- Sk. To isté plnenie prijal žalovaný v exekučnom konaní, keď 14. 01. 2003 bola stiahnutá z účtu Colného úradu P. suma 157.134,- Sk aj s úrokom z omeškania a to celkovo vo výške 224.096,25 Sk teda žalovaných 7.438,60 eur. Je toho názoru, že skutočnosť, že žalovanému bola v súdnom konaní priznaná suma už raz zaplatených odvodov nič nemení na tom, že na také plnenie v prospech žalovaného od začiatku neexistoval právny dôvod. K bezdôvodnému obohateniu došlo na strane žalovaného prijatím plnenia prevedeného z účtu Colného úradu P. dňa 14. 01. 2003 v rámci exekúcie. Preto navrhuje, aby súd rozhodol o vydaní predmetného úmyselného bezdôvodného obohatenia žalovaného, keď tento už v exekúcii mal na základe námietok vedomosť o tom, že plnenie náhrady mzdy vrátane už zaplatených odvodov je neoprávnené, pričom subjektívny stav žalovaného, ktorý tvrdí, že uplatňoval nárok priznaný v rozsudku, nemôže mať vplyv na faktický stav vzniku bezdôvodného obohatenia na základe právnej skutočnosti zaplatenia súm tých istých odvodov dvakrát a to raz v súlade so zákonom a druhý krát v exekúcii, na ktoré odvody dva-krát od začiatku neexistoval právny dôvod. Na pojednávaní žiadal žalobe v plnom rozsahu vyhovieť s tým, že žalobu opiera o úmyselné bezdôvodné obohatenie a bola podaná pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby. Až v konaní 26Cb/186/2004, teda až po ôsmich rokoch sa dozvedel o tom, že subjektom bezdôvodného obohatenia v tejto veci je žalovaný. Tým, že platby boli odvedené v súlade s vtedy platnými predpismi išlo o legálne odvody. Tým, že ich v rámci exekúcie musel zaplatiť aj žalovanému plnil dvakrát. Úmysel žalovaného ako subjektu bezdôvodného obohatenia vidí v tom, že musel vedieť, že mu patrí len čistá mzda a keď žiadal v rámci exekúcie aj zvyšok, musel vedieť, že tieto sumy mu nemôžu patriť a tým došlo z jeho strany k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, lebo on sa len domáhal svojho nároku, ktorý mu bol priznaný rozsudkom Krajského súdu. Pri svojej výpovedi vzniesol námietku premlčania, lebo vypršala 10-ročná lehota. Od roku 2004 už nebýva v V. N. ale v H., a preto ani nemohol dostať žalobcom uvádzanú výzvu na zaplatenie z 13. 12. 2012 (adresovanú na predchádzajúce bydlisko, ktoré bolo v V. N.). S odstupom času si pamätá, že aj osobne jednal s bývalým riaditeľom Colnej správy a vyzval ho na zaplatenie podľa rozsudku avšak on povedal, že splnili čo mali. Keďže však v skutočnosti neplnili čo bolo v rozsudku, podal návrh na exekúcie a na jej základe mu bolo vyplatené podľa rozsudku. Vedel, že niečo sa za zamestnancov odvádza, ale o to sa nezaujímal, lebo zaujímalo ho len to, čo bolo v rozsudku a čo má dostať. Myslel si a bol si vedomý toho, že mu patrí to čo dostal vyplatené, lebo keby to tak nebolo tak by nebol mohol exekútor zraziť na základe rozsudku požadovanú sumu. K tvrdenému úmyselnému bezdôvodnému obohateniu uviedol, že keď mal rozsudok Krajského súdu, tak sa toho držal a bral to tak, že konečne po niekoľkých rokoch súdenia dosiahol, že sa preukázalo, že nič takého nespravil pre čo by mu mala byť daná výpoveď a teda, že ho mali zamestnať a doplatiť mu mzdu. Zdôraznil, že sa držal rozsudku a keby Colná správa postupovala podľa neho nebolo by k týmto problémom došlo. Podľa rozsudku mu patrila náhrada mzdy v hrubom. Keďže sumy dostal až po rozsudku Krajského súdu a keď podal exekúciu nemohol sa úmyselne bezdôvodne obohatiť. Žiadal preto žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, oboznámením spisov 10C/122/1996 OS v X., 19Er/2187/2002 OS v X., 26Cb/186/2004 OS G. F., písomných podaní účastníkov aj s prílohami, výpisov z účtov, nedoručenej výzvy na zaplatenie z 13. 12. 2012 a vec posúdil takto:
Medzi účastníkmi nie je sporné (a je to aj preukázané písomnými dôkazmi), že vo veci 10C/122/95 Okresného súdu v X. N. určil, že výpoveď zo dňa 29. 04. 1996 daná žalobcovi (terajšiemu žalovanému) je neplatná. Rozsudkom Okresného súdu X. zo dňa 30. 04. 2001 č. 10C/122/96 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v G. G. zo dňa 04. 10. 2001 č. 12Co/1725/01-500, ktorým bol rozsudok okresného súdu zmenený, bol žalovaný Colný úrad P. zaviazaný zaplatiť X. A.V. náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru 337.488,- Sk brutto aj s úrokmi z omeškania.
Tiež nie je sporné, že Colný úrad P. vyplatil X.. A. 04. 02. 2002 iba náhradu čistej mzdy 180.354,- Sk aj s príslušným úrokom z omeškania, teda sumu určenú rozsudkom vo veci 10C/122/95 zníženú o vykonané odvody. Ďalej je nesporné, že vo veci 19Er/2187/2002 Okresného súdu X. na návrh X.. A. bola vykonaná exekúcia na vymoženie rozdielu medzi sumou určenou rozsudkom a skutočne vyplatenou sumou. Námietkam povinného Colného úradu P. , že postupoval v súlade so zákonom, keď zrazil oprávnenému preddavok na daň z príjmov a odvody, Okresný súd X. uznesením zo dňa 12. 12. 2002 č. 19Er/2187/02 nevyhovel a exekučne bola suma priznaná rozhodnutím súdu vymožená a dňa 14. 01. 2003 odvedená na účet exekútora.
Vo veci 26Cb/186/2004 Okresného súdu G. F., v ktorej sa žalobca domáhal na Sociálnej poisťovni zaplatenia 122.524,- Sk ako odvodov za X. A., ktoré vykonal 15. 02. 2002, v poradí prvým rozsudkom zo dňa 13. 10. 2009 bol nárok priznaný v celom rozsahu, Krajským súdom v G. uznesením zo dňa 18. 08. 2010 bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom okresný súd dňa 17. 01. 2011 opätovne návrhu vyhovel a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. 02. 2012 opätovne rozsudok zrušil. Rozsudkom zo dňa 16. 10. 2012 č. 26Cb/186/2004-112, ktorý nadobudol právoplatnosť 08. 12. 2012 súd návrh proti Sociálnej poisťovni v celom rozsahu zamietol. Podľa odôvodnenia je nepochybné, že vykonaním odvodov a následným vyplatením podľa rozsudku súdu došlo k bezdôvodnému obohateniu, ale nie na strane Sociálnej poisťovne, ale na strane X. A..
Žalobca (ako právny nástupca Colného úradu P.) potom podal žalobu proti žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Z uvedených spisov 10C/122/96 a 19Er/2187/2002 Okresného súdu X. a 26Cb/186/2004 jednoznačne vyplýva, že u žalovaného skutočne došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 a nasl. Obč. zák., keď právny predchodca žalobcu za neho vykonal zákonné odvody a odviedol preddavok na daň, ako je to uvedené v žalobe (po jej rozšírení), ktoré mal odviesť sám, keďže náhrada mzdy mu bola priznaná brutto.
Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd musel vyporiadať najprv s touto námietkou.
Rozdiel medzi náhradou hrubej mzdy a čistej mzdy bol vymožený v exekučnom konaní a bol 14. 01. 2003 odvedený na účet exekútora. Podľa § 60 písm. e/ Exekučného poriadku poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. To znamená, že poverenie sa vráti, keď sú nároky oprávneného a exekútora úplne uspokojené, to znamená, keď sa vymohla pohľadávka s príslušenstvom a trovami exekúcie. Exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie súdu s tým, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie dňa 31. 01. 2003.
Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 107 ods. 1 Obč. zák. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 Obč. zák. najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Žalobca podal na súd žalobu 10. 01. 2013 na základe toho, že žalovaný sa úmyselne obohatil, a teda premlčacia doba je 10 ročná, pričom až z rozsudku 26Cb/186/2004-112 zo dňa 16. 10. 2012 sa dozvedel, že subjektom bezdôvodného obohatenia je žalovaný. Úmysel žalovaného videl v tom, že tento musel vedieť, že mzda patrí v čistom, a nie v hrubom.
Žalovaný popieral úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Vypovedal, že mal rozsudok krajského súdu, ktorého sa držal a keby colná správa postupovala podľa tohto rozsudku, nebolo by k problémom došlo. Podľa rozsudku mu patrila náhrada mzdy v hrubom, bol v tom, že toto mu patrí a keby tak nebolo, tak by ani exekútor nebol mohol zraziť požadovanú sumu.
Súd na základe vykonaného dokazovania vzhliadol námietku premlčania za dôvodnú, a preto žalobu v celom rozsahu podľa § 451 a nasl. Obč. zák. a § 100 a nasl. Obč. zák. zamietol, lebo uplynula objektívna trojročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Obč. zák.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na jeho tvrdenie, že zo strany žalovaného ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Súd musí dať za pravdu žalovanému, že keď mal rozsudok o tom, že sa mu má plniť náhrada mzdy v hrubom a keď toto plnenie dostal len v čistom a na zaplatenie rozdielu podal návrh na vykonanie exekúcie, kde boli aj zamietnuté námietky žalobcu, a tento rozdiel bol exekučne vymožený, bol v tom vedomí, že to, čo dostal od žalobcu, mu patrí. Samotné tvrdenie žalobcu, že žalovaný si musel byť vedomý toho, že mzda patrí v čistom, lebo sa musia vykonať odvody, je len v rovine jeho tvrdenia, lebo i keď zásadne toto platí, v danom prípade žalovaný mal právoplatný rozsudok o tom, že náhrada mzdy mu patrí v hrubom a toto bolo aj exekučne vymožené. Keď sa držal rozhodnutí súdu, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tom, že musel vedieť, že tieto rozhodnutia sú nesprávne. Žalovaný nijakým spôsobom nenútil žalobcu, aby sa neho odviedol preddavok na daň a zákonné odvody, žalobca to urobil sám iniciatívne a v rozpore s právoplatným rozhodnutím súdu. Nemôže preto svoje pochybenie premietnuť do roviny úmyselného konania žalovaného, ktorý v tomto smere nič nerobil (teda v smere, aby žalobca nejaké odvody za neho vykonal). Tvrdený úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť spochybňuje aj samotná skutočnosť, že priamo žalobca uviedol, že až z rozsudku zo dňa 16. 10. 2012 č. 26Cb/186/2004 sa dozvedel, že subjektom bezdôvodného obohatenia je žalovaný a nie Sociálna poisťovňa, ako si to myslel, keď už predtým mal dva (i keď zrušené) rozsudky okresného súdu, ktorým bola Sociálna poisťovňa zaviazaná na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Keď priamo žalobca, ktorý je právnickou osobou, kde je reálny predpoklad právnych znalostí na vyššej úrovni ako u žalovaného (napr. poverenie z 09. 09. 2008 pre Z.. M.. Z.), nemal jasno v tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, aj súd v tomto smere dvakrát nesprávne rozhodol, nič nenasvedčuje tomu, že by práve žalovaný mal vedieť o tom, že sa úmyselne bezdôvodne obohacuje, keď žalobca plní inému niečo, čo podľa rozsudku má plniť jemu. U žalovaného došlo síce k bezdôvodnému obohateniu, ale nie k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, a preto vznesená námietka premlčania bola dôvodná.
Úspešný žalovaný uviedol, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje (podľa obsahu spisu mu trovy ani nevznikli, resp. sú zanedbateľné), a preto mu súd náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. nepriznal.
Súd na základe vykonaného dokazovania vzhliadol námietku premlčania za dôvodnú, a preto žalobu v celom rozsahu podľa § 451 a nasl. Obč. zák. a § 100 a nasl. Obč. zák. zamietol, lebo uplynula objektívna trojročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Obč. zák.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde písomne v 2 vyhotoveniach.
V odvolaní je potrebné popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.