Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4Co-114-2012.pdf
PDF · 103.75 KB
Case nature
Subarea
4Co/114/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa S. T., bytom T. 2, J. XXXX/X, zastúpeného JUDr. W. P., advokátkou so sídlom v H. T., proti odporcovi S. a.s., R. XXX/X, H. T., IČO: XXXXXXXX, zastúpeného I. kancelária R. s.r.o., Ul. 1. E. XXXX/X, H., IČO: XXXXXXXX, o zaplatenie sumy 593,79 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25. januára 2012, č.k. 3C/103/2011-223 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 52,98 eur na účet Advokátskej kancelárie R. s.r.o., H., vedený vo R. a.s. H., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcovi domáhal zaplatenia sumy 593,79 eur s 9% úrokmi z omeškania zo sumy 89,04 eur od 26.2.2010 do zaplatenia, zo sumy 11,09 eur od 26.3.2010 do zaplatenia, zo sumy 72,91 eur od 26.4.2010 do zaplatenia, zo sumy 79,20 eur od 26.5.2010 do zaplatenia, zo sumy 54,45 eur od 26.6.2010 do zaplatenia, zo sumy 13,20 eur od 26.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 168,30 eur od 26.8.2010 do zaplatenia a zo sumy 105,60 eur od 26.9.2010 do zaplatenia z titulu nevyplatenej mzdy za odpracované nadčasové hodiny za obdobie od januára 2010 do 10.8.2010 v rozsahu 183 nadčasových hodín. Vychádzal zo zistenia, že účastníci konania boli v pracovnoprávnom vzťahu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej účastníkmi konania zo dňa 31.12.2009, s dohodnutým druhom práce pracovník vlastnej ochrany, s dohodnutým miestom výkonu práce S. a.s. pobočka Bratislava, s dohodnutým dňom nástupom do práce 1.1.2010. Dohodnuté mzdové podmienky účastníkmi v zmysle pracovnej zmluvy boli a/ pevná časť mzdy 2,17 eur/hodina, b/ pohyblivá časť mzdy 0 - 86 %, c/ druh mzdovej formy: hodinová mzda, d/ výplatný termín najneskôr do 25. dňa nasledujúceho mesiaca, e/ poukázanie mzdy bezhotovostne na účet zamestnanca najneskôr v uvedenom výplatnom termíne. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, od 01.01.2010 do 30.09.2010 s dohodnutou 3-mesačnou skúšobnou lehotou, s pracovným časom 37,5 hodín týždenne, k ukončeniu ktorého pracovnoprávneho vzťahu došlo výpoveďou navrhovateľa danou odporcovi podľa § 69 ods. 1, písm. b/Zák. práce z dôvodu nevyplatenia mzdy za jún 2010, splatnej do 25.07.2010. Nesporne teda pracovnoprávny vzťah účastníkov konania bol ukončený dňom 10.08.2010. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ v rozhodnom období odpracoval v nadčase viac hodín, ako to Zákonník práce umožňuje. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že u odporcu bolo bežnou ustálenou praxou, menovite konkrétne pokiaľ ide o pracovníkov pracujúcich na oddelení ochrany, že hodiny v nadčase, ktoré jednotliví pracovníci odpracovali nad limit povolený Zákonníkom práce, im boli refundované prostredníctvom vyplatených odmien. Ako vypovedal aj svedok D. E., ktorý s navrhovateľom v rozhodnom období pracoval s rovnakým pracovným zaradením ako pracovník vlastnej ochrany, o tejto skutočnosti, že touto formou im nadčasové hodiny nad limit povolený Zákonníkom práce budú takto vyplácané, vedeli
všetci pracovníci, boli uzrozumení s tým, že refundácia týchto nadčasových hodín je vyplácaná na výplatných páskach v kolónke odmeny. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Z. P., ktorá pracuje u odporcu ako mzdová účtovníčka, a ktorá v rozhodnom období aj vypracovávala mzdové podklady navrhovateľa v jednotlivých výplatných termínoch. Táto rovnako potvrdila, že touto formou sú nadlimitné nadčasy jednotlivým pracovníkom vyplácané. Tvrdenie navrhovateľa, že pokiaľ mu takto 2x bola odmena vyplatená, išlo skutočne o odmenu, ktorú mu prisľúbil jeho nadriadený za to, že v určitom časovom období využíval svoj vlastný pracovný odev, sa v konaní nepotvrdilo, ale naopak bolo vyvrátené výpoveďou niekoľkých svedkov, a to svedkyne Z. P. a svedkov Ing. R., priameho nadriadeného navrhovateľa, ako aj svedka D., ktorý je riaditeľom divízie Bratislava. Títo prakticky zhodne uvádzali, že pokiaľ by tak, ako tvrdil navrhovateľ, došlo k vyplateniu odmeny, ktorá nie je v príčinnej súvislosti s refundovaním týmto spôsobom odpracovaných nadlimitných nadčasov, priznanie takejto odmeny z iného titulu navrhuje buď priamy nadriadený navrhovateľa, čo bol v tom prípade Ing. R., ktorý však takúto odmenu navrhovateľovi nenavrhol, alebo divízny riaditeľ D., ktorý rovnako ako uviedol, vyplatenie mimoriadnej odmeny u navrhovateľa nenavrhol ani neschválil. Zhodne s týmto vypovedala aj svedkyňa P., ktorá potvrdila mechanizmus vyplácania odmien v prípade, ak ide o odmeny, ktoré nepredstavujú refundáciu nadlimitných nadčasov v tom zmysle, že takýto podklad na odmenu spolu s jej odôvodnením a schválením divíznym riaditeľom by musela dostať od Ing. R., čo však v prípade navrhovateľa sa nestalo a pokiaľ mu do výplaty 2x zahrnula odmeny, išlo v tomto prípade o refundáciu nadlimitných nadčasových hodín. Za situácie, že znalkyňa ustálila, že v prípade ak suma, ktorú vyplatil odporca navrhovateľovi formou odmien za mesiac apríl a júl 2010, bude považovaná za refundáciu nadlimitných nadčasových hodín, predstavujúci rozdiel medzi odpracovanými hodinami 386 a preplatenými hodinami 260, teda zostatok 156 nadčasových hodín, nielenže na strane navrhovateľa nedošlo k nedoplatku, ale naopak na jeho strane došlo k preplatku. S poukazom na tieto zistené skutočnosti je teda zrejmé, že tvrdenie navrhovateľa, že odporca mu dlží ním uplatnenú čiastku z dôvodu nevyplatenia mzdy za odpracované nadčasové hodiny, nemá opodstatnenie a už len z tohto pohľadu bolo potrebné návrh navrhovateľa zamietnuť. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že v žiadnom prípade nemožno akceptovať, že preplácanie zvyšku odpracovaných nadčasových hodín, by bolo na výplatnej páske vyplácané formou odmien, pretože ide o inú zložku mzdy, vyplatenú mu na inom základe, a ako vyplatené nadčasy možno akceptovať len sumu, ktorá je riadne na výplatnej páske označená ako mzda za odpracované nadčasy, toto jeho tvrdenie za daného zisteného skutkového stavu podľa názoru súdu prvého stupňa neobstojí, a to z nasledovných dôvodov: Je potrebné si uvedomiť, že Zákonník práce v ust. § 97 ods. 7 stanovuje, v akom rozsahu môže zamestnanec vykonávať v kalendárnom roku prácu v nadčase, čo limituje najviac 150 hodinami odpracovanými v nadčase. Odsek 10, ust. § 97 Zák. práce umožňuje zamestnávateľovi v prípade existencie vážnych dôvodov dohodnúť so zamestnancom výkon práce nadčas, nad hranicu ustanovenú v odseku 7 (150 hodín), v rozsahu najviac 250 hodín. Z uvedeného je zrejmé, že zákonom stanovený limit 150 hodín v nadčase v kalendárnom roku možno prekročiť len na základe dohody so zamestnancom za situácie, ak zamestnávateľ preukáže existenciu vážnych dôvodov, za ktorých k takejto dohode so zamestnancom pokiaľ ide o prekročenie limitu nadčasovej práce prišlo. Limit 250 hodín nie je možné v zmysle Zákonníka práce prekročiť, a to ani formou dohody medzi zmluvnými stranami, pretože taký postup by bol v hrubom rozpore so Zákonníkom práce a nemohol by požívať právnu ochranu. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, a medzi účastníkmi nebolo sporné, že v nadčase v rozhodnom období, teda v jednom kalendárnom roku odpracoval navrhovateľ u odporcu 386 hodín v nadčase, čo jednoznačne prekračuje najvyšší zákonom povolený limit, v ktorom je možné nadčasové hodiny u zamestnávateľa odpracovať. Rovnako nebolo sporné, že k odpracovaniu týchto hodín došlo na základe dohody medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom. Nič iné ani samotný navrhovateľ v konaní netvrdil. V konaní však zo strany odporcu nebol predložený najmenší dôkaz, ani žiadnym spôsobom nebolo ozrejmené, v čom mali spočívať, nehovoriac o ich existencii vážne dôvody, ktoré mali za následok dohodu medzi zúčastnenými stranami o odpracovaní nadčasových hodín nad limit v rozsahu medzi 150 a 250, v ktorých hraniciach to umožňuje formou dohody ustanovenie § 97 ods. 10 Zák. práce. Keďže existencia ani týchto vážnych dôvodov v konaní odporcom nebola preukázaná, takýto postup podľa názoru súdu je potrebné považovať za rozporný s dobrými mravmi podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce s právnym následkom absolútnej neplatnosti takéhoto dvojstranného právneho úkonu - dohody, čo na strane navrhovateľa za danej situácie zakladá nie právo na vyplatenie mzdy za odpracované hodiny v nadčase, ale v dôsledku takejto absolútnej neplatnosti tejto dohody nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany odporcu, spočívajúceho v tom, že v jeho prospech poskytol plnenie formou vykonanej práce v rozsahu 151 do 386 hodín, ktoré ním reálne ako vyplynulo z vykonaného dokazovania aj boli u odporcu odpracované. Vychádzajúc z tohto stavu potom by na výplatnej páske navrhovateľa nemohla figurovať
mzda za takto odpracované nadčasové hodiny z právneho dôvodu nevyplatenej mzdy (napriek tomu v rozsahu do 230 nadčasových hodín to týmto spôsobom odporca na páske vykázal), ale tu mohlo ísť jedine o plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorého výška podľa názoru súdu je zhodná s čiastkou, ktorá by navrhovateľovi prináležala aj z iného právneho titulu, teda z titulu nároku na doplatenie mzdy. Pokiaľ refundácia nad zákonom prípustný limit navrhovateľom odpracovaných nadčasových hodín bola týmto spôsobom vyplatená ako odmeny, išlo nesporne o plnenie z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k navrhovateľovi, ktoré plnenie touto formou žiadny právny predpis nezakazuje. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie navrhovateľa, že vyplatenie nadčasových hodín mohlo byť len formou mzdy za odpracované nadčasové hodiny neobstojí, takýto postup odporcu by bol v rozpore so zákonom, pokiaľ by za tohto stavu mal byť zaviazaný odporca na ďalšie plnenie vo vzťahu k navrhovateľovi, tak nepochybne by to na jeho strane znamenalo bezdôvodné obohatenie, pričom nemožno opomenúť ani skutočnosť uvedenú znalkyňou, že v prípade započítania čiastky vyplatenej navrhovateľovi na odmenách na strane tohto vznikol nie nedoplatok, ale preplatok, v rozsahu 257,27 eur. V tomto smere súd tvrdenia navrhovateľa považuje za výsostne účelové, špekulatívne, ktoré konanie, ako už bolo vyššie uvedené, nemôže požívať právnu ochranu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 97 ods. 1,7,10, § 15, § 17 ods. 3 Zákonníka práce, čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, § 120 ods. 1 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má právo na náhradu trov konania procesne úspešný účastník, v danom prípade odporca. Trovami konania, ktoré si odporca v konaní pred súdom uplatnil riadne a včas sú trovy spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za podaný odpor proti v konaní vydanému platobnému rozkazu vo výške 35,50 eur, ďalšie trovy ktoré vznikli odporcovi v súvislosti s účelným bránením svojho práva sú trovy spočívajúce v zaplatenej zálohe na trovy spojené so znaleckým dokazovaním vo výške 250 eur. Odporca bol právne zastúpený, preto má vzhľadom na výsledok konania nárok aj na náhradu trov právneho zastúpenia. Právnemu zástupcovi odporcu patrí odmena za zastupovanie v zmysle ust. vyhl. č. 655/2004 Z.z. a to za 8 úkonov právnej pomoci, 1 á 38,18 eur (z hodnoty predmetu sporu § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.), a to za prevzatie zastupovania, podanie odporu proti platobnému rozkazu, zastupovanie odporcu na pojednávaní dňa 14.07.2011, dňa 07.09.2011, dňa 29.09.2011, dňa 06.10.2011, dňa 11.01.2012 a dňa 25.01.2012 + 6 x 7,41 eur + 2 x 7,63 € režijný paušál v r. 2011 a v r. 2012 ( §16 ods. 3 vyhl.) celkom vo výške 365,16 eur. Právnemu zástupcovi odporcu patrí aj náhrada cestovného a náhrada za stratu času podľa § 15 a § 17 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Právnemu zástupcovi tak patrí náhrada cestovného za cestu z miesta sídla advokáta (PU) do miesta sídla súdu (PB) a späť cca 36 km, a to celkovo za účasť na šiestich pojednávaniach (celkom 216 km) pri použití osobného motorového vozidla zn. FORD MONDEO, EČV: PU XXXAZ, pri spotrebe pohonných hmôt 5,9 l/100 km, cene pohonných hmôt (priemernej podľa špecifikácie právneho zástupcu) 1,362 eur/l vrátane náhrady za používanie motorových vozidiel podľa ust. § 1 opatrenia MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. ktorá zodpovedá sume 0,183 €/km, predstavuje náhrada sumu (216 x 0,183 + 0,059 x 1,362 x 216 ) 56,87 eur. Právnemu zástupcovi patrí aj náhrada za stratu času a to za každú začatú polhodinu strávenú cestou z miesta sídla právneho zástupcu do miesta sídla súdu a späť ( PU-PB a späť celkom 2 polhodiny) pri šiestich takto vykonaných cestách patrí advokátovi náhrada za stratu času za 12 polhodín, jedna polhodina v r. 2011 vo výške 12,35 eur, v r. 2012 vo výške 12,71 eur, spolu vo výške 149,64 eur. Pretože právny zástupca odporcu je preukázateľne platcom dane z pridanej hodnoty, odmena sa právnemu zástupcovi zvyšuje v zmysle ust. § 18 ods. 3 vyhlášky o sumu 114,33 eur ( z odmeny 571,67 eur). Celkom odmena právneho zástupcu by predstavovala sumu 686 eur. Právny zástupca odporcu žiadal priznať odmenu vo výške 684,31 eur , ktorú mu súd priznal. O povinnosti zaplatiť trovy konania na účet právneho zástupcu odporcu súd rozhodol podľa ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v konaní úspešný nebol, súd ho za použitia § 148 ods. 1 O.s.p. zaviazal na náhradu trov konania preddavkovaných štátom v sume 266,28 eur, ktoré pozostávajú zo sumy 140,78 eur z titulu znaleckej odmeny vyplatenej znalkyni za Doplnok č. 1/2012 k znaleckému posudku č. 12/2011 zo štátnych prostriedkov, pretože v tomto rozsahu trovy znaleckého dokazovania preddavkovo kryté neboli a v sume 125,50 eur za vyplatenú znaleckú odmenu znalkyni Ing. H. v súvislosti s podaním znaleckého posudku č. 12/2011, pretože v tomto rozsahu nebola znalecká odmena preddavkovo krytá zloženými zálohami účastníkov.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd jeho návrhu vyhovie v celom rozsahu. Uplatnil si náhradu trov vo výške 475,24 eur. Mal za to, že v konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že odmeny vo výplatnom termíne za mesiac júl 2010 vo výške 538,60 eur a mesiac apríl 2010 vo výške 255 eur slúžili na vyplatenie odpracovaných nadčasových hodín. Poukázal na to, že ani svedkovia Ing. E. R. a H. D., ako jeho
nadriadení, nevedeli odôvodniť vyplatenie odmien v predmetných mesiacoch a neuviedli, že by bolo bežnou praxou takýmto spôsobom vyplácať nadčasové hodiny odpracované v rozsahu prekračujúcom limit stanovený Zákonníkom práce. O takejto praxi sa zmienili len svedkovia Z. P. a D. E., ktorých výpoveď však spochybňuje, nakoľko ide o zamestnancov odporcu a preto ich výpovede považuje za účelové. Ďalej poukázal na znalecký posudok Ing. C. H., ktorá v prípade druhej alternatívy vyčíslila preplatok na strane odporcu vo výške 257,27 eur. Toto zistenie však odporuje vyjadreniam svedkyne Z. P., podľa ktorej sa mali nadčasové hodiny ním odpracované nad rámec stanovený Zákonníkom práce vždy po uplynutí určitého obdobia sčítať a následne mali byť navrhovateľovi preplatené, nakoľko, ak by zodpovedné osoby tak konali, nemohol by vzniknúť preplatok na strane odporcu. Vzhľadom k tomu, že sumy mu vyplatené odporcom ako odmeny sa nekryjú so sumou za odpracované nadčasové hodiny vyčíslené znalkyňou, vyplatenie odmien nemôže predstavovať alternatívnu formu vyplatenia nadčasových hodín odpracovaných odporcom nad limit stanovený Zákonníkom práce, tak ako to tvrdí odporca. Predmetný znalecký posudok navyše poukazuje na účelové a špekulatívne konanie odporcu pred súdom, nakoľko výplatné pásky ním dodané za účelom vypracovania znaleckého posudku sa odlišujú od výplatných pások predložených súdu navrhovateľom. Naviac, hoci by aj v prípade predmetnej dohody (o vykonaní nadčasov) šlo o absolútne neplatný právny úkon, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Poukázal na to, že odporca sa o výkone práce nadčas s ním dohodol s vedomým, že za danú prácu vykonanú ním bude mu musieť zaplatiť. Hoci je táto dohoda v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce, nemôže byť jej neplatnosť na ujmu navrhovateľovi a teda vzhľadom k tomu, že v prípade súm vyplatených mu odporcom ako odmeny, ide o skutočné odmeny za využívanie vlastného odevu pri výkone práce, má navrhovateľ nárok na mzdu za odpracovanú prácu nadčas.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 52,98 eur. Poukázal na to, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočností, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním a z ktorých je zrejmé, že navrhovateľ v rozhodnom období odpracoval v nadčase viac hodín, ako stanovuje Zákonník práce, avšak tieto nadčasové hodiny boli navrhovateľovi zo strany odporcu refundované formou odmien. Uvedenú skutočnosť potvrdili svojimi svedeckými výpoveďami aj svedkovia D. E. a Z. P.. Súd prvého stupňa sa podľa jeho názoru správne vysporiadal aj s námietkou navrhovateľa týkajúcou sa vyplácania odmien ako alternatívnej formy vyplatenia nadčasových hodín odpracovaných odporcom nad limit stanovený Zákonníkom práce. Ďalej poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa plne stotožnil.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a to po skutkovej, aj právnej stránke. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., na ktoré odôvodnenie aj odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. K jednotlivým odvolacím námietkam navrhovateľa udáva:
Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom zistení, že navrhovateľ u odporcu v rozhodnom období odpracoval v nadčase viac hodín, ako to Zákonník práce umožňuje. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že u odporcu bolo bežnou ustálenou praxou, konkrétne pokiaľ ide o pracovníkov pracujúcich na oddelení ochrany, že hodiny v nadčase, ktoré jednotliví pracovníci odpracovali nad limit povolený Zákonníkom práce, im boli refundované prostredníctvom vyplatených odmien. Vychádzajúc zo znaleckého posudku mal za to, že v prípade, ak suma, ktorú vyplatil odporca navrhovateľovi formou odmien za mesiac apríl a júl 2010 bude považovaná za refundáciu nadlimitných nadčasových hodín, predstavujúci rozdiel medzi odpracovanými hodinami 386 a preplatenými hodinami 260, teda zostatok 156 nadčasových hodín, nielenže na strane navrhovateľa nedošlo k nedoplatku, ale naopak na jeho strane došlo k preplatku. S poukazom na takto zistené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k právnemu názoru, že tvrdenie navrhovateľa, že odporca mu dlží ním uplatnenú čiastku
z dôvodu neplatenia mzdy za odpracované nadčasové hodiny, nemá opodstatnenie a už len z tohto pohľadu bolo potrebné návrh navrhovateľa zamietnuť. V konaní nebolo sporné, že k odpracovaniu týchto hodín došlo na základe dohody medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom. V konaní však zo strany odporcu nebol predložený najmenší dôkaz, ani žiadnym spôsobom nebolo ozrejmené, v čom mali spočívať, nehovoriac o ich existencii vážne dôvody, ktoré mali za následok dohodu medzi zúčastnenými stranami o odpracovaní nadčasových hodín nad limit v rozsahu medzi 150 a 250, v ktorých hraniciach to umožňuje formou dohody ustanovenie § 97 ods. 10 Zákonníka práce. Keďže existencia ani týchto vážnych dôvodov v konaní odporcom nebola preukázaná, takýto postup podľa názoru súdu prvého stupňa bolo potrebné považovať za rozporný s dobrými mravmi podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce s právnym následok o absolútnej neplatnosti takéhoto dvojstranného úkonu - dohody, čo na strane navrhovateľa za danej situácie zakladá nie právo na vyplatenie mzdy za odpracované hodiny v nadčase, ale v dôsledku takejto absolútnej neplatnosti tejto dohody nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany odporcu, spočívajúce v tom, že v jeho prospech poskytol plnenie formou vykonanej práce v rozsahu 151 do 386 hodín, ktoré ním reálne ako vyplynulo z vykonaného dokazovanie aj boli u odporcu odpracované. Vychádzajúc z tohto stavu potom by na výplatnej páske navrhovateľ a nemohla figurovať mzda za takto odpracované nadčasové hodiny z právneho dôvodu nevyplatenej mzdy, ale tu mohlo ísť jedine o plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorého výška podľa názoru súdu prvého stupňa je zhodná s čiastkou, ktorá by navrhovateľovi prináležala aj z iného právneho titulu, teda z titulu nároku na doplatenie mzdy. Pokiaľ refundácia nad zákonom prípustný limit navrhovateľom odpracovaných nadčasových hodín bola týmto spôsobom vyplatená ako odmeny, išlo nesporne o plnenie z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k navrhovateľovi, ktoré plnenie touto formou žiaden právny predpis nezakazuje. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa mal za to, že tvrdenie navrhovateľa, že vyplatenie nadčasových hodín mohlo byť len formou mzdy za odpracované nadčasové hodiny neobstojí, takýto postup odporcu by bol v rozpore so zákonom, pokiaľ by za tohto stavu mal byť zaviazaný odporca na ďalšie plnenie vo vzťahu k navrhovateľovi, tak nepochybne by to na jeho strane znamenalo bezdôvodné obohatenie.
Aj odvolací súd zdieľa tento právny záver súdu prvého stupňa. V konaní bolo preukázané, že nadčasové hodiny, ktoré navrhovateľ u odporcu v zhodnom období odpracoval, boli navrhovateľovi vyplácané vo forme odmien, a to vo výplatnom termíne za mesiac júl 2010 vo výške 538,60 eur a za mesiac apríl 2010 vo výške 255 eur. Túto skutočnosť potvrdili svedkovia Z. P., ktorá u odporcu pracuje ako mzdová účtovníčka, ako i svedok D. E., ktorý u odporcu pracuje ako pracovník vlastnej ochrany, teda v rovnakom pracovnom zaradení, ako v tom čase pracoval navrhovateľ. Títo svedkovia boli riadne v zmysle § 126 O.s.p. poučení a preto námietka navrhovateľa uvádzaná v odvolaní, že ich výpovede považuje za účelové, neobstojí. V konaní teda bolo preukázané, že takáto forma vyplácania nadčasových hodín odpracovaných nad limit stanovený Zákonníkom práce bola bežnou praxou u odporcu. Naviac, svedok Ing. E. R., ktorý pracuje u odporcu v pozícií vedúceho technického oddelenia, pričom pod jeho riadenie spadá priamo aj oddelenie vlastná ochrana, ako aj svedok H. D., riaditeľ Divízie Bratislava, potvrdili, že konkrétne v roku 2010 navrhovateľovi žiadnu odmenu nenavrhovali, resp. neschvaľovali. Za tejto situácie potom nie je dôvodná ani námietka navrhovateľa uvádzaná v odvolaní, že nadčasové hodiny sa vždy po uplynutí určitého obdobia mali sčítať a následne mali byť navrhovateľovi preplatené, nakoľko ak by tak zodpovedné osoby konali, nemohol by vzniknúť preplatok na strane odporcu tak ako tento v prípade druhej alternatívy vyčíslila znalkyňa vo svojom znaleckom posudku. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci nie je podstatné, či odporca poskytol navrhovateľovi preplatok „za prácu nadčas“, ale je podstatné, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca neplnil na základe poskytnutej odmeny navrhovateľovi. Nedôvodná je aj námietka navrhovateľa, že neplatnosť právneho úkonu nemôže byť v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Odporca sa o výkone práce nadčas s navrhovateľom dohodol s tým, že za danú prácu vykonanú navrhovateľom bude musieť navrhovateľovi zaplatiť, k čomu nakoniec aj došlo, avšak z dôvodu absolútnej neplatnosti uvedenej dohody, aj podľa názoru odvolacieho súdu, na strane navrhovateľa zakladalo právo navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany odporcu spočívajúce v tom, že navrhovateľ v jeho prospech poskytol plnenie formou vykonanej práce. Z uvedeného je zrejmé, že neplatnosť právneho úkonu, (dohoda navrhovateľa s odporcom o vykonaní práce nadčas) nebola navrhovateľovi ako zamestnancovi na ujmu. Pokiaľ navrhovateľ namieta, že výplatné pásky predložené odporcom za účelom vypracovania znaleckého posudku sa odlišujú od výplatných pások predložených súdu navrhovateľom, odvolací súd ani túto námietku nepovažuje za dôvodnú, nakoľko v konaní pred súdom prvého stupňa navrhovateľ túto skutočnosť nerozporoval.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi bola priznaná náhrada trov konania za jeden úkon právnej pomoci
- vyjadrenie k odvolaniu, vychádzajúc z hodnoty veci 593,79 eur -za jeden úkon právnej pomoci = 38,18 eur + 1x režijný paušál 7,63 eur = 45,18 eur + 20% DPH = 9,16 eur (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom do 30.06.2013), spolu 54,34 eur. Právny zástupca odporcu si však uplatnil náhradu trov konania vo výške 52,98 eur, preto mu bola v tejto výške priznaná.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .