Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-372-2013.pdf
PDF · 99.25 KB
Case nature
Subarea
25Co/372/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Praha 4, Novodvorská 994, IČO: 25 117 483, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti odporkyni: T. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XX, zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Nám. legionárov 5, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 471,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 06. 09. 2013 č.k. 5C/458/2012-170, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 174,32 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka JUDr. Andrejovi Cifrovi, advokátovi v Lučenci, J. Kráľa 5/A.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa odporkyni náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľa zaviazal zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 300,56 eura na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru do 3 dní od jeho právoplatnosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom tohto konania bol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni domáhal zaplatenia sumy 471,55 eura s príslušenstvom, pričom rozsudkami zo dňa 19. 11. 2012 a 08. 07. 2013 bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 100 eur zastavené a vo zvyšnej časti bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Opierajúc sa o ust. § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta druhá OSP dôvodil, že v časti, týkajúcej sa sumy 100 eur navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov konania, keďže návrh zobral späť po tom, čo mu túto sumu odporkyňa zaplatila a vo zvyšnej zamietajúcej časti vzniklo právo na náhradu trov konania odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi vo výške 58 %. Odporkyni, ktorej žiadne trovy v konaní nevznikli preto náhradu trov konania nepriznal a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne priznal účelne vynaložené trovy po tom, čo na základe jeho vstupu do konania bola odporkyňa v konaní úspešná v časti, týkajúcej sa sumy 255,40 eura. Trovy vedľajšieho účastníka boli reprezentované trovami právneho zastúpenia, ktoré určil podľa Vyhl. č. 655/2004 Z.z. pri hodnote sporu 255,40 eura a to za 3 úkony právnej služby po 21,58 eura, 2x režijný paušál 7,63 a 1x režijný paušál 7,81 eura, náhradu cestovného z Lučenca do Topoľčian a späť vo výške 89,78 eura a náhradu za stratu času 9 polhodín po 13,01 eura, t.j. 117,09 eura.
Toto rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zmeny a nepriznania vedľajšiemu účastníkovi náhrady trov konania dôvodiac, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že cieľom Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je
kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Zastal preto názor, že združenie musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Naviac vo svojich radoch má členov, ktorí majú právnické vzdelanie a združenie má možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Vychádzajúc i z dôvodovej správy k zák. č. 384/2008 Z.z. argumentoval, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktorý bude spôsobilý poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, ktorý bude v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavený a odborne kompetentný. Okrem toho združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, pričom nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup do konaní, v ktorých pre takýto postup nebol žiaden dôvod, sa iba zbytočne navyšujú trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Na tieto skutočnosti poukázal už i odvolací súd vo svojich rozhodnutiach. Ďalej konštatoval, že na akékoľvek priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných v § 142 OSP a to najmä účelnosť vynaložených trov konania. Podľa jeho názoru, trovy vedľajšieho účastníka v danom konaní nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi sa neporušuje ani základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Tieto svoje tvrdenia podporil i označením rozhodnutí viacerých krajských súdov v obdobných veciach.
Vedľajší účastník vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na to, že ako právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľov v súlade s § 93 ods. 2, 3 OSP z vlastného podnetu legitímne vstúpil do spotrebiteľského sporu v pozícii vedľajšieho účastníka na strane odporkyne. Jeho vstup do konania bol opodstatnený, pretože po prednesení argumentácie bol návrh voči odporkyni zamietnutý. V dôsledku jeho aktivity bola odporkyňa ako spotrebiteľka v predmetnej veci úspešná, a preto trovy, ktorých náhradu požaduje, boli objektívne účelne vynaložené. Argumentáciu navrhovateľa, ktorý mu upiera právo na náhradu trov právneho zastúpenia, označil za v príkrom rozpore so zákonom a princípom rovnosti zbraní a snahu navrhovateľa o znefunkčnenie činnosti spotrebiteľského združenia. V prípade, že by mu ako nemajetnému združeniu bolo toto právo odmietnuté, de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov v budúcnosti, čo by vyhovovalo len ekonomickým záujmom navrhovateľa, ktorý je ekonomicky silným a odborne pripraveným podnikateľským subjektom pôsobiacim v oblasti vymáhania pohľadávok. V tejto súvislosti poukázal i na to, že práve navrhovateľ preto nie je odkázaný v obdobných sporoch nechať sa zastupovať advokátom a práve z jeho strany tak ide o zneužívanie poskytovania právnych služieb pri podávaní formulárových žalôb a písomných podaní za účelom obohatenia sa na úkor spravidla nemajetných spotrebiteľov. Konštatáciu navrhovateľa, že z podstaty svojej existencie musí byť sám schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských sporoch, považoval za zjavne účelovú, nelogickú a absurdnú. V tomto smere poukázal i na rozsiahlu judikatúru Krajských súdov v obdobných veciach.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné len čiastočne.
V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáhal uloženia povinnosti odporkyni a I., v čase podania návrhu odporcovi v 2. rade, zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 471,55 eura s príslušenstvom v návrhu špecifikovaným z titulu nesplateného úveru. Uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 24. 10. 2012 č.k. 5C/458/2012-29 bolo konanie voči odporcovi v 2. rade právoplatne zastavené. Vo veci samej bolo prvý krát rozhodnuté rozsudkom zo dňa 19. 11. 2012 č.k. 5C/458/2012-43, ktorým súd prvého stupňa odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 255,40 eura s 9 % úrokom z omeškania od 04. 11. 2010 do zaplatenia, ktorú jej povolil splácať v splátkach po 20 eur mesačne vždy do 25-teho dňa daného mesiaca, počnúc mesiacom januárom 2013 pod následkom straty výhody splátok. Vo zvyšku, t.j. nad sumu 225,92 eura s príslušenstvom bol návrh navrhovateľa právoplatne zamietnutý. Vo vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania bol tento rozsudok uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 04. 2013 č.k. 25Co/28/2013-106 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Následne súd prvého stupňa o tejto časti návrhu rozhodol rozsudkom zo dňa 08. 07. 2013 č.k. 5C/458/2012-136, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25. 07. 2013 tak, že konanie v časti o zaplatenie 100 eur zastavil a vo zvyšnej časti, t.j. v časti o zaplatenie sumy 155,40 eura s príslušenstvom návrh navrhovateľa zamietol. Zároveň vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením. O týchto rozhodol preskúmavaným uznesením, ktorým odporkyni náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov konania v sume 300,56 eura na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní. Pre absenciu odvolania účastníkov v časti, týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania odporkyni, napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania takto zostala len jeho výroková časť, týkajúca sa náhrady trov konania priznanej vedľajšiemu účastníkovi.
Rozhodovanie o náhrade trov konania, v ktorom sa premieta zásada zodpovednosti za výsledok občianskoprávneho (sporového) konania, je upravená v ust. § 142 OSP. Základným merítkom pre nárok na náhradu trov je miera úspechu vo veci, a tento treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu v zmysle procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane účastníkov konania znamená stav, pri ktorom súd v plnom rozsahu vyhovie jeho návrhu vo veci a vydá rozsudok v súlade s navrhovaným petitom. Pokiaľ teda účastník má plný úspech vo veci, má právo na náhradu všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatnenie alebo bránenie svojho práva (§ 142 ods. 1 OSP). V prípade, že mal úspech len čiastočný, náhrada trov konania bude pomerne rozdelená alebo v prípade, že úspech a neúspech sú vyvážené, vysloví súd, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 2 OSP). Určité odchýlky od týchto zásad pripúšťa ust. § 142 ods. 3 OSP podľa ktorého, ak účastník má vo veci neúspech len v pomerne nepatrnej časti, alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania.
V prípade zastavenia konania však platí zásada, že podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania. Ust. § 146 ods. 2 OSP však zakotvuje dve výnimky z tejto zásady - podľa vety prvej tohto ustanovenia, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy; podľa vety druhej, ak sa pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Ust. § 146 ods. 2 OSP teda ukladá povinnosť nahradiť náklady konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené, pričom zavinenie sa posudzuje len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva, keďže by už išlo o posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej. Preto, ak vzal navrhovateľ svoj návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, pokiaľ nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá OSP, že zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a je preto povinný nahradiť trovy konania odporcovi.
Ďalšou všeobecne platnou zásadou je, že účastník konania má právo iba na náhradu tých trov konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Nemožno preto priznať náhradu trov konania hoci aj plne úspešnému účastníkovi konania v prípade, ak má náhrada trov pozostávať z trov, ktoré neboli účelne vynaložené. Účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolností danej veci.
V súdenej veci predmetom konania bol návrh navrhovateľa, požadujúci od odporkyne zaplatenie peňažnej sumy 471,55 eura s príslušenstvom, pričom vyššie označenými právoplatnými rozsudkami súdu prvého stupňa bolo konanie v časti, týkajúcej sa sumy 100 eur, zastavené a vo zvyšnej časti bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Za situácie, že čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom bolo vyvolané správaním sa odporkyne, ktorá sumu 100 eur v priebehu konania zaplatila, v tejto časti v zmysle § 146 ods. 2 veta druhá OSP z hľadiska náhrady trov konania je potrebné vychádzať z procesného úspechu navrhovateľa, ktorý vo vzťahu k celkovo uplatnenému nároku predstavuje 21 %. Naproti tomu odporkyňa mala v konaní úspech vo zvyšnej zamietajúcej časti, týkajúcej sa sumy 371,55 eura s príslušenstvom, čo predstavuje jej úspech v konaní 79 %. S ohľadom na výsledok celého konania a teda čiastočný úspech každého z účastníka vo veci preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania bol dôvodný postup podľa § 142 ods. 2 OSP a teda pomerné rozdelenie náhrady trov konania podľa úspechu účastníkov vo veci. V danom prípade to znamená, že čistý úspech odporkyne vo veci predstavoval 58 % (79 % -21 %), z ktorého dôvodu potom by vznikla povinnosť navrhovateľa zaplatiť v takomto
rozsahu náhradu trov konania odporkyni potrebnej na účelné bránenie jej práva v prípade, že by návrh na priznanie trov konania podala, o ktorý prípad v súdenej veci nejde.
Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 OSP).
Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Vyššie citované zákonné ustanovenia zmysel vedľajšieho účastníctva vzhliadajú v pomoci v spore niektorému z účastníkov konania. Vedľajší účastník je osoba odlišná od samotného účastníka a konania sa nezúčastňuje preto, aby v ňom uplatňovala alebo bránila svoje právo, ale z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému zo sporových strán, pretože na jeho úspechu v konaní má právny záujem. Zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15. 10. 2008, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok, zákonodarca umožnil vstup do konania ako vedľajšieho účastníka i takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitných predpisov. Cieľom tejto novej právnej úpravy bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Takýmto osobitným predpisom je i zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane práv spotrebiteľa, z ust. § 3 ods. 4 ktorého vyplýva právo spotrebiteľov združovať sa s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. Združenie môže právo spotrebiteľov chrániť tým, že samo podá návrh na súd proti porušiteľovi práva, môže zastupovať účastníka na základe plnomocenstva alebo môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník. I keď vedľajší účastník je treťou osobou, o právach a povinnostiach ktorej sa v konaní nekoná, môže v konaní vykonať všetky procesné úkony s výnimkou úkonov, ktoré znamenajú dispozíciu s konaním alebo s predmetom konania a úkonov, ktoré učinil sám účastník. Procesné úkony vykonáva vedľajší účastník vo svojom mene, ak však odporujú úkonom podporovaného účastníka, posudzuje ich súd po uvážení všetkých okolností. Keďže vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, má právo zvoliť si i právneho zástupcu v občianskoprávnom konaní v zmysle zákonom ustanovených možností (§ 24, § 25 ods. 1 OSP). V tomto smere už Ústavný súd SR prijal záver, že právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana, pričom hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v článku 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t.j. do právoplatného rozhodnutia. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Platí preto, že s ohľadom na skutočnosť, že vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, má tiež právo na náhradu trov konania, pokiaľ ním podporovaný účastník v spore zvíťazil. Avšak rovnako tak je povinný vedľa účastníka, ktorému v spore pomáhal, zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov konania víťaznému účastníkovi.
Ako vyplýva z obsahu spisu, v danom prípade procesným úkonom, došlým prvostupňovému súdu dňa 20. 11. 2012, oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „združenie“), zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporkyne a požiadalo o zaslanie návrhu na začatie konania s prílohami. Následne mu bol doručený rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 19. 11. 2012 č.k. 5C/458/2012-43, tento napadol odvolaním, v ktorom okrem iného vzniesol i námietku premlčania a požadoval návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť, na ktorom svojom stanovisku zotrval i v priebehu celého konania. Niet preto sporu, že v zmysle § 93 ods. 2 OSP sa združenie stalo vedľajším účastníkom na strane odporkyne v konaní, ktoré využilo i svoje právo dať sa zastúpiť advokátom. Vo svetle zhora uvedených záverov preto v zásade platí, že vedľajšiemu účastníkovi
taktiež vzniklo právo na náhradu všetkých trov účelne vynaložených vo vecnej súvislosti s bránením práva hlavného účastníka (odporkyne), na strane ktorej vystupoval. I v prípade vedľajšieho účastníka takto bol daný zákonný predpoklad pre priznanie mu náhrady trov konania podľa § 142 ods. 2 veta prvá OSP od navrhovateľa, avšak len v rozsahu zodpovedajúcom úspechu podporovanej odporkyne v konaní, t.j. v rozsahu 58 %, čo správne konštatoval i súd prvého stupňa. S ďalšími úvahami súdu prvého stupňa v tomto smere, pokiaľ ide o priznanie všetkých trov konania vedľajšiemu účastníkovi v časti, týkajúcej sa sumy 255,40 eura, sa odvolací súd už nestotožňuje, keď takýto postup je už v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Reagujúc na námietky navrhovateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd tiež dodáva, že neúčelnosť trov vedľajšieho účastníka nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že do konania vstúpil z vlastnej iniciatívy, keďže takéto oprávnenie mu vyplýva priamo zo zákona, vstupom do konania len napĺňa cieľ a základné poslanie svojho vzniku. Za situácie, že práve v dôsledku odvolania podaného vedľajším účastníkom proti prvému (sčasti vyhovujúcemu) rozsudku, v ktorom vzniesol námietku premlčania, v konečnom dôsledku bola odporkyňa, okrem zastavujúcej časti, úspešná, nemožno trovy vynaložené vedľajším účastníkom v tomto konaní označiť za neúčelné, neefektívne alebo nehospodárne. Správne preto súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľa zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva odporkyne, i keď pri určení výšky týchto trov pochybil.
Trovy konania vedľajšieho účastníka v danej veci pozostávali z trov právneho zastúpenia, pri spôsobe určenia a výšky ktorých bolo potrebné postupovať podľa Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška"). Tieto boli reprezentované odmenou za 1 úkon právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 27. 08. 2012 pri hodnote sporu 471,55 eura) po 33,20 eura, 2 úkonmi právnej služby (odvolanie zo dňa 28. 11. 2012 a účasť na pojednávaní dňa 24. 06. 2013 pri tarifnej hodnote 255,40 eura) po 21,58 eura (§ 10 ods. 1 vyhlášky), náhradou hotových výdavkov 2x 7,63 eura za rok 2012 a 1x 7,81 eura za rok 2013 (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky). Naviac v súvislosti s účasťou právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 24. 06. 2013, keďže išlo o úkony vykonávané v mieste, ktoré nebolo jeho sídlom, mu vznikol nárok tiež na cestovné (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 4 vyhlášky) z Lučenca do Topoľčian a späť vo výške 89,78 eura (dĺžka trasy 330 km, spotreba 6,5 l/100 km, cena paliva 1,37 eura/liter a základná náhrada 0,183 eura) a na náhradu za stratu času stráveného cestou na pojednávanie za každú aj začatú polhodinu (§ 15 písm. b/, § 17 ods. 1 vyhlášky) za celkovo 9 polhodín po 13,01 eura, t.j. v sume 117,09 eura. Úhrnom tak trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka v konaní po pripočítaní i sumy 61,26 eura ako 20 % dane z pridanej hodnoty, o ktorú sa odmeny a náhrady advokáta - platcu DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky zvyšujú, boli vo výške 367,56 eura. Nakoľko však právny zástupca vedľajšieho účastníka si uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 300,56 eura (naposledy v písomnom podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 04. 09. 2013), ktorým jeho návrhom bol súd viazaný, odvolací súd zaviazal navrhovateľa zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov v sume 174,32 eura, zodpovedajúcej 58 % čistému úspechu vo veci a z vedľajším účastníkom uplatnenej náhrady trov konania a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka v intenciách § 149 ods. 1 OSP.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti podľa § 220 OSP zmenil spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozhodnutia, keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 OSP tak, že v odvolacom konaní, v ktorom navrhovateľ a vedľajší účastník mali úspech v zásade rovnaký, žiadny z nich nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.