Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/83/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa Y. L., bytom J., D. XX/X, zastúpeného E.. H. Y., advokátom, so sídlom v J., P. XX/X proti odporcovi P., so sídlom v J., H. XX, IČO XX XXX XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu R., XX. C. X,.. L., IČO XX XXX XXX, vo veci pobočky v J., H. R. XX, o náhradu škody z pracovného úrazu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. novembra 2011, č.k. -87, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady za stratu na zárobku po priznaní invalidného dôchodku za obdobie od 01.12.2002 do 31.07.2003 v dôsledku utrpeného pracovného úrazu zo dňa 23.10.1988. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.12.1981 bol zamestnaný v pracovnom pomere u odporcu v pracovnom zaradení baník s miestom výkonu práce v odštepných závodoch odporcu. Za trvania pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu dňa 23.10.1988 utrpel pracovný úraz, zlomeninu kolena ľavej nohy, za ktorý odporca uznal svoju zodpovednosť za škodu. Rozhodnutím zo dňa 30.10.1990 bol navrhovateľovi priznaný čiastočný invalidný úrazový dôchodok od 04.10.1989. Ku skončeniu pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu došlo výpoveďou zo dňa 21.03.2001 podľa z dôvodu nadbytočnosti. Pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil dňom 30.06.2001. V období od 01.07.2001 do 03.08.2003 bol navrhovateľ evidovaný ako nezamestnaný. V období od 01.07.2001 do 31.03.2002 poberal podporu v nezamestnanosti. Od 04.08.2003 bol zamestnaný v spoločnosti A., so sídlom v J., kde dosahoval mzdu v sume 5.600,- Sk brutto. V období po skončení pracovného pomeru u odporcu bola navrhovateľovi z titulu utrpeného pracovného úrazu vyplácaná strata na zárobku po priznaní invalidného dôchodku. Rozsudkom okresného súdu, č.k. -28 zo dňa 15.04.2003 bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 30.496,- Sk predstavujúcu stratu na zárobku navrhovateľa po priznaní invalidného dôchodku za obdobie mesiacov apríl až november 2002. V tomto období bola navrhovateľovi strata na zárobku vyplácaná tak, že od 01.04.2002 náhradu za stratu na zárobku odporca znížil o sumu 3.690,- Sk mesačne, to je o minimálnu mzdu určenú pre poberateľov ČID (t. j. 75 % minimálnej mzdy) a od 01.10.2002 náhrada za stratu na zárobku bola navrhovateľovi znížená o sumu 4.178,- Sk mesačne. Krátenie náhrady za stratu na zárobku bolo navrhovateľovi priznané vyššie citovaným rozsudkom ako nedôvodné krátenie zo strany odporcu, ktoré nemalo oporu v zákone. Z rovnakých dôvodov sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 33.424,- Sk s príslušenstvom za obdobie od 01.12.2002 do 31.07.2003,

ktorá predstavovala krátenie straty na zárobku navrhovateľa po priznaní ČID o sumu 4.178,- Sk mesačne. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľ uviedol, že dňa 04.08.2003 sa zamestnal v spoločnosti A., so sídlom v J., kde bol zamestnaný do 31.07.2004. Ku skončeniu pracovného pomeru došlo výpoveďou zo strany zamestnávateľa pre porušenie pracovnej disciplíny. Od septembra 2004 do novembra 2005 bol zamestnaný v krajčírskej dielni v P., kde vykonával prácu pomocného robotníka, pracovný pomer bol skončený výpoveďou z dôvodu zrušenia zamestnávateľa. Od 24.01.2006 do augusta 2006 bol zamestnaný v krajčírskej dielni v Z., kde bol pracovný pomer dojednaný na dobu určitú. Od septembra 2006 do 19.01.2008 bol zamestnaný v spoločnosti D. J., kde bol pracovný pomer skončený výpoveďou z dôvodu zrušenia zamestnávateľa. Následne bol evidovaný na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny po dobu 6 mesiacov a od októbra 2008 je zamestnaný u živnostníka O. P. ako skladník a súčasne vykonáva aj pomocné robotnícke práce. Nárok na náhradu za stratu na zárobku po priznaní invalidného dôchodku navrhovateľ uplatnil od 01.12.2002 do 31.07.2003, kedy bolo nezamestnaný, evidovaný na ÚPSVaR. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa nárok navrhovateľa posúdil podľa príslušných ustanovení , v znení platnom do 31.12.2003. V odôvodnení rozhodnutia citoval ust. a . Odporca v žalovanom období od 01.12.2002 do 31.07.2003 navrhovateľovi vyplácal náhradu za stratu na zárobku tak, že do rozhodného zárobku v sume 16.926,- Sk mesačne a v mesiaci júl 2003 v sume 17.511,- Sk započítaval priznaný ČID v sume 5.212,- Sk mesačne a v mesiaci júl 2003 v sume 5.525,- Sk a tzv. fiktívny zárobok vo výške 75 % minimálnej mzdy určenej pre poberateľov čiastočného invalidného dôchodku v sume 4.178,- Sk. Rozdiel navrhovateľovi vyplácal ako náhradu za stratu na zárobku, ktorá mu patrí po priznaní invalidného dôchodku v období, kedy sa stal nezamestnaným a podporu v nezamestnanosti nepoberal. V žalovanom období mu odporca vyplatil z tohto titulu sumu 7.536,- Sk mesačne a v mesiaci júl 2003 sumu 7.808,- Sk. V tomto období navrhovateľovi nebola sprostredkovaná prostredníctvom úradu práce žiadna vhodná práca, ktorú by mohol v pracovnom pomere vykonávať, a ktorá by zodpovedala jeho kvalifikácii, zdravotnému stavu, schopnostiam a možnostiam. Ani navrhovateľovi sa nepodarilo v danom období zamestnať, hoci si aktívne prácu hľadal. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v období od 01.12.2002 do 31.07.2003, za ktoré uplatnil nárok na náhradu za stratu na zárobku po priznaní invalidného dôchodku, evidovaný ako nezamestnaný, súd prvého stupňa zisťoval, aký pravdepodobný zárobok by dosiahol, keby v uvedenom období bol zamestnaný v plnom pracovnom úväzku v pracovnom zaradení zodpovedajúcom jeho zdravotnému stavu a kvalifikácii po pracovnom úraze. Za týmto účelom oslovil zamestnávateľov, ktorí v uvedenom období evidovali voľné pracovné miesta v pracovnom zaradení vrátnik, informátor, kde sa vyžadovalo vyučenie, ktoré aj sám navrhovateľ dosiahol. Pracovné zaradenie skladníka nepovažoval za prácu vhodnú pre navrhovateľa, s poukazom na to, že bola pre neho kontraindikovaná. Pravdepodobný zárobok určil podľa mzdových listov zamestnancov spoločnosti C., v ktorej vrátnici v decembri v roku 2002 dosiahli základnú mzdu v sume 6.624,- Sk brutto a v roku 2003 v sume 5.760,- Sk brutto v období mesiacov január až júl. V spoločnosti V. základná mzda v profesii vrátnik v decembri roku 2002 predstavovala sumu 5.785,- Sk brutto a v roku 2003, v období od januára do júla sumu 5.396,- Sk brutto. Mzdu v profesii informátor v spoločnosti E., so sídlom v J. nebral do úvahy, nakoľko sa jednalo o mzdu, ktorú zamestnanec dosahoval v skrátenom pracovnom úväzku. V spoločnosti V., so sídlom v J. základná mzda 2 zamestnancov v profesii vrátnik v mesiaci december v roku 2002 predstavovala sumu 5.826,- Sk brutto a sumu 5.831,- Sk brutto. V roku 2003, v období od januára do júla mzda 2 zamestnancov predstavovala sumu 7.172,- Sk brutto a sumu 6.623,- Sk brutto. Konštatoval, že oslovení zamestnávatelia, ktorí oznámili súdu priemerné hrubé zárobky svojich zamestnancov v pracovnom zaradení vrátnik a informátor, za vyššie uvedené roky vyplatili týmto zamestnancom mzdy vo vyšších sumách než bola suma 4.178,- Sk mesačne, ktorá bola započítavaná navrhovateľovi ako pravdepodobný zárobok, ktorý by mohol dosiahnuť, pokiaľ by vykonával prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii a zdravotnému stavu po pracovnom úraze. Odporca za príjem navrhovateľa, ktorý by mohol dosiahnuť, pokiaľ by pracoval, započítaval vo vyššie uvedenej výške 75 % minimálnej mzdy určenej pre poberateľov čiastočného invalidného dôchodku. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľa nepovažoval za dôvodný. Vyvodil, že navrhovateľovi za žalované obdobie nevznikla žiadna strata na zárobku po priznaní invalidného dôchodku, v čase jeho nezamestnanosti, pretože pravdepodobný zárobok zistený zo správ a mzdových listov zamestnancov oslovených zamestnávateľov je v každom prípade vyšší ako pravdepodobný zárobok, ktorý pre tento účel zohľadňoval vedľajší účastník. O náhrade trov konania rozhodol podľa , keď odporcovi ako úspešnému v konaní trovy nepriznal z dôvodu, že trovy konania si neuplatnil.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku a vyhovenia návrhu. Súdu prvého stupňa vytýkal nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod ). Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa vzhliadol v tom, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nereflektoval právne dôsledky vyplývajúce z právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. -28 zo dňa 15.04.2003 a celú vec posudzoval výlučne na základe neskoršej zmenenej judikatúry všeobecných súdov (reprezentovanej najmä rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. - RC 4/2005). Vyslovil názor, že dôsledky vyplývajúce z právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. -28 sú v tejto veci spôsobilé prelomiť všeobecne akceptované právne závery judikatúry všeobecných súdov z neskoršieho obdobia. Mal za to, že v prejednávanej veci právne následky, založené medzi účastníkmi tohto súdneho konania právoplatnosťou zmieneného rozsudku nemožno ignorovať, a to aj napriek tomu, že po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku došlo k zmene relevantnej judikatúry všeobecných súdov. Uviedol, že pokiaľ vo výroku rozsudku súd meritórne rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania, výrok rozsudku je vždy koncentrovanou formou vyjadrením odôvodnenia príslušného rozhodnutia a vychádza vždy z riešenia predbežných otázok, na ktorých je rozhodnutie založené. V prípade, že výrok rozsudku nadobudol právoplatnosť, potom zaväzuje účastníkov a súd ( ), nielen vyjadrenie práv a povinností obsiahnuté vo výroku rozsudku (ako individuálna právna norma založená meritórnym rozhodnutím o spornom práve), ale aj spôsob riešenia tých predbežných otázok, na ktorých je výrok právoplatného rozsudku založený (i keď právoplatnosť nadobúda iba výrok rozsudku a nie odôvodnenie a v rámci neho teda nenadobúda právoplatnosť ani súdom zvolené riešenie relevantných predbežných otázok). Uviedol, že tieto účinky vyplývajú z a , teda z ustanovení, ktoré upravujú prekážku veci rozhodnutej, podľa ktorých právoplatný rozsudok je pre účastníkov a pre súd záväzný. Ďalej uviedol, že pri nezmenených skutkových okolnostiach v konaní vedenom pod sp. zn. a v preskúmavanej veci z dôvodu toho, že predchádzajúci rozsudok už právoplatnosť nadobudol, nie je možné predbežné otázky, rozhodujúce pre posúdenie práv a povinností účastníkov v preskúmavanej veci posúdiť iným spôsobom alebo s iným výsledkom, než tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn. . Konštatoval, že navrhovateľ sa preto dôvodne proti odporcovi domáha zaplatenia náhrady za stratu na zárobku, ktorú mu odporca neoprávnene nevyplatil znížením o minimálnu mzdu určenú pre poberateľov čiastočného invalidného dôchodku.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý sa domáhal potvrdenia napadnutého rozsudku. Nepopieral svoju objektívnu zodpovednosť za pracovný úraz navrhovateľa. Uviedol však, že iná je otázka skúmania príčinnej súvislosti medzi poklesom príjmu navrhovateľa a pracovným úrazom počas jeho nezamestnanosti v žalovanom období, keď navrhovateľ nemôže bez ďalšieho tvrdiť, že jedinou a hlavnou príčinou jeho nezamestnanosti je výlučne pracovný úraz. Pokiaľ mal v čase nezamestnanosti znížený príjem, bola táto okolnosť v príčinnej súvislosti hlavne s nepriaznivou situáciu na trhu práce. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazuje na rozsudok, č.k. -28 zo dňa 15.04.2003, odporca uviedol, že toto rozhodnutie bolo vydané v časovom období, keď súdna prax nebola ustálená s poukazom na absenciu príslušnej úpravy , pokiaľ išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku počas nedobrovoľnej nezamestnanosti u čiastočne invalidných občanov

- poberateľov renty. K ustáleniu rozhodovacej praxe súdov došlo na základe rozsudku NS SR, sp. zn. zo dňa 27.07.2004 a následne ďalších rozhodnutí. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR odporca zohľadňoval ako pravdepodobný zárobok po pracovnom úraze u navrhovateľa sumu zodpovedajúcu minimálnej mzde čiastočne invalidného občana v sume 4.178,- Sk, teda najnižší možný zárobok, ktorý by tento dosiahol so zostávajúcim pracovným potenciálom za stavu, keby za priaznivejšej situácie na trhu práce pracoval. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie na zistenie pravdepodobného zárobku, ktorý by navrhovateľ dosiahol, keby v uvedenom období bol zamestnaný v plnom pracovnom úväzku v pracovnom zaradení zodpovedajúcom jemu zdravotnému stavu a kvalifikácii. Z písomných oznámení slovenských zamestnávateľských subjektov o výške zárobkov ich zamestnancov, zaradených na pozícii vrátnik - informátor v žalovanom období vyplynulo, že tieto zárobky boli vyššie ako suma zohľadňovaná odporcom pri výpočte náhrady za stratu na zárobku navrhovateľa. Konštatoval, že navrhovateľovi ako čiastočne invalidnému občanovi zostal zachovaný určitý pracovný potenciál. Navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy v tom smere, že jedinou príčinou, pre ktorú sa v žalovanom období nezamestnal, bol práve pracovný úraz. Odporca mal za to, že spôsob likvidácie nárokov navrhovateľa v žalovanom období bol v súlade so základnými zásadami odškodnenia pracovných úrazov a ustálenou súdnou praxou.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa ako vecne správny potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa

Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli navrhovateľom v odvolaní vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Po dôkladnom preskúmaní všetkých relevantných skutočností, vychádzajúcich zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení. V súlade s vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. V dôsledku toho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Z daného titulu si odvolací súd osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje ( ). V podanom odvolaní navrhovateľ neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.

Rozsudok možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ust. až f) Z odvolania navrhovateľa je zrejmé, že vo veci uplatňuje dôvod na odvolanie podľa pod písm. f) (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Za nesprávne právne posúdenie veci treba považovať mylnú aplikáciu a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Preskúmaním odvolací súd nezistil, že by rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho by potom nebol úplne zistený skutkový stav a neboli vykonané dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Predmetný nárok prvostupňový súd správne posúdil podľa ust. v znení platnom do 31.12.2003, pričom citované zákonné ustanovenie aj správne vyložil, a to v súlade s už ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenie vymedzuje náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity tak, že táto sa poskytne v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania sa pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku, poskytovaného z toho istého dôvodu rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Ide tak o majetkovú ujmu, ktorej výška predstavuje rozdiel medzi priemerným zárobkom dosahovaným postihnutým zamestnancom pred chorobou z povolania a zárobkom po skončení pracovnej neschopnosti s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku. Je tak zrejmé, že náhrada za stratu na zárobku vychádza z predpokladu, že v dôsledku poškodenia zdravia chorobou z povolania zamestnanec dosahuje nižší zárobok, než pred vznikom tejto škody v dôsledku pracovného úrazu, resp. choroby z povolania. Keďže poškodenie zdravia môže mať rôznu intenzitu, táto sa prejavuje ohodnotením zdravotného stavu zamestnanca, a to uznaním invalidity alebo čiastočnej invalidity. V prípade, pokiaľ je zamestnanec v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania čiastočne invalidný, je tým daný predpoklad, že môže vykonávať určité práce. Náhrada za stratu na zárobku potom predstavuje rozdiel medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody, čiastočným invalidným dôchodkom a zárobkom, ktorý takto čiastočne invalidný zamestnanec dosahuje.

V súvislosti s aplikáciou ust. tak boli v súdnej praxi zastávané stanoviská, podľa ktorých v prípade, pokiaľ čiastočne invalidný dôchodca sa nemôže zamestnať, mala predstavovať náhrada za stratu na zárobku rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody a čiastočným invalidným dôchodkom (tak ako tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn. ) a ďalší názor, kedy by táto

náhrada mala predstavovať len rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody, čiastočným invalidným dôchodkom a pripočítaním zárobku, ktorý by si mohol čiastočne invalidný dôchodca zarobiť, pokiaľ by tomu nebránila situácia na trhu práce.

Zjednotenie týchto stanovísk vykonal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 27.07.2004 pod sp. zn. a následne aj v ďalších rozhodnutiach (napr. z 31.01.2005, sp. zn. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal názor, že pri určení náhrady za stratu na zárobku poškodenému zamestnancovi, ktorý poberá čiastočný invalidný dôchodok, je významná okolnosť nedostatku pracovných miest na trhu práce, v dôsledku ktorej poškodený zamestnanec nemá možnosť sa zamestnať prácami zodpovedajúcimi zníženej pracovnej spôsobilosti.

Ak je účelom náhrady za stratu na zárobku poskytnúť poškodenému zamestnancovi primerané odškodnenie za to, že nemôže pre postihnutie chorobou z povolania, resp. pre pracovný úraz dosiahnuť taký zárobok, aký mal pred poškodením zdravia, môže byť nahradená len taká strata na zárobku, ktorá vznikla preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania znížená (obmedzená) alebo zanikla a nie akákoľvek strata na zárobku. V rámci náhrady straty na zárobku nie je možné odškodniť ani zníženie príjmu poškodeného zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti. Podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. z 10.09.2002) nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má poškodený aj v prípade, ak v čase vzniku škody nebol zamestnaný a nedosahoval žiadny zárobok, resp. iný príjem nahradzujúci zárobok a poberal len podporu v nezamestnanosti. Poškodený v takomto prípade musí preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činná, k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia. Pri určení výšky nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti treba vychádzať z pravdepodobného zárobku, ktorý by poškodený dosiahol, nebyť poškodenia jeho zdravia. V preskúmavanej veci z obsahu spisu je možné konštatovať, že v dôsledku pracovného úrazu nestratil navrhovateľ absolútne schopnosť pracovať, došlo len k zníženiu jeho pracovných schopností. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v zmysle nemôže podľa názoru odvolacieho súdu slúžiť na odškodnenie ujmy spočívajúcej v tom, že sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, pretože takáto škoda nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale situáciou na trhu práce (Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 27.07.2004, sp. zn. a sp. zn. z 31.01.2005).

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s právnym názorom, ktorý zaujal v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa, ktorý aj správne vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré správne a analogicky v danej veci vyložil.

Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní súdu prvého stupňa vytýkal, že otázky rozhodujúce pre posúdenie práv a povinností účastníkov v preskúmavanej veci posúdil iným spôsobom, resp. s iným výsledkom, než tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn. , a to pri nezmenených skutkových okolnostiach, odvolací súd uvádza, že judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale i menená, napríklad v náväznosti na vývoj sociálnej reality a podobne a v dôsledku takejto zmeny rozhodovacej súdnej praxe smerujúcej k zjednoteniu judikatúry nižších súdov, správne posúdil preskúmavanú vec aj súd prvého stupňa.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , a , keď odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi, ktorí boli v odvolacom konaní plne úspešní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnili.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .