Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/272/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľky: S. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., J. S. XXXX/XX, zastúpenej K. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., J. S. 23XX/XX, proti odporcovi: Q. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Evou Príbelskou, advokátkou so sídlom v Topoľčanoch, J. Matušku 2178, o zaplatenie 13.277,56 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 28. júna 2013 č. k. -81, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh na zaplatenie sumy 13.277,56 eura s 3% ročným úrokom z omeškania od 22. 05. 2008 do zaplatenia zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , , , , a a na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy 13.277,56 eura s prísl. je síce podaný dôvodne, avšak zo strany odporcu bola vznesená námietka premlčania, na ktorú súd zo zákona musel prihliadnuť a premlčané právo nemohol navrhovateľke priznať, a preto návrh zamietol. Je nesporné, že bývalý manžel C. E. zaslal dňa 29. 04. 2008 navrhovateľke sumu 404.000,- Sk a to poštovou poukážkou, pričom po prevzatí uvedených finančných prostriedkov na pošte tieto navrhovateľka odovzdala odporcovi, ktorý ich mal uložené na svojom účte, avšak výpovede účastníkov ohľadom účelu odovzdania peňazí sa rozchádzali, keď navrhovateľka na jednej strane tvrdila, že peniaze požičala odporcovi, avšak na druhej strane potvrdila, že podpísali kúpnopredajnú zmluvu o prevode polovice bytu s tým, že uvedenú zmluvu nepovažuje za platnú a odporca ju podviedol a naproti tomu odporca tvrdil, že navrhovateľka mu peniaze odovzdala po vzájomnej dohode a malo sa jednať o náhradu za starostlivosť o navrhovateľku za predchádzajúcich osem rokov, ako aj do budúcnosti, keďže navrhovateľka bývala v jeho byte od roku 2000 a za toto bývanie mu neplatila. Podľa neho kúpnopredajná zmluva, ktorú obaja podpísali na matrike, bola len formalitou a mala slúžiť ako poistka pre navrhovateľku, aby naďalej zostala bývať v jeho byte. Tvrdenia odporcu ohľadom účelu odovzdania peňazí prakticky potvrdila aj jeho bývalá manželka X. Z., ktorá napriek rozvodu s odporcom ďalej žije a ktorá sa taktiež vyjadrila, že nešlo o žiadnu pôžičku. Dcéra odporcu W. Z. tiež uviedla, že navrhovateľka za užívanie bytu nič neplatila, avšak ohľadom obsahu zmluvy uzavretej medzi účastníkmi sa nevedela vyjadriť a k tomuto sa nevedela vyjadriť ani svedkyňa H. Z., ktorá je sestrou navrhovateľky a ktorá potvrdila iba to, že navrhovateľka bývala v byte odporcu a náklady za byt platila matka. Svedok C. E., ktorý je bývalý manžel navrhovateľky, sa taktiež nevedel vyjadriť k účelu odovzdania peňazí, avšak podľa neho navrhovateľka odporcovi platila polovicu

nájmu a neexistoval žiaden dôvod, aby mu odovzdala peniaze. Keďže je nesporné, že navrhovateľka odovzdala odporcovi sumu 400.000,- Sk a následne obaja podpísali kúpnopredajnú zmluvu, tak súd musel vychádzať z tejto zmluvy a hodnotiť, či ide o platný právny úkon, a teda, či na strane navrhovateľky vzniklo právo na vrátenie peňažných prostriedkov. Tvrdenie navrhovateľky o pôžičke peňazí v konaní preukázané nebolo, pretože navrhovateľka nepredložila žiadnu zmluvu o pôžičke a ani iným spôsobom nepreukázala, že by takáto zmluva s odporcom bola uzavretá, nakoľko, pokiaľ by malo ísť o zmluvu o pôžičke, tak by okrem preukázania toho, že odporcovi odovzdala peniaze, musela preukázať aj dohodu o čase vrátenia a tieto základné náležitosti zmluvy o pôžičke zo strany navrhovateľky preukázané neboli. Z uvedeného dôvodu súd tvrdenie navrhovateľky, že odporcovi požičala peniaze, považoval iba za účelové a v tomto smere navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno. Uvedené tvrdenie vyvracia aj kúpnopredajná zmluva, ktorú účastníci podpísali a podľa ktorej odporca prevzal od navrhovateľky sumu 400.000,- Sk a zároveň postúpil polovicu svojho bytu do jej vlastníctva, pričom súd skúmal tento právny úkon a dospel k záveru, že podľa ide o právny úkon neplatný. Z výpovedí účastníkov a taktiež aj svedkov nevyplýva, že by účastníci mali záujem uzavrieť kúpnu zmluvu o predaji polovice bytu odporcu navrhovateľke, a teda, pokiaľ aj podpísali zmluvu nazvanú ako kúpnopredajná zmluva, tak nešlo o právny úkon urobený slobodne a vážne, pretože jeho účelom nebol predaj polovice bytu, ale týmto spôsobom mala byť navrhovateľka len ubezpečená, že naďalej môže zostať bývať v byte odporcu. V tejto zmluve odporca len potvrdil, že prevzal od navrhovateľky sumu 400.000,- Sk, avšak uvedená zmluva neobsahuje náležitosti riadnej kúpnej zmluvy, ktorými sú predmet kúpy a kúpna cena a taká zmluva, akú dňa 22. 05. 2008 účastníci podpísali by ani nebola vkladu schopnou listinou. V konaní bolo preukázané, že účastníci nemali záujem uzavrieť kúpnopredajnú zmluvu a k tomuto ich prejav vôle ani nesmeroval, a preto je podľa názoru súdu kúpnopredajná zmluva podpísaná dňa 22. 05. 2008 absolútne neplatným právnym úkonom, a pokiaľ navrhovateľka na základe takéhoto právneho úkonu odovzdala odporcovi sumu 400.000,- Sk, tak na strane odporcu do tejto výšky vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením z neplatného právneho úkonu a odporca je podľa povinný vrátiť uvedené plnenie navrhovateľke. Uvedený záver súdu vyplýva aj z toho, že v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie odporcu, že sa dohodol s navrhovateľkou na odovzdaní peňazí za tým účelom, že tieto mali slúžiť ako náhrada za starostlivosť o ňu za predchádzajúcich osem rokov, ako aj do budúcnosti a túto verziu odporcu potvrdila iba svedkyňa X. Z., ktorá je síce jeho bývalou manželkou, ale s odporcom naďalej žije, a preto jej výpoveď nebolo možné považovať za úplne vierohodnú. Súd preto dospel k záveru, že na strane navrhovateľky vzniklo právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ale keďže odporca vzniesol námietku premlčania, tak súd musel skúmať, či právo navrhovateľky je už premlčané, a teda, či je možné jej ho priznať. Keďže k odovzdaniu peňazí na základe neplatného právneho úkonu došlo dňa 21. 05. 2008, tak od uvedeného dňa začala plynúť pre navrhovateľku nielen 3-ročná objektívna lehota, ale zároveň aj 2-ročná subjektívna lehota, keďže navrhovateľka vedela, kto sa na jej úkor obohatil a že to bolo na základe neplatného právneho úkonu, a preto táto subjektívna lehota uplynula dňom 21. 05. 2010 a objektívna premlčacia doba uplynula dňom 21. 05. 2011. Navrhovateľka podala na súd návrh na vydanie sumy 13.277,56 eura až dňa 12. 02. 2013, teda po uplynutí subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby, a keďže odporca sa premlčania dovolal, tak súd návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku premlčania musel zamietnuť. Pri svojom rozhodovaní sa súd zaoberal aj otázkou, či v tomto prípade nešlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, kde objektívna premlčacia doba je 10-ročná, avšak v konaní nebol preukázaný úmysel odporcu bezdôvodne sa obohatiť na úkor navrhovateľky, čo vyplýva aj z toho, že tento sa zaviazal za ňu platiť časť úhrady, keď bola prijatá do domova sociálnych služieb, a pokiaľ by aj z jeho strany bol preukázaný úmysel, tak súd by musel prihliadať na to, že subjektívna premlčacia doba uplynula dňom 21. 05. 2010, a teda aj v takom prípade už došlo k premlčaniu práva navrhovateľky. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať, pričom tieto dôvody spočívali na jednej strane v súčasnej sociálnej situácii navrhovateľky, ktorá sa nachádza v domove sociálnych služieb a jej príjem nepostačuje na plnú náhradu nákladov za pobyt v domove a taktiež súd zobral do úvahy aj jej zdravotné problémy, ktoré zrejme tiež prispeli k tomu, že navrhovateľka odovzdala odporcovi peniaze na základe neplatného právneho úkonu a na druhej strane súd zobral do úvahy aj tú skutočnosť, že nárok navrhovateľky na vrátenie peňazí bol dôvodný, avšak jej návrh bol zamietnutý len z toho dôvodu, že odporca vzniesol námietku premlčania, ktorej súd vyhovel.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, odôvodniac ho tým, že uznanie dvojročnej premlčacej doby považuje za nespravodlivé. Od odporcu požadovala od 21. 08. 2008, aby jej splácal pôžičku. Odporca ju neustále ubezpečoval, že ju začne splácať, ale namiesto splácania ju umiestňoval do rôznych zdravotníckych zariadení. Odkedy si dôrazne začala pýtať splatenie pôžičky, bola umiestnená 23-krát v rôznych zriadeniach s rôznou dĺžkou pobytu, a nakoniec bola umiestnená v zariadení sociálnych služieb „Môj domov“. Až tam pochopila, že odporca nemal nikdy úmysel jej peniaze vrátiť. Preto sa dožaduje 10-ročnej premlčacej doby, lebo odporca sa vyhýbal splateniu pôžičky a bezdôvodne sa obohatil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ako vecne správne potvrdil.

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala od odporcu zaplatenia sumy 13.277,56 eura s 3 % ročným úrokom z omeškania od 22. 05. 2008 do zaplatenia titulom pôžičky.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom pri posúdení veci zohľadnil všetky v konaní vykonané dôkazy, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvého stupňa a k námietkam uvedeným v odvolaní navrhovateľky odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa sa správne zaoberal tým, či medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ako tvrdila navrhovateľka v návrhu, prípadne k uzavretiu iného platného alebo neplatného právneho úkonu, z ktorého by odporcovi vyplývala povinnosť zaplatiť navrhovateľke žalovanú sumu. Súd prvého stupňa, po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, dospel k správnemu právnemu záveru, že u navrhovateľky vzniklo právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia a to z neplatného právneho úkonu a následne sa správne zaoberal posúdením odporcom vznesenej námietky premlčania. Odvolací súd sa aj s posúdením námietky premlčania súdom prvého stupňa stotožňuje a k námietke navrhovateľky ohľadne premlčania dodáva, že pokiaľ pre uplatnenie nejakého nároku platí subjektívna aj objektívna premlčacia doba, pre včasné uplatnenie nároku na súde je potrebné, aby ani jedna z týchto lehôt neuplynula. Keďže dňa 21. 05. 2008 došlo k uzavretiu neplatného právneho úkonu, počnúc týmto dňom začala plynúť subjektívna aj objektívna premlčacia doba a pre včasné uplatnenie návrhu bolo potrebné, aby do podania návrhu na súde ani subjektívna, ani objektívna lehota neuplynula. Návrh bol na súde podaný dňa 12. 02. 2013, a keďže subjektívna lehota uplynula už dňa 21. 05. 2010, aj v prípade, ak by bolo na daný prípad potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu lehotu, návrhu navrhovateľky by nebolo možné vyhovieť, pretože v čase podania návrhu subjektívna lehota už uplynula. Odvolací súd sa však stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa aj v tom, že v danom prípade dôvody pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby neboli. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.